história – Peter Rudzan

Benátky

Taliansko Komentáre vypnuté

júl 242013

Benátky (tal. Venezia, ang. Venice) sú hlavné mesto severotalianskeho regiónu Benátsko, ležiace v Benátskej lagúne, v severnej časti Jadranského mora. Táto lagúna kedysi chránila neprístupné a neobývateľné močariská. Pre Venetov však zrejme neboli dostatočne neobývateľné. Tí totiž dokázali nehostinné močariská vysušiť a vodu v nich skrotiť a na ich mieste vystavať nádheru, ktorú každý pozná pod menom Benátky.

Benátky

Historické jadro Benátok sa nachádza na plytkej lagúne. Novšie časti mesta boli vybudované pozdĺž pobrežia medzi ústím rieky Pád a riekou Piava. V dňoch zvaných „aqua alta“ (vysoká voda), ktorých býva každoročne priemerne tak pol stovky, sa tu zvýši hladina mora takmer až o meter. V historickom centre mesta (centro storico) žije podľa sčítanie obyvateľov v roku 2004 celkom 62 tisíc obyvateľov. V Benátkach bývajú trvalo, alebo v čase turistickej sezóny, najmä miestni umelci a remeselníci.

Benátky sú medzi ich obdivovateľmi známe ako mesto vody a svetla. Od roku 1987 sú ako jedna z najnavštevovanejších talianskych destinácií zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stal najdôležitejším zdrojom jeho prosperity. V roku 829 sa Benátky navždy spojili s menom svätého Marka a to vďaka lúpeži relikvií evanjelistu v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí.

S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu stratilo mesto Benátky svoje výsadné postavenie a začalo upadať. Snaha udržať si rozsiahle územie odčerpávala množstvo síl v častých vojnových konfliktoch. Po postupnej strate majetkov nakoniec prišli v roku 1797 aj o samostatnosť; až nakoniec v roku 1866 boli pripojené k Talianskemu kráľovstvu.
Súčasnosť

Najznámejším obrazom Benátok je Námestie svätého Marka, kde sa nechávajú turisti fotografovať pri kŕmení holubov a stoja v dlhom rade na prehliadku Baziliky sv. Marka. Toto námestie je navonok veľmi pekne udržiavané, no skutočný stav budov v meste je podľa samotných Benátčanov žalostný.

Kŕmenie holubov na Námestí svätého Marka

Ekonomika Benátok je, celkom pochopiteľne, postavená na turistike.

Hlavnou dopravnou tepnou mesta je Canal Grande, asi 4 km dlhý a asi 70 m široký kanál, ktorý prechádza priamo stredom mesta. Jeden z najznámejších mostov je Ponte di Rialto, ktorý ako jeden z troch spája obe časti mesta rozdelené kanálom. Mramorový oblúk 48 m dlhý dopĺňajú dva rady obchodov. V meste zaisťujú dopravu motorové lode, ktoré brázdia kanály, pre turistov sú k dispozícii klasické gondoly.

Plavba na gondole

Gondoly tvoria neodmysliteľnú časť života v Benátkách už od 11. storočia. Štíhlym trupom a plochým dnom sú prispôsobené pre plavbu úzkymi a plytkými kanálmi. Gondola je smerom k prove mierne zahnutá doľava, čo zabraňuje tomu, aby sa točila stále dookola.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“12″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Venice, Italy{}apartment-3.png{}Venice, Italy“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]

Multikulturalizmus

Európa, Európa, Geopolitika, Politika, USA Komentáre vypnuté

jan 282013

Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.

Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.

Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme osídlenia územia občanmi inej kultúry.

Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.

Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.

Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.

Akropola v Aténach

Genocída v Kambodži

Cestovanie, Kambodža Komentáre vypnuté

sep 122012

V čase Vietnamskej vojny bola Kambodža pre bojujúcich Vietnamcov dôležitou oblasťou, ktorou viedli zásobovacie trasy a tiež slúžila ako útočisko pre vojakov v čase ťažkých útokov Američanov. Princ Sihanuk, ktorý v tom čase krajine vládol, bol 18.3.1970 zvrhnutý. Prevrat viedol proamericky naladený Lon Nol.

