Krajiny – Peter Rudzan

Indický experiment

India Komentáre vypnuté

dec 012016

V Európe sa nájde len málo informácií o experimente, ktorý práve prebieha v Indii. Indická vláda rozhodla o reforme, po ktorej by chcela mať svojich občanov poriadne pod kontrolou. Chce ich totiž nasmerovať k bezhotovostnej ekonomike.

Pravdepodobne malé (možno aj nakoniec to bude veľké) zatemnenie mysle museli mať vo vláde, keď rozhodli o tom, že v Indii – štáte, ktorý má už dávno prvú miliardu obyvateľov za sebou a pekne krásne naďalej zvyšuje počet svojich obyvateľov – zruší dve najväčšie bankovky, ktoré boli v obehu.

8. novembra 2016 vystúpil premiér vo večernom vysielaní a túto radostnú správu oznámil svojim voličom. Pre istotu 9. novembra banky ostali zatvorené a Silvester je posledný deň, kedy je možné staré bankovky vymeniť za zápis v počítačovom systéme niektorej z bánk pôsobiacich v Indii.

Zrušené boli bankovky v hodnote 500 a 1000 indických rupií, čo je v prepočte (veľmi) približne 7€ a 15€.

Oficiálnym dôvodom na tento krok bolo potlačenie čiernej ekonomiky a zvýšenie počtu daňových poplatníkov. V krajine, kde podľa odhadov 98% obyvateľov používa výhradne hotovostné operácie, ide o bezprecedentný krok, ktorý spôsobil obrovský šok v krajine.

Samozrejme ako to už v takýchto prípadoch býva, to zďaleka nie je všetko. Vláda stanovila strop na vklad hotovosti na vlastný účet. Strop tak nízky, že aj drobní pouliční predavači, ktorí držali celoživotné úspory v hotovosti, potrebujú pomoc celej rodiny (častokrát ani to nepostačuje), aby mohli svoje peniaze priniesť do banky.

Vláda pri svojom zatemnení mysle ani na chvíľu nepomyslela na stovky miliónov farmárov, ktorí odjakživa obchodovali výlučne v hotovosti. V ich prípade došlo po vlne protestov k istému uvoľneniu reštrikcií. Inak by sa ekonomika Indie nielen zadrhla (ako je tomu teraz), ale istotne celkom zastavila.

Vyvstala tiež otázka, čo s tými desiatkami miliónov obyvateľov, ktorí nemajú žiadny identifikačný preukaz. Ako tí majú prísť do banky a založiť si účet?

Na svojom stanovisku, že všetky bankovky, ktoré sa neobjavia v bankách do konca roku, sa stávajú bezcennými papierikmi, však premiér Módí trvá.

Objavujú sa (zatiaľ nepotvrdené) informácie, že vláda nakoniec umožní vložiť akúkoľvek čiastku na účet. Stanoví však hranicu, nad ktorou prejdú vklady zdanením. Šepká sa až o dani vo výške 60%. Či vláda bude mať až takúto odvahu, či lepšie povedané drzosť, ukáže až čas. V každom prípade je jasné, že jedným z hlavných motívov peňažnej reformy bolo znehodnotenie veľkej časti obeživa a tým nepriamo k výraznému zníženiu štátneho dlhu.

Voľby v roku 2014 vyhral Módí s obrovskou prevahou. Tie ďalšie, naplánované na rok 2018, však už bude vyhrávať len s veľkými ťažkosťami. Skôr to vyzerá na to, že si už môže po skončení súčasného mandátu plánovať pokojný život v kruhu rodiny. A to aj napriek tomu, že voliči majú väčšinou neobvykle krátku pamäť.

Syriza a Grexit

Grécko Komentáre vypnuté

jan 062015

Už o pár dní sa budú v Grécku konať parlamentné voľby. Veľký presun na pravicovej strane, ktorý je spôsobený tlakom volebných preferencií a neschopnosťou potlačiť svoje ego (ach, aké podobné slovenským reáliám) dáva ešte akú takú nádej, že komunisti so Syrize pod vedením Alexisa Tsiprasa v parlamentných voľbách nezvíťazia, alebo zvíťazia iba tak, že nebudú schopní presadiť svoje trúfalé plány.

Medzi ich hlavné povolebné plány patrí ukončenie šetrenia a znižovania stavu zamestnancov (a ich platov) vo verejnom sektore. Tvorba pracovných miest (ako i zastavenie ich neznižovania) je v skutočnosti možná len vo verejnom sektore. To Gréci pochopili už pred rokmi. Krajiny, ktoré sú v eurozóne kratšie, ako napríklad Slovensko, toto pochopia už v krátkom čase.

