Henry Ford, (1863 – 1947), americký priemyselník a vynálezca
„Je skvelé, že obyčajní ľudia nerozumejú nášmu bankovému a monetárnemu systému, pretože keby áno, verím, že revolúcia by začala hneď zajtra ráno.“
Staré pivničné vráta
sep 172014
aug 262014
Stagnácia je slovo, pri ktorom väčšina politikov a na nich ekonomicky naviazaných ekonómov dostáva triašku. Avšak práve výrazom stagnácia môžeme smelo popísať stav, v akom sa už niekoľko rokov po sebe nachádzajú Spojené štáty spolu so zlenivelou Európou.
Prvý, kto sa pokúsil na nezastaviteľnú stagnáciu nasadiť netradičnú, ale o to zákernejšiu zbraň, boli USA. Konkrétne ich centrálna banka si (obrazne povedané) prenajala vrtuľníky od armády a začala z nich vyhadzovať peniaze na pomazané hlavy z Wall Streetu. Avšak všetky tieto peniaze postupne (skôr rýchlejšie ako pomaly) skončili v rukách bankárov, banksterov a nimi podobných. A žiadané a očakávané naštartovanie ekonomiky a zvýšenie ekonomického rastu (teda hneď dve hlavné mantry súčasnosti) sa ani náhodou v USA nedostavili. Napriek tomu podobný prenájom vrtuľníkov uskutočnila vzápätí aj centrálna banka starého kontinentu – ECB. Na počudovanie všetkých zainteresovaných – taktiež bez úspechu. Teda ak za úspech nie je náhodou považovaný draatický presun bohatstva od občanov k vládnucej elite. A nebolo by to po prvý krát v histórii…
Po rokoch zúfalého skúšania, kedy najmocnejšie centrálne banky zaplavovali finančný trh (najmä ten bankový a akciový) likviditou, sa už aj v serióznejších amerických médiách začína diskutovať o tom, že by sa k likvidite po podobnom zhadzovaní zelených papierikov z vrtuľníkov (ergo z tlačiarní) mohli dostať aj občania USA. Momentálne sa síce z vládnych kruhov prostredníctvom názorov nezávislých ekonómov vypúšťajú balóniky so sumami od 1 do 3 tisíc dolárov na jednu americkú domácnosť, avšak každému súdnemu ekonómovi musí byť jasné, že s takouto sumičkou sa v Štátoch žiadna voda namútiť nedá. Ale na začiatok to nie je zlé. Podobné pološialené návrhy zaznievali síce i v minulosti, ale zdali sa byť nerealizovateľné a odtrhnuté od reality.
Avšak v ekonomike Západu je už väčšina zákonov, vecí, cien, regulácií a postupov odtrhnutá od reality, tak prečo neskúsiť i túto blbosť. Ak má však aspoň trochu rozhýbať maloobchod, tak to musí byť blbosť omnoho väčšia ako len za 3 tisíc dolárov. Najmenej jednu nulu k tomu číslu bude treba pripísať. Bankári sa aj tak nemajú čoho obávať. Väčšina z takto rozhádzaných peňazí sa pekne naukladane dostane späť do bánk, spravidla ako splátka dlhov nazhromaždených v minulosti. Ani to by však nebolo pre ekonomiku celkom márne. Bonita dlžníkov, ktorí sa takto jednorázovo očistia by rapídne stúpla a spotrebné úvery ba opäť raz na chvíľu mohli vyvolať dojem prosperity.
Výletná loď, záliv Halong Bay vo Vietname
Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému
Financie, Krajiny, Spoločnosť
Komentáre vypnuté na Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému
nov 082012
Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.
Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.
To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…
Záhrady Buckinghemského paláca
Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.
Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania. Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).
V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek. Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.
Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?
okt 152012
Grécko sa nakoniec predsa len zbaví dlhov. A nebude na to potrebovať žiadne reálne splácanie. Samozrejme, bez istých úsporných opatrení to nejde a nepôjde. Časť z nich už bola prijatá, ba dokonca implementovaná. Nepochybne mali negatívny dopad na životnú úroveň väčšiny Grékov. To však aj tak neznamená, že ich životná úroveň skĺzla až tam, kde by bola bez účasti Grécka v Európskej menovej únii…
Pozrime sa však na opačnú stranu tej istej mince. Pretože je až neuveriteľné a na druhej strane aj obdivuhodné, ako grécki politici dokážu využívať aktuálnu situáciu v Eurozóne na rýchle a pohodlné znižovanie svojich dlhov.