Sihanuk sa však nemienil vzdať a tak sa, osudovo, spojil s kambodžskými komunistami – Červenými Khmérmi. To bola pre Červených Khmérov netušená a nevídaná príležitosť. Vietnamská armáda, presnejšie povedané Severovietnamská, dokázala nielen odolávať Američanom, ale popri tom si ešte aj poradila s armádou Lon Nola. Americké bombardovanie iba naháňalo ďalších a ďalších dobrovoľníkov do rúk Červených Khmérov, ktorí po odchode Vietnamcov zo severu nabrali odvahu a pomerne jednoducho prevzali krajinu do svojich rúk.

Tuol Sleng – nádvorie bývalej hrôzostrašnej väznice

Saloth Sar, neskôr známy ako Pol Pot, sa stal komunistom v priebehu svojho štúdia v Paríži. Phnom Penh padol do jeho rúk dňa 17.4.1975 a od toho okamihu nechal voľný priebeh svojej chladnokrvnosti a bezbrehej bezohľadnosti voči svojim nepriateľom.

Pol Potov režim sa rozhodol v Kambodži vybudovať pred-industriálnu a predkapitalistickú utópiu. Vyhlásil „rok nula“, nechal vyprázdniť mestá, zrušiť všetky trhy a obchody a prikázal zabudnúť na peniaze. Všetci mali pracovať na vidieku v spoločných poľnohospodárskych družstvách. Súkromné vlastníctvo prestalo existovať. Aj v obliekaní začala vládnuť uniformita. Všetci mali chodiť v čiernom a jesť spoločne. Kampučia – premenovaná Kambodža – sa mala stať komunistickou poľnohospodárskou krajinou.

Tuol Sleng v Kambodži – pravidlá správania sa vo väznici S-21

Všetko, čo len trochu pripomínalo Západ, malo byť zničené, zrušené a zakázané. Medicínu nevynímajúc. Červeným Khmérom ani na sekundu nezáležalo, koľko ľudí pri ich budovaní krajších zajtrajškov zomrie. Odhaduje sa, že ich bolo 1,5 až 2 milióny, teda takmer štvrtina vtedajšej populácie Kambodže.

Pop Potovou silnou stránkou bola skaza. Hlavní predstavitelia a prívrženci bývalého režimu spolu so všetkými vrstvami inteligencie boli popravení alebo umreli pri „prevýchove“. Krutosť Červených Khmérov nemala hranice. Keď sa minuli guľky, zabíjalo sa sekerami, bambusovými palicami i motykami. Deti sa vraždili úderom o kmeň stromu. Vražedné polia boli rozosiate po celej krajine a dodnes vydávajú svoje otrasné svedectvá.

Väzenie Tuol Sleng v Kambodži – obete genocídy

Pol Potovi však nešlo iba o triedny boj vo vnútri Kambodže. Išlo mu aj o vytvorenie homogénnej spoločnosti, v ktorej by bol iba jeden národ a jeden jazyk. Toto pocítili všetky menšiny v krajine, najmä čínska, vietnamská a čamská. No v bezpečí neboli ani Kambodžania zmiešaných manželstvách.

Režim Červených Khmérov ukončil vpád Vietnamcov v roku 1979. Genocída vlastného obyvateľstva pod vedením Pol Pota bola skutočne rýchla, neuveriteľne masová a takmer dokonaná.

Nezamýšľanou iróniou osudu je, že po ovládnutí Kambodže vietnamskými komunistami začali partizánske jednotky Červených Khmérov podporovať ich dovtedajší nepriatelia – Američania.

Kambodžské národné tance

Cestovanie, Kambodža Komentáre vypnuté

aug 242012

Symbolom divadla je v Kambodži nepochybne tanec. Divadlo, a teda aj tanec, je najobľúbenejšou zábavou Kambodžanov. Najväčší stupeň dokonalosti dosiahli tzv. kráľovské tance, v ktorých účinkujú iba ženy.

