Slovensko – Peter Rudzan

Bez eurofondov existuje jediná cesta – do recesie

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

nov 222012

Eurofondy sú pre Slovensko životne dôležité.

Autorom vyššie uvedeného výroku nie je nikto iný ako Robert Fico.

Je zaujímavé, že diskusiu o tom, aké životne dôležité sú eurofondy pre každú politickú reprezentáciu, ktorá je práve pri moci, veľmi nepočuť. A pritom je to práve eurofondová miazga, ktorá dáva život nášmu hospodárstvu a lesk našim štatistikám. Samozrejme, väčšia časť miazgy sa rozkradne a nikdy nepoužije na pôvodný účel – ale aj tak je pre hospodárstvo neoceniteľná. Peňazí je totiž dostatočne veľa na to, aby nám dokázali vytrhnúť tŕň z päty. Teda aspoň doposiaľ.

Pozrime sa na čísla. Investície, ktoré sú financované Európskou úniou, tvoria na Slovensku celých 76% investícií, ktoré financuje verejná správa a samospráva. V postkomunistických krajinách je to veľmi podobné. Poľsko – 52%, Maďarsko – neuveriteľných 97%, pobaltské krajiny 2/3 investícií. Áno, obrovská časť investícií samospráv skončila v betónových námestiach s honosnými fontánami a lavičkami obsadenými ľudmi bez práce, v nevyužívaných chodníkoch po celých dedinách, v kanalizáciách, na ktoré sa obyvatelia odmietajú pripojiť a na ktorých konci občas chýba čistička a v priemyselných parkoch, do ktorých nie je možné zohnať investorov.

Ruku na srdce – bez eurofondov by sa realizovalo len veľmi málo z tých projektov, ktoré sa vďaka nim uskutočnili. A to nie preto, že by sa na takéto projekty peniaze nenašli. Je to preto, lebo väčšina týchto projektov je ekonomicky neobhájiteľná, extrémne predražená a najmä zbytočná.

Olympijské hry 2012 pred Hampton Court Palace

Eurofondy sú však v každom prípade záchrancom našej ekonomiky. Bez nich by Slovensko už dávno bolo v recesii a táto recesia by tu prebiehala už niekoľko rokov. Nie je jednoduché odpovedať na otázku, ako by Slovensko vyzeralo bez každoročného prílevu stoviek miliónov eur z EÚ. A ešte ťažšie je predstaviť si situáciu, keď by sa tento príliv peňazí nebodaj zastavil.

Toto vytrvalé kupovanie si politických bodov a politického kapitálu je však z oboch strán (teda ako zo strany byrokratov z Bruselu, tak i zo strany našej politickej garnitúry) pokrytecké. Pochopiteľné, zdôvodniteľné, obhájiteľné, ale extrémne pokrytecké. Nemôže totiž fungovať donekonečna. Iste, nikto zo súčasných politikov nikde na svete nevidí ďalej ako po svoje funkčné obdobie, avšak dopad ich konania bude musieť na svoje koži znášať roky, ak nie desiatky, obyčajný občan tohoto štátu. Zlé časy ešte len prídu.

Každý z nás

Podnikanie, Politika, Slovensko, Spoločnosť Komentáre vypnuté

sep 192012

Asi každý z nás zažil situáciu, keď človek pokorne sedí na úrade alebo v čakárni do ambulancie s poradovým číslom, na ktoré si ráno pekne privstal a kľučku si pred ním podávajú ľudia s odzbrojujúcim úsmevom a vhodnými známosťami. A tak je deň dovolenky fuč a spolu s ním i pocit o rovnoprávnosti všetkých občanov.Každý z nás pozná vo svojom okolí niekoho, kto dal lekárovi všimné alebo ďakovné (v reči práva je to, žiaľ, úplatok). Občas dokonca poďakujeme kyticou aj učiteľom svojich detí.

