Svet smeruje k radikálnej zmene. Vidíme, že Európska únia postupne upadá, ekonomika Spojených štátov krachuje a to nakoniec bude viesť k novému usporiadaniu sveta. Do 10-tich rokov môžeme očakávať nové usporiadanie sveta, v ktorom hlavnú úlohu bude zohrávať aliancia Čína – Rusko.
Xi Jinping (Si Ťin-pching), prezident Číny od roku 2013
Kam kráča Ukrajina netuší momentálne nikto. Iba Putin.
Ukrajina sa nachádza v nezávideniahodnej polohe na geopolitickej mape sveta. Okolnosti a historické udalosti ju umiestnili presne na rozhranie dvoch svetov. Sveta ruského a sveta západného. Preto aj udalosti, ktoré sa v posledných mesiacoch na Ukrajine odohrávajú treba vnímať najmä v tomto kontexte.
Ktovie, či bežný Ukrajinec v roku 2008 vôbec zaznamenal, že NATO oznámilo zámer umožniť Ukrajine a Gruzínsku vstup do organizácie. Asi nie. Zato si tento zámer nemohol nevšimnúť Vladimír Putin. Pre toho to bolo rovnaké ako zaviať červenou šatkou pred nosom rozzúreného býka.
Súčasnú krízu na Ukrajine nepochybne spôsobila snaha Západu pritiahnuť Ukrajinu na svoju obežnú dráhu a uzamknúť tak Rusko do ešte tesnejšieho zovretia. Na podobnú snahu v Gruzínsku reagovalo Rusko vojenskou intervenciou (v auguste 2008) a obsadením časti územia Gruzínska. A zdá sa, že siahnuť z Gruzínska sa vojenské jednotky Putin ani len náhodou nechystá. Pravda je, že zatiaľ obsadené územie ešte ani formálne nepripojil k Rusku. Zrejme sa tak ani nechystal urobiť. Či svoj názor po udalostiach na Ukrajine zmenil, ukáže až budúcnosť.
Gruzínsko mohlo byť pre Západ, a špeciálne pre USA, poučením, že Rusko si na územia, ktoré sú v jeho strategickej blízkosti a ich obsadenie nepriateľmi by malo ďalekosiahle geopolitické dôsledky, nedá siahať. Ale nebolo. USA sa opäť raz pokúsili o nemožné a zlyhali. Podporou protestov na Ukrajine sa pokúsili odtrhnúť Ukrajinu od Ruska. Za to, že by ovládli ropovody smerujúce na Západ a vedeli tak stúpnuť Rusku na kurie oko, by zrejme ešte od novej – „demokratickej“ vlády dostali možnosť zriadiť si na Ukrajine vojenskú základňu. A ako bonbónik by zrejme žiadali zrušenie tej ruskej na Kryme. Nič z toho však stratégom vo Washingtone nevyšlo.
Rusi ešte prehliadli, síce so zaťatými zubami, že do NATO vstúpili pobaltské krajiny, ale žeby vstúpili Gruzínsko a Ukrajina, to neprichádza do úvahy. To už je aj na nich silná káva. Toto Európska únia spolu s USA neodhadli a reakciu Ruska hanebne podcenili. Ukrajina sa dostala po krátkom období voľnosti do pevného zovretia ruského medveďa v okamihu, kedy mu odovzdala svoje jadrové zbrane. Na výmenu jej síce Rusi sľúbili nenarušiť nikdy v budúcnosti jej celistvosť, ale to bolo len vyhlásenie, ktoré Rusi nepovažovali ani náhodou za záväzné. O tom svedčí koniec koncov aj anexia Krymu.
Spoliehať sa na to, že Rusko si nemôže ekonomicky dovoliť prudko zvýšiť životnú úroveň obyvateľov Krymu, by mohlo byť osudné. V konečnom dôsledku to nebude ani také ťažké, keď zohľadníme, aká hlboká je ekonomická kríza na Ukrajine a ako ťažko žijú obyčajní Ukrajinci. A ako bude Putin reagovať na prípadné ďalšie žiadosti o pripojenie častí Ukrajiny nie je ťažké uhádnuť. Snáď to aspoň jeden úradník v Bruseli alebo vo Washingtone pochopí skôr ako bude (pre Ukrajinu) neskoro.
Zámok Schönbrunn
Spojené štáty európske
Spojené štáty európske to ešte nie sú, ale ďalší balónik testujúci odolnosť občanov jednotlivých krajín Európy už vyletel. A to aj za výdatnej pomocí médií, ktoré interpretujú veci podľa vlastnej optiky. Ministri krajín Belgicka, Dánska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Rakúska, Poľska, Portugalska, Španielska a Francúzska sa prepožičali Nemecku ako pokusné králiky v jeho geopolitickom experimente.
