Nemecko – Peter Rudzan

Otázky z Cypru

Banky, Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

mar 252013

Cyprus, zdá sa, má o svoju krátkodobú budúcnosť postarané. Ostáva v európskej menovej únii a bude sa teda musieť podriadiť diktátu Berlína. Napriek tomu však ostáva mnoho otázok, na ktoré sme odpovede nepočuli.

Je naozaj zdanenie vkladov nad 100 tisíc eur (zatiaľ však nikomu z účtu v žiadnej cyperskej banke nevzali ani euro, skutočné zdanenie sa možno nakoniec ani neudeje) trestom za existenciu daňového raja v Európe? Veď zrušenie daňového raja mohla Merkelová, keby veľmi chcela, dosiahnuť aj po politickej línii. Nemusela čakať dovtedy, kým sa Cyprus finančne zrúti. Prečo tak neurobila už dávno?

Prečo Merkelová chce pripraviť o časť peňazí ruských oligarchov? K zlepšeniu vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom to určite nepomôže. A práve Nemecko podniká už dlhšiu dobu zjavné kroky vedúce k rýchlemu zlepšovaniu vzájomných vzťahov s Putinom. Pre Rusko nie je nič jednoduchšie ako si straty vynahradiť v cene dodávaných komodít. Takže – prečo?

Merkelovej (a politikom v Bruseli) musí byť jasné, že veľkí podnikatelia z Európskej únie, ktorí sú napojení na politické špičky a práve vďaka týmto spojeniam k majetkom prišli, si budú chcieť rýchlo vynahradiť prípadné straty, ku ktorým na Cypre dôjdu. A to dokážu jedine rýchlejším „čerpaním“ európskych fondov tým správnym smerom a zvýšením počtu predražených verejných obstarávaní v domovských krajinách. Chcelo Nemecko dosiahnuť práve toto? Sotva.

Čo bude s Cyprom po dokončení záchranných prác? Väčšinu peňazí získavala vláda vďaka tomu, že Cyprus fungovala ako daňový raj. Tomuto biznis modelu je teraz koniec. Životná úroveň obyvateľov bola udržiavaná práve z peňazí, ktoré vláda získala za bezchybné fungovanie práčky peňazí. Cyperčania vďaka tomu neboli nútení pracovať a v dovolenkových rezortoch turisti sotva stretli niekoho iného ako Slovákov, Ukrajincov, Bulharov či Rumunov. Čím sa teda budú Cyperčania živiť potom ako prídu o profit z prania? Budú pracovať upratovať, variť a obsluhovať v prímorských strediskách? Tých Nemcov, ktorí ich takto ponížili? Asi sotva.

Jesenná prechádzka vo Volovských vrchoch

Keďže Cyprus nemá nič, čo by mohlo Európe ponúknuť ako nenahraditeľnú komoditu, službu či výrobu, neostáva mu nič iné, iba toho rozmýšľať, čo bude ďalej. Nemecko nebude udržiavať Cyprus na infúziách dlhšie, než to bude nevyhnutné. Nevyhnutné pre Nemecko, nie pre Cyprus. A tieto lehoty sa diametrálne líšia.

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz

Cestovanie, Krakov, Poľsko Komentáre vypnuté

aug 082012

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz v Poľsku. Symbol surových vrážd a neopísateľného utrpenia počas 2. svetovej vojny. Koncentračný tábor neďaleko malebného Krakova (presnejší názov by mal znieť Vyhladzovací tábor) bol založený na rozkaz šéfa jednotiek SS Heinricha Himmlera (jedného z najmocnejších mužov nacistického Nemecka).

Prvých väzňov, ktorými boli predovšetkým Poliaci väznení z politických dôvodov, sem zavliekli v júni 1940. Neskôr sa dôvody na uväznenie rozšírili na celú škálu. Väzňov (spravidla až do ich smrti vyhladovaním, vysilením alebo splynením) využívali na ťažkú, ba priam otrockú prácu. Posledná veľká vlna transportov na jar a v lete roku 1944 priniesla so sebou zase obrovské množstvo nevinných maďarských Židov.

