Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj

 Európa, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj
máj 312014
 

Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.

Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.

Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.

Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.

Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.

A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…

Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.

Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.

Mnísi - Luang PrabangMnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)

Thomas Sowell – Rozhodovanie

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Thomas Sowell – Rozhodovanie
apr 142014
 

Thomas Sowell, (nar. 1930), americký ekonóm a filozof

„Je veľmi ťažké predstaviť si hlúpejší a nebezpečnejší spôsob rozhodovania ako zveriť toto rozhodovanie do rúk tých, ktorí nemusia za žiadne svoje zlé rozhodnutie niesť následky.“

 Morské prasiatkoMorské prasiatko

Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.

 Európa  Komentáre vypnuté na Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
mar 212014
 

Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.

Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.

Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.

Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.

Zámok Schönbrunn Zámok Schönbrunn vo Viedni

Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.

Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.

Zámok Schönbrunn

Čo všetko dokážu urobiť tí, ktorí nikdy nepracovali

 Európa  Komentáre vypnuté na Čo všetko dokážu urobiť tí, ktorí nikdy nepracovali
feb 202014
 

Európske elity a najmä jedna z ich podskupín – skupina štátnych byrokratov, zdá sa, strácajú už úplne súdnosť vo svojom rozhodovaní o tom, ako zodrať pracujúcu vrstvu.

V uplynulých dňoch štátna nenažratá mašinéria v Taliansku rozhodla o tom, že všetci (ide iba súkromné osoby, korporácie ovládajúce politikov sú samozrejme z obliga a zatiaľ sa nenašiel elegantný spôsob ako rozdeliť firmy na naše, ktoré sú dobré a tie ostatné, ktoré sú pochopiteľné zlé), ktorí dostanú platbu zo zahraničia, sú automaticky podozriví z daňových únikov a prania špinavých peňazí. A keďže v každej správnej demokracii európskeho strihu prezumpcia neviny postupne prestáva platiť, Taliani sú automaticky pokladaní za vinných a 20% z obdržanej platby im banka strhne a pošle na daňový úrad.

Chudák Talian má potom celý celučký rok na to, aby dokladoval pôvod peňazí a spôsob ich zdanenia. Pokiaľ bude daňový úrad spokojný, zadržanú čiastku vráti. A pokiaľ nie, bude použitá ako väčšina peňazí v rozpočte – na štátne predražené zákazky. Korupčná mašinéria si vymyslela ďalší spôsob plnenia bezodných vreciek.

Zatiaľ nie je jasné, či si túto neuveriteľnú metódu šikanovania občanov vymysleli Taliani sami iba pre seba, alebo ide o pokus s posvätením tých najvyšších v Únii. Veď aj jednorazové zdanenie vkladov a úspor, ktoré sa uskutočnilo toť nedávno na Cypre, bolo iba výnimočné a nikdy nikde  sa nemá zopakovať. Ktovie prečo potom už Medzinárodný menový fond vo svojich správach začína nenápadne hovoriť o jednorazovom zdanení úspor všetkých 500 miliónov obyvateľov Európskej únie…

Dolomity v TalianskuTalianske Dolomity

Je do istej miery pozoruhodné, že sa nenájde v Európe silnejšie politické zoskupenie s dostatočnou mediálnou podporou, ktoré by prevzalo na seba zodpovednosť a začalo poukazovať na neuveriteľné zvrátenosti, ktoré produkujú štátom platení politici a úradníci, teda tí, ktorí legálne okrádajú (eufeministický názov pre to je – zdanenie) tých, čo pracujú a tvoria hodnoty. Alebo to, že nikto nezdvihne hlas proti aktuálnemu vývoju je len ďalší dôkaz toho, že všetko sa dá kúpiť?  Že všetko a všetci sú len otázkou ceny?