Takmer každý z nás má v okolí niekoho, kto sa hrdí vysokoškolským diplomom a ani len netuší, kde sa aula alebo učebne jeho alma mater nachádzajú. V tom horšom prípade ani len netuší, že kvôli univerzitnému diplomu je potrebné prejsť niekoľkoročným vzdelávacím procesom a príslušným počtom kontrolných stanovíšť (teda skúšok).

Každý z nás pozná aspoň z televízie príbeh o tom, ako lož, záujmy mocnejších a peniaze zvíťazili v súdnom spore nad krištáľovo čistou pravdou.

Snáď každý z nás má vo svojom okolí niekoho, kto je vďaka kamarátom na polícii imúnny voči zákonu o cestnej premávke a môže si dovoliť jazdiť s alkoholom v krvi a neprimeranou rýchlosťou. Aby nám to bolo vždy jasné, arogantne zvýrazňujú svoj status rozlíšiteľným EČV. Nestačí im vedomie, čo všetko si dokážu vybaviť, potrebujú o tom nepretržite informovať svoje okolie.

Neďaleko každého z nás býva niekto, komu je kamarátov kamarát prokurátorom, vďaka ktorému je možné zastaviť (alebo rozbehnúť voči niekomu, kto nám leží v žalúdku) trestné stíhanie na základe jediného telefonátu.

Regent´s park v Londýne

Pravdepodobne každý z nás pozná príbehy právnikov, sudcov, policajtov a prokurátorov, ktorých deti a manželia a manželky detí ako aj manželia a manželky ich bratov a sestier sa stali právnikmi, sudcami, vysokými policajnými funkcionármi a prokurátormi a už dopredu sa vie, že právnikmi, sudcami, prokurátormi a policajtmi budú i všetci vnuci a vnučky vnučky. A budú pôsobiť presne na tých istých miestach a v tých istých kanceláriách a vybavovať agendu rovnako, ako to robili ich rodičia a starí rodičia.

Každý z nás už určite počul celé romány o tom, ako to funguje pri prerozdeľovaní peňazí z európskych fondov. Kto a ako a za koľko je ochotný pomôcť, podpísať, prižmúriť oči.

Pravdepodobne každý z nás využije situáciu, keď mu jeho príbuzný, priateľ, či len obchodný partner môže pomôcť s niečím, čo vyžaduje väčšie či menšie ohnutie paragrafov, „odlišný“ právny názor alebo len jednoducho „iný pohľad na vec“.

Každý, kto len trochu pričuchol k tomu, ako štát a samospráva obstarávajú tovary a služby, môže oprávnene pochybovať, či zo stavu, v ktorom sa nachádza súčasná slovenská spoločnosť, existuje evolučné východisko smerujúce k lepšiemu a zdravšiemu usporiadaniu. A dôležitou otázkou je aj to, či vôbec táto spoločnosť, a teda neanonymní jednotlivci v nej zoskupení, má záujem o zmenu status quo.

Tradícia dočasnosti

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

aug 212012

Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).

Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.

Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.

História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.

O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.

Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012

Minister školstva dosiahne šmahom ruky zlepšenie známok

Politika, Školstvo, Slovensko, Spoločnosť Komentáre vypnuté

júl 162012

Vedomosti, vzdelanie, poznanie a skutočné vedenie (vedenie = niečo naozaj vedieť, rozumieť súvislostiam). Štyri slová, ktoré sa mnohým (a žiaľ aj na Ministerstve školstva) javia ako synonymá. Ale synonymá to rozhodne nie sú. Konečným cieľom učenia sa, teda vzdelávania sa, by malo byť vedenie. Náš školský systém však dáva svojim absolventom (aj to len občas) vedomosti a formálne vzdelanie.