Kráľovské tanečnice pochádzajú zo všetkých vrstiev spoločnosti. Sú starostlivo vyberané z najkrajších dievčat v krajine a sú rodičmi, dnes už len obrazne, darované kráľovi. Rodičia za to dostanú vyplatenú odmenu, ktorá sa odvíja od krásy ich dcéry.

Od ôsmeho roku veku dievčatka začína tvrdé a dennodenné cvičenie. Pre isté pohyby je totiž nevyhnutné, aby kĺby dosiahli veľkú, až neprirodzenú, ohybnosť. Celý kráľovský súbor je pod absolútnou vládou prvej kráľovej ženy. Tanečnice dostávajú mesačný plat odstupňovaný podľa ich dôležitosti.

Mimo kráľovských tanečníc sú v krajine aj druhoradé tanečnice, ktoré vystupujú na rôznych slávnostiach a dnes už najmä pre početných turistov prichádzajúcich do krajiny. Tieto sú vychovávané a trénované spravidla bývalou kráľovskou tanečnicou. Majú rovnaký repertoár, ale kritériá na kvalitu tanečného prevedenia nie sú zďaleka také prísne, ako je tomu u tanečníc, ktoré pôsobia na kráľovskom dvore.

Tanečné vystúpenie prebieha tak, že zbor dievčat alebo žien spieva obsah scény, ktorá sa deje na javisku. Drevenými paličkami udávajú takt spevu ako aj pohybu tanečníc. Pomáha im v tom aj malý orchester vybavený lokálnymi hudobnými nástrojmi.

Každému citu, ktorý tanečnica prejavuje, zodpovedá istý pohyb. Individualita dievčat sa však môže prejaviť iba v pružnosti tela, rúk alebo prstov. Jednotlivé gestá sú presne stanovené a nesmú sa meniť. Improvizácia nie je pri kambodžských národných tancoch vítaná. Jednotlivé pohyby prechádzajú z generácie na generáciu a sú výsledkom dlhej, stáročnej skúsenosti.

Pri každom údere paličky sa tanečnica na krátky okamih zastaví v určitej polohe, ku ktorej dospela vďaka nádherným harmonickým pohybom.

Na basreliéfoch v Angkore nájdeme všetky hlavné gestá a pohyby, ktoré súčasné tanečnice predvádzajú. Už v dobe Angkoru sa tanec tešil veľkej úcte a priazni. Tradičné tance sú jedinou živou spomienkou na dávnu civilizáciu.

Na záver je ešte nutné poznamenať, že tanec v Kambodži je indického pôvodu.

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz

Cestovanie, Krakov, Poľsko Komentáre vypnuté

aug 082012

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz v Poľsku. Symbol surových vrážd a neopísateľného utrpenia počas 2. svetovej vojny. Koncentračný tábor neďaleko malebného Krakova (presnejší názov by mal znieť Vyhladzovací tábor) bol založený na rozkaz šéfa jednotiek SS Heinricha Himmlera (jedného z najmocnejších mužov nacistického Nemecka).

Prvých väzňov, ktorými boli predovšetkým Poliaci väznení z politických dôvodov, sem zavliekli v júni 1940. Neskôr sa dôvody na uväznenie rozšírili na celú škálu. Väzňov (spravidla až do ich smrti vyhladovaním, vysilením alebo splynením) využívali na ťažkú, ba priam otrockú prácu. Posledná veľká vlna transportov na jar a v lete roku 1944 priniesla so sebou zase obrovské množstvo nevinných maďarských Židov.

