Thomas Sowell, (nar. 1930), americký ekonóm a filozof
„Je veľmi ťažké predstaviť si hlúpejší a nebezpečnejší spôsob rozhodovania ako zveriť toto rozhodovanie do rúk tých, ktorí nemusia za žiadne svoje zlé rozhodnutie niesť následky.“
Morské prasiatko
Elity súčasné sa v mnohom podobajú, avšak v ďalšom, tak dôležitom, odlišujú od elít minulých. Od elít, ktoré boli vychovávané od detstva v tom, že raz budú tými, ktorí budú viesť svoju krajinu, svoj ľud do lepšej budúcnosti.
Tieto elity včerajška vyrastali bez toho, aby sa v ich okolí vyskytovali nízke pohnútky a prízemná nečestnosť. Boli vedené k tomu, že majú rešpektovať seba samých a že ich konanie bude po celý život sprevádzať prísny pohľad tých, ktorým budú veliť. Minulé elity vedeli už od malička, že budú takmer po celý život stáť na takom vysokom mieste, z ktorého je rozhľad na celú spoločnosť, na spojenia a putá, ktorými je popretkávaná. Na riadenie takejto zložitej štruktúry je potrebné mať čas premýšľať, hodnotiť, analyzovať a najmä počúvať ľudí múdrych a vzdelaných.
Elity včerajška pohŕdali nebezpečenstvom v mene cti a povinnosti. Neváhali bojovať a umierať pre svoj ľud. Ísť do boja v prvej línii bolo pre nich cťou. Boli vedené v poslušnosti pred Bohom, mravnej čistote, obozretnosti v rozhodovaní a konaní. Boli vykonávateľmi spravodlivosti a implementátormi zákonov. Mali zmysel pre poriadok a vernosť. Boli bohaté, ale mali hlboký zmysel pre dobročinnosť. Elity minulosti skutočne nebolo ťažké rozlíšiť. Jej vystupovanie, správanie a reč bola nezameniteľná.
Elita súčasnosti, napriek tomu, že mnohí jej príslušníci si to vôbec neuvedomujú, sa skladá z vysokopostavených štátnych úradníkov, majiteľov a manažérov veľkých firiem, politikov na najvyšších miestach, manažérov štátnych podnikov a štátnych inštitúcií. Kam sa v štátnej sfére pozrieme, tam sa dá nájsť člen súčasnej vládnucej elity – či nakukneme na akademickú pôdu, na súdy, do silových zložiek alebo do nemocníc alebo privátnych kliník. Elita pochádzajúca zo súkromnej sféry, ktorá naakumulovala kapitál vlastným umom a prácou pre neštátny sektor je v defenzívnej menšine, čo je pochopiteľné, keď sa letmo pozrieme na to, ako sa zo štátneho kumulujú a presúvajú veľké majetky.
Aké sú však tie dnešné elity v porovnaní s tými už takmer zabudnutými? Sú bez pocitu zodpovednosti, bez vôle niečo zmeniť k lepšiemu a bez odvahy ukázať, že je to vôbec možné. Elity dneška si užívajú pocit, že sa do tejto vybranej spoločnosti dostali a neminie deň, aby sa nezamýšľali nad tým, ako si z tohto postavenia odniesť čo najviac (hmotného). Nie je dôležité žiť a pracovať čestne a svedomito, stačí keď dokážeme naše kroky úspešne zdôvodňovať. Mnohokrát stačí aj poukázanie na nie práve mravné konanie iného príslušníka elity a kritické hlasy hneď stratia na sile. Zodpovednosť za svoje zmýšľanie, rozhodovanie a konanie zo záhadných dôvodov nepatrí do mentálnej výbavy príslušníka súčasnej elity. Aké následky prinášajú jeho dnešné kroky pre budúcnosť jeho vlastnú i krajiny, vďaka existencii ktorej si svoje výsadné postavenie môže dosýta užívať, ho ani v najmenšom nezaujímajú. Prečo, nevedno. Pud vlastnej sebazáchovy ako keby už viac neexistoval a nahradil ho pud hmotného zabezpečenia sa do konca života, a najlepšie až do konca života vlastných detí a ich detí…
Big Ben (Londýn, Westminsterský palác)
Elita všeobecne je definovaná ako zdroj mravných hodnôt a politickej múdrosti kombinovanej s múdrosťou ekonomickou a silou svoje ideály presadiť. Bez zodpovedne rozhodujúcich a konajúcich elít nemôže dlhodobo existovať žiadny národ. Hrať sa na ňu však nebude postačovať.
