Spoločnosť – Peter Rudzan

Poohýbaný veľkonočný korbáč

Náboženstvo Komentáre vypnuté

apr 232014

Veľkú noc máme aj tento rok úspešne za nami. Nebadane, ale isto, sa nám však náplň týchto sviatkov mení pred očami.

Možno nie všetci vedia, kam až siaha história zrodu tradície veľkonočnej oblievačky a v niektorých regiónoch neodmysliteľne k naj patriacej šibačky.

Dlhé stáročia boli Veľkonočné sviatky oslavou príchodu jari, príchodu nového života na lúky a do lesov, v ktorých naši predkovia žili. Tieto oslavy sa konali hlboko pred vznikom kresťanstva a preto dostali čiastočne hanlivý názov – pohanské. Oslavám predchádzalo očisťovanie ľudí od zimy, upratovanie obydlí a príprava na nové obdobie hojnosti okolo stola alebo skôr okolo táborového ohňa.

Oslavy jari však boli v civilizovanom svete – teda v tom čase v Rímskej ríši – u jednotlivých kmeňov tak silno zakorenené, že keď sa stalo kresťanstvo oficiálnym štátnym náboženstvom, zvolilo si ľahšiu z ciest a osvojilo si tieto tradičné jarné oslavy a zakomponovalo ich pevne do svojich základov.

Po nástupe komunistov k moci došlo k opätovnému ohnutiu pôvodného zmyslu Veľkej noci. Zakázanie jarných osláv nebolo v silách komunistov a tak sa tento sviatok pretransformoval na socialistický folklór. Muži so svojimi synmi navštevovali ženy, ktoré ich čakali aj so svojimi dcérami s plným priehrštím kraslíc a poprehýbanými stolmi plnými šunky, klobásy a vajec na tvrdo. Povinné boli rôzne druhy sladkostí, ktoré však nakoniec aj tak z väčšej časti zjedla po sviatkoch domáca pani. Chlapci si takto zaobstarali vreckové na celý rok a dievčatá prechladnutie na najbližšie dva týždne. Národ sa zabával a komunisti sa smiali.

Kvitnúca jabloň

Po úspešnom víťazstve konzumu a individualizmu však došlo k ďalšiemu, zatiaľ k poslednému, ohnutiu sviatkov Veľkej noci cez koleno. Väčšina rodín už nechce mať so šibačkou a polievačkou nič spoločné, pokladajú sviatky za dobrú príležitosť predĺžiť si víkend a ísť niekde mimo domov, najlepšie iba s úzkou rodinou alebo najbližšími priateľmi. Vzájomné návštevy a ochutnávky dobrôt v panelákoch a na uliciach satelitných mestečiek sa nekonajú. Na to sme už príliš sami sebou. Akúsi smutnú spomienku na Veľkú noc, ako ju poznali povojnové generácie, sa snažia udržiavať už len rodičia, ktorí majú chlapčeka či dievčatko vo veku do 10, možno 12 rokov. Do istej miery je prekvapujúce, že cirkev po Novembri 1989 nevyužila príležitosť osvojiť si Veľkú noc a nepokúsila sa vrátiť tomuto sviatku výsostne kresťanský rozmer. Možno by tým spoločnosti pomohla. Svoju šancu však prepásla už dávno.

Elity

Spoločnosť Komentáre vypnuté

dec 042013

Elity súčasné sa v mnohom podobajú, avšak v ďalšom, tak dôležitom, odlišujú od elít minulých. Od elít, ktoré boli vychovávané od detstva v tom, že raz budú tými, ktorí budú viesť svoju krajinu, svoj ľud do lepšej budúcnosti.

Tieto elity včerajška vyrastali bez toho, aby sa v ich okolí vyskytovali nízke pohnútky a prízemná nečestnosť. Boli vedené k tomu, že majú rešpektovať seba samých a že ich konanie bude po celý život sprevádzať prísny pohľad tých, ktorým budú veliť. Minulé elity vedeli už od malička, že budú takmer po celý život stáť na takom vysokom mieste, z ktorého je rozhľad na celú spoločnosť, na spojenia a putá, ktorými je popretkávaná. Na riadenie takejto zložitej štruktúry je potrebné mať čas premýšľať, hodnotiť, analyzovať a najmä počúvať ľudí múdrych a vzdelaných.

