Investičné stratégie ľudí, ktorí si mohli (a môžu) v poslednom desaťročí odkladať peniaze na neskôr, do budúcnosti, boli založené na snahe dostať sa svojim investovaním a šetrením do bodu, v ktorom sa stanú rentiérmi poberajúcimi výnos zo svojich ťažko ušetrených peňazí.
Masívna masáž životných poisťovní, dôchodkových fondov či investičných fondov kreovala nakoniec v spoločnosti očakávania, ktoré nebude možné splniť. To, že z drobného, každomesačného investovania relatívne zanedbateľnej čiastky (v tomto článku sa nehovorí o ľuďoch, ktorí dokážu mesačne sporiť rádovo stovky alebo až tisíce eur) môže vzniknúť kapitál poskytujúci od istého veku rentiéra doživotnú rentu zaručujúcu požadovaný životný štandard, neverí ani finančný poradca predávajúci jednotlivé investičné produkt. Nieto ešte jeho šéf.
Takýto model šetrenia a žitia z renty nefungoval nikdy. A je isté, že po mnohé generácie ľudia po takom túžili. Je však možné skutočné fungovanie takéhoto systému rént či pasívnych príjmov? Systému, kde sa desiatky rokov šetrí do investičných nástrojov, ktoré spravidla sotva pokrývajú infláciu a poplatky a kde takmer nič nie je stabilné a predvídateľné…
Súčasný stav (trvajúci už po mnoho rokov) v jednotlivých krajinách, medzi ktoré sa zaraďuje aj Slovensko, je nasledovný:
1. štát (teda politici a úradníci) každoročne míňa viac ako dokáže vtiahnuť z vrecák občanov, ktorí v krajine tvoria hodnoty
2. štát (a teda politici a nimi ovládaní úradníci) sa každoročne zadlžuje viac a viac a každoročne ho platenie úrokov z týchto dlhov stojí viac peňazí, ktoré musia vytiahnuť z vrecák občanov
3. keďže z peňaženiek občanov (z dôvodov uvedených v bodoch 1. a 2.) je potrebné vyťahovať stále viac peňazí, štát priebežne zvyšuje dane, až sa nakoniec chtiac či nechtiac, skôr či neskôr dostane do bodu, kedy ďalšie zvyšovanie daní neprinesie ďalšie zvýšenie príjmov štátu
4. zmenu fungovania takéhoto štátu nie je možné očakávať, keďže kapry si svoj rybník ešte nikdy nevypustili a ani štátni úradníci spolu s politikmi to neurobia
Ku vyššie uvedenému by sa dalo ešte pridať, že o krajinách rozhoduje malá vrstva ľudí, ktorí žijú zo štátneho rozpočtu a efektívne ovláda úzku skupinu politikov, ktorú dovoľuje vo voľbách zvoliť do výkonných funkcií.
V takto definovanom štáte naozaj nie je možné očakávať pozitívnu zmenu. Avšak v takomto systéme fungovania je takmer nemožné dočkať sa žitia z renty akejkoľvek finančnej investície. Iba nevyliečiteľný optimista môže dúfať, že desiatky rokov (bežný občan by potreboval fungovanie systému bez resetu najmenej 30 až 40, ideálne ešte o dve dekády viac) môže systém fungovať bez šokového skoku.
Šokové skoky v ekonomike (a teda v peňaženke) sa, ako nás história učí, odohrávajú pravidelne. Prevrat v roku 1989 taktiež vymazal všetky úspory, ktoré si občania krvopotne našetrili za predchádzajúceho režimu.
Zdá sa, že je vhodný čas na zmenu investičných stratégií. Stará, osvedčená rada znie, že nie je dobré dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Investovanie do finančných nástrojov je správaním, ktoré je v príkrom rozpore s radami našich starých mám. A vôbec nezáleží na tom, že v koľkých bankách či fondoch investovanie prebieha. Všetky sú totiž zložkami jedného systému. Ktorý raz nepochybne zlyhá. Je lepšie nemať v ňom v tom čase všetky svoje celoživotné úspory.