Iste, je nespochybniteľné, že veľké spoločnosti nemôžu existovať bez riadenia, ktoré práve byrokracia má zabezpečovať. Neobmedzená moc, ktorú si postupne úradníci vydobyli spolu s mentálnymi obmedzeniami, ktoré väčšinu z nich limitujú, tvoria smrteľnú kombináciu. Prečo si práve byrokrati, pohodlne žijúci na úkor svojho hostiteľa, tohoto svojho živiteľa rýchlo a nezadržateľne zabíjajú, sa len ťažko dá pochopiť. Keď vyhynú tí, ktorí platia dane, vyhynú i štátni úradníci a zamestnanci. Síce o trochu neskôr, ale vyhynú. Mal by im to konečne už niekto povedať.

 

 Prečítajte si viac:

o elitách dneška v článku: Elity

o volebnom práve pre byrokratov v úvahe: Volebné právo

Volebné právo

 Politika  Komentáre vypnuté na Volebné právo
nov 062013
 

Pred nami sú voľby do vyšších územných celkov, v susedných Čechách len nedávno merali voliči cestu do volebných miestností aby si v predčasných voľbách zvolili nový parlament.

Zdá sa, že takmer neustále sme v predvolebnom období. Pred parlamentnými alebo pred komunálnymi alebo pred župnými či nebodaj pred voľbami do európskeho parlamentu. Akosi sa nám v tej našej Európe demokracia vymkla z rúk. Stále dokola sa musíme pozerať na vyretušované tváre na bilbordoch, ktoré nás pozývajú (alebo odrádzajú?) prevziať zodpovednosť za krajinu, za Európu, za svet a za vesmír a vybrať (často náhodne, bez akejkoľvek znalosti jeho či jej programu alebo vízie) niekoho na ďalšie obdobie, kto bude mať každý mesiac zaručený paušálny príjem a možnosť si ešte kde tu privyrobiť aj pri verejných obstarávaniach, predajoch či nákupoch majetku pre erár.

V dnešnej dobe považujeme volebné právo za také samozrejmé, že nám to ide občas až na nervy. Avšak tí, ktorým čo-to zo šedej kôry mozgovej aj po každodennom výplachu našimi televíznymi kanálmi zostalo vedia, že všeobecné volebné právo je len novinkou zavedenou v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia. Predtým bolo veľmi podstatné (aj dnes to pochopiteľne podstatné je, ale už nie v súvislosti s volebným právom), či ste sa narodili do bohatej aristokratickej rodiny alebo do spoločenskej spodiny, či ste sa narodili s bielou pokožkou na tvári, alebo ste sa narodili ako muž či žena. Všetky tieto kritéria zohrávali dlhé stovky rokov podstatnú úlohu.

To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, väčšiu časť dejín samozrejmé nebolo. A preto možno prichádza čas aj na ďalšiu zmenu. Zmenu, ktorá tesne súvisí s budovaním sociálnych demokracií a sociálnych štátov v Európe.

Budovanie sociálnych štátov totiž prinieslo niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali. A tým je fakt, že väčšina obyvateľov krajiny má signifikantný príjem zo štátneho rozpočtu. Do tejto skupiny musíme započítať nielen štátnych úradníkov, štátnych zamestnancov (učiteľov, vojakov, lekárov, policajtov, požiarnikov a podobne), ale i všetkých dôchodcov, poberateľov podpory v nezamestnanosti a množstva iných sociálnych dávok.

Po spočítaní tejto skupiny občanov dôjdeme k záveru, že už väčšia časť občanov príjmovo závisí na štáte. U nás je tento podiel zhruba 1,1 až 1,2 ku 1. Je potom logické a pochopiteľné, že títo ľudia sa snažia vo voľbách dať svoj hlas tomu, kto im už dáva, alebo len sľubuje (pokiaľ je momentálne v opozícii) zvyšovanie príjmov a rôznych štátnych dávok. Keďže takého správanie sa voliča je racionálne (či už je vedomé, alebo iba podvedomé), nemožno proti nemu namietať. Až na fakt, že z dlhodobého hľadiska vedie ku kolapsu takto spravovaného štátu a nemožnosti udržania jeho sociálnych funkcií v budúcnosti na rovnakej úrovni ako je tomu teraz.

