Obrovská vlna sa valí. Kto ju zastaví? Vládnuce elity to nebudú.

 Európa, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Obrovská vlna sa valí. Kto ju zastaví? Vládnuce elity to nebudú.
okt 192015
 

Agentúrna správa z dnešného dňa: Doposiaľ sa podarilo presunúť v rámci Európskej únie 19, slovom devätnásť, utečencov. Že by to bol práve dôvod na oslavu, to teda nie. Keď si predstavíme tie tisícky imigrantov, ktoré nezadržateľne prekračujú hranice, tak je naivné veriť, že je možné ich niekam prerozdeliť, zastrčiť či odpratať tak, aby obyčajní Nemci nevedeli, nepočuli a nefinancovali.

Je jasné, že Nemecko bude chcieť kašu, ktorú si navarilo, naservírovať iným. A pokiaľ možno ešte za horúca. Je možné, že použije aj netradičné riešenia, aby to dosiahlo. Ani len základná podmienka však  zatiaľ nie je splnená. Aby imigrantov mohli „prerozdeľovať“, musia dostávať vo všetkých krajinách rovnaké dávky a mať porovnateľné privilégiá (povinnosti?) v každej z krajín.  A to sa dá dosiahnuť iba dvoma cestami: buď sa dávky v štedrých, teda bohatých krajinách primerane znížia alebo sa v tých chudobnejších, stojacich kdesi na okraji EÚ, zvýšia. Možná je samozrejme i kombinácia týchto dvoch ciest. Čím viac sa však v chudobnejších krajinách zvýšia, tým vyšší tlak to vyvolá na mzdy v týchto krajinách a o to nižšie marže a zisky budú generovať západné firmy opierajúce sa o pracovnú silu z týchto krajín. Slovensko je typický príklad.

V každom prípade prerozdeľovanie utečencov nerieši to, že ich počet sa v Európe nezadržateľne zvyšuje. V priemere denne o niekoľko tisíc. A tieto počty sa nemenia ani v dni, kedy o situácii na hraničných priechodoch neinformujú médiá, ktoré usúdili, že diváci pohodlne usadení v kreslách, sú už utečeneckou krízou znudení.

Deň ku dňu, mesiac k mesiacu, rok k roku a už imigrantov definitívne a navždy sa usadzujúcich v Európe nebudeme počítať na státisíce, ale na milióny. A potom na desiatky miliónov. Samozrejme – ak Nemci vôbec dovolia tieto čísla zverejňovať.

Celkom zaujímavo sa vyvíja aj konkurz na záhradníka, ktorý bude strážiť plot Európskej únie. V čejsi hlavičke sa zrodil nápad, že najlepším záhradníkom by bol cap. Teda Turecko. Je možné, že niekto naozaj verí tomu, že Turecko postaví účinnú hrádzu vlne imigrantov, ktorá sa valí a valí a valí? Alebo je skôr záujmom vládnucich elít rozriediť obyvateľstvo v jednotlivých štátoch únie tak, aby sa národné záujmy stratili v prepadlisku dejín? Odpoveď, samozrejme nepriamu, sa dozvieme už v najbližších mesiacoch.

 

Európa pod ligotavým povrchom. Neveselý to pohľad.

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika  Komentáre vypnuté na Európa pod ligotavým povrchom. Neveselý to pohľad.
jan 202015
 

Zrejme už istú dobu narastá počet tých, ktorí neveria všetkému, čo si pozrú alebo prečítajú v mainstreamových médiách. Médiá s najväčším dosahom na populáciu sú už dávno vlastnené tými, ktorí sa snažia vytvárať obraz skutočnosti podľa vlastných predstáv a preto obsah ich spravodajstva či komentárov má na tých rozhodujúcich miestach málo styčných bodov s realitou. Vykresľovanie ligotavého pozlátka sa stalo dennou rutinou zamestnancov týchto televízií a časopisov (dennú tlač nevynímajúc).