Naposledy sa ku kampani za zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti (čo to vlastne je?) prihlásil minister školstva. Rozhodol sa stanoviť kritérium maximálnej priemernej známky pre uchádzačov o štúdium na gymnáziách. Ako kedy sme sa sami nepoznali. Podobné experimenty sme absolvovali aj za socializmu a preto je zvláštne, že vstupujeme (napriek tomu, že teória také ničo nepripúšťa) opakovanie, už po niekoľký krát do tej istej rieky. A výsledok bude jediný. Školy (a teda učitelia) budú svojim žiakom vedome alebo podvedome zlepšovať známky. Posunú svoju stupnicu hodnotenia žiakov smerom k jednotkám a takto, podľa posunutej stupnice, budú po novom hodnotiť svojich zverencov. Normatívny tlak z ministerstva nemôže vyvolať zlepšenie vyučovacieho procesu, to musí byť úradníkom jasné. Zato bez námahy a hravo zlepší priemernú známku žiakov na celom Slovensku. Aspoň sa budeme mať čím pochváliť.

V našej spoločnosti sa už dlhšiu dobu nikto neučí preto, aby skutočne niečo vedel, ale preto, že podľa väčšinovej mienky v spoločnosti „je potrebné“ sa učiť. A najlepšie po celý život. Veď raz sa nám to môže zísť a (určite) budeme flexibilnejší na trhu práce.

Univerzita v Bonne (Nemecko) - Rhenish Friedrich-Wilhelm University of Bonn

Dokladom neschopnosti používať zmysluplne získané vedomosti a poznanie sú každodenné spravodajské relácie. Jediná skutočne použiteľná informácia z večerných správ je predpoveď počasia. Iba v nej sa divák dozvie niečo, čo skutočne ovplyvní jeho život. Ostatné informácie (ktoré ktovie prečo stále a tvrdohlavo nazývame správami) môžeme ihneď ako sa na nich zabavíme zabudnúť. Napriek tomu poctivo sedíme pri blikajúcich obrazovkách od prvej znelky až do konca.

Vedenie umožňuje človeku odfiltrovať zo svojho života bezcenné informácie, poznanie je spôsob ktorým človek spoznáva, chápe a rozumie svetu okolo neho. Neustále, kontinuálne hľadanie pravdy je základným stavebným kameňom vedenia. A toto (teda aby naši študenti niečo naozaj vedeli) sa administratívnym zásahom do prijímacieho procesu dosiahnuť nedá.

Čo sa však úspešne a ľahko dá už teraz, je utešovať sa a žiť vo falošnom presvedčení, že nie je dôležité niečo naozaj vedieť. Postačí, keď vieme, kde to máme hľadať. Možno by sa celý vzdelávací proces mohol už v prvej triede scvrknúť na jedinú zručnosť – naučiť sa čo najrýchlejšie googlovať.

Lucia Žitňanská

Citáty, Politika, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 192012

Lucia Žitňanská, (nar. 1964), poslankyňa NR SR

Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí… Slušní a pracovití ľudia uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere… Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Daniel Lipšic bude konečne sám sebe pánom

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 292012

Takže sa to uplynulý víkend konečne dopieklo. Koláč dlho predlho pečený je na svete. Daniel Lipšic so svojou súputničkou Janou Žiťňanskou sa rozhodli opustiť rady spokojného, na poslaneckých paušáloch a príspevkoch za voličské hlasy žijúceho KDH. Napriek tomu, že ďalší ich (bývalý) kolega Radoslav Procházka, naznačoval, že si vie predstaviť zjednotenú pravicu vyzbieraním tých najlepších hrozienok, on v KDH ostal. Zrejme je to v jeho prípade momentálne viac vec princípu ako reálne zhodnotenie možností ovplyvniť budúcnosť na Slovensku.

Teda to, že sa vyššie spomínaní dvaja dlhoroční spolupracovníci rozhodli až minulý víkend, nebude úplná pravda. Alternatívne scenáre vývoja vzťahu Daniela Lipšica a KDH boli vymyslené v hlave mladého, nádejného politika už dávno. Akosi mu len chýbala odvaha a možno len ešte v čosi dúfal.

