Tradícia na prokuratúre

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia na prokuratúre
feb 142012
 

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

 

 

 

Melón – červený, sladký a osviežujúci

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Melón – červený, sladký a osviežujúci
feb 062012
 

Červený, lahodne sladký a osviežujúci melón. Ovocie, ktoré všetci poznáme. Niekedy však z vonku vyzerá omnoho lepšie ako zvnútra. Šupka môže byť krásna zelená, lesklá, so žltými pruhmi sľubujúcimi skvelý labužnícky zážitok.  No vnútro lákajúceho melóna už môže podliehať nezastaviteľnému hnilobnému procesu, ktorý s pohŕdavým úsmevom vytrestá každého potenciálneho konzumenta.

Navonok to u nás vyzerá sľubne. Máme v našej krajine všetko, čo by v správnej demokracii malo byť. Prezidenta, parlament, vládu, súdy, políciu, prokuratúru i haldy úradníkov. Žijeme zošnurovaní zákonmi a paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú už ani samotní zákonodarcovia. Sú medzi nami, ako to to už chodí, slušní, menej či viac pracovití ľudia, ale aj zločinci.

Polícia - Edinburgh

Jednoducho správne namixovaná zmes pre spoločnosť so sľubným potenciálom rozvoja, povedali by si mnohí.

Ale je to mu naozaj tak? Naozaj takto nastavený a popísaný systém u nás funguje?

Máme síce slobodu v kadejakých oblastiach. Môžeme pracovať a podnikať ako sa nám páči, cestovať kam sa nám ráči a asi aj väčšinou rozprávať, čo sa nám zachce. Takže šupka nášho melóna je naozaj lákavá.

Neodporúča sa však melón krájať. Je to veľké riziko, keďže vo vnútri je už z veľkej časti hniloba. Hniloba, ktorú vytvoril hnilobný proces trvajúci už vyše dvadsať rokov.

Štátne zákazky, predaje majetku pod cenou, neefektívne vynakladanie zdrojov v každej jednej oblasti, kam sa človek pozrie. Teda, ak za efektívnosť nepovažujeme bezbrehé plnenie si vreciek úzkej skupiny podnikateľov spojenej s politikmi.

Právny štát by mal podľa všetkého ale vyzerať inak. Slovensko je skôr ekonomicko-komerčno-korupčná krajina.

Premrštené ceny za nákup všetkého, čo štát alebo spoločnosti pod jeho kontrolou obstaráva. Tieto ceny sú dôsledkom vracania časti peňazí ľuďom napojeným na zadávanie zákaziek. Manipulácia so štátnym, teda našim majetkom a peniazmi nepozná hraníc. Hraníc kreativity a ani objemu. Odhady objemu černej ekonomiky sa, pochopiteľne, rôznia, isté je, že za obdobie posledných dvoch dekád dosiahla prinajmenšom 10 – 20 miliárd euro.

Novodobí páni si platia svojich sudcov, prokurátorov či policajtov. A preto radšej: pod lákavú šupku melóna sa nepozerajme. Hore je to aspoň zdanie demokracie, no vo vnútri je to kruté zrkadlo mafiánskej štruktúry.

Nádej na zmenu tu asi v krátkodobom horizonte nie je. A v dlhodobom. Päť a pol milióna naštvaných a znechutených obyvateľov sa možno raz prejaví. Aj zhnitý melón prekvapí a občas vybuchne v rukách predavača a vyvrhne všetko zlo na neho samotného.