Preto nastáva otázka, či by sa v budúcnosti práve pre vyššie uvedené fakty nemalo pristúpiť k tomu, že výkon hlasovacieho práva by bol obmedzený v čase, kedy by občan pracoval pre štát, respektíve by žil na štátnych dávkach.

Pozastavenie (alebo obmedzenie) výkonu hlasovacieho práva by mohlo byť aj na základe kritéria o platení daní. Iba skutoční platcovia daní, zrejme v tomto prípade priamych, by si mohli uplatňovať volebné právo v danom roku, alebo inak zvolenom období. Medzi skutočných platcov daní by sa zrejme nemohli počítať zamestnanci platení z daní iných ľudí, teda de facto ani štátni zamestnanci, ktorí na výplatnej páske majú síce uvedené číslo nazvané odvedená daň z príjmu, ale z pohľadu štátu je to stále iba prekladanie peňazí z jedného vrecka do druhého.

Luang Prabang - mníchBudhistický mních v Luang Prabang (Laos)

Úvahy o modifikácii všeobecného volebného práva by v neposlednom rade mohli smerovať aj do oblasti rodín a rodinnej politiky štátu. Prečo by v skutočnosti nemohlo mať volebné právo aj dieťa? Keď môže mať kartu poistenca ako i bežný účet, určite by mohlo mať aj volebné právo. A že by nevedelo hlasovať? Nie nevedelo. Výkon jeho hlasovacieho práva by však bol v rukách jeho zákonného zástupcu, teda spravidla v rukách rodičov. Hneď by sa videlo, či štát bude i naďalej pokračovať v doterajšej, teda verbálnej podpore rodín avšak vo faktickej podpore bezdetných konzumentov a prijímateľov ďalších benefitov alebo svoju politiku primerane upraví.

V každom prípade sa však zdá, že všeobecné hlasovacie právo nás, v západných demokratických krajinách, pomaly ale isto dostalo na slepú koľaj. Cesta späť na tú vytúženú koľaj hlavnú nebude jednoduchá a možno ju už ani nikdy nenájdeme.

Julia Latyniová – Čína

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Julia Latyniová – Čína
okt 242013
 

Julia Latyniová, (nar. 1966), ruská spisovateľka

„Čínsky úspech sa zakladá na nespochybniteľnej zvláštnosti – neexistencii všeobecných volieb. Keby boli zavedené, už zajtra by pol miliarda zbedačených čínskych vidiečanov zvolila za prezidenta nejakého nového Maa. Za dva roky by v krajine nebol ani zárodok slobody, ani rastúci blahobyt.“

Benátky - freska na Bazilike svätého MarkaBenátky – freska na Bazilike svätého Marka

Slabé stránky demokracie

 Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Slabé stránky demokracie
aug 062013
 

Ako všetko na svete, aj demokracia má svoje slabé stránky. V období, v ktorom sa práve nachádzame sa zdá, že všetky slabosti demokracie kulminujú. Má to za následok to, že demokracia stráca svoje kúzlo a pre čo raz väčšiu skupinu občanov sa javí ako niečo, čo sa prežilo a malo by byť nahradené niečím lepším a možno aj modernejším.

Jednou z najväčších chýb demokracie je to, že demokraticky zvolené vládnuce zoskupenie robí všetky svoje rozhodnutia s ohľadom na názor väčšinového voliča. To má prirodzene za následok, že väčšina rozhodnutí je priemerná. A časom krivka takto prijatých priemerných rozhodnutí plynule klesá nižšie a nižšie až je priemerná kvalita rozhodnutí tak nízko, že by to na začiatku procesu nikto nebol ochotný uveriť.