Na jar roku 1941 bol niekoľko kilometrov vedľa postavený rozsiahlejší komplex, ktorý niesol názov Birkenau (alebo Osvienčim II.). Ten sa nakoniec stal najväčším vyhladzovacím centrom Židov v Európe. Na jar (v marci) nasledujúceho roku (1942) sa neďaleko zriadil ďalší tábor – Osvienčim III. Ten dodával pracovnú silu pri výstavbe a nábehu továrne na výrobu syntetického kaučuku nemeckej firmy I.G. Farben (I.G. Farben bol jeden z hlavných dodávateľov syntetických látok pre nemeckú vojnovú mašinériu v II. svetovej vojne). Pod vedenie táborov v Osvienčime spadalo ďalších viac ako 40 pracovných táborov, medzi ktorými boli väzni presúvaní podľa potreby.

Ako taký príchod nováčika do tábora prebiehal? Po príchode transportu (išlo o dlhé vlaky s vozňami pre dobytok, do ktorých boli väzni natlačení) na rampu v Birkenau sa konala selekcia (hovoríme o časoch, keď už tábor plnil najmä vyhladzovaciu funkciu), pri ktorej sa rozhodovalo o tom, ktorí väzni budú ešte pred smrťou ťažko pracovať a ktorí pôjdu rovno do plynu. Rozhodnutie o živote a smrti často podliehalo momentálnej nálade SS-ákov či aktuálnej požiadavke na počet ľudí, ktorí majú byť okamžite splynení, lebo niet pre nich v tábore miesta.

Samotné plynové komory boli maskované ako sprchy, ktoré mali zabezpečiť relatívne pokojný priebeh akcie. Obete samé vchádzali do podzemných útrob, samé sa vyzliekali a išli pod sprchy. Do tých však netiekla voda, ale prúdil nimi jedovatý, smrteľný plyn.

Z Osvienčimu utieklo iba veľmi málo väzňov. Vždy, keď sa tak stalo, boli tí, čo ostali, kruto trestaní, mnohí často priamo zabití. To, samozrejme, čakalo i toho, kto sa o útek pokúsil neúspešne. Podmienky okolo tábora taktiež neboli veľmi vhodné na útek. Z týchto dôvodov bolo skutočne veľmi málo pokusov o ukončenie neúnosných strastí útekom.

Koncentračný tábor Osvienčim – Auschwitz bol oslobodený dňa 27. januára 1945 Červenou armádou (konkrétne to bola 60. armáda 1. ukrajinského frontu). V tábore našla 7 650 opustených, ale žijúcich úbožiakov, o ktorých život už fašisti nestáli.

Veliteľov tábora Rudolfa Höß-a (písaného aj ako Hössa) a Arthura Liebehenschela ako aj 22 bývalých dozorcov poľský súd po skončení vojny odsúdil na smrť a v roku 1947 ich popravili. Rudolf Höß bol obesený priamo v areáli koncentračného tábora Osvienčim. Vo Frankfurte nad Mohanom bolo v rokoch 1963 – 1966 odsúdených ďalších 22 Nemcov za zločiny spáchané v Osvienčime. Z celkového počtu tyranov, ktorí sa aktívne podieľali na chode tábora počas rokov jeho existencie, bola potrestaná zanedbateľná časť.

[google-map-v3 width=“500″ height=“350″ zoom=“12″ maptype=“roadmap“ mapalign=“center“ directionhint=“false“ language=“default“ poweredby=“false“ maptypecontrol=“true“ pancontrol=“true“ zoomcontrol=“true“ scalecontrol=“true“ streetviewcontrol=“true“ scrollwheelcontrol=“false“ draggable=“true“ tiltfourtyfive=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkermashupbubble=“false“ addmarkerlist=“Osvienčim, Poľsko{}powerlinepole.png{}Osvienčim, Poľsko“ bubbleautopan=“true“ showbike=“false“ showtraffic=“false“ showpanoramio=“false“]

Spojené štáty európske

Európa, Geopolitika Komentáre vypnuté

jún 252012

Spojené štáty európske to ešte nie sú, ale ďalší balónik testujúci odolnosť občanov jednotlivých krajín Európy už vyletel. A to aj za výdatnej pomocí médií, ktoré interpretujú veci podľa vlastnej optiky. Ministri krajín Belgicka, Dánska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Rakúska, Poľska, Portugalska, Španielska a Francúzska sa prepožičali Nemecku ako pokusné králiky v jeho geopolitickom experimente.

Nemecko veľmi úspešne rozohráva svoje šachové partie na viacerých šachovniciach. Stále tesnejšie zväzovanie Európskej únie a prehlbovanie jej závislosti od nemeckých peňazí umožňuje Nemecku smerovať k neobmedzenému ekonomickému vládnutiu v Európe. Vďaka tomu, že bude ovládať (niektorých menších už ovláda) väčšinu odberateľov ruského plynu, môže politicky vyvažovať svoju extrémnu závislosť na Rusku a jeho nerastnom bohatstve.