Na jar roku 1941 bol niekoľko kilometrov vedľa postavený rozsiahlejší komplex, ktorý niesol názov Birkenau (alebo Osvienčim II.). Ten sa nakoniec stal najväčším vyhladzovacím centrom Židov v Európe. Na jar (v marci) nasledujúceho roku (1942) sa neďaleko zriadil ďalší tábor – Osvienčim III. Ten dodával pracovnú silu pri výstavbe a nábehu továrne na výrobu syntetického kaučuku nemeckej firmy I.G. Farben (I.G. Farben bol jeden z hlavných dodávateľov syntetických látok pre nemeckú vojnovú mašinériu v II. svetovej vojne). Pod vedenie táborov v Osvienčime spadalo ďalších viac ako 40 pracovných táborov, medzi ktorými boli väzni presúvaní podľa potreby.

Ako taký príchod nováčika do tábora prebiehal? Po príchode transportu (išlo o dlhé vlaky s vozňami pre dobytok, do ktorých boli väzni natlačení) na rampu v Birkenau sa konala selekcia (hovoríme o časoch, keď už tábor plnil najmä vyhladzovaciu funkciu), pri ktorej sa rozhodovalo o tom, ktorí väzni budú ešte pred smrťou ťažko pracovať a ktorí pôjdu rovno do plynu. Rozhodnutie o živote a smrti často podliehalo momentálnej nálade SS-ákov či aktuálnej požiadavke na počet ľudí, ktorí majú byť okamžite splynení, lebo niet pre nich v tábore miesta.

Samotné plynové komory boli maskované ako sprchy, ktoré mali zabezpečiť relatívne pokojný priebeh akcie. Obete samé vchádzali do podzemných útrob, samé sa vyzliekali a išli pod sprchy. Do tých však netiekla voda, ale prúdil nimi jedovatý, smrteľný plyn.

Z Osvienčimu utieklo iba veľmi málo väzňov. Vždy, keď sa tak stalo, boli tí, čo ostali, kruto trestaní, mnohí často priamo zabití. To, samozrejme, čakalo i toho, kto sa o útek pokúsil neúspešne. Podmienky okolo tábora taktiež neboli veľmi vhodné na útek. Z týchto dôvodov bolo skutočne veľmi málo pokusov o ukončenie neúnosných strastí útekom.

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz bol oslobodený dňa 27. januára 1945 Červenou armádou (konkrétne to bola 60. armáda 1. ukrajinského frontu). V tábore našla 7 650 opustených, ale žijúcich úbožiakov, o ktorých život už fašisti nestáli.

Veliteľov tábora Rudolfa Höß-a (písaného aj ako Hössa) a Arthura Liebehenschela ako aj 22 bývalých dozorcov poľský súd po skončení vojny odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili. Rudolf Höß bol obesený priamo v areáli koncentračného tábora Osvienčim. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 – 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime. Z celkového počtu tyranov, ktorí sa aktívne podieľali na chode tábora počas rokov jeho existencie, bola potrestaná zanedbateľná časť.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“12″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Osvienčim, Poľsko{}powerlinepole.png{}Osvienčim, Poľsko“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]

Múzeum genocídy Tuol Sleng v Kambodži

Cestovanie, Kambodža, Phnom Penh Komentáre vypnuté

jún 272012

Múzeum genocídy Tuol Sleng sa nachádza v hlavnom meste Kambodže – Phnom Penh. Múzeum sa nachádza v mieste, kde bola kedysi stredná škola. Areál v tom čase obyčajnej, ničím nevýznamnej strednej školy bol zvolený za miesto, kde bola zriadená väznica a mučiareň v jednom. Väzenie sa neskôr stalo známym aj pod svojim krycím názvom S-21. Komunistický režim Červených Khmérov pod vedením Pol Pota sa dostal v Kambodži k moci v roku 1975 a vyčíňal až do roku 1979. Tuol Sleng znamená v preklade „vrch s jedovatými stromami“.

Väzenie Tuol Sleng - ostnatý drôt (Phnom Penh, Kambodža)

V čase vládnutia Červených Khmérov (teda od roku 1975 do roku 1979) bolo vo väzení S-21 uväznených a umučených odhadom 14 až 17 tisíc ľudí (niektoré odhady uvádzajú číslo vyššie ako 20 tisíc, skutočný počet však nie je a nikdy nebude presne známy). V jednej chvíli bolo v tomto pomerne malom areáli v neľudských podmienkach väznených až 1.500 väzňov.