Na manipuláciu s číslami, ktoré majú vyvolávať predstavu o skvelom ekonomickom vývoji sme si už zvykli. Bez ohľadu na to, ako to naozaj vyzerá za našimi oknami, na farebnej obrazovke v našich obývačkách nám svieti graf o náraste HDP, o náraste pracovných miest, o zvyšovaní miezd, sociálnych dávok, o zvyšovaní predaja automobilov a o zvyšujúcich sa objednávkach v priemysle. A hneď vedľa nich sa zobrazujú grafy o poklese (evidovanej – ach aká to inovácia v prekrúcaní faktov) nezamestnanosti ako aj o poklese cien, ktorý vraj absolútne neprospieva ekonomike. Čo na tom, že práve sme sa vrátili z úradu práce a cestou sme si nakúpili v obchode síce za rovnakú sumu ako minulý mesiac, ale potraviny sú akosi menšie a ľahšie. Zrejme nám menší príjem kalórií má pomôcť udržiavať sa v dobrej kondícii, aby sme nezaťažovali zdravotníctvo, ktorého zadlžovanie nie a nie zastaviť.

Ako politici a vládnuca klika chcela, aby vyzerala ich solidarita s obyčajnými občanmi, sme sa dozvedeli so starostlivo nasnímaných a vybratých záberov zo stretnutia hláv štátov v Paríži, ktoré získalo názov prejav solidarity s Charlie Hebdo. Lídri na čele veľkého davu. Lídri, ktorí sú v správnom čase na správnom mieste a zakročia v prospech svojich občanov. Takže na povrchu je všetko tak, ako má byť.

Pochod lídrov štátov v ParížiZdroj: PHILIPPE WOJAZER (strangesounds.org)

A takto vyzerá, keď sa nájde na blízku niekto, kto strhne starostlivo poukladané a naaranžované pozlátko a umožní nám nazrieť do vnútorností molocha s menom Európska únia. Lídri, ktorí videli tú skutočnú manifestáciu v Paríži iba ako ostatní – v televízii. Po fotení za prítomnosti bdelého oka ochranky a polície šup na dobrý obed a potom už naspäť za dobrými obchodmi… Aj takto sa tvorí nová realita, ktorá so skutočnou realitou nemá nič spoločné.

Solidaria v praxiZdroj: zerohedge.com

Skutočnosť v ktorej žijeme, je riadená tak, aby status quo ešte nejakú dobu vydržal. Nikomu sa nechce z konára dole, tobôž nie súčasným mocipánom. Preto to udržiavanie krásnej, hladkej, mladej tváre bude pokračovať. Ale proces, ktorý prebieha vo vnútri už prekročil kritickú hranicu a nie je možné ho zastaviť. Je to proces hnilobný a preto silne zapáchajúci.

Platí u politikov vládnucich dnešnému svetu „Som Charlie Hebdo“ len vtedy, keď to vyhovuje im a ich sebeckým plánom?

Slovensko cez palubu

 Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Slovensko cez palubu
okt 262014
 

V ére, ktorá nasledovala po období tvorby „kapitálotvornej vrstvy“ na Slovensku, ktorá, mimochodom, bola úspešná až priveľmi, nastúpila počas vlády M. Dzurindu éra predaja kľúčového majetku krajiny do rúk západných vlastníkov, často len naoko súkromných, keďže zase ich vlastníkmi bola neraz vláda príslušnej krajiny, z ktorej investor pochádzal. Ale to nie je teraz podstatné.

To najdôležitejšie posolstvo – posolstvo o tom, že chceme patriť na Západ a Západ na oplátku skonsoliduje naše firmy a vezme si za to primeraný podiel na zisku, tým bolo naplnené. Veľké korporácie i menšie firmičky si kúpili od prvoprivatizérov, vybraných vládami V. Mečiara, ako aj nemalé zvyšky od pravicových vlád ideologicky vedených Miklošom a Dzurindom, všetko cenné, čo bolo v tom čase na malom Slovensku k dispozícii.

