Lucia Žitňanská, (nar. 1964), poslankyňa NR SR
Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí… Slušní a pracovití ľudia uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere… Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.
John Stuart Mill, (1806 – 1873), britský filozof, politický teoretik a ekonóm
Nepozerám na rovné hlasovacie právo ako na vec, ktorá je sama o sebe dobrá… Pozerám naň ako na vec relatívne dobrú; menej spornú ako je nerovnosť založená na bezvýznamných alebo náhodných okolnostiach, ale v zásade nesprávnu, pretože uznáva nesprávne merítko a má špatný vplyv na myslenie voličov. Nie je užitočné, ale škodlivé, ak ústava krajiny priznáva nevedomosti právo na rovnakú politickú moc ako priznáva vedomosti.
Fond národného majetku vznikol ešte v roku 1991. Sprevádzal ho mýtus, že jeho úlohou je sprivatizovať štátny majetok za čo najvyššiu sumu, čo najlepšie a najspravodlivejšie. Po skončení tejto úlohy mal zaniknúť.
Minulý rok, presne 28.6.2011 v tichosti oslávil svoju dvadsiatku. Stalo sa tak počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Teda vlády, ktorá si rovnako ako jej predchodkyne dala za úlohu zrušiť FNM. Nepodarilo sa.
Skutočnú úlohu, ktorú mal FNM, nemohlo splniť ani ministerstvo privatizácie, ktoré existovalo paralelne od roku 1990 do roku 2003 a neskôr ani ministerstvo hospodárstva, ktoré kompetencie ministerstva privatizácie (celým pôvodným oficiálnym názvom Ministerstvo pre správu privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky) prebralo.
Tou úlohou bolo držať verejnosť a verejnú kontrolu ďaleko, preďaleko od majetku, moci a peňazí. A takto za bučkom si veselo bačovať.
Už prvé roky svojej existencie si FNM viedol nad očakávania (politikov) dobre. Predával, presnejšie povedané rozdával majetky tým správnym záujemcom za naozaj výhodné ceny. Pre kupujúcich. Toto zvládal skvele bez ohľadu na to, či bola pri moci ľavica, pravica, populisti alebo konzervatívci.
FNM plnil každej vláde úlohu organizácie, ktorá politickému subjektu, ktorý ju práve ovládal, prinášala peniaze a funkcie (presnejšie množstvo peňazí a množstvo funkcií) bez toho, aby sa aktuálna politická garnitúra musela spovedať parlamentu, v ktorom by mohla mať opozícia nepríjemné otázky. A preto každá opozícia vyhlasovala, že FNM okamžite po nástupe do vlády zruší a preto sa tak nikdy nestalo.
Naopak. Do vedenia Fondu národného majetku každá vláda nominovala svojich najvernejších. Tých, ktorí bez zbytočných otázok, bez reptania a bez odporu skvele plnili politické objednávky. Pri odhalení nekalých praktík sa vláda vždy verbálne od konania fondu dištancovala a prehlasovala, že za ich konanie nenesie žiadnu zodpovednosť. Sú to predsa iba zlyhania jednotlivcov…
Žiadna vláda nemala a nemá skutočný záujem na zrušení dobre fungujúceho stroja s názvom FNM. Na chvíľu sa pred pár rokmi zrejme aj ľuďom v samotnom FNM zazdalo, že by mohol niekto z politikov ich zrušenie skutočne zrealizovať a tak si Fond národného majetku v roku 2008 dokonca najal mediálnu agentúru, ktorá mala presvedčiť verejnosť (a jej prostredníctvom, pochopiteľne, najmä politikov) o oprávnenosti jeho existencie.