Elity včerajška pohŕdali nebezpečenstvom v mene cti a povinnosti. Neváhali bojovať a umierať pre svoj ľud. Ísť do boja v prvej línii bolo pre nich cťou. Boli vedené v poslušnosti pred Bohom, mravnej čistote, obozretnosti v rozhodovaní a konaní. Boli vykonávateľmi spravodlivosti a implementátormi zákonov. Mali zmysel pre poriadok a vernosť. Boli bohaté, ale mali hlboký zmysel pre dobročinnosť. Elity minulosti skutočne nebolo ťažké rozlíšiť. Jej vystupovanie, správanie a reč bola nezameniteľná.

Elita súčasnosti, napriek tomu, že mnohí jej príslušníci si to vôbec neuvedomujú, sa skladá z vysokopostavených štátnych úradníkov, majiteľov a manažérov veľkých firiem, politikov na najvyšších miestach, manažérov štátnych podnikov a štátnych inštitúcií. Kam sa v štátnej sfére pozrieme, tam sa dá nájsť člen súčasnej vládnucej elity – či nakukneme na akademickú pôdu, na súdy, do silových zložiek alebo do nemocníc alebo privátnych kliník. Elita pochádzajúca zo súkromnej sféry, ktorá naakumulovala kapitál vlastným umom a prácou pre neštátny sektor je v defenzívnej menšine, čo je pochopiteľné, keď sa letmo pozrieme na to, ako sa zo štátneho kumulujú a presúvajú veľké majetky.

Aké sú však tie dnešné elity v porovnaní s tými už takmer zabudnutými? Sú bez pocitu zodpovednosti, bez vôle niečo zmeniť k lepšiemu a bez odvahy ukázať, že je to vôbec možné. Elity dneška si užívajú pocit, že sa do tejto vybranej spoločnosti dostali a neminie deň, aby sa nezamýšľali nad tým, ako si z tohto postavenia odniesť čo najviac (hmotného). Nie je dôležité žiť a pracovať čestne a svedomito, stačí keď dokážeme naše kroky úspešne zdôvodňovať. Mnohokrát stačí aj poukázanie na nie práve mravné konanie iného príslušníka elity a kritické hlasy hneď stratia na sile. Zodpovednosť za svoje zmýšľanie, rozhodovanie a konanie zo záhadných dôvodov nepatrí do mentálnej výbavy príslušníka súčasnej elity. Aké následky prinášajú jeho dnešné kroky pre budúcnosť jeho vlastnú i krajiny, vďaka existencii ktorej si svoje výsadné postavenie môže dosýta užívať, ho ani v najmenšom nezaujímajú. Prečo, nevedno. Pud vlastnej sebazáchovy ako keby už viac neexistoval a nahradil ho pud hmotného zabezpečenia sa do konca života, a najlepšie až do konca života vlastných detí a ich detí…

Big Ben (Londýn, Westminsterský palác)

Elita všeobecne je definovaná ako zdroj mravných hodnôt a politickej múdrosti kombinovanej s múdrosťou ekonomickou a silou svoje ideály presadiť. Bez zodpovedne rozhodujúcich a konajúcich elít nemôže dlhodobo existovať žiadny národ. Hrať sa na ňu však nebude postačovať.

Slabé stránky demokracie

Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

aug 062013

Ako všetko na svete, aj demokracia má svoje slabé stránky. V období, v ktorom sa práve nachádzame sa zdá, že všetky slabosti demokracie kulminujú. Má to za následok to, že demokracia stráca svoje kúzlo a pre čo raz väčšiu skupinu občanov sa javí ako niečo, čo sa prežilo a malo by byť nahradené niečím lepším a možno aj modernejším.

Jednou z najväčších chýb demokracie je to, že demokraticky zvolené vládnuce zoskupenie robí všetky svoje rozhodnutia s ohľadom na názor väčšinového voliča. To má prirodzene za následok, že väčšina rozhodnutí je priemerná. A časom krivka takto prijatých priemerných rozhodnutí plynule klesá nižšie a nižšie až je priemerná kvalita rozhodnutí tak nízko, že by to na začiatku procesu nikto nebol ochotný uveriť.

