právny štát – Peter Rudzan

Názor úradníka: Zložitosti občanom pomáhajú

Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 062013

Fungovanie obyčajných občanov je permanentne zozložiťované. Stačí jednoduchý príklad. Získanie stavebného povolenia je tortúra, akú môže nastaviť občanovi len dokonale zbyrokratizovaný štát.

Množstvo rôznych potvrdení, vyjadrení kvázi dotknutých inštitúcií, vypĺňanie tlačív a nekonečné mesiace, kým sa človek dostane k právoplatnému stavebnému povoleniu. A načo to všetko? Hlavným dôvodom nie je ochrana okolia alebo prostredia, ani nie zabezpečenie výstavby podľa platného územného plánu, ale zabezpečenie pracovného miesta pre množstvo úradníkov.

V dnešnej informatizovanej spoločnosti s katastrom online na webe (ktorého údaje sú aktuálnejšie ako 3 mesiace starý originál opatrený kolkami a potom úbožiaka, ktorý si pokorne vyčkal nekonečný rad na katastrálnom úrade) je nepochopiteľné, prečo ďalšie štátne úrady žiadajú predkladanie originálov. Identické je to s vyjadreniami plynárov, elektrikárov či vodárov. Miliardy, ktoré táto spoločnosť investovala do všetkých informačných systémov, licencií a údržby by mali už dávno slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teda občanom. Ale to by sme nesmeli byť na Slovensku.

A čerešničkou na torte, ako to už v našich končinách chodí, je, že zákony v skutočnosti platia iba pre úbožiakov platiacich prostredníctvom svojich daní úradníkov, ktorí si z nich urobili za ich peniaze otrokov obiehajúcich od dverí k dverám. Prvou cenou v tomto behu je vzácna okrúhla pečiatka. Tí, ktorí majú moc, peniaze a kontakty si pečiatky získavajú jediným telefonátom, zmenu územného plánu prediskutujú s primátorom na poľovačke a stavbu hyzdiacu svoje okolie zlegalizujú pri poháriku v klube po skončení golfového alebo tenisového zápasu.

Opica

K šťastne dokončenej a skolaudovanej stavbe patrí riadne platenie daní. Takto to aspoň vidí štát. To, že spravovanie, vyberanie dane a vymáhanie nedoplatkov stojí viac ako vynáša samotná daň, štátnych úradníkov nezaujíma. Podstatné je, že majú prácu. A keď sa nám takáto daň javí nezmysluplná, štátny úradník ju zvýši (alternatívne riešenie, teda zrušenie dane a primerané zníženie úradníkov je skôr z ríše rozprávok pre deti ako reálna možnosť v sociálnom štáte plnom istôt). A prečo daňovníci (majitelia nehnuteľností) musia podávať daňové priznania v čase, kedy všetky záznamy sú naprieč úradmi k dispozícii jediným kliknutím myši? Zrejme preto, aby dochádzalo k pravidelným sociálnym kontaktom medzi úradníkmi a prispievateľmi na ich výplaty, aby sa poznali a mali sa radi. Iný dôvod na tento typ šikany zo strany štátu nie je.

William Blackstone – Sudcovia

Citáty, Spoločnosť Komentáre vypnuté

dec 202012

William Blackstone, (1723 – 1780), anglický právnik a sudca

Pri zvažovaní jednotlivých prípadov v duchu spravodlivosti sa im (sudcom) nesmie nechať prílišná voľnosť, lebo by sa tým zrútil celý právny systém a rozhodovanie by bolo ponechané výhradne na citovom rozpoložení sudcu. A zákon bez spravodlivosti – aj keď ide o eventualitu tvrdú a nepríjemnú – je pre verejné dobro omnoho žiaducejší ako spravodlivosť bez zákona. Tá by učinila z každého sudcu zákonodarcu a spôsobila by neopísateľný zmätok.

