Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.
Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.
V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.
Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?
Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?
V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.
A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.