V politike by malo ísť o to, aby sa vodcami národov a štátov stali tí najlepší z najlepších. Toto demokracia nedokáže zabezpečiť. V demokracii nie sú zvolení tí najmúdrejší a ani tí najzdatnejší. Zvolení sú najlepší rečníci, stranami vybraní reprezentanti a najčastejšie tí najväčší najlepší demagógovia.

Demokratické zriadenie prináša často aj veľmi pomalé tempo rozhodovania. Keďže je potrebné hľadať riešenie a kompromisy na množstve stretnutí vo vnútri strán, medzi stranami, v parlamente alebo na medzištátnej úrovni, dochádza často k rozhodnutiu v čase, keď už je implementácia takéhoto rozhodnutia do praktického života často zbytočná a je potrebné hľadať kompromis na problém, ktorý sa medzičasom premenil na iný, než bol na začiatku. Typickým príkladom je súčasná Európska únia s jej nekonečnými nočnými zasadaniami a reakciami na aktuálnu krízu.

Ďalšou slabou stránkou demokracie je, že vždy, nie väčšinou, ale vždy vedie časom k vláde politických strán a teda k partokracii a cez partokraciu postupne k etatizmu. Záujem jednotlivcov a s nimi spriaznených osôb nakoniec vždy preváži záujem celku ako takého. Strana, jej členovia v spolupráci so svojimi príbuznými, kamarátmi a bývalými spolužiakmi si vždy rozoberú tie najdôležitejšie posty v štátnom aparáte a v štátom riadených firmách a nezáleží na kvalite človeka a jeho odborných schopnostiach, ale len na príslušnosti k vládnucej politickej strane.

Taliansky Terst – kedysi jeden z najvýznamnejších prístavov v Európe

Demokracia spôsobuje ešte jeden nezamýšľaný efekt a tým je neschopnosť politikov ustupovať alebo sa niečoho vzdávať. Preto ho zaradíme medzi jej slabosti. Demokraticky volení politici nie sú schopní včas vycítiť realitu a ustúpiť zo svojich stanovísk a už vôbec nie zo svojich postov. Politici sa v demokracii nenaučia ustúpiť a uznať, že niekto priniesol lepšie riešenie alebo je v nejakej oblasti schopnejší a dokáže si poradiť. Politici sa boja opozície a straty moci a vládnucich postov. Preto väčšina ich rozhodnutí smeruje k tomu jedinému – keď už nie zväčšiť, tak určite si zachovať súčasnú moc a pozíciu. Dejiny len na Slovensku ponúkajú za posledné dve dekády množstvo príkladov takéhoto zlyhania.

Sloboda

Rodina, Spoločnosť Komentáre vypnuté

jún 022013

Sloboda. Toto jednoduché slovíčko skladajúce sa zo 7 písmen dokáže popísať tak širokú škálu túžob a pocitov, že si v ňom každý nájde niečo pre seba. Mnoho predstáv je navzájom tak protichodných, že sa zdá, že nie je možné pomenovať ich tým istým slovom. No napriek tomu sa nám to darí.

Sloboda tak ako ju vnímame dnes, má už pramálo spoločného so slobodou, o ktorej hovorili naši rodičia a prarodičia.

Naša sloboda sa príliš rýchlo scvrkla na slobodu stláčať diaľkové ovládanie televízora frekvenciou rýchlejšou akou dokáže kmitať striedavý prúd oživujúci najmodernejšiu obrazovku obstaranú vďaka najnovšiemu splátkovému systému a dokonca bez navýšenia. Ale naša radosť z tejto nadobudnutej slobody je kalená strachom a obavou, že na inom kanály je ešte zábavnejšia relácia, ešte romantickejšia telenovela a ešte chutnejšie tou pravou celebritou uvarené jedlo. A tak prepíname a prepíname. Stále skúšame niečo iné. A to len preto, aby sme veľmi rýchlo zistili, že náš strach nikam nezmizol a naša sloboda nám nepriniesla nič nové a trvácne.