Väzni boli v S-21 opakovane mučení a boli nútení k tomu, aby prezradili členov rodiny a blízkych spolupracovníkov, ktorí spolupracujú so zahraničnými rozviedkami na zničení režimu. Títo boli následne zatknutí, mučení a zavraždení. A cyklus sa stále opakoval.

V prvých mesiacoch existencie S-21 najviac obetí pochádzalo z radov predstaviteľov predchádzajúceho režimu Lon Nola (bývalý prezident Kambodže) režimu. ďalšími obeťami boli vojaci, vládni úradníci, lekári, učitelia, študenti, mnísi, inžinieri. Každý, kto hovoril francúzsky alebo iným cudzím jazykom bol v extrémnom nebezpečenstve.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

V čase, keď vedenie strany bolo zachvátené touto špionážnou paranojou (teda, že veľká väčšina národa, najmä intelektuálov, je zapojená do protištátnej činnosti), mnoho straníckych aktivistov a ich rodín bolo zatýkaných a dovážaných do Tuol Sleng. Zatknutiu a mučeniu sa nevyhli ani niektorí z najvyššie postavených komunistických politikov režimu Červených Khmérov. Hoci oficiálnym dôvod ich zatknutia bola „špionáž“, mohli byť títo muži v očiach Pol Pota skôr potenciálnymi vodcovia prevratu proti nemu a preto sa stali pre neho nepohodlnými. S väzňami končili v Tuol Sleng vždy aj ich rodiny, často aj malé deti. Väznenie bolo málokedy dlhodobejšie. Väčšinou boli väzni veľmi rýchlo zavraždení.

Väzni v Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Apokalyptické väzenie S-21 bolo odhalené inváznymi jednotkami vietnamskej armády v roku 1979. V roku 1980 bol areál väzenia vládou Kambodže znovu otvorený a stal sa mementom pre budúce generácie.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“14″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Tuol Sleng Prison Museum, 113, Phnom Penh, Cambodia{}animal-shelter-export.png{}Tuol Sleng Prison Museum, Phnom Penh, Cambodia“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]

Ríša Mayov – Xunantunich v Belize

Belize, Cestovanie, Stredná Amerika Komentáre vypnuté

jún 082012

Okolo roku 900 n.l. dosiahla Mayská civilizácia svoj vrchol a až do roku 1200 n.l. postupne upadala. Oblasť, ktorú si Mayská civilizácia vybrala pre svoj život a existenciu, nazývame dnes poetickým názvom Ríša Mayov. Ríša Mayov sa tiahne cez južné Mexiko, Belize, Salvádor, Honduras a Guatemalu.

Cez zelené kryštalické vody rieky Mopan v štáte Belize sa návštevník dostane k najväčšiemu ceremoniálnemu centrum Ríše Mayov. Necelý jeden kilometer severne od dedinky Benque Viejo sa nachádzajú ruiny, ktoré nemožno pri návšteve obísť – Xunantunich.

Ríša Mayov - Mayská civilizácia v Strednej Amerike

Zrúcaniny kedysi slávneho centra mayskej kultúry Xunantunich sú dostupné pešo od rieky Mopan alebo osobnou dopravou (v takomto prípade si prívozom cez rieku treba previezť bicykel či automobil). Cesta k ruinám sa od rieky pozvoľna dvíha a preto sa väčšina návštevníkov zapotí skôr, než príde do prekrásneho areálu dýchajúceho slávnou históriou.

Poloha chrámov na vrchole kopca poskytuje z ich vrcholov veľmi krásny panoramatický výhľad do okolia. Archeologické nálezisko Xunantunich sa skladá z troch na slávnosti využívaných námestí, kamenných pyramíd a palácov. Najväčší palác (ako jediný) ešte zdobia vlysy a masky z klasického obdobia Mayov.

Xunantunich - archeologická lokalita v Belize (Ríša Mayov)

Xunantunich je najstarším archeologickým náleziskom v Belize. Prístup do rezervácie je na základe nariadenia vlády možný výlučne so sprievodcom.