Ďalšou požiadavkou Syrize je výrazné škrtnutie gréckych dlhov. Ich výška už siaha do astronomických stoviek miliárd eur. Aj únijným hlavám po(na)mazaným je jasné, že krajina s desiatimi miliónmi obyvateľov, so zopár nádhernými ostrovmi a s trochou olivových plantáží nemá nikde, nikdy šancu čo i len začať splácať istinu so svojich astronomických dlhov. A preto odpísanie dlhov spolu s menovou reformou je pre krajinu najrýchlejšie a relatívne bezbolestné riešenie (veď veriteľom tie peniaze aj tak natlačí ECB, takže oni o nič neprídu).

Grécko nemá inú šancu stabilizovať svoju krajinu ako devalvovať svoju národnú menu. A to priebežne. Tak, ako to robilo už tisícky rokov pre výmyslom zvaným euro. A keď budú mať grécki politici v rukách tento nástroj, môžu začať aké také reformy trhu práce, poľnohospodárstva a cestovného ruchu. A pomaly získavať dôveru a nové financie zvonku.

Michaef Fuchse, poradca hlavnej vládkyne Európskej únie Angely Merkelovej, sa na margo rizika, že v Grécku voľby nedopadnú podľa želania Nemecka, vyjadril, že Grécko už nie systémovo nevyhnutné pre ďalšiu existenciu eura. Čo v preklade znamená, že proces presunu všetkých dlhov z nemeckých a francúzskych bán do Európskej centrálnej banky bol úspešne zavŕšený. Na svoje peniaze si tak už prišli bankári a s polu s nimi aj akcionári bánk. A na straty sa môžu už teraz tešiť ostatní občania Európskej únie.

Atény

Každému bolo už pred rokmi jasné, že scenáre opustenia eurozóny sú už dávno spracované. A ich realizácia už nie je neprestaviteľná ani pre nemeckú vládu (áno, až teraz, keď vládcovia EÚ lížu smotanu a nie rany zo svojich nenávratných investícií).

Samozrejme, všetci, ktorí veria vo svoju neomylnosť pri násilnom budovaní zoskupenia s honosným názvom Európska únia, sa budú do poslednej chvíle presviedčať, že grécki komunisti so svojimi plánmi nevyhrajú a ak ak náhodou áno, tak od nich následne upustia za primerané všimné.

Ale to, že projekt rozširovania eura medzi navzájom nekonzistentné krajiny je neudržateľný, sa už poprieť bude dať len veľmi ťažko.

Na záver by bolo ešte dobré pripomenúť, že podobným procesom nominálneho zníženia dlhu prešlo i samo Nemecko v roku 1953, keď došlo s odpusteniu nesplatiteľných dlhov zo strany USA. Vtedy sa Nemecko prvý krát poriadne nadýchlo a od tohoto okamihu už sa nezastavilo na svojej ceste za pohltením Európy. Ale to už je iný príbeh.

Slovensko cez palubu

Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 262014

V ére, ktorá nasledovala po období tvorby „kapitálotvornej vrstvy“ na Slovensku, ktorá, mimochodom, bola úspešná až priveľmi, nastúpila počas vlády M. Dzurindu éra predaja kľúčového majetku krajiny do rúk západných vlastníkov, často len naoko súkromných, keďže zase ich vlastníkmi bola neraz vláda príslušnej krajiny, z ktorej investor pochádzal. Ale to nie je teraz podstatné.

To najdôležitejšie posolstvo – posolstvo o tom, že chceme patriť na Západ a Západ na oplátku skonsoliduje naše firmy a vezme si za to primeraný podiel na zisku, tým bolo naplnené. Veľké korporácie i menšie firmičky si kúpili od prvoprivatizérov, vybraných vládami V. Mečiara, ako aj nemalé zvyšky od pravicových vlád ideologicky vedených Miklošom a Dzurindom, všetko cenné, čo bolo v tom čase na malom Slovensku k dispozícii.

Za to, a potom aj za lacnú pracovnú silu do montážnych dielní, sme mohli začať nielen platiť eurom ale aj plakať nad rozliatym mliekom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá tak krásne začala v predvečer prijatia eura u nás.