V našej neistote a krehkosti sme sa rozhodli nasledovať životný štýl, ktorý nám v žiarivých farbách ukazuje reklama a tak skvelo o ňom píšu ženské magazíny. Tieto novodobé biblie majú zaručený recept na všetko a preto sme do ich rúk vložili naše životy. To, čo deťom vštepovali rodičia po dlhé generácie, my sme sa rozhodli zavrhnúť. Časopisy, reklama a rôzne televízne relácie nás učia ako sa máme v rôznych situáciách správať, čo si máme na seba obliekať, v akom aute jazdiť a čím si plniť svoje chutne sa zaokrúhľujúce brušká. Vďaka jednoducho zapamätateľným a logicky znejúcim radám a reklamným sloganom sa dokážeme v tomto zložitom svete tak jednoducho zorientovať. Samozrejme nám naši noví pomocníci poradia, ako má vyzerať náš dom a čo pijú tí, ktorí sú „in“. Pretože byť „out“ nie je dosť „coolové“. Nasledujeme smotánku a módne trendy tak svedomito ako naši pradedovia nasledovali božie prikázania. Učíme sa spolu s nimi, že permanentnej zábave podľahneme všetci a už čoskoro. Bezmedzne holdovať, to je predsa také skvelé. Chcieť niečo tvrdou a trpezlivou prácou vytvoriť bolo nahradené chcieť si niečo užiť a popri tom si ešte aj niečo navyše dopriať, ak by samotné užitie si predsa len nestačilo nášmu očakávaniu.

Britské múzeum v Londýne (British Museum)

Životy sme si v mne fiktívnej slobody veľmi rýchlo premenili na jedno veľké očakávanie. Žijeme a pracujeme iba preň. Žijeme pre to, čo príde a nie pre to, čo bolo a je. Naša túžba kúpiť si niečo ďalšie, niečo nové, niečo moderné, niečo, čo nejakou nešťastnou náhodou už má aj náš sused, je silnejšia ako my. A zrejme je aj oveľa silnejšia ako naša túžba po skutočnej slobode.

V mene tejto novej, krajšej a ligotavejšej slobody sme postupne všetky spoločenské zvyky a rodinné a kultúrne tradície s ľahkosťou zahodili za hlavu. V našej novonadobudnutej slobode sa predsa nedáme ničím, navyše tak zbytočným a zastaraným, obmedzovať.

Nezamestnanosť mladých

Spoločnosť Komentáre vypnuté

máj 082013

Európska únia ako jeden z ďalších problémov, ktoré už nešlo zametať pod koberec a zakrývať figovými listami začala riešiť nezamestnanosť mladých. Zatiaľ sa oficiálne priznáva nezamestnanosť prekračujúca polovicu populácie mladých v Španielsku a v Grécku. Keďže táto situácia nevznikla zo dňa na deň, a napriek tomu ju vlády dokázali maskovať, je možné predpokladať, že nezamestnanosť mladých sa blíži skôr k dvom tretinám ako ku polovici. Takýto stav je nielen alarmujúci pre grécku a španielsku vládu, ale aj pre vlády iných krajín, Slovensko nevynímajúc.

Nie je možné, žiaľ, predpokladať, že túto situáciu dokáže zvládnuť ekonomika krajín EÚ sama a relatívne jednoducho. Nie je možné dúfať, že generácia narodená v 70. rokoch, ktorá teraz vládne kam len oko dohliadne, dobrovoľne opustí svoje miesta skôr ako o 30 rokov. Súčasní štyriadsiatnici sú pevne usalašení na svojich miestach vo všetkých oblastiach – v štátnej sfére, v štátnych podnikoch a rovnako tak aj v súkromných organizáciách a korporáciách. Jediní mladí, ktorí jednoducho získajú prácu budú ich vlastné deti.

A tak riešenie tejto situácie bude tak typicky etatistické: teda v duchu – ja som štát, a kto je viac? Mladých ľudí po absolvovaní školy budú zamestnávať štátne úrady a štátom vlastnené organizácie. Mladí takto (podľa predstáv štátu) získajú tak prepotrebnú prax, ktorú vyžadujú podnikatelia, keď hľadajú nových zamestnancov. To však je len ilúzia sociálnych inžinierov. Jediné, čo mladí získajú, bude pocit, že v štátnom sektore stačí pracovať denne pár desiatok minút a preložiť pár desiatok papierov a naostatok zopár desiatok krát stlačiť klávesu enter. S takouto skúsenosťou a praxou nebude mať nikto nielen záujem opustiť rady štátnych zamestnancov, ale nikto o nich ani len neprejaví záujem.