Nemecko a Francúzsko sa totiž zubami nechtami bránia situácii, z ktorej by mohol vzniknúť precedens – a to opusteniu Eurozóny Gréckom. Politici týchto dvoch najväčších európskych krajín (ktoré v Európe aj v skutočnosti rozhodujú za všetkých a o všetkom) sú dokonca ochotní po prvej etape odpúšťania dlhov absolvovať druhú. V tej prvej došlo k odpusteniu časti gréckych dlhov súkromnými investormi (ktorí sa väčšinou ulakomili na nadštandardné výnosy gréckych dlhopisov tesne pred prepuknutím problému). V medziobdobí, alebo inak povedané – v prípravnej fáze pred druhou etapou – dochádza k plynulému presunu zvyšku gréckych dlhov z rúk súkromných finančných inštitúcií (bánk, fondov, poisťovní,…) do rúk Európskej centrálnej banky, teda do rúk všetkých obyvateľov Eurozóny. Celá nová pomoc (zo stabilizačných fondov, či priamo), ktorá smeruje do Grécka, slúži na splácanie starších dlhov, ktoré držia (najmä) francúzske a nemecké banky.
Atény – vchod do stanice metra – Syntagma
Grécki politici bez rozdielu politickej príslušnosti postupne a najmä kontinuálne dávkujú Európe informácie o brutálnom šetrení, o hroznom prepade životnej úrovne, a najmä najskôr o tom, že požadované úspory isto dosiahnu. Aby vzápätí vypustili informáciu o tom, že to bude neskôr ako sa predpokladalo a že potrebujú ešte maličkú, ozaj poslednú, finančnú injekciu.
Posledné dva roky sa tento komunikačný stereotyp opakuje s takou pravidelnosťou, že vzniká dojem, že ide iba o realizáciu stratégie, dohodnutej už dávno medzi predstaviteľmi Grécka a politickými špičkami Eurozóny.
A preto sa dá predpokladať, že tento príbeh môže mať jediné vyvrcholenie. Grécko výmenou za zotrvanie v Eurozóne (a tým pádom za skutočnosť, že devalváciou svojej vlastnej meny nemôže naštartovať svoju konkurencieschopnosť, výkonnosť a ekonomiku a tým pádom tak potrebný export), bude mať takmer všetky svoje dlhy skôr či neskôr odpustené.
A drachmu sa Gréci rozhodnú prijať späť až potom, keď už bude ich zápis na strane pasív čistý ako ľalia…
Rast HDP sa nám zasekol
Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť
Komentáre vypnuté na Rast HDP sa nám zasekol
sep 042012
Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.
Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.
Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)
Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.
A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.
Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…
Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.
Trhové manipulácie
Banky, Financie, Investovanie
Komentáre vypnuté na Trhové manipulácie
aug 182012
V posledných dňoch sa prepiera kauza manipulácie s jednou z najdôležitejších sadzieb na svete – s LIBOR. LIBOR, teda London Interbank Offer Rate, predstavuje kľúčovú sadzbu na medzibankovom trhu. Poskytuje svojmu okoliu informáciu o tom, za koľko, teda za akú úrokovú sadzbu, si peniaze požičiavajú veľké a teda pre svetový finančný systém významné banky navzájom.
A táto sadzba má dopad nielen na úvery v Londýne. Od tejto sadzby totiž odvodzujú svoje vzťahy (vo forme úverov, hypoték, leasingov, úrokových derivátov a podobne) finančné i nefinančné inštitúcie ako v Európe tak i po celom svete.
A ako sa tak manipulácia s LIBOR v médiách (a i na iných fórach) prepiera, na povrch vyplávava ďalšia a ďalšia špina, ktorú nezainteresovaný divák doposiaľ nemohol vidieť.
Obr.: Vrak lietadla (Roal Air Force múzeum v Londýne)
Nakoniec sa ešte dočkáme priznania (alebo skôr zistenia, keďže dobrovoľne priznávať sa, prirodzene, nikomu nechce), že do manipulácie nie sú zapletené len tie obrovské banky, ktoré daňovníci práve zachraňujú, ale priamo politici prostredníctvom centrálnych bánk. Veď čo už by politici pre svojich mecenášov neurobili…?
V tejto situácii totiž nie je možné len tak jednoducho uveriť, že pri trhových (či lepšie povedané netrhových) manipuláciách ostalo práve len pri LIBOR. Pochybovačov sa nájde vždy dosť. Najmä keď ide o konšpiratívne teórie. Otvorene sa tak už hovorí o čiernom zlate, teda o rope.
Pri pohľade na vývoj ceny drahých kovov a teda i skutočného zlata človeka s trochu väčšou fantáziu opäť napadne myšlienka, že ceny sa hýbu viac tak, ako niekomu vyhovuje a menej tak, aby učebnice ekonómie píšu o stretávaní sa kriviek dopytu a ponuky. Indexy akciových trhov, ceny štátnych dlhopisov a výmenné kurzy by asi tiež vydali pre mnohých prekvapivé svedectvo, keby len vedeli hovoriť. Našťastie pre politikov a oligarchov hovoriť nevedia.
