Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3rd Marquess of Salisbury, (1830 – 1903), 13 rokov predseda britskej vlády
Keď kráľovná Viktória požiadala Lorda Salisburyho, v tom čase predsedu vlády, aby uskutočnil niektoré reformy, odpovedal jej nasledovne: „Zmeny? Vaša Výsosť, nie sú veci už dostatočne zlé tak ako sú teraz?“
Škótsky Edinburgh
Ako všetko na svete, aj demokracia má svoje slabé stránky. V období, v ktorom sa práve nachádzame sa zdá, že všetky slabosti demokracie kulminujú. Má to za následok to, že demokracia stráca svoje kúzlo a pre čo raz väčšiu skupinu občanov sa javí ako niečo, čo sa prežilo a malo by byť nahradené niečím lepším a možno aj modernejším.
Jednou z najväčších chýb demokracie je to, že demokraticky zvolené vládnuce zoskupenie robí všetky svoje rozhodnutia s ohľadom na názor väčšinového voliča. To má prirodzene za následok, že väčšina rozhodnutí je priemerná. A časom krivka takto prijatých priemerných rozhodnutí plynule klesá nižšie a nižšie až je priemerná kvalita rozhodnutí tak nízko, že by to na začiatku procesu nikto nebol ochotný uveriť.
V politike by malo ísť o to, aby sa vodcami národov a štátov stali tí najlepší z najlepších. Toto demokracia nedokáže zabezpečiť. V demokracii nie sú zvolení tí najmúdrejší a ani tí najzdatnejší. Zvolení sú najlepší rečníci, stranami vybraní reprezentanti a najčastejšie tí najväčší najlepší demagógovia.
Demokratické zriadenie prináša často aj veľmi pomalé tempo rozhodovania. Keďže je potrebné hľadať riešenie a kompromisy na množstve stretnutí vo vnútri strán, medzi stranami, v parlamente alebo na medzištátnej úrovni, dochádza často k rozhodnutiu v čase, keď už je implementácia takéhoto rozhodnutia do praktického života často zbytočná a je potrebné hľadať kompromis na problém, ktorý sa medzičasom premenil na iný, než bol na začiatku. Typickým príkladom je súčasná Európska únia s jej nekonečnými nočnými zasadaniami a reakciami na aktuálnu krízu.
Ďalšou slabou stránkou demokracie je, že vždy, nie väčšinou, ale vždy vedie časom k vláde politických strán a teda k partokracii a cez partokraciu postupne k etatizmu. Záujem jednotlivcov a s nimi spriaznených osôb nakoniec vždy preváži záujem celku ako takého. Strana, jej členovia v spolupráci so svojimi príbuznými, kamarátmi a bývalými spolužiakmi si vždy rozoberú tie najdôležitejšie posty v štátnom aparáte a v štátom riadených firmách a nezáleží na kvalite človeka a jeho odborných schopnostiach, ale len na príslušnosti k vládnucej politickej strane.
Taliansky Terst – kedysi jeden z najvýznamnejších prístavov v Európe
Demokracia spôsobuje ešte jeden nezamýšľaný efekt a tým je neschopnosť politikov ustupovať alebo sa niečoho vzdávať. Preto ho zaradíme medzi jej slabosti. Demokraticky volení politici nie sú schopní včas vycítiť realitu a ustúpiť zo svojich stanovísk a už vôbec nie zo svojich postov. Politici sa v demokracii nenaučia ustúpiť a uznať, že niekto priniesol lepšie riešenie alebo je v nejakej oblasti schopnejší a dokáže si poradiť. Politici sa boja opozície a straty moci a vládnucich postov. Preto väčšina ich rozhodnutí smeruje k tomu jedinému – keď už nie zväčšiť, tak určite si zachovať súčasnú moc a pozíciu. Dejiny len na Slovensku ponúkajú za posledné dve dekády množstvo príkladov takéhoto zlyhania.
Hannah Arendt, (1906 – 1975), nemecko-americká filozofka a politologička
Pravdivosť nikdy nepatrila medzi politické cnosti a lži boli vždy pokladané za ospravedlniteľné nástroje v politických rokovaniach.
Potôčik Podlužianka v Levicich – neúspešný pokus o vyliatie sa z koryta
Prečo Robert Fico vyťahuje ESO práve teraz? A prečo v čase, ktorý sa na prvý pohľad zdá nelogický?