Za to, a potom aj za lacnú pracovnú silu do montážnych dielní, sme mohli začať nielen platiť eurom ale aj plakať nad rozliatym mliekom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá tak krásne začala v predvečer prijatia eura u nás.

Avšak doba, kedy vlastníctvo našich veľkých firiem a aspoň trochu nezávislých médií, ktoré si dovolili byť kritické k vláde či finančným skupinám s vládou spriaznenými (rovnako tak i k excesom, ktoré robili menšie ryby s nemenšími peniazmi na regionálnej úrovni), sa práve skončila. Akúsi záverečnú bodku, po ktorej bude vhodné už len zatiahnuť oponu, urobil predaj Petit Pressu a s ním i mienkotvorného denníka SME. Nemá zmysel opisovať nedávny predaj novín a časopisov sústredených okolo občas až smelo hryzúceho týždenníka PLUS 7 DNÍ. Mnohí už za tých pár mesiacov, ktoré ubehli od úteku Francúzov a Nemcov z SPP, zabudli, že chvíľu za nás dodávky plynu z Ruska nechodil vyjednávať predseda vlády so zástupcami „“kapitálotvornej vrstvy“ zrodenej v divokej privatizácii temných 90. rokov.

Všetky vyššie spomenuté udalosti sú sprievodnými znakmi sťahovania sa Západu zo Slovenska. Toho Západu, ktorý zistil, že má dosť svojich starostí a Slovensko vlastne ani nepotrebuje. Vyžmýkal ho už viac než citrón a zo skaly voda nepotečie. ENEL by na túto tému mohol rozprávať tisíc a jednu noc…

Slovensko, hodené cez palubu, si snáď zachová ešte istú dobu príslušnosť k západnej civilizácii. Ale nebude to jednoduché. Okrem histórie (väčšinu modernej histórie bolo územie, ktoré dnes pokrýva Slovensko, súčasťou západných ríš, kráľovstiev a cisárstiev) a náboženstva (pravoslávne kresťanstvo začína až tesne za našim plotom) hrá momentálne všetko proti nemu.

Dóm svätej AlžbetyDóm svätej Alžbety v Košiciach

 

Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.

 Európa  Komentáre vypnuté na Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
mar 212014
 

Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.

Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.

Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.

Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.

Zámok Schönbrunn Zámok Schönbrunn vo Viedni

Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.

Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.

Zámok Schönbrunn

Budúcnosť NATO

 Geopolitika  Komentáre vypnuté na Budúcnosť NATO
sep 082013
 

Načo je nám NATO? A špeciálne v dnešnej, akcie neschopnej, verzii? Odpoveď na túto otázku treba začať hľadať v minulosti.

NATO vzniklo vzápätí po skončení 2. svetovej vojny v roku 1949 ako vojenské zoskupenie štátov severnej Ameriky a spočiatku iba niekoľkých krajín Európy. Od jeho vzniku toto zoskupenie absolvovalo niekoľko vĺn rozšírení (niektoré krajiny dokonca stihli z aliancie aj vystúpiť a opätovné vstúpiť, aby tak svojim spôsobom potvrdili nejednoznačnosť zmysluplnosti jej existencie).

Nápad na založenie NATO vznikol v USA. Kde inde, žiadalo by sa dodať. Aliancia bola od počiatku mienená ako protiváha komunistickej rozpínavosti Sovietskeho zväzu. Ten na oplátku v roku 1955 kreoval podobné strašidlo zahalené v červenom súkne – Varšavskú zmluvu, do ktorej začlenil všetky krajiny východnej Európy, ktoré boli pod jeho vplyvom.

NATO je však v súčasnosti akčné výlučne tak, ako sú akčné Spojené štáty. Presnejšie povedané – bolo tomu tak od prvého dňa existencie aliancie.