Londýnsky Tower Bridge v čase letnej olympiády 2012

Avšak napriek tomu, že takéto riešenie nie je dobré, ba ani len nie je to najmenej zlé, budú jednotlivé vlády nevyhnutne musieť prikročiť k podobnému riešeniu. Štáty sa tak či tak nedokážu zbaviť zodpovednosti za materiálny dostatok týchto ľudí a takouto formou ich dostanú aspoň čiastočne pod kontrolu (na osem hodín denne). Je to v konečnom dôsledku o čosi lepšie ako ich len tak nechať bez kontroly a ešte im na cestu vyplácať všakovaké sociálne dávky.

Všetko najlepšie do nového roku 2013 a poďakovanie MUDr. Dušanovi Hícovi

Spoločnosť Komentáre vypnuté

jan 012013

Dejiny neskončili rokom 2012 tak, ako si to viacerí mysleli, niektorí dúfali a zopár sa na to dokonca aj pripravovalo. Ide sa bez prestávky ďalej.

Do nového roka 2013 prajem čitateľom mojich príspevkov všetko najlepšie, veľa zdravia ako i rodinnej a pracovnej pohody. Ďakujem všetkým, ktorí si urobili čas a prečítali si v uplynulom roku moje postrehy a názory. Verím, že tak urobia aj v roku nasledujúcom.

Toto miesto by som chcel spolu s mojou manželkou využiť aj na veľké poďakovanie chirurgickému oddeleniu nemocnice v Leviciach, na ktorého čele stojí primár MUDr. Dušan Híc. Primár MUDr. Dušan Híc uskutočnil na sklonku minulého roka – presne 29.12. – úspešnú, život zachraňujúcu operáciu našej dcéry Diany. Za asistencie ďalších lekárov oddelenia a milých, čiperných sestričiek, sa z nej opäť stala usmievavá malá slečna plná života.

Diana

Právo a spravodlivosť

Spoločnosť, Súdnictvo Komentáre vypnuté

nov 292012

Neprešiel ani mesiac a stali sme sa svedkami troch široko medializovaných prípadov vykonania akéhosi svojpomocného druhu spravodlivosti.

Stav vymáhateľnosti práva a realizácie spravodlivosti málokoho zaujíma do chvíle, kedy sa sám cíti v istom vzťahu (je jedno, či v obchodnom, súkromnom a pod.) v práve, ale tohoto práva sa nemôže na Slovensku domôcť. Nemôže sa ho domôcť v primeranom čase. A keď sa ho aj domôže, tak jeho realizácia a vykonateľnosť je ďalšia tortúra, ktorá často zmarí aj tú poslednú iskierku nádeje na spravodlivosť v našom justičnom systéme.

Vo väčšine prípadov sa však bežný človek musí pozerať do očí realite omnoho krutejšej. Na druhej strane v jeho spore totiž väčšinou stojí niekto, kto je zhodou okolností členom rovnakého golfového (či akéhokoľvek iného) klubu ako sudca alebo je členom silno pri sebe držiacej jazykovej menšiny alebo je náhodou bývalým spolužiakom sudcu či bývalým spolužiakom bývalého spolužiaka sudcu. Alebo je čírou náhodou v takomto prepojení jeho právny zástupca.

V takomto prípade si o objektívnej spravodlivosti môže nechať zdať a po takejto skúsenosti už pochopí, že Súdna sieň je síce pekný seriál priťahujúci možno milióny ľudí k svetielkujúcej obrazovke na bezúročné splátky, ale k realite priebehu súdneho sporu a konečného víťazstva spravodlivosti na Slovensku sa limitne blíži k nekonečnu.

Tulum (Mexiko), pozostatky Ríše Mayov

A po zážitku so skutočným uplatňovaním práva a spravodlivosti na Slovensku sa nikto súdny nemôže čudovať, že sa postupne vyčleňuje v spoločnosti istá skupina ľudí, ktorá je ochotná vziať spravodlivosť do svojich rúk. A to aj za cenu následkov, ktoré takéto konanie prinesie.

