Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj

 Európa, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj
máj 312014
 

Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.

Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.

Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.

Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.

Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.

A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…

Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.

Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.

Mnísi - Luang PrabangMnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)

Volebné právo

 Politika  Komentáre vypnuté na Volebné právo
nov 062013
 

Pred nami sú voľby do vyšších územných celkov, v susedných Čechách len nedávno merali voliči cestu do volebných miestností aby si v predčasných voľbách zvolili nový parlament.

Zdá sa, že takmer neustále sme v predvolebnom období. Pred parlamentnými alebo pred komunálnymi alebo pred župnými či nebodaj pred voľbami do európskeho parlamentu. Akosi sa nám v tej našej Európe demokracia vymkla z rúk. Stále dokola sa musíme pozerať na vyretušované tváre na bilbordoch, ktoré nás pozývajú (alebo odrádzajú?) prevziať zodpovednosť za krajinu, za Európu, za svet a za vesmír a vybrať (často náhodne, bez akejkoľvek znalosti jeho či jej programu alebo vízie) niekoho na ďalšie obdobie, kto bude mať každý mesiac zaručený paušálny príjem a možnosť si ešte kde tu privyrobiť aj pri verejných obstarávaniach, predajoch či nákupoch majetku pre erár.

V dnešnej dobe považujeme volebné právo za také samozrejmé, že nám to ide občas až na nervy. Avšak tí, ktorým čo-to zo šedej kôry mozgovej aj po každodennom výplachu našimi televíznymi kanálmi zostalo vedia, že všeobecné volebné právo je len novinkou zavedenou v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia. Predtým bolo veľmi podstatné (aj dnes to pochopiteľne podstatné je, ale už nie v súvislosti s volebným právom), či ste sa narodili do bohatej aristokratickej rodiny alebo do spoločenskej spodiny, či ste sa narodili s bielou pokožkou na tvári, alebo ste sa narodili ako muž či žena. Všetky tieto kritéria zohrávali dlhé stovky rokov podstatnú úlohu.

To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, väčšiu časť dejín samozrejmé nebolo. A preto možno prichádza čas aj na ďalšiu zmenu. Zmenu, ktorá tesne súvisí s budovaním sociálnych demokracií a sociálnych štátov v Európe.

Budovanie sociálnych štátov totiž prinieslo niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali. A tým je fakt, že väčšina obyvateľov krajiny má signifikantný príjem zo štátneho rozpočtu. Do tejto skupiny musíme započítať nielen štátnych úradníkov, štátnych zamestnancov (učiteľov, vojakov, lekárov, policajtov, požiarnikov a podobne), ale i všetkých dôchodcov, poberateľov podpory v nezamestnanosti a množstva iných sociálnych dávok.

Po spočítaní tejto skupiny občanov dôjdeme k záveru, že už väčšia časť občanov príjmovo závisí na štáte. U nás je tento podiel zhruba 1,1 až 1,2 ku 1. Je potom logické a pochopiteľné, že títo ľudia sa snažia vo voľbách dať svoj hlas tomu, kto im už dáva, alebo len sľubuje (pokiaľ je momentálne v opozícii) zvyšovanie príjmov a rôznych štátnych dávok. Keďže takého správanie sa voliča je racionálne (či už je vedomé, alebo iba podvedomé), nemožno proti nemu namietať. Až na fakt, že z dlhodobého hľadiska vedie ku kolapsu takto spravovaného štátu a nemožnosti udržania jeho sociálnych funkcií v budúcnosti na rovnakej úrovni ako je tomu teraz.

Preto nastáva otázka, či by sa v budúcnosti práve pre vyššie uvedené fakty nemalo pristúpiť k tomu, že výkon hlasovacieho práva by bol obmedzený v čase, kedy by občan pracoval pre štát, respektíve by žil na štátnych dávkach.

Pozastavenie (alebo obmedzenie) výkonu hlasovacieho práva by mohlo byť aj na základe kritéria o platení daní. Iba skutoční platcovia daní, zrejme v tomto prípade priamych, by si mohli uplatňovať volebné právo v danom roku, alebo inak zvolenom období. Medzi skutočných platcov daní by sa zrejme nemohli počítať zamestnanci platení z daní iných ľudí, teda de facto ani štátni zamestnanci, ktorí na výplatnej páske majú síce uvedené číslo nazvané odvedená daň z príjmu, ale z pohľadu štátu je to stále iba prekladanie peňazí z jedného vrecka do druhého.