Pokiaľ by niekedy na území členov NATO (alebo na území spadajúceho do ich záujmu) vznikol konflikt, všetky štáty by sa nepochybne v prvom rade obrátili na vládu USA. Či to dnes oficiálne pripúšťajú alebo nie. Krajinu, ktorá by to pripustila, by sme však museli nepochybne hľadať lupou.V konečnom dôsledku, akcieschopnosť NATO a spoluprácu jej nosných krajín, môžeme sledovať v priamom prenose pri riešení sýrskeho konfliktu. A pohľad to veru nie je povzbudivý.

Qutub minar v DillíQutub minar – najvyšší minaret v indickom Dillí

Politické rozširovanie NATO však (najmä po páde železnej opony) nabralo také obrátky, že do zoskupenia sa dostali krajiny, ktorých občania by len veľmi ťažko, ak vôbec, bojovali navzájom za oslobodenie od napadnutia inou krajinou.

Menšie krajiny, ktoré vstúpili do NATO, si navyše automaticky myslia, že už nemusia udržiavať bojaschopnú armádu. Veď niekto ich už predsa zachráni. Učebnicovým príkladom je aj Slovensko. Armáda tu slúži už len ako zástierka na tunelovanie rozpočtu prostredníctvom tajných verejných obstarávaní a tajné sledovanie svojich politických a ekonomických protivníkov. A tento fakt nezachráni ani pár vojakov nasadených v medzinárodných misiách. Aby sme však neboli príliš pyšní, takéto hranie sa na vojačikov prebieha aj v iných krajinách.

Myslieť si, že skutočné vojenské ohrozenie krajín Európy už nikdy (ale naozaj nikdy?!) nem§že nastať je veľkým omylom súčasnej generácie. Nielen politikov, ale predovšetkým občanov. Pozoruhodné udalosti na Arabskom polostrove, ktoré nepochybne Európu ovplyvnia, sa ešte len začínajú.

 

Pozn.: NATO = North Atlantic Treaty Organisation, teda Organizácia Severoatlantickej zmluvy, predtým u nás nazývaná aj Severoatlantická aliancia či Severoatlantický pakt

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

 Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika  Komentáre vypnuté na Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená
máj 182013
 

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok,  ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur - čerpacia stanicaThanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

 

Multikulturalizmus

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika, USA  Komentáre vypnuté na Multikulturalizmus
jan 282013
 

Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.

Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.

Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme  osídlenia územia občanmi inej kultúry.

Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.

Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.

Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.

Akropola v AténachAkropola v Aténach

Turecko a Grécko

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika  Komentáre vypnuté na Turecko a Grécko
jan 202013
 

Turecko a Grécko. Dve krajiny z geografickej periférie Európy. Jedna krajina je členom Európskej únie a taktiež menovej únie, druhá sa nachádza už dobré dve desaťročia za dverami únie.

Grécko je jedinou krajinou EÚ, v ktorej dominantným náboženstvom je pravoslávne náboženstvo. Týmto sa však výrazne líši od všetkých ostatných krajín únie – nazývaných aj Západom. Kolíska západnej civilizácie – civilizácia antická – sa nachádza v Grécku a zrejme z tohoto dôvodu získalo Grécko členstvo v klube Západu.

Členstvo Turecka a Grécka v západných štruktúrach bolo dôležité najmä v časoch politiky zadržiavania, ktorú Západ viedol v čase studenej vojny s blokom vedených Sovietskym zväzom. Turecko bolo veľmi rýchlo prijaté do NATO (paradoxne v ten istý deň ako jeho odveký historický nepriateľ Grécko), aby sa komunizmus nemohol tak jednoducho rozpínať. Avšak členstvo Turecka v únii je iná káva. Turecko je síce v súčasnosti oficiálne sekulárna krajina, avšak jej dominantným náboženstvom je islam. A islam ním aj navždy ostane. Je pravdepodobne iba otázkou času, kedy sa islam opäť stane aj oficiálnym zdrojom zákona v Turecku.  A mať v Európskej únii krajinu so 75 miliónmi obyvateľov patriacich k islamskej civilizácii sa zatiaľ európski politici nechystajú.

