Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.

 Európa  Komentáre vypnuté na Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
mar 212014
 

Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.

Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.

Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.

Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.

Zámok Schönbrunn Zámok Schönbrunn vo Viedni

Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.

Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.

Zámok Schönbrunn

Budúcnosť NATO

 Geopolitika  Komentáre vypnuté na Budúcnosť NATO
sep 082013
 

Načo je nám NATO? A špeciálne v dnešnej, akcie neschopnej, verzii? Odpoveď na túto otázku treba začať hľadať v minulosti.

NATO vzniklo vzápätí po skončení 2. svetovej vojny v roku 1949 ako vojenské zoskupenie štátov severnej Ameriky a spočiatku iba niekoľkých krajín Európy. Od jeho vzniku toto zoskupenie absolvovalo niekoľko vĺn rozšírení (niektoré krajiny dokonca stihli z aliancie aj vystúpiť a opätovné vstúpiť, aby tak svojim spôsobom potvrdili nejednoznačnosť zmysluplnosti jej existencie).

Nápad na založenie NATO vznikol v USA. Kde inde, žiadalo by sa dodať. Aliancia bola od počiatku mienená ako protiváha komunistickej rozpínavosti Sovietskeho zväzu. Ten na oplátku v roku 1955 kreoval podobné strašidlo zahalené v červenom súkne – Varšavskú zmluvu, do ktorej začlenil všetky krajiny východnej Európy, ktoré boli pod jeho vplyvom.

NATO je však v súčasnosti akčné výlučne tak, ako sú akčné Spojené štáty. Presnejšie povedané – bolo tomu tak od prvého dňa existencie aliancie.

Pokiaľ by niekedy na území členov NATO (alebo na území spadajúceho do ich záujmu) vznikol konflikt, všetky štáty by sa nepochybne v prvom rade obrátili na vládu USA. Či to dnes oficiálne pripúšťajú alebo nie. Krajinu, ktorá by to pripustila, by sme však museli nepochybne hľadať lupou.V konečnom dôsledku, akcieschopnosť NATO a spoluprácu jej nosných krajín, môžeme sledovať v priamom prenose pri riešení sýrskeho konfliktu. A pohľad to veru nie je povzbudivý.

Qutub minar v DillíQutub minar – najvyšší minaret v indickom Dillí

Politické rozširovanie NATO však (najmä po páde železnej opony) nabralo také obrátky, že do zoskupenia sa dostali krajiny, ktorých občania by len veľmi ťažko, ak vôbec, bojovali navzájom za oslobodenie od napadnutia inou krajinou.

Menšie krajiny, ktoré vstúpili do NATO, si navyše automaticky myslia, že už nemusia udržiavať bojaschopnú armádu. Veď niekto ich už predsa zachráni. Učebnicovým príkladom je aj Slovensko. Armáda tu slúži už len ako zástierka na tunelovanie rozpočtu prostredníctvom tajných verejných obstarávaní a tajné sledovanie svojich politických a ekonomických protivníkov. A tento fakt nezachráni ani pár vojakov nasadených v medzinárodných misiách. Aby sme však neboli príliš pyšní, takéto hranie sa na vojačikov prebieha aj v iných krajinách.

Myslieť si, že skutočné vojenské ohrozenie krajín Európy už nikdy (ale naozaj nikdy?!) nem§že nastať je veľkým omylom súčasnej generácie. Nielen politikov, ale predovšetkým občanov. Pozoruhodné udalosti na Arabskom polostrove, ktoré nepochybne Európu ovplyvnia, sa ešte len začínajú.

 

Pozn.: NATO = North Atlantic Treaty Organisation, teda Organizácia Severoatlantickej zmluvy, predtým u nás nazývaná aj Severoatlantická aliancia či Severoatlantický pakt

Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile

 Európa, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile
máj 152012
 

Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.

Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.

Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.

V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…

Tank T34 sovietskej výroby (Kalná nad Hronom, Slovensko)

Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.

Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.

Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.

Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.

Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.

V Ázii sa bojuje o dominanciu v regióne

 Ázia, Geopolitika  Komentáre vypnuté na V Ázii sa bojuje o dominanciu v regióne
apr 192012
 

Apríl 2012 bol pre Indickú armádu nepochybne veľmi dôležitým mesiacom. Začiatkom mesiaca prevzali od Ruska jadrovú ponorku a v druhej dekáde apríla úspešne otestovala raketu dlhého doletu.

Zaradením, síce staršej, jadrovej ponorky do výzbroje dostala indická námorná flotila novú vlajkovú ponorku. A indickým vojenským generálom týmto nepochybne riadne stúplo sebavedomie.

Doposiaľ sa hrdilo vlastníctvom medzikontinentálnych rakiet päť štátov: USA, Veľká Británia, Rusko, Čína a Francúzsko. Tieto strely môžu niesť jadrové hlavice. O získanie podobného nosiča sa v Ázii pokúša aj posledná komunistická bašta – KĽDR. Jej pokus o odpálenie rakety dlhého doletu ešte pár dní pred testom Indie zlyhal.

Indická armáda má aktuálne vyše milióna mužov v zbrani (presnejšie by to malo byť asi 1,3 milióna, čo je teda len o trochu menej ako počet ľudí, ktorí v Indii pracujú na železnici) a takmer 2 milióny pripravených v zálohe. Je jasné, že má ambície byť hegemónom v regióne Ázie.

India (štát Kerala) - železničné priecestie

Od vojny v Afganistane trvalo upadá sila Pakistanu ako regionálnej veľmoci. Pakistanské územie slúži počas celej doby konfliktu ako základňa Talibanu a ďalších militantných skupín bojujúcich v Afganistane proti Američanom. To má za následok úspešné rozvracanie a oslabovanie režimu v Pakistane. Ten prestal byť rovnocenným súperom Indie v udržiavaní „mierového“ napätia v regióne. Mocenská rovnováha Pakistan – India, ktorá trvala od získania samostatnosti Indie (od Británie) a následného oddelenia Pakistanu v roku 1947 až do začiatku 21. storočia, viac či menej úspešne udržiavala regionálnu stabilitu a zadržiavala mocenské ambície Indie. Rovnováha je však nateraz preč.

Ekonomicky sa rýchlo vzmáhajúca India sa tak môže sústrediť na kolosálnu modernizáciu svojej armády a nárast svojej vojenskej sily. A hneď ako to bude možné, začne túto silu navonok okato a sebaisto demonštrovať.

Veľkým podporovateľom zvyšovania vojenskej sily Indie je Rusko Vladimíra Putina. To sa snaží vytvoriť z Indie regionálnu veľmoc, ktorá by bola protiváhou Číny a priťahovala by pozornosť Čínskej armády. Preto aj prvá jadrová ponorka pochádza z Ruska, preto aj ďalšie nové plánované indické ponorky majú mať niektoré črty podobné ruským. A v neposlednom rade preto sa posádky ponoriek cvičia na ruských základniach.

India, ako jeden z nositeľov jadrového tajomstva, sa tak dostáva do pozície, že je schopná v prípade potreby zaútočiť jadrovými zbraňami ako na územie Pakistanu, tak na územie Číny. Tento fakt si najlepšie uvedomuje Čína. Neostáva jej nič iné, iba primerane reagovať. Ázijské preteky v zbrojení môžu začať. Teda, presnejšie povedané, už začali.