Okolo roku 900 n.l. dosiahla Mayská civilizácia svoj vrchol a až do roku 1200 n.l. postupne upadala. Ako každá z civilizácií mala svoje rituály, tradície i bohov. Pozrime sa bližšie, ako sa u Mayov vyvinuli rodové tradície, aké bol vzťahy medzi ženami a mužmi.
Mayovia mali všeobecnú rodovú sústavu. Za príbuznú sa pokladala len tá skupina Mayov, ktorá mala po otcovi zdedené meno; teda rovnaké. Medzi príbuznými po otcovi sa sobáše nepovoľovali. Medzi príbuznými po matke sa však sobáše povoľovali.
Syn si teda mohol vziať za ženu vlastnú sestru v prípade, ak mala iného otca.
V Mayskej kultúre existovala polygamia, hoci hlavná žena mala omnoho väčšie práva ako tzv. vedľajšie ženy. Dvojženstvo, teda manželstvo s dvoma rovnocennými ženami, sa trestalo vyhostením z rodiny.
Prostitúcia bola veľmi rozsiahla. Dievčatá bývali vo vlastných domoch, kde ich mohol navštíviť ktorýkoľvek muž. Najsevernejšia odnož Mayov – Huaxtékovia – mali povesť pohlavne veľmi živého národa. Zbožňovali bohyňu rozkoše Tlacolteotl, ale nespovedali sa jej zo svojho smilstva, keďže ho nepokladali za hriech.
Za ranného obdobia Mayov existovalo tzv. služobné manželstvo. Mládenec najskôr musel svokrovi slúžiť 5 rokov. Keď sa zdráhal, alebo dobu nedodržal, mohla mu rodina manželku odňať.
Ak žena nevedela svojmu mužovi porodiť dieťa, mohol ju bez akýchkoľvek obmedzení predať.
Dievčatko – potomok slávnych Mayov
Manželstvo u Mayov malo charakter manželstva kúpou. V tomto sa Mayovia nelíšili od mnohých iných civilizácií. Kúpna cena bola splácaná vo forme darov
Cudzoložstvo sa u Mayov trestalo smrťou v takom prípade, ak sa ženatý muž stýkal s vydatou ženou. Manžel však mal právo odpustiť milencovi svojej ženy a potom sa milencovi a ani manželke nič nestalo.
Napriek tomu, že do Mayskej kultúry zahŕňame aj obyvateľov Guatemaly alebo Salvadoru, v týchto oblastiach sa zvyky odlišovali od Mayov v oblasti nachádzajúcej sa na polostrove Yucatán. Ich zvyky boli viac podobné obyvateľom súčasného Mexika.
Napríklad v Guatemale sa polygamia postupne zmenila na monogamiu (teda muž sa už ženil iba s jednou ženou) tým spôsobom, že vedľajšie ženy boli považované viac za otrokyne a teda za obyčajné súložnice tak sa s nimi aj zachádzalo. Kupovali a predávali sa často; slúžili aj ako obľúbené dary.
Žena so slávnymi mayskými predkami
Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti, ktoré zastávali dlhé desaťročia. Tak takúto úlohu by zrejme podpísal každý doterajší minister školstva (a predseda vlády s ním). Žiaľ, iba podpísal. Ale nerealizoval.
V druhej polovici dvadsiateho storočia začal pomalý, ale zato trvalý, zosuv učiteľov na spoločenskom rebríčku. Učitelia všetkými desiatimi hlasujú za to, že sa tak stalo najmä finančným nedocenením ich povolania, ale príčiny sú isto hlbšie.
Zosun na spoločenskom a tým pádom i na platovom rebríčku však je potrebné v prvom kroku riešiť zvýšením disponibilných príjmov učiteľov. A kde nájsť na to peniaze? Stačí miesto školení, ktorými pravidelne prechádzajú učitelia (jazykové, počítačové,…), tieto peniaze presunúť na výplatné pásky. Učitelia, pokiaľ by mali na výber, by si zvolili zvýšenie platu a nie školenia. Ešte šťastie, že nemajú možnosť vidieť faktúry, koľko to ich zvyšovanie vzdelania stojí… Dá sa však pochopiť počínanie ministerstva. Je jednoduchšie a pre mnohých výhodnejšie obstarávať (služby v oblasti školenia) ako tieto peniaze pridať učiteľom. Na argumenty typu – Veď to platili z Bruselu a teda to bolo zadarmo! – dnes už nepočuje ani dieťa v predškolskej dochádzke.
Ďalším, relatívne rýchlym riešením, je postupné znižovanie počtu učiteľov. Prirodzeným úbytkom i núteným odchodom do penzie. Mnohí (najmä starší) učitelia prevažne na základných školách už nemajú energiu a silu na boj s mladou generáciou, ktorá dnes šúcha školské lavice. Títo učitelia by isto ocenili možnosť odísť do dôchodku. Na nejednej škole vie menej učiteľov v podstate bez problémov zvládnuť priebežne klesajúci počet žiakov.