Luang Prabang - mníchBudhistický mních v Luang Prabang (Laos)

Úvahy o modifikácii všeobecného volebného práva by v neposlednom rade mohli smerovať aj do oblasti rodín a rodinnej politiky štátu. Prečo by v skutočnosti nemohlo mať volebné právo aj dieťa? Keď môže mať kartu poistenca ako i bežný účet, určite by mohlo mať aj volebné právo. A že by nevedelo hlasovať? Nie nevedelo. Výkon jeho hlasovacieho práva by však bol v rukách jeho zákonného zástupcu, teda spravidla v rukách rodičov. Hneď by sa videlo, či štát bude i naďalej pokračovať v doterajšej, teda verbálnej podpore rodín avšak vo faktickej podpore bezdetných konzumentov a prijímateľov ďalších benefitov alebo svoju politiku primerane upraví.

V každom prípade sa však zdá, že všeobecné hlasovacie právo nás, v západných demokratických krajinách, pomaly ale isto dostalo na slepú koľaj. Cesta späť na tú vytúženú koľaj hlavnú nebude jednoduchá a možno ju už ani nikdy nenájdeme.

Julia Latyniová – Čína

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Julia Latyniová – Čína
okt 242013
 

Julia Latyniová, (nar. 1966), ruská spisovateľka

„Čínsky úspech sa zakladá na nespochybniteľnej zvláštnosti – neexistencii všeobecných volieb. Keby boli zavedené, už zajtra by pol miliarda zbedačených čínskych vidiečanov zvolila za prezidenta nejakého nového Maa. Za dva roky by v krajine nebol ani zárodok slobody, ani rastúci blahobyt.“

Benátky - freska na Bazilike svätého MarkaBenátky – freska na Bazilike svätého Marka

Alexander Fraser Tytler – Demokracia

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Alexander Fraser Tytler – Demokracia
jún 092013
 

Alexander Fraser Tytler, (1747 – 1813), škótsky advokát, sudca a historik

Demokracia nemôže existovať ako permanentná forma vlády – môže trvať iba tak dlho, než voliči zistia, že si môžu dovoliť odhlasovať veľkorysé výhody na účet štátnej pokladne. Od tejto chvíle hlasuje väčšina vždy za tých kandidátov, ktorí jej sľubujú najviac pôžitkov z verejných financií. Preto demokracia vždy skolabuje kvôli nedostatku finančnej zodpovednosti. Priemerná doba trvania veľkých svetových civilizácií vo fáze rozkvetu činí 2 storočia. Všetky postupne prechádzajú týmito štádiami: od otroctva ku viere, od viery k odvahe, od odvahy ku slobode, od slobody k hojnosti, od hojnosti k sebectvu, od sebectva k sebauspokojeniu, od sebauspokojenia k apatii, od apatie k závislosti a od závislosti späť k otroctvu.

Umenie starého GréckaUmenie starého Grécka (Britské múzeum, Londýn)

Jozef Čentéš

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Jozef Čentéš
jan 142013
 

Prezident Ivan Gašparovič vie rozdávať nielen vianočné, ale aj novoročné darčeky. Jedným z jeho obľúbencov, ktorým sa darček ušiel, je Jozef Čentéš.

V citácii príspevku z 5.1.2012 si pripomeňme o koho ide a o čo v jeho kauze išlo:

Kto vie, aké novoročné želania si zaprial pri silvestrovskom polnočnom prípitku Jozef Čentéš. Ten Jozef Čentéš, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval. Jedným z Čentéšových želaní by mohlo byť to, aby sa táto nechutná epizóda s voľbou a nevymenovaním čím skôr skončila. Nech už to dopadne tak či onak. Ďalším to, aby marec a s ním aj voľby už prišli čím skôr. Asi aj jemu je jasné, že v tvrdej a neľútostnej hre o budúcnosť generálnej prokuratúry a o jeho vymenovanie či nevymenovanie sa bude pokračovať až po nich. Mohol by si tiež priať, aby nová povolebná koalícia nedosiahla ústavnú väčšinu. A keby ju aj dosiahla, aby ju nevyužila na schválenie novej, opakovanej voľby generálneho prokurátora. A my, obyčajní občania, si zaželajme, aby v prípadnej novej voľbe zvíťazil kandidát s mravnými hodnotami siahajúcimi aspoň o malý kúsok vyššie ako len do politického a korupčného, ruka ruku myjúceho bahna. Alebo naša slovenská „výberová demokracia“, teda skutočná demokracia uplatňovaná bez výhrad len vtedy, keď sa to niekomu mocnému práve hodí do kariet, zase raz zvíťazí?