Holub domáci

Právo a spravodlivosť

Spoločnosť, Súdnictvo Komentáre vypnuté

nov 292012

Neprešiel ani mesiac a stali sme sa svedkami troch široko medializovaných prípadov vykonania akéhosi svojpomocného druhu spravodlivosti.

Stav vymáhateľnosti práva a realizácie spravodlivosti málokoho zaujíma do chvíle, kedy sa sám cíti v istom vzťahu (je jedno, či v obchodnom, súkromnom a pod.) v práve, ale tohoto práva sa nemôže na Slovensku domôcť. Nemôže sa ho domôcť v primeranom čase. A keď sa ho aj domôže, tak jeho realizácia a vykonateľnosť je ďalšia tortúra, ktorá často zmarí aj tú poslednú iskierku nádeje na spravodlivosť v našom justičnom systéme.

Vo väčšine prípadov sa však bežný človek musí pozerať do očí realite omnoho krutejšej. Na druhej strane v jeho spore totiž väčšinou stojí niekto, kto je zhodou okolností členom rovnakého golfového (či akéhokoľvek iného) klubu ako sudca alebo je členom silno pri sebe držiacej jazykovej menšiny alebo je náhodou bývalým spolužiakom sudcu či bývalým spolužiakom bývalého spolužiaka sudcu. Alebo je čírou náhodou v takomto prepojení jeho právny zástupca.

V takomto prípade si o objektívnej spravodlivosti môže nechať zdať a po takejto skúsenosti už pochopí, že Súdna sieň je síce pekný seriál priťahujúci možno milióny ľudí k svetielkujúcej obrazovke na bezúročné splátky, ale k realite priebehu súdneho sporu a konečného víťazstva spravodlivosti na Slovensku sa limitne blíži k nekonečnu.

Tulum (Mexiko), pozostatky Ríše Mayov

A po zážitku so skutočným uplatňovaním práva a spravodlivosti na Slovensku sa nikto súdny nemôže čudovať, že sa postupne vyčleňuje v spoločnosti istá skupina ľudí, ktorá je ochotná vziať spravodlivosť do svojich rúk. A to aj za cenu následkov, ktoré takéto konanie prinesie.

Títo ľudia navzájom o sebe nevedia a v žiadnom prípade nespolupracujú. Sami seba by nikdy nenazvali skupinou s rovnakým cieľom či poslaním. Avšak z dlhodobého pohľadu, pokiaľ tento trend bude pokračovať, títo ľudia môžu postupne spoločnosti otvoriť oči a vyvolať istý tlak, ktorý následne môže viesť k zlepšeniu situácie v budúcnosti.

Či trend, kedy spravodlivosť slúži iba bohatým, vplyvným a ich známym bude pokračovať, rozhodne už blízka budúcnosť. Ekonomická situácia bude eskalovať napätie v spoločnosti a postupne sa takto môže stať nepríjemnou aj pre politikov a oligarchov. A možno sa pokúsia tento trend zastaviť už v zárodku. Následky nielen pre spoločnosť, ale i pre nich samotných, by mohli byť fatálne.

Investičné stimuly

Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 022012

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

Robert Fico – Rybník

Citáty, Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

aug 262012

Robert Fico, (nar. 1964), politik, predseda vlády SR v období 2006-2010 a 2012 – doteraz

Slovensko z hľadiska štátnej správy je jeden zhnitý 20 ročný rybník, kde okrem kaprov nemáte nikoho a nič – už tam ani rybári nechodia. Tak hoďme do tohto rybníka desať šťúk a dajme okolo tohto rybníka desať rybárov. O toto ide – potrebujeme to vyčistiť.

Farby kráľovskej záhrady Kew Gardens v Londýne

Tradícia dočasnosti

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

aug 212012

Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).

Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.

Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.

História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.

O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.

Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012

Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

Komunálna sféra, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 212012

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Peter Drucker

Citáty, Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

máj 252012

Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg

Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?

Medveď hnedý (ZOO Bojnice, 2004)

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 022012

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie) nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

Úspešná decentralizácia korupcie

Komunálna sféra, Politika Komentáre vypnuté

mar 042012

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Older Entries