Schwarzenbergský kanálSchwarzenbergský kanál na Šumave

Napriek tomu práve Turecko je dobrým príkladom toho, že obchodné vzťahy nie vždy potrebujú aj politickú alebo ekonomickú integráciu spolu obchodujúcich krajín. V roku 2010 exportovalo Turecko do krajín EU27 takmer 50 svojej produkcie (presne 46,3%) a z krajín EU27 pochádzalo 39,6% importu (netreba zabudnúť, že Turecko je už dlhé roky v colnej únii s krajinami EÚ). Obrovský a nenásytný trh Turecka by sa mohol stať popri ázijských krajinách a Rusku skvelým odbytišťom výrobkov z únie na najbližšie roky. Ani to však Turecku nezabezpečí miestenku v orgánoch EÚ.

Pravoslávne Grécko si nikdy nerobilo starosti s dodržiavaním pravidiel stanovovaných v Bruseli. Avšak politici Nemecka a Francúzska aj naďalej odmietajú reflektovať realitu a snažia sa za akúkoľvek cenu Grécko udržať u menovej únii. Na lacné dovolenky si teda ešte budeme musieť počkať. Z dlhodobého hľadiska však ani jedna z uvedených krajín  – islamské Turecko a ani pravoslávne Grécko – nemajú miesto v zjednocujúcej sa katolíckej a protestantskej Európe.

Atlantické spojenectvo

 Európa, Geopolitika, USA  Komentáre vypnuté na Atlantické spojenectvo
jan 052013
 

Atlantické, presnejšie povedané severoatlantické, spojenectvo dvoch veľmocí – USA a Veľkej Británie – vzniklo na Štedrý deň roku 1814 v belgickom Gente.

Vojna za nezávislosť, ktorú USA viedli v rokoch 1812 až 1814, nezničila navždy spojenectvo materskej krajiny – Anglicka s novou, rodiacou sa veľmocou Spojenými štátmi, ale naopak. Ich puto od okamihu podpisu mierovej dohody sa časom viac a viac upevňovalo. Do tohoto dvoj-lístka čoskoro pribudla Kanada a vznikol tak pevný, veľmi pevný trojlístok.

Kanada sa síce pridala veľmi nenápadne, ale o to pevnejšie a trvácnejšie. Netreba zabudnúť, že tak ako prvé štáty, ktoré neskôr stáli pri zrode Spojených štátov, aj veľká časť obyvateľov Kanady má svoje korene na Britských ostrovoch. V roku 1814 to bola práve Veľká Británia, ktorá si na Spojených štátoch vymohla bezpečnosť a samostatnosť Kanady. Spojené štáty boli v tom čase pevne rozhodnuté anektovať územie Kanady a začleniť ju do svojej únie. Ich cieľom bolo zabrať celú Severnú Ameriku. To sa síce nepodarilo, ale podaril sa zrod priateľstva medzi krajinami, aké nemá na Zemi obdobu.

A práve spomínané priateľstvo, ktoré prežilo už bezmála dve storočia (od roku 1814 sa nikdy medzi USA a Britániou neviedla vojna a tak spomínaná zmluva z Gentu ostala prvou a súčasne poslednou dohodou o ukončení vojny, ktorú obe krajiny medzi sebou museli podpisovať), rozhodlo o výsledkoch Prvej aj Druhej svetovej vojny.