Tak – zopakovanie textu spred roka by sme mali za sebou.

Napriek novoročným želaniam demokraticky zmýšľajúcich občanov či už zo začiatku roka 2012 alebo zo začiatku roka 2013 sa zázrak nekonal. Mnohé naznačil Ústavný súd, mnohé sme si mohli odmyslieť.

O osude J. Čentéša bolo rozhodnuté už dávno. A rozhodnutie nepadlo tam, kde malo, resp. sa nezainteresovanému divákovi javí, že padlo. Na tom, aby sa na prokuratúru nedostala nová metla, malo záujem veľmi mnoho vplyvných ľudí. Problém bol len v tom, ako ho aspoň zdanlivo legálne z funkcie, na ktorú drzo siahal, vypoklonkovať.

Podarilo sa. Občania zabudnite. A je naozaj jedno, či niekedy akýkoľvek súd (slovenský alebo medzinárodný) skonštatuje, že ústavné práva pána Čentéša boli porušené. Oneskorená spravodlivosť totiž nie je spravodlivosť.

Citadela (Hue, Vietnam)

Vo vnútri Citadely (Hue, Vietnam)

Tradícia dočasnosti

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia dočasnosti
aug 212012
 

Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).

Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.

Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.

História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.

O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.

OH 2012 - Londýn - holandský fanúšik

Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012

Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí
jún 132012
 

Pavol Frešo, dotlačený médiami a niektorými (marketingovo zdatnejšími) spolustraníkmi, sa pred pár dňami (takmer ihneď po svojom zvolení za predsedu SDKÚ-DS) ospravedlnil bývalej spolustraníčke a súčasne bývalej predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej za pád pravicovej vlády, na ktorom sa SDKÚ-DS ešte síce nie pod jeho vedením, ale o to úspešnejšie, podieľala.

Bolo by to celkom milé gesto. Keby neprišlo tak neskoro a nebolo také priehľadné.

Riskantná politická hra Mikuláša Dzurindu za asistencie nielen Ivana Mikloša, ale aj mlčiacej väčšiny v strane, nedopadla podľa predstáv bývalého predsedu. V čase, kedy bola hra ešte v plnom prúde, nikto z mlčiacej väčšiny v strane nenašiel odvahu postaviť sa proti šachistom. V mlčiacej väčšine mal svoje miesto Pavol Frešo hneď po boku Lucie Žitňanskej.

Tak prečo prišlo toto ospravedlnenie sa SDKÚ až teraz? A prečo sme sa dočkali iba obyčajného ospravedlnenia bez akýchkoľvek podrobností alebo vysvetlenia vtedajších udalostí?

Ten skalný zvyšok elektorátu SDKÚ (v marci 2012 pozostával presne zo 155.744 hláv) a zrejme aj mnohí bývalí voliči (ešte v parlamentných voľbách v roku 2010 volilo SDKÚ 390.042 voličov) z rokov predchádzajúcich by sa nepochybne radi dozvedeli celú pravdu. Pravdu o tom, prečo musela padnúť vláda. Pravdu o tom, prečo sme boli svedkami hazardnej hry, ktorá zrejme nemohla dopadnúť dobre pre obyčajných občanov Slovenska.

Zádielska dolina

O tom, o čo v tejto šachovej partii išlo, nechce úprimne hovoriť žiadny z (informovaných) účastníkov. Aké hodnoty sa zachránili a aké vyššie princípy zvíťazili vďaka pádu vlády Ivety Radičovej, sa asi nikdy nedozvieme. Prečo?  Žeby preto, že za tým celým divadielkom bola iba obyčajná samoľúbosť a márnomyseľnosť?

To, že táto šachová partia Mikuláša Dzurindu umožnila návrat Roberta Fica a jeho verných do čela Slovenska, bude raz história hodnotiť ako učebnicový príklad uprednostnenia personálnych záujmov pred záujmami krajiny a jej občanov.