Títo ľudia navzájom o sebe nevedia a v žiadnom prípade nespolupracujú. Sami seba by nikdy nenazvali skupinou s rovnakým cieľom či poslaním. Avšak z dlhodobého pohľadu, pokiaľ tento trend bude pokračovať, títo ľudia môžu postupne spoločnosti otvoriť oči a vyvolať istý tlak, ktorý následne môže viesť k zlepšeniu situácie v budúcnosti.

Či trend, kedy spravodlivosť slúži iba bohatým, vplyvným a ich známym bude pokračovať, rozhodne už blízka budúcnosť. Ekonomická situácia bude eskalovať napätie v spoločnosti a postupne sa takto môže stať nepríjemnou aj pre politikov a oligarchov. A možno sa pokúsia tento trend zastaviť už v zárodku. Následky nielen pre spoločnosť, ale i pre nich samotných, by mohli byť fatálne.

Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému

Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

nov 082012

Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.

Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.

To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…

Záhrady Buckinghemského paláca

Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.

Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania. Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).

V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek. Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.

Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?

Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti

Školstvo, Spoločnosť Komentáre vypnuté

nov 012012

Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti, ktoré zastávali dlhé desaťročia. Tak takúto úlohu by zrejme podpísal každý doterajší minister školstva (a predseda vlády s ním). Žiaľ, iba podpísal. Ale nerealizoval.

V druhej polovici dvadsiateho storočia začal pomalý, ale zato trvalý, zosuv učiteľov na spoločenskom rebríčku. Učitelia všetkými desiatimi hlasujú za to, že sa tak stalo najmä finančným nedocenením ich povolania, ale príčiny sú isto hlbšie.

Zosun na spoločenskom a tým pádom i na platovom rebríčku však je potrebné v prvom kroku riešiť zvýšením disponibilných príjmov učiteľov. A kde nájsť na to peniaze? Stačí miesto školení, ktorými pravidelne prechádzajú učitelia (jazykové, počítačové,…), tieto peniaze presunúť na výplatné pásky. Učitelia, pokiaľ by mali na výber, by si zvolili zvýšenie platu a nie školenia. Ešte šťastie, že nemajú možnosť vidieť faktúry, koľko to ich zvyšovanie vzdelania stojí… Dá sa však pochopiť počínanie ministerstva. Je jednoduchšie a pre mnohých výhodnejšie obstarávať (služby v oblasti školenia) ako tieto peniaze pridať učiteľom. Na argumenty typu – Veď to platili z Bruselu a teda to bolo zadarmo! – dnes už nepočuje ani dieťa v predškolskej dochádzke.

Ďalším, relatívne rýchlym riešením, je postupné znižovanie počtu učiteľov. Prirodzeným úbytkom i núteným odchodom do penzie. Mnohí (najmä starší) učitelia prevažne na základných školách už nemajú energiu a silu na boj s mladou generáciou, ktorá dnes šúcha školské lavice. Títo učitelia by isto ocenili možnosť odísť do dôchodku. Na nejednej škole vie menej učiteľov v podstate bez problémov zvládnuť priebežne klesajúci počet žiakov.

Rozdiel medzi súčasným príjmom a dôchodkom penzionovaných učiteľov by mohol byť okamžite použitý na zvýšenie platov tých, ktorí ostanú. Zníženie celkového stavu o 10 až 15% by malo byť vo vnútorných silách učiteľov. Akokoľvek sa bude učiteľská komunita brániť (a možno sa ani nebude), inej cesty rýchleho zvýšenia miezd a kvality učiteľského stavu neexistuje.

Vyučovanie na dopravnom ihrisku

Do istej miery je prekvapivé, že učitelia nenašli odvahu nahlas pomenovať dôvody, pre ktoré nie sú v rozpočte peniaze na navýšenie miezd. Dôvody, ako sú nadmerné, nič okrem úzkej vrstvy bohatých neprodukujúce vládne investície a predražené verejné nákupy, z ktorých opäť profitujú tí istí. Miesto toho sa zdá, že rétorika vlády – nie je problém vo výdavkoch, máme len malé príjmy do rozpočtu – im nie je až tak proti srsti. Ak si však uvedomíme, že väčšinu učiteľského stavu tvoria ženy so silným pudom sebazáchovy a povinnosti voči rodine, dá sa ich mlčanie možno pochopiť.

