Syriza a Grexit

 Grécko  Komentáre vypnuté na Syriza a Grexit
jan 062015
 

Už o pár dní sa budú v Grécku konať parlamentné voľby. Veľký presun na pravicovej strane, ktorý je spôsobený tlakom volebných preferencií a neschopnosťou potlačiť svoje ego (ach, aké podobné slovenským reáliám) dáva ešte akú takú nádej, že komunisti so Syrize pod vedením Alexisa Tsiprasa v parlamentných voľbách nezvíťazia, alebo zvíťazia iba tak, že nebudú schopní presadiť svoje trúfalé plány.

Medzi ich hlavné povolebné plány patrí ukončenie šetrenia a znižovania stavu zamestnancov (a ich platov) vo verejnom sektore. Tvorba pracovných miest (ako i zastavenie ich neznižovania) je v skutočnosti možná len vo verejnom sektore. To Gréci pochopili už pred rokmi. Krajiny, ktoré sú v eurozóne kratšie, ako napríklad Slovensko, toto pochopia už v krátkom čase.

Ďalšou požiadavkou Syrize je výrazné škrtnutie gréckych dlhov. Ich výška už siaha do astronomických stoviek miliárd eur. Aj únijným hlavám po(na)mazaným je jasné, že krajina s desiatimi miliónmi obyvateľov, so zopár nádhernými ostrovmi a s trochou olivových plantáží nemá nikde, nikdy šancu čo i len začať splácať istinu so svojich astronomických dlhov. A preto odpísanie dlhov spolu s menovou reformou je pre krajinu najrýchlejšie a relatívne bezbolestné riešenie (veď veriteľom tie peniaze aj tak natlačí ECB, takže oni o nič neprídu).

Grécko nemá inú šancu stabilizovať svoju krajinu ako devalvovať svoju národnú menu. A to priebežne. Tak, ako to robilo už tisícky rokov pre výmyslom zvaným euro. A keď budú mať grécki politici v rukách tento nástroj, môžu začať aké také reformy trhu práce, poľnohospodárstva a cestovného ruchu. A pomaly získavať dôveru a nové financie zvonku.

Michaef Fuchse, poradca hlavnej vládkyne Európskej únie Angely Merkelovej, sa na margo rizika, že v Grécku voľby nedopadnú podľa želania Nemecka, vyjadril, že Grécko už nie systémovo nevyhnutné pre ďalšiu existenciu eura. Čo v preklade znamená, že proces presunu všetkých dlhov z nemeckých a francúzskych bán do Európskej centrálnej banky bol úspešne zavŕšený. Na svoje peniaze si tak už prišli bankári a s polu s nimi aj akcionári bánk. A na straty sa môžu už teraz tešiť ostatní občania Európskej únie.

Atény (Grécko)Atény

Každému bolo už pred rokmi jasné, že scenáre opustenia eurozóny sú už dávno spracované. A ich realizácia už nie je neprestaviteľná ani pre nemeckú vládu (áno, až teraz, keď vládcovia EÚ lížu smotanu a nie rany zo svojich nenávratných investícií).

Samozrejme, všetci, ktorí veria vo svoju neomylnosť pri násilnom budovaní zoskupenia s honosným názvom Európska únia, sa budú do poslednej chvíle presviedčať, že grécki komunisti so svojimi plánmi nevyhrajú a ak ak náhodou áno, tak od nich následne upustia za primerané všimné.

Ale to, že projekt rozširovania eura medzi navzájom nekonzistentné krajiny je neudržateľný, sa už poprieť bude dať len veľmi ťažko.

Na záver by bolo ešte dobré pripomenúť, že podobným procesom nominálneho zníženia dlhu prešlo i samo Nemecko v roku 1953, keď došlo s odpusteniu nesplatiteľných dlhov zo strany USA. Vtedy sa Nemecko prvý krát poriadne nadýchlo a od tohoto okamihu už sa nezastavilo na svojej ceste za pohltením Európy. Ale to už je iný príbeh.

Slovensko cez palubu

 Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Slovensko cez palubu
okt 262014
 

V ére, ktorá nasledovala po období tvorby „kapitálotvornej vrstvy“ na Slovensku, ktorá, mimochodom, bola úspešná až priveľmi, nastúpila počas vlády M. Dzurindu éra predaja kľúčového majetku krajiny do rúk západných vlastníkov, často len naoko súkromných, keďže zase ich vlastníkmi bola neraz vláda príslušnej krajiny, z ktorej investor pochádzal. Ale to nie je teraz podstatné.

To najdôležitejšie posolstvo – posolstvo o tom, že chceme patriť na Západ a Západ na oplátku skonsoliduje naše firmy a vezme si za to primeraný podiel na zisku, tým bolo naplnené. Veľké korporácie i menšie firmičky si kúpili od prvoprivatizérov, vybraných vládami V. Mečiara, ako aj nemalé zvyšky od pravicových vlád ideologicky vedených Miklošom a Dzurindom, všetko cenné, čo bolo v tom čase na malom Slovensku k dispozícii.