Na správu účasti štátu v niektorých spoločnostiach, kde podiely štátu doposiaľ z rôznych dôvodov zostali, ozaj nie je nutné mať samostatnú organizáciu. FNM však pravdepodobne ani v tomto volebnom období nebude smerovať k zániku. Je viac než jasné, prečo…
Takže sa to uplynulý víkend konečne dopieklo. Koláč dlho predlho pečený je na svete. Daniel Lipšic so svojou súputničkou Janou Žiťňanskou sa rozhodli opustiť rady spokojného, na poslaneckých paušáloch a príspevkoch za voličské hlasy žijúceho KDH. Napriek tomu, že ďalší ich (bývalý) kolega Radoslav Procházka, naznačoval, že si vie predstaviť zjednotenú pravicu vyzbieraním tých najlepších hrozienok, on v KDH ostal. Zrejme je to v jeho prípade momentálne viac vec princípu ako reálne zhodnotenie možností ovplyvniť budúcnosť na Slovensku.
Teda to, že sa vyššie spomínaní dvaja dlhoroční spolupracovníci rozhodli až minulý víkend, nebude úplná pravda. Alternatívne scenáre vývoja vzťahu Daniela Lipšica a KDH boli vymyslené v hlave mladého, nádejného politika už dávno. Akosi mu len chýbala odvaha a možno len ešte v čosi dúfal.
Avšak dúfať v zmenu v KDH je ako dúfať v zmenu v Smere Roberta Fica. Je to dlhý a namáhavý proces, ktorý človeka zlomí omnoho skôr ako by očakávaná zmena čo i len nakukla do týchto zabehnutých politických strán.
O tom, že cesta, ktorú si zvolil D. Lipšic, je už vychodená na Slovensku až až, sa snáď ani nie je treba zmieňovať. Pred ním si ju už prešlo mnoho politikov. Už sa to javí skôr ako súčasť (česko-slovenského) politického folklóru a nie ako cesta na lepšiu implementáciu potrieb voličov do nášho politického systému. Súčasťou spomenutého folklóru sú i výzvy bývalých spolustraníkov na vzdanie sa mandátu. Ako keby oni v podobných situáciách jednali vždy priamo a zásadovo. A toto konštatovanie neplatí len na KDH, ale naprieč celou politickou scénou.
To, že priestor v KDH vymedzený starými matadormi postupne bol pre takú ambicióznu osobu, akou nepochybne je D. Lipšic, primalý, videli snáď všetci. Teda s výnimkou jeho samotného. Ale to, že mu tak dlho trvalo prísť na to, že len snívať nestačí, sa naozaj nechce veriť.
Pravica je v troskách. Zbiera omrvinky z hostiny Smeru. A hľadá svojho budúceho lídra. Intenzívne sa ponúka Pavol Frešo, s ponukou začne čochvíľa i Daniel Lipšic. Opäť tak (minimálne dočasne) dochádza k rozdrobovaniu pravicového elektorátu namiesto toho, aby sme už konečne počuli zmysluplnú víziu.
Zmena volebného systému, zmena ustanovovania sudcov a prokurátorov, zmena zákona o referende, to všetko je isto potrebné. Ale kde je motto, poslanie, zmysel a cieľ tohoto snaženia? Upozorňovať na jednotlivé kauzy a prešľapy je isto dôležité. Ale prečo sa neukázali počas pôsobenia D. Lipšica vo výkonnej moci výsledky? Viniť všetkých naokolo už naozaj pravicovému voličovi z nezadržateľne sa zmenšujúcej strednej vrstvy nestačí.
Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg
Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?
Sobotňajšie nádherné slnečné semifinálové popoludnie ovládol spolu so slovenskými hokejistami aj Pavol Frešo. Delegáti kongresu SDKÚ-DS mu dali svoje hlasy a potom sa už ponáhľali povzbudzovať Slovákov v ich športovom boji proti českým hokejistom.
Pavol Frešo si podmanil upadajúcu stranu možno viac, než sa všeobecne očakávalo. Určite však omnoho viac, než očakávalo krídlo lojálne vlastníkovi SDKÚ – Mikulášovi Dzurindovi. Stranícke krídlo pod vedením Lucie Žitňanskej si takúto prehru nepripúšťalo ani v tom najhoršom sne.
Lucia Žitňanská sa odmietla stať podpredsedníčkou a tak v podstate ukončila svoju misiu, ktorá spočívala v neformálnom líderstve strany medzi prehratými marcovými voľbami a sobotňajším kongresom. Splnila tak úspešne, v rámci svojich možností a schopností, svoju historickú úlohu.