Trafalgar Square v LondýneTrafalgar Square v Londýne

V decembri 2012 britský premiér Cameron začal vypúšťať balóniky o tom, že Veľká Británia nemusí byť členom Európskej únie naveky. Je do istej miery prekvapivé, ako dlho sa dokázala Británia nečinne pozerať na socialistický experiment, ktorý prebieha na kontinente a neozývať sa. Avšak s tradičnými vzťahmi, ktorými Británia disponuje, nie je možné dúfať, že by sa niekedy Británia (či Anglicko) mohlo stať pevnou súčasťou Zväzu európskych socialistických republík. Atlantické spojenectvo a poloha na ostrovoch predurčuje Británii inú cestu budúcnosťou ako majú krajiny, ktoré ležia na pevnine.

To, že sa Británia nakoniec vráti ku svojim najlepším priateľom – USA a Kanade (nesmieme zabúdať ani na tradičného spojenca Austráliu), bude dobré aj pre samotnú Európu. Bude mať po ruke niekoho, kto jej v čase, keď socializmus definitívne skrachuje, pomôže z bahna von.

 

Ázijské šachy

 Ázia, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Ázijské šachy
okt 232012
 

V Ázii sa v posledných desaťročiach prerážajú na svetlo ambície hneď troch krajín zaradiť sa medzi svetové veľmoci. A práve preto v tomto regióne narastá istý druh geopolitického napätia. Ázijské šachy tak pokračujú. A prebieha hneď niekoľko napínavých šachových partií zároveň.

Tri spomínané súperiace krajiny sú – na prvom mieste z pochopiteľných dôvodov Čína, na druhom mieste India a na neposlednom mieste Vietnam.

Čína už počas minulých storočí mnohokrát prejavila svoj záujem o dominanciu v regióne Indočíny. Ten je akosi v posledných desaťročiach (ak nie storočiach) v závoze záujmu Indie, ktoré má dosť starostí na hraniciach so samotnou Čínou ako i s Pakistanom. Čína tak už v súčasnosti v podstate politicko-ekonomicky ovláda Kambodžu, Laos a Barmu. Ďalšie sústo, ktoré by malo nasledovať, je Vietnam.

Večerné ulice v HanojiVečerné ulice v Hanoji

Vietnam sa však svojimi manévrami približovania sa a následného vzďaľovania sa Rusku a Číne nebadane vymanil na konci 20. storočia z priameho vplyvu Číny a rád by svoju pozíciu udržal. Proti narastajúcemu tlaku a nepokrytej rozpínavosti Ríše stredu to však bude mať ťažké. A preto Vietnam siaha i k donedávna nepredstaviteľných ťahom. Jedným z nich je i politika otvorenosti a kamarátstva voči USA. A najmä voči ich armáde. Tej imperialistickej armáde, ktorú pred štyrmi desiatkami rokov Vietnamci vyhnali zo svojej krajiny (a tým pádom aj z celej Indočíny) aj vďaka položeniu pol druha milióna obetí na oltár víťazstva komunistického režimu.

Ekonomicky (a v dohľadnom čase postupne i vojensky) silná Čína sa začína rozťahovať najmä v Juhočínskom mori. Snaží sa ovládnuť celú oblasť nazývanú pre svoj tvar Kravský jazyk. Táto oblasť však lemuje takmer celé pobrežie Vietnamu a predpokladá sa, že pod morskou hladinou práve v tejto oblasti ležia obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Dokonca tak veľké, že sa vyrovnajú zásobám, na ktorých sedí Saudská Arábia.

Ovládnutie prístupových ciest do prístavov po celom Vietname čínskym námorníctvom by mohlo mať z dlhodobého hľadiska pre Vietnam katastrofálne následky. A preto si Vietnamci volajú na pomoc US Navy.

Už predseda Mao mal veľký sen o tom, že sa Čína stane (dúfal, že ešte za jeho života) najväčšou veľmocou a bude vládnuť celému svetu. Jemu sa ten sen naplniť nepodarilo. Jeho nasledovníci však snívajú ten istý sen.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“5″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“16.467695,111.784057{}harbor.png“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]