Xunantunich bolo hlavné ceremoniálne centrum počas klasického obdobia existencie Mayskej civilizácie. Pozostáva zo šiestich hlavných chrámov, ktoré sú obklopené viac ako 25 viac či menej zničenými chrámami a palácmi.

Najvýznamnejšia stavba v Xunantunich sa nachádza na južnom konci areálu. Je to pyramída s názvom „El Castillo“ (v preklade – Hrad). „El Castillo“ sa týči do výšky asi 40 metrov nad hlavným námestím.

Xunantunich - ruiny starobylých Mayských chrámov a pyramíd (Belize)

„El Castillo“, ktorý bol už viackrát detailne preskúmaný, bol najvyšším známym kamenným chrámom a najvyššou stavbou postavenou ľudskou rukou v celom Belize až do objavenia ďalšej veľmi známej archeologickej oblasti v Belize – Caracol.

Z dôvodu rozľahlosti a zároveň odľahlosti komplexu práce na objavovaní nových chrámov či iných artefaktov pokračujú veľmi pomaly. Aj v súčasnosti prebiehajú v Xunantunich (a nielen tu) archeologické práce pod vedením doktora Richarda Leventhala. Hlavným cieľom jeho výskumu je lepšie pochopiť históriu Mayskej civilizácie ako aj významného strediska Ríše Mayov – Xunantunich.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“12″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Xunantunich, Belize{}mountains.png{}Maya World – Xunantunich in Belize“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]

SDKÚ-DS vraj ponúka voličom voľbou nového predsedu novú nádej

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 142012

Schyľuje sa k historickej chvíli v strane, ktorej nikto nikdy nebude môcť uprieť, že napravila väčšinu deformácií, ktoré zanechal po sebe svojim vládnutím Vladimír Mečiar. A tou je v SDKÚ-DS voľba nového predsedu. Mnohí si pomyslia, že konečne… a ďalší, že či už náhodou nie je neskoro…

Možno trochu osvieženia pamäti nezaškodí ako delegátom, tak voličom a sympatizantom tejto strany.

Začiatkom roka 2008 napríklad Mikuláš Dzurinda ukončil diskusie o zmene vedenia strany nasledovným spôsobom: Valentín Mikuš a Branislav Záhradník vydali vyhlásenie Nastal čas na zmenu, v ktorom uvádzali, že nastala historická chvíľa na zmenu vo vedení SDKÚ-DS, ktorá by mohla prelomiť stagnáciu dôvery (voči strane). Signatári žiadali vytvoriť zodpovedajúci priestor na dialóg s cieľom dodať SDKÚ-DS novú energiu na presadzovanie zodpovednej stredo-pravej politiky.

M. Dzurinda presadil, nielen pre neho tak typické, mocenské riešenie vnútrostraníckeho konfliktu. Vedenie nielen vylúčilo signatárov zo strany (ukážkovou rýchlosťou – už tri dni po zverejnení vyhlásenia), ale pre istotu aj rozpustilo regionálnu organizáciu v Bratislave. Miesto pôvodnej následne vznikla nová regionálna organizácia. Väčšina poslancov v krajskom i mestskom zastupiteľstve sa postavila na stranu signatárov vyhlásenia. Po nejednoznačne sa vyvíjajúcej situácii Prezídium SDKÚ-DS odobralo licenciu 32 miestnym zväzom v Bratislave a rozpustilo ich. M. Dzurinda na margo toho iba sucho konštatoval, že stranícke štruktúry sa stali nefunkčnými a porušujú vnútorné pravidlá strany. Signatári vyhlásenia zašli veľmi ďaleko (až priďaleko, dá sa povedať) a žiadali odstúpenie predsedu SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu.

Košice - Sídlisko KVP (rok 2002)

V následnej pre-registrácii členov strany do novovytvorených regionálnych štruktúr boli (ako sa dalo predpokladať) eliminované prihlášky nepohodlných a neželaných osôb. Typické slovenské riešenie straníckych problémov naprieč celým politickým spektrom.