Zrejme však ani Pavol Frešo svoje víťazstvo neočakával v takom rozsahu. Pravdepodobne v obrovskej eufórii podľahol sile okamihu a navrhol vytvorenie funkcie čestného predsedu pre porazeného Mikuláša Dzurindu.
Na ďalšom kongrese o pár mesiacov by sa mali meniť stanovy strany. Jednou z hlavných zmien, ktorú by mal nový predseda presadiť, by malo byť premenovanie strany. Značka SDKÚ bude totiž v mysliach voličov ešte dlho spojená s Mikulášom Dzurindom a Gorilou. A preto je jednoduchšie a pre budúcnosť veľmi dôležité stranu premenovať. Teda v tom prípade, ak chce Pavol Frešo vybudovať nového lídra pravice a v tom optimistickom prípade pravicu zjednotiť. Aspoň jej podstatnú časť.
Nové meno strany by malo znieť – Demokratická strana.
Pavol Frešo by tak postavil proti zjednotenej ľavici veľké meno. Toto meno už dnes nesie SDKÚ-DS vo svojom názve. Zmena by tak nebola až taká šokujúca, iba by sa vypustila prvá časť názvu strany. Časť pravicových voličov si už dnes uvedomuje, že nekonečné drobenie politickej scény nikam nevedie. Každý politik čo i len trochu neúspešný vo svojej materskej strane si spravidla zakladá stranu novú. Tam prejde so svojimi podporovateľmi. Tí si neskôr navzájom vlezú do vlasov a proces je opäť na začiatku. Niektorí slovenskí politickí rekordmani takto dokázali ukovať aj kratšie reťaze.
Zhrnuté a podčiarknuté: Pavol Frešo by sa mal sústrediť na na zmenu názvu, na zvýšenie atraktívnosti strany pre nových členov s inými charakterovými vlastnosťami, ako tomu bolo doteraz (teda na ľudí, ktorí chcú krajine čosi odovzdať a nie si čo najviac vziať) a až v poslednom rade na pokusy o zapojenie porazeného krídla zakladateľa strany do chodu strany pod novým vedením.
Schyľuje sa k historickej chvíli v strane, ktorej nikto nikdy nebude môcť uprieť, že napravila väčšinu deformácií, ktoré zanechal po sebe svojim vládnutím Vladimír Mečiar. A tou je v SDKÚ-DS voľba nového predsedu. Mnohí si pomyslia, že konečne… a ďalší, že či už náhodou nie je neskoro…
Možno trochu osvieženia pamäti nezaškodí ako delegátom, tak voličom a sympatizantom tejto strany.
Začiatkom roka 2008 napríklad Mikuláš Dzurinda ukončil diskusie o zmene vedenia strany nasledovným spôsobom: Valentín Mikuš a Branislav Záhradník vydali vyhlásenie Nastal čas na zmenu, v ktorom uvádzali, že nastala historická chvíľa na zmenu vo vedení SDKÚ-DS, ktorá by mohla prelomiť stagnáciu dôvery (voči strane). Signatári žiadali vytvoriť zodpovedajúci priestor na dialóg s cieľom dodať SDKÚ-DS novú energiu na presadzovanie zodpovednej stredo-pravej politiky.
M. Dzurinda presadil, nielen pre neho tak typické, mocenské riešenie vnútrostraníckeho konfliktu. Vedenie nielen vylúčilo signatárov zo strany (ukážkovou rýchlosťou – už tri dni po zverejnení vyhlásenia), ale pre istotu aj rozpustilo regionálnu organizáciu v Bratislave. Miesto pôvodnej následne vznikla nová regionálna organizácia. Väčšina poslancov v krajskom i mestskom zastupiteľstve sa postavila na stranu signatárov vyhlásenia. Po nejednoznačne sa vyvíjajúcej situácii Prezídium SDKÚ-DS odobralo licenciu 32 miestnym zväzom v Bratislave a rozpustilo ich. M. Dzurinda na margo toho iba sucho konštatoval, že stranícke štruktúry sa stali nefunkčnými a porušujú vnútorné pravidlá strany. Signatári vyhlásenia zašli veľmi ďaleko (až priďaleko, dá sa povedať) a žiadali odstúpenie predsedu SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu.