Avšak dúfať v zmenu v KDH je ako dúfať v zmenu v Smere Roberta Fica. Je to dlhý a namáhavý proces, ktorý človeka zlomí omnoho skôr ako by očakávaná zmena čo i len nakukla do týchto zabehnutých politických strán.

Byvol arni (iné názvy: byvol vodný, byvol riečny, byvol divý, byvol ázijský, byvol indický)

O tom, že cesta, ktorú si zvolil D. Lipšic, je už vychodená na Slovensku až až, sa snáď ani nie je treba zmieňovať. Pred ním si ju už prešlo mnoho politikov. Už sa to javí skôr ako súčasť (česko-slovenského) politického folklóru a nie ako cesta na lepšiu implementáciu potrieb voličov do nášho politického systému. Súčasťou spomenutého folklóru sú i výzvy bývalých spolustraníkov na vzdanie sa mandátu. Ako keby oni v podobných situáciách jednali vždy priamo a zásadovo. A toto konštatovanie neplatí len na KDH, ale naprieč celou politickou scénou.

To, že priestor v KDH vymedzený starými matadormi postupne bol pre takú ambicióznu osobu, akou nepochybne je D. Lipšic, primalý, videli snáď všetci. Teda s výnimkou jeho samotného. Ale to, že mu tak dlho trvalo prísť na to, že len snívať nestačí, sa naozaj nechce veriť.

Pravica je v troskách. Zbiera omrvinky z hostiny Smeru. A hľadá svojho budúceho lídra. Intenzívne sa ponúka Pavol Frešo, s ponukou začne čochvíľa i Daniel Lipšic. Opäť tak (minimálne dočasne) dochádza k rozdrobovaniu pravicového elektorátu namiesto toho, aby sme už konečne počuli zmysluplnú víziu.

Zmena volebného systému, zmena ustanovovania sudcov a prokurátorov, zmena zákona o referende, to všetko je isto potrebné. Ale kde je motto, poslanie, zmysel a cieľ tohoto snaženia? Upozorňovať na jednotlivé kauzy a prešľapy je isto dôležité. Ale prečo sa neukázali počas pôsobenia D. Lipšica vo výkonnej moci výsledky? Viniť všetkých naokolo už naozaj pravicovému voličovi z nezadržateľne sa zmenšujúcej strednej vrstvy nestačí.

Pavol Frešo ovládol SDKÚ-DS

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 202012

Sobotňajšie nádherné slnečné semifinálové popoludnie ovládol spolu so slovenskými hokejistami aj Pavol Frešo. Delegáti kongresu SDKÚ-DS mu dali svoje hlasy a potom sa už ponáhľali povzbudzovať Slovákov v ich športovom boji proti českým hokejistom.

Pavol Frešo si podmanil upadajúcu stranu možno viac, než sa všeobecne očakávalo. Určite však omnoho viac, než očakávalo krídlo lojálne vlastníkovi SDKÚ – Mikulášovi Dzurindovi. Stranícke krídlo pod vedením Lucie Žitňanskej si takúto prehru nepripúšťalo ani v tom najhoršom sne.

Lucia Žitňanská sa odmietla stať podpredsedníčkou a tak v podstate ukončila svoju misiu, ktorá spočívala v neformálnom líderstve strany medzi prehratými marcovými voľbami a sobotňajším kongresom. Splnila tak úspešne, v rámci svojich možností a schopností, svoju historickú úlohu.

Zrejme však ani Pavol Frešo svoje víťazstvo neočakával v takom rozsahu. Pravdepodobne v obrovskej eufórii podľahol sile okamihu a navrhol vytvorenie funkcie čestného predsedu pre porazeného Mikuláša Dzurindu.