Najobľúbenejšia športová disciplína z posledných rokov (a v niektorých krajinách dokonca desaťročí) – Tlačenie nabaľujúcej sa snehovej gule pod heslom „Zisky sú súkromné a straty verejné.“ – už čoraz rýchlejšie stráca svojich priaznivcov a fanúšikov. Jej atraktívnosť pre isté záujmové skupiny je však pochopiteľná.
aug 142012
Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.
Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.
Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.
British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.
Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.
No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.
Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…
Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…
Investovanie v časoch bankrotov
Investovanie, Správcovské spoločnosti
Komentáre vypnuté na Investovanie v časoch bankrotov
júl 302012
Investičné stratégie ľudí, ktorí si mohli (a môžu) v poslednom desaťročí odkladať peniaze na neskôr, do budúcnosti, boli založené na snahe dostať sa svojim investovaním a šetrením do bodu, v ktorom sa stanú rentiérmi poberajúcimi výnos zo svojich ťažko ušetrených peňazí.
Masívna masáž životných poisťovní, dôchodkových fondov či investičných fondov kreovala nakoniec v spoločnosti očakávania, ktoré nebude možné splniť. To, že z drobného, každomesačného investovania relatívne zanedbateľnej čiastky (v tomto článku sa nehovorí o ľuďoch, ktorí dokážu mesačne sporiť rádovo stovky alebo až tisíce eur) môže vzniknúť kapitál poskytujúci od istého veku rentiéra doživotnú rentu zaručujúcu požadovaný životný štandard, neverí ani finančný poradca predávajúci jednotlivé investičné produkt. Nieto ešte jeho šéf.
Takýto model šetrenia a žitia z renty nefungoval nikdy. A je isté, že po mnohé generácie ľudia po takom túžili. Je však možné skutočné fungovanie takéhoto systému rént či pasívnych príjmov? Systému, kde sa desiatky rokov šetrí do investičných nástrojov, ktoré spravidla sotva pokrývajú infláciu a poplatky a kde takmer nič nie je stabilné a predvídateľné…
Súčasný stav (trvajúci už po mnoho rokov) v jednotlivých krajinách, medzi ktoré sa zaraďuje aj Slovensko, je nasledovný:
1. štát (teda politici a úradníci) každoročne míňa viac ako dokáže vtiahnuť z vrecák občanov, ktorí v krajine tvoria hodnoty
2. štát (a teda politici a nimi ovládaní úradníci) sa každoročne zadlžuje viac a viac a každoročne ho platenie úrokov z týchto dlhov stojí viac peňazí, ktoré musia vytiahnuť z vrecák občanov
3. keďže z peňaženiek občanov (z dôvodov uvedených v bodoch 1. a 2.) je potrebné vyťahovať stále viac peňazí, štát priebežne zvyšuje dane, až sa nakoniec chtiac či nechtiac, skôr či neskôr dostane do bodu, kedy ďalšie zvyšovanie daní neprinesie ďalšie zvýšenie príjmov štátu
4. zmenu fungovania takéhoto štátu nie je možné očakávať, keďže kapry si svoj rybník ešte nikdy nevypustili a ani štátni úradníci spolu s politikmi to neurobia
Ku vyššie uvedenému by sa dalo ešte pridať, že o krajinách rozhoduje malá vrstva ľudí, ktorí žijú zo štátneho rozpočtu a efektívne ovláda úzku skupinu politikov, ktorú dovoľuje vo voľbách zvoliť do výkonných funkcií.
V takto definovanom štáte naozaj nie je možné očakávať pozitívnu zmenu. Avšak v takomto systéme fungovania je takmer nemožné dočkať sa žitia z renty akejkoľvek finančnej investície. Iba nevyliečiteľný optimista môže dúfať, že desiatky rokov (bežný občan by potreboval fungovanie systému bez resetu najmenej 30 až 40, ideálne ešte o dve dekády viac) môže systém fungovať bez šokového skoku.
Šokové skoky v ekonomike (a teda v peňaženke) sa, ako nás história učí, odohrávajú pravidelne. Prevrat v roku 1989 taktiež vymazal všetky úspory, ktoré si občania krvopotne našetrili za predchádzajúceho režimu.
Zdá sa, že je vhodný čas na zmenu investičných stratégií. Stará, osvedčená rada znie, že nie je dobré dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Investovanie do finančných nástrojov je správaním, ktoré je v príkrom rozpore s radami našich starých mám. A vôbec nezáleží na tom, že v koľkých bankách či fondoch investovanie prebieha. Všetky sú totiž zložkami jedného systému. Ktorý raz nepochybne zlyhá. Je lepšie nemať v ňom v tom čase všetky svoje celoživotné úspory.
apr 282012
Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.
Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.
Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.
Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.
Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.
Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.
Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.
Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).
Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.
V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.
Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.
apr 232012
HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.
HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.
Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.
Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?
Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.
Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.
Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.
Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…
A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…