Avšak doba, kedy vlastníctvo našich veľkých firiem a aspoň trochu nezávislých médií, ktoré si dovolili byť kritické k vláde či finančným skupinám s vládou spriaznenými (rovnako tak i k excesom, ktoré robili menšie ryby s nemenšími peniazmi na regionálnej úrovni), sa práve skončila. Akúsi záverečnú bodku, po ktorej bude vhodné už len zatiahnuť oponu, urobil predaj Petit Pressu a s ním i mienkotvorného denníka SME. Nemá zmysel opisovať nedávny predaj novín a časopisov sústredených okolo občas až smelo hryzúceho týždenníka PLUS 7 DNÍ. Mnohí už za tých pár mesiacov, ktoré ubehli od úteku Francúzov a Nemcov z SPP, zabudli, že chvíľu za nás dodávky plynu z Ruska nechodil vyjednávať predseda vlády so zástupcami „“kapitálotvornej vrstvy“ zrodenej v divokej privatizácii temných 90. rokov.

Všetky vyššie spomenuté udalosti sú sprievodnými znakmi sťahovania sa Západu zo Slovenska. Toho Západu, ktorý zistil, že má dosť svojich starostí a Slovensko vlastne ani nepotrebuje. Vyžmýkal ho už viac než citrón a zo skaly voda nepotečie. ENEL by na túto tému mohol rozprávať tisíc a jednu noc…

Slovensko, hodené cez palubu, si snáď zachová ešte istú dobu príslušnosť k západnej civilizácii. Ale nebude to jednoduché. Okrem histórie (väčšinu modernej histórie bolo územie, ktoré dnes pokrýva Slovensko, súčasťou západných ríš, kráľovstiev a cisárstiev) a náboženstva (pravoslávne kresťanstvo začína až tesne za našim plotom) hrá momentálne všetko proti nemu.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Helikoptéry budú nalietavať aj na prostých občanov

Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

aug 262014

Stagnácia je slovo, pri ktorom väčšina politikov a na nich ekonomicky naviazaných ekonómov dostáva triašku. Avšak práve výrazom stagnácia môžeme smelo popísať stav, v akom sa už niekoľko rokov po sebe nachádzajú Spojené štáty spolu so zlenivelou Európou.

Prvý, kto sa pokúsil na nezastaviteľnú stagnáciu nasadiť netradičnú, ale o to zákernejšiu zbraň, boli USA. Konkrétne ich centrálna banka si (obrazne povedané) prenajala vrtuľníky od armády a začala z nich vyhadzovať peniaze na pomazané hlavy z Wall Streetu. Avšak všetky tieto peniaze postupne (skôr rýchlejšie ako pomaly) skončili v rukách bankárov, banksterov a nimi podobných. A žiadané a očakávané naštartovanie ekonomiky a zvýšenie ekonomického rastu (teda hneď dve hlavné mantry súčasnosti) sa ani náhodou v USA nedostavili. Napriek tomu podobný prenájom vrtuľníkov uskutočnila vzápätí aj centrálna banka starého kontinentu – ECB. Na počudovanie všetkých zainteresovaných – taktiež bez úspechu. Teda ak za úspech nie je náhodou považovaný draatický presun bohatstva od občanov k vládnucej elite. A nebolo by to po prvý krát v histórii…

Po rokoch zúfalého skúšania, kedy najmocnejšie centrálne banky zaplavovali finančný trh (najmä ten bankový a akciový) likviditou, sa už aj v serióznejších amerických médiách začína diskutovať o tom, že by sa k likvidite po podobnom zhadzovaní zelených papierikov z vrtuľníkov (ergo z tlačiarní) mohli dostať aj občania USA. Momentálne sa síce z vládnych kruhov prostredníctvom názorov nezávislých ekonómov vypúšťajú balóniky so sumami od 1 do 3 tisíc dolárov na jednu americkú domácnosť, avšak každému súdnemu ekonómovi musí byť jasné, že s takouto sumičkou sa v Štátoch žiadna voda namútiť nedá. Ale na začiatok to nie je zlé. Podobné pološialené návrhy zaznievali síce i v minulosti, ale zdali sa byť nerealizovateľné a odtrhnuté od reality.