Na ďalšom kongrese o pár mesiacov by sa mali meniť stanovy strany. Jednou z hlavných zmien, ktorú by mal nový predseda presadiť, by malo byť premenovanie strany. Značka SDKÚ bude totiž v mysliach voličov ešte dlho spojená s Mikulášom Dzurindom a Gorilou. A preto je jednoduchšie a pre budúcnosť veľmi dôležité stranu premenovať. Teda v tom prípade, ak chce Pavol Frešo vybudovať nového lídra pravice a v tom optimistickom prípade pravicu zjednotiť. Aspoň jej podstatnú časť.

Gibraltár

Nové meno strany by malo znieť – Demokratická strana.

Pavol Frešo by tak postavil proti zjednotenej ľavici veľké meno. Toto meno už dnes nesie SDKÚ-DS vo svojom názve. Zmena by tak nebola až taká šokujúca, iba by sa vypustila prvá časť názvu strany. Časť pravicových voličov si už dnes uvedomuje, že nekonečné drobenie politickej scény nikam nevedie. Každý politik čo i len trochu neúspešný vo svojej materskej strane si spravidla zakladá stranu novú. Tam prejde so svojimi podporovateľmi. Tí si neskôr navzájom vlezú do vlasov a proces je opäť na začiatku. Niektorí slovenskí politickí rekordmani takto dokázali ukovať aj kratšie reťaze.

Zhrnuté a podčiarknuté: Pavol Frešo by sa mal sústrediť na na zmenu názvu, na zvýšenie atraktívnosti strany pre nových členov s inými charakterovými vlastnosťami, ako tomu bolo doteraz (teda na ľudí, ktorí chcú krajine čosi odovzdať a nie si čo najviac vziať) a až v poslednom rade na pokusy o zapojenie porazeného krídla zakladateľa strany do chodu strany pod novým vedením.

SDKÚ-DS vraj ponúka voličom voľbou nového predsedu novú nádej

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 142012

Schyľuje sa k historickej chvíli v strane, ktorej nikto nikdy nebude môcť uprieť, že napravila väčšinu deformácií, ktoré zanechal po sebe svojim vládnutím Vladimír Mečiar. A tou je v SDKÚ-DS voľba nového predsedu. Mnohí si pomyslia, že konečne… a ďalší, že či už náhodou nie je neskoro…

Možno trochu osvieženia pamäti nezaškodí ako delegátom, tak voličom a sympatizantom tejto strany.

Začiatkom roka 2008 napríklad Mikuláš Dzurinda ukončil diskusie o zmene vedenia strany nasledovným spôsobom: Valentín Mikuš a Branislav Záhradník vydali vyhlásenie Nastal čas na zmenu, v ktorom uvádzali, že nastala historická chvíľa na zmenu vo vedení SDKÚ-DS, ktorá by mohla prelomiť stagnáciu dôvery (voči strane). Signatári žiadali vytvoriť zodpovedajúci priestor na dialóg s cieľom dodať SDKÚ-DS novú energiu na presadzovanie zodpovednej stredo-pravej politiky.

M. Dzurinda presadil, nielen pre neho tak typické, mocenské riešenie vnútrostraníckeho konfliktu. Vedenie nielen vylúčilo signatárov zo strany (ukážkovou rýchlosťou – už tri dni po zverejnení vyhlásenia), ale pre istotu aj rozpustilo regionálnu organizáciu v Bratislave. Miesto pôvodnej následne vznikla nová regionálna organizácia. Väčšina poslancov v krajskom i mestskom zastupiteľstve sa postavila na stranu signatárov vyhlásenia. Po nejednoznačne sa vyvíjajúcej situácii Prezídium SDKÚ-DS odobralo licenciu 32 miestnym zväzom v Bratislave a rozpustilo ich. M. Dzurinda na margo toho iba sucho konštatoval, že stranícke štruktúry sa stali nefunkčnými a porušujú vnútorné pravidlá strany. Signatári vyhlásenia zašli veľmi ďaleko (až priďaleko, dá sa povedať) a žiadali odstúpenie predsedu SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu.