Rozdiel medzi súčasným príjmom a dôchodkom penzionovaných učiteľov by mohol byť okamžite použitý na zvýšenie platov tých, ktorí ostanú. Zníženie celkového stavu o 10 až 15% by malo byť vo vnútorných silách učiteľov. Akokoľvek sa bude učiteľská komunita brániť (a možno sa ani nebude), inej cesty rýchleho zvýšenia miezd a kvality učiteľského stavu neexistuje.
Do istej miery je prekvapivé, že učitelia nenašli odvahu nahlas pomenovať dôvody, pre ktoré nie sú v rozpočte peniaze na navýšenie miezd. Dôvody, ako sú nadmerné, nič okrem úzkej vrstvy bohatých neprodukujúce vládne investície a predražené verejné nákupy, z ktorých opäť profitujú tí istí. Miesto toho sa zdá, že rétorika vlády – nie je problém vo výdavkoch, máme len malé príjmy do rozpočtu – im nie je až tak proti srsti. Ak si však uvedomíme, že väčšinu učiteľského stavu tvoria ženy so silným pudom sebazáchovy a povinnosti voči rodine, dá sa ich mlčanie možno pochopiť.
No a po signifikantnom zvýšení platov by mal nasledovať rovnako signifikantne zvýšený tlak okolia (nielen rodičov) na zvýšenie kvality učiteľov, ich osobnej zainteresovanosti a vzdelávacieho procesu. Ale nie tak, aby to všetko prebiehalo iba na papieri. Papier znesie všetko, ale papierové zvyšovanie kvality nepomôže nikomu. Učiteľom treba dať dostatočný čas, aby v okamihu, kedy sa skončí ich (finančné) živorenie, začali uskutočňovať samo očisťovací proces a tým pádom návrat tam, kam patria. Na najvyššie schodíky spoločenského rebríčka.
Iná cesta k budovaniu vzdelanej a konkurencie schopnej spoločnosti, o ktorej tu všetci tak radi básnime, nevedie…
Asi každý z nás zažil situáciu, keď človek pokorne sedí na úrade alebo v čakárni do ambulancie s poradovým číslom, na ktoré si ráno pekne privstal a kľučku si pred ním podávajú ľudia s odzbrojujúcim úsmevom a vhodnými známosťami. A tak je deň dovolenky fuč a spolu s ním i pocit o rovnoprávnosti všetkých občanov.Každý z nás pozná vo svojom okolí niekoho, kto dal lekárovi všimné alebo ďakovné (v reči práva je to, žiaľ, úplatok). Občas dokonca poďakujeme kyticou aj učiteľom svojich detí.
Takmer každý z nás má v okolí niekoho, kto sa hrdí vysokoškolským diplomom a ani len netuší, kde sa aula alebo učebne jeho alma mater nachádzajú. V tom horšom prípade ani len netuší, že kvôli univerzitnému diplomu je potrebné prejsť niekoľkoročným vzdelávacím procesom a príslušným počtom kontrolných stanovíšť (teda skúšok).
Každý z nás pozná aspoň z televízie príbeh o tom, ako lož, záujmy mocnejších a peniaze zvíťazili v súdnom spore nad krištáľovo čistou pravdou.
Snáď každý z nás má vo svojom okolí niekoho, kto je vďaka kamarátom na polícii imúnny voči zákonu o cestnej premávke a môže si dovoliť jazdiť s alkoholom v krvi a neprimeranou rýchlosťou. Aby nám to bolo vždy jasné, arogantne zvýrazňujú svoj status rozlíšiteľným EČV. Nestačí im vedomie, čo všetko si dokážu vybaviť, potrebujú o tom nepretržite informovať svoje okolie.
Neďaleko každého z nás býva niekto, komu je kamarátov kamarát prokurátorom, vďaka ktorému je možné zastaviť (alebo rozbehnúť voči niekomu, kto nám leží v žalúdku) trestné stíhanie na základe jediného telefonátu.
Regent´s park v Londýne
Pravdepodobne každý z nás pozná príbehy právnikov, sudcov, policajtov a prokurátorov, ktorých deti a manželia a manželky detí ako aj manželia a manželky ich bratov a sestier sa stali právnikmi, sudcami, vysokými policajnými funkcionármi a prokurátormi a už dopredu sa vie, že právnikmi, sudcami, prokurátormi a policajtmi budú i všetci vnuci a vnučky vnučky. A budú pôsobiť presne na tých istých miestach a v tých istých kanceláriách a vybavovať agendu rovnako, ako to robili ich rodičia a starí rodičia.