Nemecko veľmi úspešne rozohráva svoje šachové partie na viacerých šachovniciach. Stále tesnejšie zväzovanie Európskej únie a prehlbovanie jej závislosti od nemeckých peňazí umožňuje Nemecku smerovať k neobmedzenému ekonomickému vládnutiu v Európe. Vďaka tomu, že bude ovládať (niektorých menších už ovláda) väčšinu odberateľov ruského plynu, môže politicky vyvažovať svoju extrémnu závislosť na Rusku a jeho nerastnom bohatstve.
Nemecko samotné nie je schopné geopoliticky vyvažovať stále ambicióznejšie Rusko, ktoré sa nikdy nevzdalo myšlienky dominovať veľkej euroázijskej veľmoci. Preto si Nemci zvolili (zrejme oveľa schodnejšiu) cestu vybudovania regiónu silne závislého od Nemecka. A aby sa Európska únia nerozpadla pri prvej príležitosti (akou je napríklad dlhová kríza), je potrebné tesnejšie, na veky nerozlučné spojenectvo.
Najmä v tomto čase, kedy si Nemecko zvolilo (zatiaľ zďaleka nie definitívny) odklon od jadrovej energetiky, jeho závislosť na ruských prírodných zdrojoch iba narastá. Nemecko sa snažilo získať ruské zdroje v dvoch svetových vojnách; bez úspechu. Potreby a záujem Nemecka sa však nezmenšili, ba práve naopak. Preto na tretí pokus skúša politickú a diplomatickú cestu.
Z krátkodobého (a zrejme i zo strednodobého) pohľadu Vladimíra Putina je tesnejšia spolupráca Ruska s Nemeckom výborný nápad, z pohľadu z Nemecka je to tiež vítané spojenectvo. Horšie však takéto nápady prijímajú v Poľsku. Poľsko niekdy nepatrilo k spojencom, ktorých bolo ťažké zradiť. Skôr naopak. Bolo prvé na rane, keď sa ukájali chúťky veľmocí. A tak sa v skutočnosti nemôže spoľahnúť ani na Nemecko a už určite nie na Rusko. Keďže však nemôže ostať stáť bokom v Európe, volí si, pochopiteľne, západného spojenca. Preto tá jeho zdanlivo nepochopiteľná účasť na vypúšťaní nemeckých balónikov.
Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile
Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.
Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.
Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.
V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…
Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.
Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.
Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.
Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.
Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.
V Ázii sa bojuje o dominanciu v regióne
Apríl 2012 bol pre Indickú armádu nepochybne veľmi dôležitým mesiacom. Začiatkom mesiaca prevzali od Ruska jadrovú ponorku a v druhej dekáde apríla úspešne otestovala raketu dlhého doletu.
Zaradením, síce staršej, jadrovej ponorky do výzbroje dostala indická námorná flotila novú vlajkovú ponorku. A indickým vojenským generálom týmto nepochybne riadne stúplo sebavedomie.
Doposiaľ sa hrdilo vlastníctvom medzikontinentálnych rakiet päť štátov: USA, Veľká Británia, Rusko, Čína a Francúzsko. Tieto strely môžu niesť jadrové hlavice. O získanie podobného nosiča sa v Ázii pokúša aj posledná komunistická bašta – KĽDR. Jej pokus o odpálenie rakety dlhého doletu ešte pár dní pred testom Indie zlyhal.
Indická armáda má aktuálne vyše milióna mužov v zbrani (presnejšie by to malo byť asi 1,3 milióna, čo je teda len o trochu menej ako počet ľudí, ktorí v Indii pracujú na železnici) a takmer 2 milióny pripravených v zálohe. Je jasné, že má ambície byť hegemónom v regióne Ázie.
Od vojny v Afganistane trvalo upadá sila Pakistanu ako regionálnej veľmoci. Pakistanské územie slúži počas celej doby konfliktu ako základňa Talibanu a ďalších militantných skupín bojujúcich v Afganistane proti Američanom. To má za následok úspešné rozvracanie a oslabovanie režimu v Pakistane. Ten prestal byť rovnocenným súperom Indie v udržiavaní „mierového“ napätia v regióne. Mocenská rovnováha Pakistan – India, ktorá trvala od získania samostatnosti Indie (od Británie) a následného oddelenia Pakistanu v roku 1947 až do začiatku 21. storočia, viac či menej úspešne udržiavala regionálnu stabilitu a zadržiavala mocenské ambície Indie. Rovnováha je však nateraz preč.