Najvyšší predstavitelia SDKÚ už týždne hovoria o tom, že pravica dostala facku, že takto je to dobre a že už sa všetci z tejto lekcie poučili. A že už je pre voličov pripravený veľký balík nových nápadov, myšlienok a podnetov. Floskula sa úspešne strieda s floskulou. Kým sa však pravicový volič nedozvie aspoň náznak pravdy o páde vlády v roku 2011, bude tomu len ťažko veriť.

John Stuart Mill

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na John Stuart Mill
jún 102012
 

John Stuart Mill, (1806 – 1873), britský filozof, politický teoretik a ekonóm

Nepozerám na rovné hlasovacie právo ako na vec, ktorá je sama o sebe dobrá… Pozerám naň ako na vec relatívne dobrú; menej spornú ako je nerovnosť založená na bezvýznamných alebo náhodných okolnostiach, ale v zásade nesprávnu, pretože uznáva nesprávne merítko a má špatný vplyv na myslenie voličov. Nie je užitočné, ale škodlivé, ak ústava krajiny priznáva nevedomosti právo na rovnakú politickú moc ako priznáva vedomosti.

Schwarzwaldská čerešňová torta

 

Peter Drucker

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Peter Drucker
máj 252012
 

Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg

Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?

Medveď hnedý (ZOO Bojnice, 2004)

Pavol Frešo ovládol SDKÚ-DS

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Pavol Frešo ovládol SDKÚ-DS
máj 202012
 

Sobotňajšie nádherné slnečné semifinálové popoludnie ovládol spolu so slovenskými hokejistami aj Pavol Frešo. Delegáti kongresu SDKÚ-DS mu dali svoje hlasy a potom sa už ponáhľali povzbudzovať Slovákov v ich športovom boji proti českým hokejistom.

Pavol Frešo si podmanil upadajúcu stranu možno viac, než sa všeobecne očakávalo. Určite však omnoho viac, než očakávalo krídlo lojálne vlastníkovi SDKÚ – Mikulášovi Dzurindovi. Stranícke krídlo pod vedením Lucie Žitňanskej si takúto prehru nepripúšťalo ani v tom najhoršom sne.

Lucia Žitňanská sa odmietla stať podpredsedníčkou a tak v podstate ukončila svoju misiu, ktorá spočívala v neformálnom líderstve strany medzi prehratými marcovými voľbami a sobotňajším kongresom. Splnila tak úspešne, v rámci svojich možností a schopností, svoju historickú úlohu.

Zrejme však ani Pavol Frešo svoje víťazstvo neočakával v takom rozsahu. Pravdepodobne v obrovskej eufórii podľahol sile okamihu a navrhol vytvorenie funkcie čestného predsedu pre porazeného Mikuláša Dzurindu.

Na ďalšom kongrese o pár mesiacov by sa mali meniť stanovy strany. Jednou z hlavných zmien, ktorú by mal nový predseda presadiť, by malo byť premenovanie strany. Značka SDKÚ bude totiž v mysliach voličov ešte dlho spojená s Mikulášom Dzurindom a Gorilou. A preto je jednoduchšie a pre budúcnosť veľmi dôležité stranu premenovať. Teda v tom prípade, ak chce Pavol Frešo vybudovať nového lídra pravice a v tom optimistickom prípade pravicu zjednotiť. Aspoň jej podstatnú časť.

Gibraltár

Nové meno strany by malo znieť – Demokratická strana.

Pavol Frešo by tak postavil proti zjednotenej ľavici veľké meno. Toto meno už dnes nesie SDKÚ-DS vo svojom názve. Zmena by tak nebola až taká šokujúca, iba by sa vypustila prvá časť názvu strany. Časť pravicových voličov si už dnes uvedomuje, že nekonečné drobenie politickej scény nikam nevedie. Každý politik čo i len trochu neúspešný vo svojej materskej strane si spravidla zakladá stranu novú. Tam prejde so svojimi podporovateľmi. Tí si neskôr navzájom vlezú do vlasov a proces je opäť na začiatku. Niektorí slovenskí politickí rekordmani takto dokázali ukovať aj kratšie reťaze.

Zhrnuté a podčiarknuté: Pavol Frešo by sa mal sústrediť na na zmenu názvu, na zvýšenie atraktívnosti strany pre nových členov s inými charakterovými vlastnosťami, ako tomu bolo doteraz (teda na ľudí, ktorí chcú krajine čosi odovzdať a nie si čo najviac vziať) a až v poslednom rade na pokusy o zapojenie porazeného krídla zakladateľa strany do chodu strany pod novým vedením.