V následnej pre-registrácii členov strany do novovytvorených regionálnych štruktúr boli (ako sa dalo predpokladať) eliminované prihlášky nepohodlných a neželaných osôb. Typické slovenské riešenie straníckych problémov naprieč celým politickým spektrom.
Za predsedníčku nového regionálneho zväzu v Bratislave bola zvolená Lucia Žitňanská.
Po fiasku v marcových voľbách 2012 sa nesmelo postavila na čelo zdecimovanej strany práve Lucia Žitňanská. V uplynulých rokoch sa sústredila takmer výhradne na odbornú prácu. Tú politickú prenechávala na iných. V čase prepuknutia škandálu Gorila sa snažila ostať čo najviac neviditeľnou. Čakala, čo sa bude diať. A nakoniec počkala až do doby, kým sa vietor utíšil, aby začala o sebe hovoriť ako o skutočnej alternatíve vo vedení dlhoročného lídra pravice.
SDKÚ-DS ponúka voličom novú nádej. Otázka je, či nie falošnú?
Nicollò Machiavelli, (1469 – 1527), taliansky politik a diplomat
Kto chce nájsť ozaj schopného človeka, musí sa vrátiť do ťažkého obdobia. V ľahkých časoch sa tešia väčšej priazni tí, ktorí majú väčšiu moc vďaka bohatstvám alebo príbuzenstvu.
Parlamentné voľby 2012 boli doposiaľ najväčším životným triumfom R. Fica. Krátku chvíľku (bohužiaľ, ozaj len veľmi krátku) to po marcových voľbách vyzeralo tak, že Robert Fico využije obrovskú príležitosť, ktorú dostal od voličov, a aspoň sa pokúsi stať sa štátnikom. Teda politikom, ktorý dokázal prekročiť svoj tieň a takto sa zapísať do dejín krajiny.
Žiaľ, obrovskú príležitosť, ktorú na chvíľku mal vo svojich rukách, mu už niekto uchmatol. Len na pár dní sa Robert Fico zasníval a zamyslel a príležitosť zmenila majiteľa. Dostala sa do rúk hráčov v pozadí, hráčov, ktorí sa zväčša neradi ukazujú na verejnosti, hráčov, ktorí však veľmi dobre vedia, že z cudzieho krv netečie. Cudzie si vezmeme a svoje si nedáme, to je ich biznis model. Takto nejako títo hráči uvažujú každé ráno, keď si dávajú prvú voňavú kávu. Akési neprínosné vstupovanie jednej z figúrok na ich šachovnici do dejín je im pritom úplne ľahostajné.
Zrejme tak ostáva už len posledná šanca. Šanca, keď už nie medzi štátnikov, dostať sa aspoň na zoznam prezidentov, ktorí stáli na čele Slovenska.
Na prvý pohľad to nevyzerá na zvlášť ťažkú úlohu. Ale naozaj iba na prvý pohľad. Teda keď optimisticky predpokladáme, že pravica sa za rok a pol aspoň čiastočne skonsoliduje a dohodne sa na podpore skutočnej osobnosti celoslovenského významu, ktorá by mala šancu na volebný úspech.
Málokto si dnes už spomenie, že aj Ivan Gašparovič sa stal prvý krát prezidentom iba ako „z núdze cnosť“. V roku 2004 totiž pravicové strany nedokázali nájsť spoločnú reč a postaviť spoločného kandidáta, ktorý by dokázal poraziť Vladimíra Mečiara. A tak, do určitej miery šokujúco, do druhého kola voľby postúpil proti V. Mečiarovi práve I. Gašparovič. A keďže celonárodný odpor voči V. Mečiarovi bol už vo vrcholnom štádiu, zvíťazilo vtedy menšie zlo. A tak začalo neskutočne dlhých desať rokov prezidentovania I. Gašparoviča.