Nemecko samotné nie je schopné geopoliticky vyvažovať stále ambicióznejšie Rusko, ktoré sa nikdy nevzdalo myšlienky dominovať veľkej euroázijskej veľmoci. Preto si Nemci zvolili (zrejme oveľa schodnejšiu) cestu vybudovania regiónu silne závislého od Nemecka. A aby sa Európska únia nerozpadla pri prvej príležitosti (akou je napríklad dlhová kríza), je potrebné tesnejšie, na veky nerozlučné spojenectvo.

Splav Dunajca na plti (blízko Červeného Kláštora)

Najmä v tomto čase, kedy si Nemecko zvolilo (zatiaľ zďaleka nie definitívny) odklon od jadrovej energetiky, jeho závislosť na ruských prírodných zdrojoch iba narastá. Nemecko sa snažilo získať ruské zdroje v dvoch svetových vojnách; bez úspechu. Potreby a záujem Nemecka sa však nezmenšili, ba práve naopak. Preto na tretí pokus skúša politickú a diplomatickú cestu.

Z krátkodobého (a zrejme i zo strednodobého) pohľadu Vladimíra Putina je tesnejšia spolupráca Ruska s Nemeckom výborný nápad, z pohľadu z Nemecka je to tiež vítané spojenectvo. Horšie však takéto nápady prijímajú v Poľsku. Poľsko niekdy nepatrilo k spojencom, ktorých bolo ťažké zradiť. Skôr naopak. Bolo prvé na rane, keď sa ukájali chúťky veľmocí. A tak sa v skutočnosti nemôže spoľahnúť ani na Nemecko a už určite nie na Rusko. Keďže však nemôže ostať stáť bokom v Európe, volí si, pochopiteľne, západného spojenca. Preto tá jeho zdanlivo nepochopiteľná účasť na vypúšťaní nemeckých balónikov.

Jazykové zjednocovanie Európy je nereálne

Geopolitika Komentáre vypnuté

apr 122012

Tlak na zjednocovanie Európy zo strany Nemecka (a spolupracujúceho Francúzska) časom narastá. Na akých základoch však toto zjednocovanie (federalizácia) má stáť, nie je ľahké definovať ani zo samotného Berlína.

Všetko by bolo omnoho ľahšie, keby sa v Európe hovorilo jednotným jazykom, alebo by takýto jazyk bol v minulosti Európe nanútený. Dobrým príkladom je India a jej v časoch kolonizácie vnútená angličtina.

V Európe hovorí významná časť obyvateľstva po nemecky. Pokiaľ by však bola snaha, aby práve bol nemecký jazyk zvolený za „zjednocujúci“, nepochybne by to vyvolalo vojnové reminiscencie v mnohých malých krajinách, ktoré trpeli počas fašistického šialenstva. Ale nielen tam, silný odpor by nepochybne vznikol vo Francúzsku, v Taliansku i Španielsku. Ak by k nemčine pribudol (v mene vyváženosti, politickej korektnosti alebo iného zdôvodnenia) ďalší jazyk a potom ďalší a pre istotu ďalší, pomaly by sme sa dostali tam, kde sme teraz. Najperspektívnejším zamestnaním je v Bruseli už dlhšiu dobu prekladateľ a tlmočník. Teda okrem funkcie: Špecialista na … (doplňte si hocičo) fondov EÚ.

Aj v Európe by sa jazykom unifikácie mohla zvoliť angličtina. Predsa len je to medzinárodný jazyk jazyk internetu, jazyk mladej generácie, jazyk informačných technológií. Proti je ale niekoľko zásadných argumentov. Samotná Veľká Británia sa k federalizovanej Európe v najbližších rokoch (a desaťročiach) určite nepripojí. Pre Berlín a Paríž by bolo politicky neúnosné mať anglický jazyk a nemať Angličanov. A v Európe nemá angličtinu žiadna krajina ako prvý úradný jazyk (jediná Malta ho má ako druhý) a preto sa niet pri jej presadzovaní o čo oprieť.