Za predsedníčku nového regionálneho zväzu v Bratislave bola zvolená Lucia Žitňanská.

Po fiasku v marcových voľbách 2012 sa nesmelo postavila na čelo zdecimovanej strany práve Lucia Žitňanská. V uplynulých rokoch sa sústredila takmer výhradne na odbornú prácu. Tú politickú prenechávala na iných. V čase prepuknutia škandálu Gorila sa snažila ostať čo najviac neviditeľnou. Čakala, čo sa bude diať. A nakoniec počkala až do doby, kým sa vietor utíšil, aby začala o sebe hovoriť ako o skutočnej alternatíve vo vedení dlhoročného lídra pravice.

SDKÚ-DS ponúka voličom novú nádej. Otázka je, či nie falošnú?

Český Krumlov – hrdá UNESCO pamiatka

Česká republika, Cestovanie Komentáre vypnuté

apr 182012

Podľa dnešných mierok maličké, ale o to krajšie a romantickejšie je české mestečko Český Krumlov. Počet jeho obyvateľov osciluje okolo 15 tisíc. Mesto sa nachádza v kotline a je z jednej strany chránené Blanským lesom a z druhej zvlneným predhorím Šumavy.

Centrom mesta, ktoré si doteraz zachovalo stredoveký charakter, preteká rieka Vltava. V tejto časti svojho toku je Vltava slabým, krotkým prúdom vody, ktorý v sezóne využívajú tisíce vodákov na splavy nádherným prostredím. Rieka na svojom toku vytvára prekrásne meandre s neopakovateľnou atmosférou.

Český Krumlov - pohľad na zámok a Vltavu

Nad riekou Vltava sa do neba týči hrad i zámok, akési stredoveké dva v jednom. Tieto historické skvosty, ktorými sa Český Krumlov pýši už od prelomu 13. a 14. storočia, navštívi každoročne obrovské množstvo turistov a to nielen z Čiech. Obe pamiatky sú zapísané od roku 1992 aj do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Gotický Zámok Český Krumlov ponúka svojim návštevníkom druhý najrozsiahlejší (hneď po Pražskom hrade) areál. V ňom sa nachádza aj unikátne divadlo pod holým nebom s otáčavým hľadiskom, na ktorom uvádza v letnej sezóne svoje hry Jihočeské divadlo. V rozľahlom areály zámku nájdeme spolu 40 budov rôznej veľkosti. Záhrady zámku majú rozlohu 7 hektárov.

Český Krumlov - kanálový poklop

Celé historické centrum mesta je posiate malebnými domčekmi, ktoré sú všetky v súčasnosti krásne dobovo zrekonštruované a tak môžu návštevníkovi smelo ukazovať celú svoju krásu. V štýlových útrobách domčekov je možné nakúpiť si, zahĺbiť sa viac do histórie mesta alebo si len tak sadnúť na dobrú kávu či české pivo.

Český Krumlov - pohľad na strechy

Krumlov, ktorého najstaršie doložené osídlenie spadá až do roku 6000 pred naším letopočtom, v histórii pár krát zmenil majiteľov. Prvými známymi stredovekými majiteľmi boli Vítkovci. Po skone posledných dvoch z rodu Vítkovcov – Jindřichovi (1301) a Vokovi (1302), prechádza ich majetok začiatku 14. storočia do rúk Jindřicha z Rožnberku. Pred znárodnením v roku 1947 patril Krumlov rodu Schwarzenbergov. Meno Krumlov sa používalo pre sídlo až do 15. storočia, kedy k nemu pribudlo slovíčko Český a tak dalo mestečku jeho súčasný názov.

Český Krumlov - výhľad zo zámku

Českému Krumlovu sa dostalo v roku 2008 i medzinárodného ocenenia od časopisu National Geographic, ktorý ho zaradil do rebríčka najkrajších miest na svete.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“14″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Český Krumlov{}castle-2.png{}Český Krumlov“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]