V politike by malo ísť o to, aby sa vodcami národov a štátov stali tí najlepší z najlepších. Toto demokracia nedokáže zabezpečiť. V demokracii nie sú zvolení tí najmúdrejší a ani tí najzdatnejší. Zvolení sú najlepší rečníci, stranami vybraní reprezentanti a najčastejšie tí najväčší najlepší demagógovia.

Demokratické zriadenie prináša často aj veľmi pomalé tempo rozhodovania. Keďže je potrebné hľadať riešenie a kompromisy na množstve stretnutí vo vnútri strán, medzi stranami, v parlamente alebo na medzištátnej úrovni, dochádza často k rozhodnutiu v čase, keď už je implementácia takéhoto rozhodnutia do praktického života často zbytočná a je potrebné hľadať kompromis na problém, ktorý sa medzičasom premenil na iný, než bol na začiatku. Typickým príkladom je súčasná Európska únia s jej nekonečnými nočnými zasadaniami a reakciami na aktuálnu krízu.

Ďalšou slabou stránkou demokracie je, že vždy, nie väčšinou, ale vždy vedie časom k vláde politických strán a teda k partokracii a cez partokraciu postupne k etatizmu. Záujem jednotlivcov a s nimi spriaznených osôb nakoniec vždy preváži záujem celku ako takého. Strana, jej členovia v spolupráci so svojimi príbuznými, kamarátmi a bývalými spolužiakmi si vždy rozoberú tie najdôležitejšie posty v štátnom aparáte a v štátom riadených firmách a nezáleží na kvalite človeka a jeho odborných schopnostiach, ale len na príslušnosti k vládnucej politickej strane.

Terst v TalianskuTaliansky Terst – kedysi jeden z najvýznamnejších prístavov v Európe

Demokracia spôsobuje ešte jeden nezamýšľaný efekt a tým je neschopnosť politikov ustupovať alebo sa niečoho vzdávať. Preto ho zaradíme medzi jej slabosti. Demokraticky volení politici nie sú schopní včas vycítiť realitu a ustúpiť zo svojich stanovísk a už vôbec nie zo svojich postov. Politici sa v demokracii nenaučia ustúpiť a uznať, že niekto priniesol lepšie riešenie alebo je v nejakej oblasti schopnejší a dokáže si poradiť. Politici sa boja opozície a straty moci a vládnucich postov. Preto väčšina ich rozhodnutí smeruje k tomu jedinému – keď už nie zväčšiť, tak určite si zachovať súčasnú moc a pozíciu. Dejiny len na Slovensku ponúkajú za posledné dve dekády množstvo príkladov takéhoto zlyhania.

Alexander Fraser Tytler – Demokracia

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Alexander Fraser Tytler – Demokracia
jún 092013
 

Alexander Fraser Tytler, (1747 – 1813), škótsky advokát, sudca a historik

Demokracia nemôže existovať ako permanentná forma vlády – môže trvať iba tak dlho, než voliči zistia, že si môžu dovoliť odhlasovať veľkorysé výhody na účet štátnej pokladne. Od tejto chvíle hlasuje väčšina vždy za tých kandidátov, ktorí jej sľubujú najviac pôžitkov z verejných financií. Preto demokracia vždy skolabuje kvôli nedostatku finančnej zodpovednosti. Priemerná doba trvania veľkých svetových civilizácií vo fáze rozkvetu činí 2 storočia. Všetky postupne prechádzajú týmito štádiami: od otroctva ku viere, od viery k odvahe, od odvahy ku slobode, od slobody k hojnosti, od hojnosti k sebectvu, od sebectva k sebauspokojeniu, od sebauspokojenia k apatii, od apatie k závislosti a od závislosti späť k otroctvu.

Umenie starého GréckaUmenie starého Grécka (Britské múzeum, Londýn)