Každý z nás už určite počul celé romány o tom, ako to funguje pri prerozdeľovaní peňazí z európskych fondov. Kto a ako a za koľko je ochotný pomôcť, podpísať, prižmúriť oči.
Pravdepodobne každý z nás využije situáciu, keď mu jeho príbuzný, priateľ, či len obchodný partner môže pomôcť s niečím, čo vyžaduje väčšie či menšie ohnutie paragrafov, „odlišný“ právny názor alebo len jednoducho „iný pohľad na vec“.
Každý, kto len trochu pričuchol k tomu, ako štát a samospráva obstarávajú tovary a služby, môže oprávnene pochybovať, či zo stavu, v ktorom sa nachádza súčasná slovenská spoločnosť, existuje evolučné východisko smerujúce k lepšiemu a zdravšiemu usporiadaniu. A dôležitou otázkou je aj to, či vôbec táto spoločnosť, a teda neanonymní jednotlivci v nej zoskupení, má záujem o zmenu status quo.
Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.
Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.
Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)
Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.
A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.
Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…
Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.
Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.
Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.
O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).
Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.
Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…
Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.
Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?
Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.
Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.
Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.
Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.
To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.
Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.
Lucia Žitňanská, (nar. 1964), poslankyňa NR SR
Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí… Slušní a pracovití ľudia uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere… Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.
Etatizmus – slovíčko, ktoré budeme čítať či počúvať z úst politických komentátorov a opozície čoraz častejšie. Etatizmus je definovaný ako nadmerný vplyv štátu na život spoločnosti. Silný štát sa v tomto -izme považuje za jediný zdroj hybných síl spoločenského pokroku. Hospodárstvo celej krajiny by malo byť vo výraznej miere riadené centrálne, buď priamym vplyvom na výrobné podniky (čo sú zároveň najväčší zamestnávatelia) alebo aspoň so silnou štátnou reguláciou. Etatizmus často požaduje obmedzené súkromne vlastníctvo z dôvodu jednoduchších štátnych intervencií.
Robert Fico sa nikdy netajil tým, že je tvrdým zástancom silného štátu. Štátu, kde by sa panovník nemusel nikoho na nič pýtať a sám by rozhodoval o všetkom, čo sa v krajine šuchne.
Úplná zmena demokratického štátu na monarchiu v súčasnosti Slovensku nehrozí len z toho dôvodu, že sme v demokratickej Európe a slovo demokracia máme napísané aj v ústave. Preto je potrebné z času načas usporiadať voľby a udržiavať v pospolitom ľude zdanie demokracie.
V tejto chvíli však už nič nemôže šéfovi Smeru zabrániť, aby začal premieňať a nakoniec aj premenil krajinu pod Tatrami na svoj obraz. Je legitímne kalkulovať, tak ako to bezpochyby urobil on, že vládnutie jeho kliky bude trvať najmenej dve volebné obdobia, teda dlhokánskych 8 rokov.
A preto sa po uplynulých rokoch, kedy dochádzalo k viac či menej úspešnej decentralizácii štátnej správy, vracajú roky jej opätovnej centralizácie.
Štát si opäť osobuje právo vstupovať do všetkých oblastí života človeka. Štát si osobuje právo rozhodovať, čo má človek od svojho narodenia až po smrť robiť, ako má študovať, kde má tráviť čas a kam si chodiť po podporu či dôchodok. Ovládnutie života poddaných – to je etatizmus nielen slovenský, ale európsky.
Istoty zvíťazili vo voľbách a istoty sú aj chrbtovou kosťou programového vyhlásenia druhej vlády Roberta Fica. Ak aj pripustíme, že pocit väčšej istoty dokáže štát svojmu občanovi dať, tak je to pocit, ktorý má prchavý charakter. Nároky nás, občanov štátu istôt, totiž rastú vždy a za každých okolností rýchlejšie ako ich akákoľvek (sociálna alebo antisociálna – na pomenovaní nezáleží) vláda dokáže plniť. Plnenie sľubov je totiž podmienené peniazmi, ktoré má štát k dispozícii a nie vôľou, skutočnou či fingovanou, tieto sľuby plniť.
Istoty, ktoré nám štát podsúva a prináša, nás však v skutočnosti z dlhodobého hľadiska oberajú oveľa viac ako sme si ochotní pripustiť. Štát tým, že do všetkého strká nos, rozkladá tradičné štruktúry spoločnosti, substituuje činnosť rodiny, prirodzených lokálnych komunít a priateľských väzieb. Podrobnejšie o dôsledkoch takéhoto rozkladu spoločnosti si môžete prečítať v úvahe „O smyslu života a štěstí“ od Petra Hampla.