Avšak v ekonomike Západu je už väčšina zákonov, vecí, cien, regulácií a postupov odtrhnutá od reality, tak prečo neskúsiť i túto blbosť. Ak má však aspoň trochu rozhýbať maloobchod, tak to musí byť blbosť omnoho väčšia ako len za 3 tisíc dolárov. Najmenej jednu nulu k tomu číslu bude treba pripísať. Bankári sa aj tak nemajú čoho obávať. Väčšina z takto rozhádzaných peňazí sa pekne naukladane dostane späť do bánk, spravidla ako splátka dlhov nazhromaždených v minulosti. Ani to by však nebolo pre ekonomiku celkom márne. Bonita dlžníkov, ktorí sa takto jednorázovo očistia by rapídne stúpla a spotrebné úvery ba opäť raz na chvíľu mohli vyvolať dojem prosperity.

Výletná loď, záliv Halong Bay vo Vietname

Chýba nám možnosť devalvovať

Euro, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 272014

Ceny priemyselných tovarov vytrvalo klesajú. Vďaka tomu môžu štatistici vykazovať infláciu omnoho nižšiu ako je reálna v spotrebnom koši bežného príslušníka nižšej strednej a niže (spoločenskej) triedy. Keďže mzdy (šťastnejšej väčšiny) zamestnancov pomaly ale isto rastú, začína byť aj slovenská pracovná sila drahá pre producentov etablovaných u nás.

Tým, že máme euro, nemôžeme devalvovať korunu tak ako to pred pár týždňami urobili Česi. Tí rýchlo zareagovali na potreby nemeckých priemyselníkov a prudko devalvovali českú korunu. Dosiahli tak relatívne zníženie ceny práce (počítané v eur) a tým i zníženie ceny produkcie, prevažne exportovanej práve do Nemecka. Domáci obyvatelia túto devalváciu nepocítili tak negatívne ako pozitívne ju pocítili producenti. Malá poznámka pod čiarou: Česi ešte na dôvažok dokázali korunu devalvovať práve v čase, kedy si silní domáci hráči zhodou okolností potrebovali konvertovať obrovské sumy v zahraničných menách do korún. Časová zhoda bola zaiste náhodná. Tak ako to pri nezávislých centrálnych bankách už chodí.

S týmto problémom nemožnosti devalvácie sa boria okrem nás viaceré krajiny eurozóny. Pobaltské krajiny zvolili dobrovoľne jediné možné riešenie, keď chceli ostať v hre – začali už v dávnejšie znižovať mzdy. Naprieč celou krajinou. Nevyhli sa tomu ani úradníci a štátni zamestnanci. Napríklad takí Gréci sa k tomu veľmi nemali a boli tak prinútení vydať sa rovnakou cestou až tlakom zo strany európskych politikov a finančných domov. Ekonómovia mimo mainstreamu odhadujú, že také Grécko či Španielsko budú musieť znížiť mzdy možno aj o 30% a v niektorých sektoroch možno až o 50 neuveriteľných, krutých, ale zrejme nevyhnutných percent. Teda, ak sa budú chcieť niekedy vrátiť do ligy konkurencieschopnosti. Na Slovensku ako prví našli odvahu hovoriť na túto tému vo Volkswagene. VW zatiaľ žiada od odborov len symbolické zníženie miezd o 4%, korelujúce so znížením ceny práce v ich závodoch v Čechách.

Vyšívanie po vietnamsky

Najbližšie roky nám určite dajú aj pravdivú a politikmi neskresľovanú odpoveď na otázku, či Slovensko urobilo dobre, že prijalo euro za svoju menu. A aký vplyv to malo na zmenu vnímania cien a zmenu nákupného správania sa jednotlivých skupín obyvateľstva. Veď mnohí už trpko zistili, že je omnoho jednoduchšie utratiť 10 eur ako 300 korún, a rovnako tak je jednoduchšie oželieť 100 eur oproti pôvodne trom tisíckam…

Súčasťou tejto odpovede budú aj také faktory ako devalvácia, resp. revalvácia vlastnej meny a inflácia, resp. deflácia. Oficiálne štatistiky sa snažia presviedčať občanov, že ekonomický útlm spôsobuje útlm v každoročnom raste cien, na ktorý si už všetci viac menej zvykli. Rovnako tak ako si zvykli na pravidelné, každoročné, čo i len symbolické zvyšovanie platov.

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

máj 182013

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok, ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika

Financie, Komunálna sféra, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

apr 242013

Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.

O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.

Delo – Tower of London

Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.

Otázky z Cypru

Banky, Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

mar 252013

Cyprus, zdá sa, má o svoju krátkodobú budúcnosť postarané. Ostáva v európskej menovej únii a bude sa teda musieť podriadiť diktátu Berlína. Napriek tomu však ostáva mnoho otázok, na ktoré sme odpovede nepočuli.

