Takže sa to uplynulý víkend konečne dopieklo. Koláč dlho predlho pečený je na svete. Daniel Lipšic so svojou súputničkou Janou Žiťňanskou sa rozhodli opustiť rady spokojného, na poslaneckých paušáloch a príspevkoch za voličské hlasy žijúceho KDH. Napriek tomu, že ďalší ich (bývalý) kolega Radoslav Procházka, naznačoval, že si vie predstaviť zjednotenú pravicu vyzbieraním tých najlepších hrozienok, on v KDH ostal. Zrejme je to v jeho prípade momentálne viac vec princípu ako reálne zhodnotenie možností ovplyvniť budúcnosť na Slovensku.
Teda to, že sa vyššie spomínaní dvaja dlhoroční spolupracovníci rozhodli až minulý víkend, nebude úplná pravda. Alternatívne scenáre vývoja vzťahu Daniela Lipšica a KDH boli vymyslené v hlave mladého, nádejného politika už dávno. Akosi mu len chýbala odvaha a možno len ešte v čosi dúfal.
Avšak dúfať v zmenu v KDH je ako dúfať v zmenu v Smere Roberta Fica. Je to dlhý a namáhavý proces, ktorý človeka zlomí omnoho skôr ako by očakávaná zmena čo i len nakukla do týchto zabehnutých politických strán.
O tom, že cesta, ktorú si zvolil D. Lipšic, je už vychodená na Slovensku až až, sa snáď ani nie je treba zmieňovať. Pred ním si ju už prešlo mnoho politikov. Už sa to javí skôr ako súčasť (česko-slovenského) politického folklóru a nie ako cesta na lepšiu implementáciu potrieb voličov do nášho politického systému. Súčasťou spomenutého folklóru sú i výzvy bývalých spolustraníkov na vzdanie sa mandátu. Ako keby oni v podobných situáciách jednali vždy priamo a zásadovo. A toto konštatovanie neplatí len na KDH, ale naprieč celou politickou scénou.
To, že priestor v KDH vymedzený starými matadormi postupne bol pre takú ambicióznu osobu, akou nepochybne je D. Lipšic, primalý, videli snáď všetci. Teda s výnimkou jeho samotného. Ale to, že mu tak dlho trvalo prísť na to, že len snívať nestačí, sa naozaj nechce veriť.
Pravica je v troskách. Zbiera omrvinky z hostiny Smeru. A hľadá svojho budúceho lídra. Intenzívne sa ponúka Pavol Frešo, s ponukou začne čochvíľa i Daniel Lipšic. Opäť tak (minimálne dočasne) dochádza k rozdrobovaniu pravicového elektorátu namiesto toho, aby sme už konečne počuli zmysluplnú víziu.
Zmena volebného systému, zmena ustanovovania sudcov a prokurátorov, zmena zákona o referende, to všetko je isto potrebné. Ale kde je motto, poslanie, zmysel a cieľ tohoto snaženia? Upozorňovať na jednotlivé kauzy a prešľapy je isto dôležité. Ale prečo sa neukázali počas pôsobenia D. Lipšica vo výkonnej moci výsledky? Viniť všetkých naokolo už naozaj pravicovému voličovi z nezadržateľne sa zmenšujúcej strednej vrstvy nestačí.