Podľa jeho vlastného tvrdenia spôsobí reforma štátnej správy označovaná skratkou ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa) búrku v pohári a prinesie niektoré bolestivé zmeny. Zato však úspora je vyčíslená na astronomických (a teda pre daňových poplatníkov fantastických) 700 miliónov eur.
Reformy štátnej správy robí takmer každá vláda a ohlasuje ich úplne každá. Veď čo už lepšie znie ušiam ľudí, ktorým vláda vyťahuje peniaze z každého jedného vrecka dňom i nocou ako reforma štátnej správy. Nejeden naivný by si v slastnom opojení predstavil zoškrtanie počtu úradníkov a zníženie byrokracie na úradoch. Také jednoduché to však nie je. A keďže to jednoduché nie je, reforma štátnej správy ako na potvoru vždy prináša zvýšenie neprehľadnosti systému ruka v ruke so zvýšením počtu štátnych úradníkov.
Štyri roky, ktoré rovnaké persóny strávili vo vládnych kreslách v rokoch 2006 až 2010, prešli ako voda a z reforiem štátnej správy, ktoré boli tiež ohlasované, neostalo nič zapamätania hodné. Teda okrem vzniku ďalších a ďalších teplých miestečiek pre politických súpútnikov a ich širokánske rodinné zázemie.
Kew Gardens, Londýn
Tak ako vtedy, tak aj teraz ide nepochybne o dobre premyslený politický ťah a kalkul. Už samotný názov vypovedá o tom, že viac času sa venovalo hľadaniu vhodného názvu ako zmysluplného obsahu spomenutej reformy. Každá sociálna i profesijná skupina občanov si v konečnom dôsledku musí povedať, že je to pre ňu výhodné. Dôchodca spolu s učiteľkou a zdravotnou sestrou a úradníčkou z úradu ESO-m nedotknutým budú dúfať, že práve im sa ujde pár drobných na prilepšenie z ušetrených stoviek miliónov.
A kto už by bol taký blázon a namietal nevyhnutné nákupy nových softvérov a poradenských služieb, ktoré by takúto obrovskú reformu (a teda aj úsporu) pomohli zrealizovať? A že verejné obstarávania z dôvodu rýchlosti realizácie nebudú až také transparentné? No a čo. Vy nechápete? Veď takú obrovskú úsporu by nikto iný nedosiahol. Iba my! Tých pár drobných prešľapov si snáď nebudete všímať!
Vyťahovať ESO z rukáva! Aké je to štýlové!
Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).
Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.
Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.
História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.
O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.
Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012
V posledných dňoch sa prepiera kauza manipulácie s jednou z najdôležitejších sadzieb na svete – s LIBOR. LIBOR, teda London Interbank Offer Rate, predstavuje kľúčovú sadzbu na medzibankovom trhu. Poskytuje svojmu okoliu informáciu o tom, za koľko, teda za akú úrokovú sadzbu, si peniaze požičiavajú veľké a teda pre svetový finančný systém významné banky navzájom.
A táto sadzba má dopad nielen na úvery v Londýne. Od tejto sadzby totiž odvodzujú svoje vzťahy (vo forme úverov, hypoték, leasingov, úrokových derivátov a podobne) finančné i nefinančné inštitúcie ako v Európe tak i po celom svete.
A ako sa tak manipulácia s LIBOR v médiách (a i na iných fórach) prepiera, na povrch vyplávava ďalšia a ďalšia špina, ktorú nezainteresovaný divák doposiaľ nemohol vidieť.
Obr.: Vrak lietadla (Roal Air Force múzeum v Londýne)
Nakoniec sa ešte dočkáme priznania (alebo skôr zistenia, keďže dobrovoľne priznávať sa, prirodzene, nikomu nechce), že do manipulácie nie sú zapletené len tie obrovské banky, ktoré daňovníci práve zachraňujú, ale priamo politici prostredníctvom centrálnych bánk. Veď čo už by politici pre svojich mecenášov neurobili…?
V tejto situácii totiž nie je možné len tak jednoducho uveriť, že pri trhových (či lepšie povedané netrhových) manipuláciách ostalo práve len pri LIBOR. Pochybovačov sa nájde vždy dosť. Najmä keď ide o konšpiratívne teórie. Otvorene sa tak už hovorí o čiernom zlate, teda o rope.