No a po signifikantnom zvýšení platov by mal nasledovať rovnako signifikantne zvýšený tlak okolia (nielen rodičov) na zvýšenie kvality učiteľov, ich osobnej zainteresovanosti a vzdelávacieho procesu. Ale nie tak, aby to všetko prebiehalo iba na papieri. Papier znesie všetko, ale papierové zvyšovanie kvality nepomôže nikomu. Učiteľom treba dať dostatočný čas, aby v okamihu, kedy sa skončí ich (finančné) živorenie, začali uskutočňovať samo očisťovací proces a tým pádom návrat tam, kam patria. Na najvyššie schodíky spoločenského rebríčka.

Iná cesta k budovaniu vzdelanej a konkurencie schopnej spoločnosti, o ktorej tu všetci tak radi básnime, nevedie…

Konzum a spotreba

Spoločnosť Komentáre vypnuté

okt 102012

Konzum a spotreba. Dve slová, ktoré nás všetkých nemilosrdne prenasledujú celý deň a noc, mnohých (najmä z vlády a štatistického úradu) ešte aj v spánku.

Predstavme si situáciu, keď niekto zdedí po svojich príbuzných slušnú kôpku úspor. Tento niekto, nazvime ho dedič, sa rozhodne, že si zlepší svoje životné podmienky. Zo zdedených peňazí si postaví dom, zariadi si ho podľa svojich predstáv, kúpi si auto a rozhodne sa stráviť svoju prvú poriadnu dovolenku vo vlastnej krajine. Nech ju pozná na vlastné oči, nielen z večerných krimi novín.

Utešená predstava. Nie len pre dediča samotného, ale aj pre všetkých, ktorých oči visia denno denne na grafe rastu HDP. Vďaka dedičovi totiž graf poriadne poskočí. Nakúpi si množstvo výrobkov a dokonca zamestná aj zopár robotníkov, ktorí si vďaka finančnému prilepšeniu nad sociálne dávky môžu tiež dopriať isté obdobie zvýšenej spotreby.

Na nasledujúci rok však si spokojný dedič aj naďalej hlivie (tak ako to začal úspešne robiť už koncom roka minulého) vo svojom novom, luxusne zariadenom dome a vozí sa nalešteným autom po svojom okolí. Od ucha po ucho vysmiaty dedič je ozaj spokojný a nič mu nechýba k životu. Nie tak už vládnym byrokratom. Tí na svojich monitoroch zisťujú, že HDP produkované dedičom prudko kleslo. Nešťastní sledujú ako sa dedičova konzumácia prepadá kamsi do hlbín. Dedič sa totiž iba pár krát denne stravuje, občas čosi pofajčí, vypije a okrem toho už iba tankuje. Ako môže byť preboha šťastný a spokojný? Veď jeho príspevok pre spoločnosť prudko klesol a navyše je predpoklad, že bude aj naďalej prudko klesať. Teda ak náhodou neoprie svojho miláčika o strom a bude musieť vyhľadať servis…

Slovenský orloj v Starej Bystrici

A sme pri tom. Podľa ekonómov, štatistikov a vládnych úradníkov by si mal dedič obstarávať nové statky pravidelne, maximálne v ročnom cykle. S dlhšou životnosťou statkov, ktoré si nakúpil, nikto nepočíta. Treba konzumovať nielen potravu, ale aj hmotné statky. Tak, aby bolo potrebné ich pravidelné a stále nakupovanie, vďaka ktorému predsa existuje produkcia (výroba) a vďaka ktorej predsa majú ľudia prácu. Tú prácu, vďaka ktorej si môžu dovoliť nakupovať statky, ktoré môžu v zopár krátkych chvíľach, ktoré im ostávajú popri každodennom naháňaní sa, spokojne konzumovať a spotrebúvať. A keď dokonzumujú, chytro sa oblečú a utekajú do práce zarobiť zopár drobných…

Older Entries