Z tohoto príbehu je však plynie ponaučenie, ktoré by malo stratégov na pravo od stredu nášho politického spektra viesť k naplánovaniu presvedčivejšieho predstavenia ako sa im podarilo v prezidentských voľbách v roku 2004 či v parlamentných voľbách v roku 2006 a 2012.
V živote platí, že nevyhnutnosť často dovedie človeka ku konaniu vecí, ktoré mu nie sú vlastné a ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Občas to dokonca platí aj na konanie pozitívnych vecí.
Tlak na zjednocovanie Európy zo strany Nemecka (a spolupracujúceho Francúzska) časom narastá. Na akých základoch však toto zjednocovanie (federalizácia) má stáť, nie je ľahké definovať ani zo samotného Berlína.
Všetko by bolo omnoho ľahšie, keby sa v Európe hovorilo jednotným jazykom, alebo by takýto jazyk bol v minulosti Európe nanútený. Dobrým príkladom je India a jej v časoch kolonizácie vnútená angličtina.
V Európe hovorí významná časť obyvateľstva po nemecky. Pokiaľ by však bola snaha, aby práve bol nemecký jazyk zvolený za „zjednocujúci“, nepochybne by to vyvolalo vojnové reminiscencie v mnohých malých krajinách, ktoré trpeli počas fašistického šialenstva. Ale nielen tam, silný odpor by nepochybne vznikol vo Francúzsku, v Taliansku i Španielsku. Ak by k nemčine pribudol (v mene vyváženosti, politickej korektnosti alebo iného zdôvodnenia) ďalší jazyk a potom ďalší a pre istotu ďalší, pomaly by sme sa dostali tam, kde sme teraz. Najperspektívnejším zamestnaním je v Bruseli už dlhšiu dobu prekladateľ a tlmočník. Teda okrem funkcie: Špecialista na … (doplňte si hocičo) fondov EÚ.
Aj v Európe by sa jazykom unifikácie mohla zvoliť angličtina. Predsa len je to medzinárodný jazyk jazyk internetu, jazyk mladej generácie, jazyk informačných technológií. Proti je ale niekoľko zásadných argumentov. Samotná Veľká Británia sa k federalizovanej Európe v najbližších rokoch (a desaťročiach) určite nepripojí. Pre Berlín a Paríž by bolo politicky neúnosné mať anglický jazyk a nemať Angličanov. A v Európe nemá angličtinu žiadna krajina ako prvý úradný jazyk (jediná Malta ho má ako druhý) a preto sa niet pri jej presadzovaní o čo oprieť.
Bez jednotného jazyka však nie je skutočne možné uvažovať o celoeurópskom trhu práce. A to ani v prípade, že legislatíva jednotlivých krajín bude natoľko zjednotená, že i kvalifikovaní zamestnanci by vedeli pôsobiť v inej ako materskej krajine. Trhom práce totiž nie je export nízko kvalifikovaných a zle platených zamestnancov na prácu, ktorú domáci nechcú vykonávať. A ešte najlepšie pre domáce obyvateľstvo pochopiteľne je, keď títo nekvalifikovaní zamestnanci žijú v uzavretých komunitách a nevychádzajú medzi väčšinové obyvateľstvo. A úplným ideálom je, aby keď sa potreba ich zamestnania v krajine pominie, nech sa nebadane a rýchlo pominú aj oni. A v tejto pozícii nie sú iba obyvatelia bývalého východného bloku. Rovnako sú na tom i tí Španieli, Taliani či Gréci, ktorí by chceli pracovať v jadre Eurozóny.
Sťahovanie za prácou je teda formálne zákonmi umožnené, politikmi verbálne podporované, ale v praxi nerealizovateľné. A zrejme zatiaľ v skutočnosti i neželané. V skutočnosti však jedine dokonalým mixom národov po dlhé generácie môže vzniknúť Európan. A preto je zrejmé, že európsky národ dobrovoľne nikdy nevznikne.
A tak jediným spoľahlivým lepidlom v EÚ ostávajú honosné funkcie v bruselskej centrále (a množstve podriadených organizácií) a štedré transfery peňazí (všetky tie kreatívne pomenované fondy EÚ) do jednotlivých členských krajín.