Košice - Sídlisko KVP (rok 2002)

V následnej pre-registrácii členov strany do novovytvorených regionálnych štruktúr boli (ako sa dalo predpokladať) eliminované prihlášky nepohodlných a neželaných osôb. Typické slovenské riešenie straníckych problémov naprieč celým politickým spektrom.

Za predsedníčku nového regionálneho zväzu v Bratislave bola zvolená Lucia Žitňanská.

Po fiasku v marcových voľbách 2012 sa nesmelo postavila na čelo zdecimovanej strany práve Lucia Žitňanská. V uplynulých rokoch sa sústredila takmer výhradne na odbornú prácu. Tú politickú prenechávala na iných. V čase prepuknutia škandálu Gorila sa snažila ostať čo najviac neviditeľnou. Čakala, čo sa bude diať. A nakoniec počkala až do doby, kým sa vietor utíšil, aby začala o sebe hovoriť ako o skutočnej alternatíve vo vedení dlhoročného lídra pravice.

SDKÚ-DS ponúka voličom novú nádej. Otázka je, či nie falošnú?

Parný valec etatizmu sa po voľbách rozbehol naplno

Spoločnosť Komentáre vypnuté

máj 092012

Etatizmus – slovíčko, ktoré budeme čítať či počúvať z úst politických komentátorov a opozície čoraz častejšie. Etatizmus je definovaný ako nadmerný vplyv štátu na život spoločnosti. Silný štát sa v tomto -izme považuje za jediný zdroj hybných síl spoločenského pokroku. Hospodárstvo celej krajiny by malo byť vo výraznej miere riadené centrálne, buď priamym vplyvom na výrobné podniky (čo sú zároveň najväčší zamestnávatelia) alebo aspoň so silnou štátnou reguláciou. Etatizmus často požaduje obmedzené súkromne vlastníctvo z dôvodu jednoduchších štátnych intervencií.

Robert Fico sa nikdy netajil tým, že je tvrdým zástancom silného štátu. Štátu, kde by sa panovník nemusel nikoho na nič pýtať a sám by rozhodoval o všetkom, čo sa v krajine šuchne.

Úplná zmena demokratického štátu na monarchiu v súčasnosti Slovensku nehrozí len z toho dôvodu, že sme v demokratickej Európe a slovo demokracia máme napísané aj v ústave. Preto je potrebné z času načas usporiadať voľby a udržiavať v pospolitom ľude zdanie demokracie.

Západ slnka

V tejto chvíli však už nič nemôže šéfovi Smeru zabrániť, aby začal premieňať a nakoniec aj premenil krajinu pod Tatrami na svoj obraz. Je legitímne kalkulovať, tak ako to bezpochyby urobil on, že vládnutie jeho kliky bude trvať najmenej dve volebné obdobia, teda dlhokánskych 8 rokov.

A preto sa po uplynulých rokoch, kedy dochádzalo k viac či menej úspešnej decentralizácii štátnej správy, vracajú roky jej opätovnej centralizácie.

Štát si opäť osobuje právo vstupovať do všetkých oblastí života človeka. Štát si osobuje právo rozhodovať, čo má človek od svojho narodenia až po smrť robiť, ako má študovať, kde má tráviť čas a kam si chodiť po podporu či dôchodok. Ovládnutie života poddaných – to je etatizmus nielen slovenský, ale európsky.

Istoty zvíťazili vo voľbách a istoty sú aj chrbtovou kosťou programového vyhlásenia druhej vlády Roberta Fica. Ak aj pripustíme, že pocit väčšej istoty dokáže štát svojmu občanovi dať, tak je to pocit, ktorý má prchavý charakter. Nároky nás, občanov štátu istôt, totiž rastú vždy a za každých okolností rýchlejšie ako ich akákoľvek (sociálna alebo antisociálna – na pomenovaní nezáleží) vláda dokáže plniť. Plnenie sľubov je totiž podmienené peniazmi, ktoré má štát k dispozícii a nie vôľou, skutočnou či fingovanou, tieto sľuby plniť.