Ekonomicky sa rýchlo vzmáhajúca India sa tak môže sústrediť na kolosálnu modernizáciu svojej armády a nárast svojej vojenskej sily. A hneď ako to bude možné, začne túto silu navonok okato a sebaisto demonštrovať.
Veľkým podporovateľom zvyšovania vojenskej sily Indie je Rusko Vladimíra Putina. To sa snaží vytvoriť z Indie regionálnu veľmoc, ktorá by bola protiváhou Číny a priťahovala by pozornosť Čínskej armády. Preto aj prvá jadrová ponorka pochádza z Ruska, preto aj ďalšie nové plánované indické ponorky majú mať niektoré črty podobné ruským. A v neposlednom rade preto sa posádky ponoriek cvičia na ruských základniach.
India, ako jeden z nositeľov jadrového tajomstva, sa tak dostáva do pozície, že je schopná v prípade potreby zaútočiť jadrovými zbraňami ako na územie Pakistanu, tak na územie Číny. Tento fakt si najlepšie uvedomuje Čína. Neostáva jej nič iné, iba primerane reagovať. Ázijské preteky v zbrojení môžu začať. Teda, presnejšie povedané, už začali.
Severný prúd utvára silné európske puto
Nord stream je zdanlivo obyčajná dvojica slov, ktorá však nebadane zmenila geopolitickú mapu Európy.
V čase, keď sa k moci v Rusku dostal Vladimír Putin so svojou klikou z tajných služieb, nachádzala sa bývalá svetová veľmoc v rozvrate. Krajinu si úspešne a hladko rozdelili miestni oligarchovia, ktorých v tom čase vôbec nezaujímal úpadok Ruska ako mocnosti na medzinárodnom poli.
Putin však na rozdiel od nich mal od začiatku jasnú predstavu o návrate Ruska medzi veľmoci a ide veľmi cieľavedome a tvrdo za svojou víziou. Rusko je obrovskou zásobárňou nerastných surovín a najmä plynu tak prepotrebného pre priemyselné Nemecko. A po II. svetovej vojne ekonomicky nezastaviteľné Nemecko je zase bohatou zásobárňou v Rusku nedostatkových vyspelých technológií a kapitálu.
A keďže Nemecko by si rado zachovalo zadné vrátka pre prípad, že jeho projekt Európskej únie nebude úspešný, zrodil sa plynový bypass. Zmluva o priamom spojení Nemecka a Ruska pupočnou šnúrou bola uzatvorená v roku 2005 pod pracovným názvom Severný plynovod. Zmluvu podpísali Vladimír Putin, v tom čase prezident Ruska a Gerhard Schröder, v tom čase nemecký kancelár. Plynový bypass sa zrodil dňa 8.9.2005 v Berlíne.
Kancelárka Angela Merkelová, ktorá prevzala štafetu vo vedení nemeckého kabinetu po Schröderovi, bez zaváhania pokračovala v uvedenom projekte napriek svojmu kritickému postoju voči nemu v čase pred voľbami. V tom čase verbálne presvedčivo obhajovala tesnejšiu spoluprácu Nemecka s USA. Zmena postojov pred a po voľbách je zrejme nenapraviteľnou úchylkou všetkých politikov pochádzajúcich z bývalého východného bloku. Angela Merkelová pochádza z bývalej Nemeckej demokratickej republiky…
Projekt podmorského plynovodu bol neskôr premenovaný na Nord stream (Severný prúd). V čase podpisu zmluvy spolupráca vzbudila nevôľu najmä u pobaltských štátov, ktoré cítia bezprostredné ohrozenie svojich národných záujmov vždy, keď sa ruský medveď prebudí. Čiastočnú nevôľu vyvolal aj z ekonomických dôvodov. Uvedením tohoto plynovodu do prevádzky skončí bezprácny prítok peňazí pre tranzitné krajiny ako je Ukrajina a Slovensko.
Elegantným plynovým bypassom sa Rusko úspešne vyhlo rizikovému územiu krajín, ktoré rozpadom Sovietskeho zväzu a jeho vazalských krajín stratilo. Samozrejme, o krajiny ako je Maďarsko, Slovensko, Poľsko či Rumunsko sa bude hrať v nasledujúcich dekádach zaujímavý veľmocenský šach, ale Putin prípadnú prehru (a ani remízu) nechce riskovať.
A to ešte Nord stream zrejme zďaleka nepovedal posledné slovo. Jeho (Putinove) ambície siahajú až na Britské ostrovy.