Pri pohľade na vývoj ceny drahých kovov a teda i skutočného zlata človeka s trochu väčšou fantáziu opäť napadne myšlienka, že ceny sa hýbu viac tak, ako niekomu vyhovuje a menej tak, aby učebnice ekonómie píšu o stretávaní sa kriviek dopytu a ponuky. Indexy akciových trhov, ceny štátnych dlhopisov a výmenné kurzy by asi tiež vydali pre mnohých prekvapivé svedectvo, keby len vedeli hovoriť. Našťastie pre politikov a oligarchov hovoriť nevedia.
Najobľúbenejšia športová disciplína z posledných rokov (a v niektorých krajinách dokonca desaťročí) – Tlačenie nabaľujúcej sa snehovej gule pod heslom „Zisky sú súkromné a straty verejné.“ – už čoraz rýchlejšie stráca svojich priaznivcov a fanúšikov. Jej atraktívnosť pre isté záujmové skupiny je však pochopiteľná.
Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.
Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.
Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.
British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.
Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.
No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.
Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…
Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…
Vedomosti, vzdelanie, poznanie a skutočné vedenie (vedenie = niečo naozaj vedieť, rozumieť súvislostiam). Štyri slová, ktoré sa mnohým (a žiaľ aj na Ministerstve školstva) javia ako synonymá. Ale synonymá to rozhodne nie sú. Konečným cieľom učenia sa, teda vzdelávania sa, by malo byť vedenie. Náš školský systém však dáva svojim absolventom (aj to len občas) vedomosti a formálne vzdelanie.
Naposledy sa ku kampani za zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti (čo to vlastne je?) prihlásil minister školstva. Rozhodol sa stanoviť kritérium maximálnej priemernej známky pre uchádzačov o štúdium na gymnáziách. Ako kedy sme sa sami nepoznali. Podobné experimenty sme absolvovali aj za socializmu a preto je zvláštne, že vstupujeme (napriek tomu, že teória také ničo nepripúšťa) opakovanie, už po niekoľký krát do tej istej rieky. A výsledok bude jediný. Školy (a teda učitelia) budú svojim žiakom vedome alebo podvedome zlepšovať známky. Posunú svoju stupnicu hodnotenia žiakov smerom k jednotkám a takto, podľa posunutej stupnice, budú po novom hodnotiť svojich zverencov. Normatívny tlak z ministerstva nemôže vyvolať zlepšenie vyučovacieho procesu, to musí byť úradníkom jasné. Zato bez námahy a hravo zlepší priemernú známku žiakov na celom Slovensku. Aspoň sa budeme mať čím pochváliť.
V našej spoločnosti sa už dlhšiu dobu nikto neučí preto, aby skutočne niečo vedel, ale preto, že podľa väčšinovej mienky v spoločnosti „je potrebné“ sa učiť. A najlepšie po celý život. Veď raz sa nám to môže zísť a (určite) budeme flexibilnejší na trhu práce.
Dokladom neschopnosti používať zmysluplne získané vedomosti a poznanie sú každodenné spravodajské relácie. Jediná skutočne použiteľná informácia z večerných správ je predpoveď počasia. Iba v nej sa divák dozvie niečo, čo skutočne ovplyvní jeho život. Ostatné informácie (ktoré ktovie prečo stále a tvrdohlavo nazývame správami) môžeme ihneď ako sa na nich zabavíme zabudnúť. Napriek tomu poctivo sedíme pri blikajúcich obrazovkách od prvej znelky až do konca.
Vedenie umožňuje človeku odfiltrovať zo svojho života bezcenné informácie, poznanie je spôsob ktorým človek spoznáva, chápe a rozumie svetu okolo neho. Neustále, kontinuálne hľadanie pravdy je základným stavebným kameňom vedenia. A toto (teda aby naši študenti niečo naozaj vedeli) sa administratívnym zásahom do prijímacieho procesu dosiahnuť nedá.
Čo sa však úspešne a ľahko dá už teraz, je utešovať sa a žiť vo falošnom presvedčení, že nie je dôležité niečo naozaj vedieť. Postačí, keď vieme, kde to máme hľadať. Možno by sa celý vzdelávací proces mohol už v prvej triede scvrknúť na jedinú zručnosť – naučiť sa čo najrýchlejšie googlovať.
Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.
Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.
O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).
Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.
Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…
Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.
Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?
Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.
Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.
Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.
Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.
To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.
Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.