Istoty, ktoré nám štát podsúva a prináša, nás však v skutočnosti z dlhodobého hľadiska oberajú oveľa viac ako sme si ochotní pripustiť. Štát tým, že do všetkého strká nos, rozkladá tradičné štruktúry spoločnosti, substituuje činnosť rodiny, prirodzených lokálnych komunít a priateľských väzieb. Podrobnejšie o dôsledkoch takéhoto rozkladu spoločnosti si môžete prečítať v úvahe „O smyslu života a štěstí“ od Petra Hampla.

Štátnik Robert Fico

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

apr 162012

Parlamentné voľby 2012 boli doposiaľ najväčším životným triumfom R. Fica. Krátku chvíľku (bohužiaľ, ozaj len veľmi krátku) to po marcových voľbách vyzeralo tak, že Robert Fico využije obrovskú príležitosť, ktorú dostal od voličov, a aspoň sa pokúsi stať sa štátnikom. Teda politikom, ktorý dokázal prekročiť svoj tieň a takto sa zapísať do dejín krajiny.

Žiaľ, obrovskú príležitosť, ktorú na chvíľku mal vo svojich rukách, mu už niekto uchmatol. Len na pár dní sa Robert Fico zasníval a zamyslel a príležitosť zmenila majiteľa. Dostala sa do rúk hráčov v pozadí, hráčov, ktorí sa zväčša neradi ukazujú na verejnosti, hráčov, ktorí však veľmi dobre vedia, že z cudzieho krv netečie. Cudzie si vezmeme a svoje si nedáme, to je ich biznis model. Takto nejako títo hráči uvažujú každé ráno, keď si dávajú prvú voňavú kávu. Akési neprínosné vstupovanie jednej z figúrok na ich šachovnici do dejín je im pritom úplne ľahostajné.

Zrejme tak ostáva už len posledná šanca. Šanca, keď už nie medzi štátnikov, dostať sa aspoň na zoznam prezidentov, ktorí stáli na čele Slovenska.

Na prvý pohľad to nevyzerá na zvlášť ťažkú úlohu. Ale naozaj iba na prvý pohľad. Teda keď optimisticky predpokladáme, že pravica sa za rok a pol aspoň čiastočne skonsoliduje a dohodne sa na podpore skutočnej osobnosti celoslovenského významu, ktorá by mala šancu na volebný úspech.

Zámok Schönbrunn vo Viedni

Málokto si dnes už spomenie, že aj Ivan Gašparovič sa stal prvý krát prezidentom iba ako „z núdze cnosť“. V roku 2004 totiž pravicové strany nedokázali nájsť spoločnú reč a postaviť spoločného kandidáta, ktorý by dokázal poraziť Vladimíra Mečiara. A tak, do určitej miery šokujúco, do druhého kola voľby postúpil proti V. Mečiarovi práve I. Gašparovič. A keďže celonárodný odpor voči V. Mečiarovi bol už vo vrcholnom štádiu, zvíťazilo vtedy menšie zlo. A tak začalo neskutočne dlhých desať rokov prezidentovania I. Gašparoviča.

Z tohoto príbehu je však plynie ponaučenie, ktoré by malo stratégov na pravo od stredu nášho politického spektra viesť k naplánovaniu presvedčivejšieho predstavenia ako sa im podarilo v prezidentských voľbách v roku 2004 či v parlamentných voľbách v roku 2006 a 2012.

V živote platí, že nevyhnutnosť často dovedie človeka ku konaniu vecí, ktoré mu nie sú vlastné a ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Občas to dokonca platí aj na konanie pozitívnych vecí.

Older Entries