Avenue des Champs-Élysées

Bez jednotného jazyka však nie je skutočne možné uvažovať o celoeurópskom trhu práce. A to ani v prípade, že legislatíva jednotlivých krajín bude natoľko zjednotená, že i kvalifikovaní zamestnanci by vedeli pôsobiť v inej ako materskej krajine. Trhom práce totiž nie je export nízko kvalifikovaných a zle platených zamestnancov na prácu, ktorú domáci nechcú vykonávať. A ešte najlepšie pre domáce obyvateľstvo pochopiteľne je, keď títo nekvalifikovaní zamestnanci žijú v uzavretých komunitách a nevychádzajú medzi väčšinové obyvateľstvo. A úplným ideálom je, aby keď sa potreba ich zamestnania v krajine pominie, nech sa nebadane a rýchlo pominú aj oni. A v tejto pozícii nie sú iba obyvatelia bývalého východného bloku. Rovnako sú na tom i tí Španieli, Taliani či Gréci, ktorí by chceli pracovať v jadre Eurozóny.

Sťahovanie za prácou je teda formálne zákonmi umožnené, politikmi verbálne podporované, ale v praxi nerealizovateľné. A zrejme zatiaľ v skutočnosti i neželané. V skutočnosti však jedine dokonalým mixom národov po dlhé generácie môže vzniknúť Európan. A preto je zrejmé, že európsky národ dobrovoľne nikdy nevznikne.

A tak jediným spoľahlivým lepidlom v EÚ ostávajú honosné funkcie v bruselskej centrále (a množstve podriadených organizácií) a štedré transfery peňazí (všetky tie kreatívne pomenované fondy EÚ) do jednotlivých členských krajín.

Severný prúd utvára silné európske puto

Geopolitika Komentáre vypnuté

apr 022012

Nord stream je zdanlivo obyčajná dvojica slov, ktorá však nebadane zmenila geopolitickú mapu Európy.

V čase, keď sa k moci v Rusku dostal Vladimír Putin so svojou klikou z tajných služieb, nachádzala sa bývalá svetová veľmoc v rozvrate. Krajinu si úspešne a hladko rozdelili miestni oligarchovia, ktorých v tom čase vôbec nezaujímal úpadok Ruska ako mocnosti na medzinárodnom poli.

Putin však na rozdiel od nich mal od začiatku jasnú predstavu o návrate Ruska medzi veľmoci a ide veľmi cieľavedome a tvrdo za svojou víziou. Rusko je obrovskou zásobárňou nerastných surovín a najmä plynu tak prepotrebného pre priemyselné Nemecko. A po II. svetovej vojne ekonomicky nezastaviteľné Nemecko je zase bohatou zásobárňou v Rusku nedostatkových vyspelých technológií a kapitálu.

A keďže Nemecko by si rado zachovalo zadné vrátka pre prípad, že jeho projekt Európskej únie nebude úspešný, zrodil sa plynový bypass. Zmluva o priamom spojení Nemecka a Ruska pupočnou šnúrou bola uzatvorená v roku 2005 pod pracovným názvom Severný plynovod. Zmluvu podpísali Vladimír Putin, v tom čase prezident Ruska a Gerhard Schröder, v tom čase nemecký kancelár. Plynový bypass sa zrodil dňa 8.9.2005 v Berlíne.

Moscow - Tsaritsino Park

Kancelárka Angela Merkelová, ktorá prevzala štafetu vo vedení nemeckého kabinetu po Schröderovi, bez zaváhania pokračovala v uvedenom projekte napriek svojmu kritickému postoju voči nemu v čase pred voľbami. V tom čase verbálne presvedčivo obhajovala tesnejšiu spoluprácu Nemecka s USA. Zmena postojov pred a po voľbách je zrejme nenapraviteľnou úchylkou všetkých politikov pochádzajúcich z bývalého východného bloku. Angela Merkelová pochádza z bývalej Nemeckej demokratickej republiky…

Projekt podmorského plynovodu bol neskôr premenovaný na Nord stream (Severný prúd). V čase podpisu zmluvy spolupráca vzbudila nevôľu najmä u pobaltských štátov, ktoré cítia bezprostredné ohrozenie svojich národných záujmov vždy, keď sa ruský medveď prebudí. Čiastočnú nevôľu vyvolal aj z ekonomických dôvodov. Uvedením tohoto plynovodu do prevádzky skončí bezprácny prítok peňazí pre tranzitné krajiny ako je Ukrajina a Slovensko.