Je naozaj zdanenie vkladov nad 100 tisíc eur (zatiaľ však nikomu z účtu v žiadnej cyperskej banke nevzali ani euro, skutočné zdanenie sa možno nakoniec ani neudeje) trestom za existenciu daňového raja v Európe? Veď zrušenie daňového raja mohla Merkelová, keby veľmi chcela, dosiahnuť aj po politickej línii. Nemusela čakať dovtedy, kým sa Cyprus finančne zrúti. Prečo tak neurobila už dávno?

Prečo Merkelová chce pripraviť o časť peňazí ruských oligarchov? K zlepšeniu vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom to určite nepomôže. A práve Nemecko podniká už dlhšiu dobu zjavné kroky vedúce k rýchlemu zlepšovaniu vzájomných vzťahov s Putinom. Pre Rusko nie je nič jednoduchšie ako si straty vynahradiť v cene dodávaných komodít. Takže – prečo?

Merkelovej (a politikom v Bruseli) musí byť jasné, že veľkí podnikatelia z Európskej únie, ktorí sú napojení na politické špičky a práve vďaka týmto spojeniam k majetkom prišli, si budú chcieť rýchlo vynahradiť prípadné straty, ku ktorým na Cypre dôjdu. A to dokážu jedine rýchlejším „čerpaním“ európskych fondov tým správnym smerom a zvýšením počtu predražených verejných obstarávaní v domovských krajinách. Chcelo Nemecko dosiahnuť práve toto? Sotva.

Čo bude s Cyprom po dokončení záchranných prác? Väčšinu peňazí získavala vláda vďaka tomu, že Cyprus fungovala ako daňový raj. Tomuto biznis modelu je teraz koniec. Životná úroveň obyvateľov bola udržiavaná práve z peňazí, ktoré vláda získala za bezchybné fungovanie práčky peňazí. Cyperčania vďaka tomu neboli nútení pracovať a v dovolenkových rezortoch turisti sotva stretli niekoho iného ako Slovákov, Ukrajincov, Bulharov či Rumunov. Čím sa teda budú Cyperčania živiť potom ako prídu o profit z prania? Budú pracovať upratovať, variť a obsluhovať v prímorských strediskách? Tých Nemcov, ktorí ich takto ponížili? Asi sotva.

Jesenná prechádzka vo Volovských vrchoch

Keďže Cyprus nemá nič, čo by mohlo Európe ponúknuť ako nenahraditeľnú komoditu, službu či výrobu, neostáva mu nič iné, iba toho rozmýšľať, čo bude ďalej. Nemecko nebude udržiavať Cyprus na infúziách dlhšie, než to bude nevyhnutné. Nevyhnutné pre Nemecko, nie pre Cyprus. A tieto lehoty sa diametrálne líšia.

Názor úradníka: Zložitosti občanom pomáhajú

Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 062013

Fungovanie obyčajných občanov je permanentne zozložiťované. Stačí jednoduchý príklad. Získanie stavebného povolenia je tortúra, akú môže nastaviť občanovi len dokonale zbyrokratizovaný štát.

Množstvo rôznych potvrdení, vyjadrení kvázi dotknutých inštitúcií, vypĺňanie tlačív a nekonečné mesiace, kým sa človek dostane k právoplatnému stavebnému povoleniu. A načo to všetko? Hlavným dôvodom nie je ochrana okolia alebo prostredia, ani nie zabezpečenie výstavby podľa platného územného plánu, ale zabezpečenie pracovného miesta pre množstvo úradníkov.

V dnešnej informatizovanej spoločnosti s katastrom online na webe (ktorého údaje sú aktuálnejšie ako 3 mesiace starý originál opatrený kolkami a potom úbožiaka, ktorý si pokorne vyčkal nekonečný rad na katastrálnom úrade) je nepochopiteľné, prečo ďalšie štátne úrady žiadajú predkladanie originálov. Identické je to s vyjadreniami plynárov, elektrikárov či vodárov. Miliardy, ktoré táto spoločnosť investovala do všetkých informačných systémov, licencií a údržby by mali už dávno slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teda občanom. Ale to by sme nesmeli byť na Slovensku.