Elegantným plynovým bypassom sa Rusko úspešne vyhlo rizikovému územiu krajín, ktoré rozpadom Sovietskeho zväzu a jeho vazalských krajín stratilo. Samozrejme, o krajiny ako je Maďarsko, Slovensko, Poľsko či Rumunsko sa bude hrať v nasledujúcich dekádach zaujímavý veľmocenský šach, ale Putin prípadnú prehru (a ani remízu) nechce riskovať.

A to ešte Nord stream zrejme zďaleka nepovedal posledné slovo. Jeho (Putinove) ambície siahajú až na Britské ostrovy.

Od národných mien k euru a späť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 282012

Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.

Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.

A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky. Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.

A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?

Grécko - Kykladské umenie

Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:

1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)

A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.

Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.

Nemecko a jeho Európa

Európa, Politika Komentáre vypnuté

feb 172012

Stále väčšia centralizácia krajín Európy pod krídlami stále mocnejšieho Bruselu prechádza vďaka dlhovej kríze zatiaľ asi najväčšou skúškou. Napriek všetkému, čo naokolo prebieha sa zdá, že politické špičky Nemecka pokračujú konzistentne v procese, ktorý započali ich predchodcovia pred mnohými desaťročiami.

Málokto si v súčasnosti uvedomuje fakt, že myšlienka zjednotenej Európskej únie vznikla už krátko po II. svetovej vojne. Jej spoluautorom je aj Robert Schuman. On bol okrem iných aj zástancom tesnej spolupráce Nemecka a Francúzska, ktorej cieľom malo byť spoločné usmerňovanie budúcnosti Európy.

Neskorší predstavitelia výkonnej moci týchto krajín v myšlienke rozširovania svojej politickej moci v ďalších krajinách Európy za aktívneho použitia svojej ekonomickej moci. Pomocou peňazí si dokázali nakloniť vládnuce elity v jednotlivých krajinách. Nalievanie obrovských peňazí v rámci programov ekonomického vyrovnávania jednotlivých pristupujúcich regiónov, ktoré spravidla končili vo vreckách politických špičiek, prudko naklonilo misky váh v prospech integrácie.

Kolín nad Rýnom

V roku 2000 v Berlíne (konkrétne 12. mája na Humboldtovej univerzite) vystúpil minister zahraničných vecí Nemecka Joschka Fischer so zásadným prejavom sumarizujúcim a súčasne predikujúcim vývoj integrácie, ktorý prebiehal uplynulú dekádu. Citát z neho nepotrebuje bližší komentár:

Rozšírenie (Európskej únie) je najvyšší národný záujem, a to najmä pre Nemecko. Takto bude možné trvale odstrániť riziká a pokušenia objektívne spojené s veľkosťou Nemecka… prostredníctvom rozšírenia a prehĺbenie súčasnej EÚ. Rozširovanie – tu je potrebné zvážiť rozšírenie EÚ na juh kontinentu – je celoeurópsky program pre ekonomický rast. Rozšírenie so sebou prinesie obrovské výhody pre nemecké podniky a zamestnanosť. Nemecko preto musí naďalej obhajovať rýchle rozšírenie EÚ na východ.

Pri porovnaní nosných myšlienok z jeho prejavu (písal sa rok 2000!) s reálnym vývojom v roku 2012 je ťažké ubrániť sa pocitu, že konečnému ovládnutiu Európy Nemeckom (za servilnej asistencie Francúzska) sa pravdepodobne zabrániť nedá. Otázkou ostáva len jeho konečná podoba. Všetky viditeľné kroky politickej oligarchie totiž zjavne smerujú k federálnemu usporiadaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami podľa nemeckého vzoru. Jediný, kto sa reálne stavia na odpor, je Veľká Británia. Členské štáty nachádzajúce sa na kontinente svojim zdráhaním sa hrajú už iba o čo najväčší podiel na sladkom koláči benefitov.

V tomto kontexte zrejme treba chápať aj vývoj prebiehajúci okolo insolventnosti Grécka, kreovanie všemožných záchranných valov (či plných válovov pre niektoré kruhy) a najmä neochoty umožniť Grécku dôstojné ukončenie účinkovania v Eurozóne. Hodnotenie snahy Nemecka o zachovanie jediného možného, a to jednosmerného postupu bez návratu – a teda iba a len a výlučne rozširovanie – nadobúda inú dimenziu. Nech to stojí hocikoľko. Miliardy, biliardy. Veď účet zatiahnu zase len obyčajní európski daňoví poplatníci.