A čerešničkou na torte, ako to už v našich končinách chodí, je, že zákony v skutočnosti platia iba pre úbožiakov platiacich prostredníctvom svojich daní úradníkov, ktorí si z nich urobili za ich peniaze otrokov obiehajúcich od dverí k dverám. Prvou cenou v tomto behu je vzácna okrúhla pečiatka. Tí, ktorí majú moc, peniaze a kontakty si pečiatky získavajú jediným telefonátom, zmenu územného plánu prediskutujú s primátorom na poľovačke a stavbu hyzdiacu svoje okolie zlegalizujú pri poháriku v klube po skončení golfového alebo tenisového zápasu.

Opica

K šťastne dokončenej a skolaudovanej stavbe patrí riadne platenie daní. Takto to aspoň vidí štát. To, že spravovanie, vyberanie dane a vymáhanie nedoplatkov stojí viac ako vynáša samotná daň, štátnych úradníkov nezaujíma. Podstatné je, že majú prácu. A keď sa nám takáto daň javí nezmysluplná, štátny úradník ju zvýši (alternatívne riešenie, teda zrušenie dane a primerané zníženie úradníkov je skôr z ríše rozprávok pre deti ako reálna možnosť v sociálnom štáte plnom istôt). A prečo daňovníci (majitelia nehnuteľností) musia podávať daňové priznania v čase, kedy všetky záznamy sú naprieč úradmi k dispozícii jediným kliknutím myši? Zrejme preto, aby dochádzalo k pravidelným sociálnym kontaktom medzi úradníkmi a prispievateľmi na ich výplaty, aby sa poznali a mali sa radi. Iný dôvod na tento typ šikany zo strany štátu nie je.

Bez eurofondov existuje jediná cesta – do recesie

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

nov 222012

Eurofondy sú pre Slovensko životne dôležité.

Autorom vyššie uvedeného výroku nie je nikto iný ako Robert Fico.

Je zaujímavé, že diskusiu o tom, aké životne dôležité sú eurofondy pre každú politickú reprezentáciu, ktorá je práve pri moci, veľmi nepočuť. A pritom je to práve eurofondová miazga, ktorá dáva život nášmu hospodárstvu a lesk našim štatistikám. Samozrejme, väčšia časť miazgy sa rozkradne a nikdy nepoužije na pôvodný účel – ale aj tak je pre hospodárstvo neoceniteľná. Peňazí je totiž dostatočne veľa na to, aby nám dokázali vytrhnúť tŕň z päty. Teda aspoň doposiaľ.

Pozrime sa na čísla. Investície, ktoré sú financované Európskou úniou, tvoria na Slovensku celých 76% investícií, ktoré financuje verejná správa a samospráva. V postkomunistických krajinách je to veľmi podobné. Poľsko – 52%, Maďarsko – neuveriteľných 97%, pobaltské krajiny 2/3 investícií. Áno, obrovská časť investícií samospráv skončila v betónových námestiach s honosnými fontánami a lavičkami obsadenými ľudmi bez práce, v nevyužívaných chodníkoch po celých dedinách, v kanalizáciách, na ktoré sa obyvatelia odmietajú pripojiť a na ktorých konci občas chýba čistička a v priemyselných parkoch, do ktorých nie je možné zohnať investorov.

Ruku na srdce – bez eurofondov by sa realizovalo len veľmi málo z tých projektov, ktoré sa vďaka nim uskutočnili. A to nie preto, že by sa na takéto projekty peniaze nenašli. Je to preto, lebo väčšina týchto projektov je ekonomicky neobhájiteľná, extrémne predražená a najmä zbytočná.

Olympijské hry 2012 pred Hampton Court Palace

Eurofondy sú však v každom prípade záchrancom našej ekonomiky. Bez nich by Slovensko už dávno bolo v recesii a táto recesia by tu prebiehala už niekoľko rokov. Nie je jednoduché odpovedať na otázku, ako by Slovensko vyzeralo bez každoročného prílevu stoviek miliónov eur z EÚ. A ešte ťažšie je predstaviť si situáciu, keď by sa tento príliv peňazí nebodaj zastavil.

Toto vytrvalé kupovanie si politických bodov a politického kapitálu je však z oboch strán (teda ako zo strany byrokratov z Bruselu, tak i zo strany našej politickej garnitúry) pokrytecké. Pochopiteľné, zdôvodniteľné, obhájiteľné, ale extrémne pokrytecké. Nemôže totiž fungovať donekonečna. Iste, nikto zo súčasných politikov nikde na svete nevidí ďalej ako po svoje funkčné obdobie, avšak dopad ich konania bude musieť na svoje koži znášať roky, ak nie desiatky, obyčajný občan tohoto štátu. Zlé časy ešte len prídu.

Older Entries