Za to, a potom aj za lacnú pracovnú silu do montážnych dielní, sme mohli začať nielen platiť eurom ale aj plakať nad rozliatym mliekom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá tak krásne začala v predvečer prijatia eura u nás.

Avšak doba, kedy vlastníctvo našich veľkých firiem a aspoň trochu nezávislých médií, ktoré si dovolili byť kritické k vláde či finančným skupinám s vládou spriaznenými (rovnako tak i k excesom, ktoré robili menšie ryby s nemenšími peniazmi na regionálnej úrovni), sa práve skončila. Akúsi záverečnú bodku, po ktorej bude vhodné už len zatiahnuť oponu, urobil predaj Petit Pressu a s ním i mienkotvorného denníka SME. Nemá zmysel opisovať nedávny predaj novín a časopisov sústredených okolo občas až smelo hryzúceho týždenníka PLUS 7 DNÍ. Mnohí už za tých pár mesiacov, ktoré ubehli od úteku Francúzov a Nemcov z SPP, zabudli, že chvíľu za nás dodávky plynu z Ruska nechodil vyjednávať predseda vlády so zástupcami „“kapitálotvornej vrstvy“ zrodenej v divokej privatizácii temných 90. rokov.

Všetky vyššie spomenuté udalosti sú sprievodnými znakmi sťahovania sa Západu zo Slovenska. Toho Západu, ktorý zistil, že má dosť svojich starostí a Slovensko vlastne ani nepotrebuje. Vyžmýkal ho už viac než citrón a zo skaly voda nepotečie. ENEL by na túto tému mohol rozprávať tisíc a jednu noc…

Slovensko, hodené cez palubu, si snáď zachová ešte istú dobu príslušnosť k západnej civilizácii. Ale nebude to jednoduché. Okrem histórie (väčšinu modernej histórie bolo územie, ktoré dnes pokrýva Slovensko, súčasťou západných ríš, kráľovstiev a cisárstiev) a náboženstva (pravoslávne kresťanstvo začína až tesne za našim plotom) hrá momentálne všetko proti nemu.

Dóm svätej AlžbetyDóm svätej Alžbety v Košiciach

 

Výroba nových áut. Kedy zastavíme to šialenstvo

 Financie, Politika, Priemysel  Komentáre vypnuté na Výroba nových áut. Kedy zastavíme to šialenstvo
jún 232014
 

Málokto pochybuje o tom, že prosperita Západu sa odvíjala po línii: fosílne palivá – automobilová doprava (a preprava). Ekonomický boom, ktorý so sebou priniesla masová automatizovaná výroba cenovo dostupných automobilov sa nad očakávanie prejavila silnou pozitívnou (posilňujúcou) spätnou väzbou. Ľudia získali prácu v celom cykle výroby a predaja automobilov a za svoj plat si mohli dovoliť kúpiť auto. Na pomoc rýchlo pribehli finančné inštitúcie a tak sa zrodili úver na kúpu auta a leasingová zmluva.

Množstvo sektorov v rôznych krajinách naviazaných na výrobu automobilov sa začalo nezastaviteľne rozvíjať. Veľká hŕba krajín (s nimi aj Slovensko) stavilo všetky drobné na jednu kartu – automobilovú. Dlhé roky tento model fungoval. Až kým si všetci nekúpili autá dve a nezaparkovali k nim ešte aj jedno firemné. Zrazu sa už na parkoviskách a cestách takmer niet kam pohnúť a často už na to ani nie sú dôvody. Parkoviská sú plné na prasknutie, križovatky už dávno neposkytujú vodičom zamýšľaný komfort.

Pásová výroba dielov a následná kompletizácia áut zamestnala množstvo nekvalifikovanej pracovnej sily. Možno práve preto si málokto zo zamestnancov ktorejkoľvek subdodávateľskej spoločnosti kladie otázku, kam putujú tie milióny a milióny dielov, ktoré sa každoročne v každom závode vyrobia.

Nepredané nákladné autáNepredané nákladné autá (Veľká Británia, zdroj: Google Maps)

Vďaka Google Maps však už vieme potvrdiť to, čo si zopár odvážlivcov iba nesmelo myslelo. Novovyrobené tisícky, desiatky tisíc, státisíce ba milióny áut končia na obrovských parkoviskách, nevyužívaných testovacích okruhoch a opustených letiskách. Množstvo takýchto skladovacích priestorov (sú ich doslova tisíce) sa nachádzajú na Britských ostrovoch, v Spojených štátoch a v tejto oblasti nezaostáva ani Čína. Jej stredná trieda, podobne ako tá na Západe, pomaly ale isto stráca kúpyschopnosť, vďaka ktorej u plynulých dvoch desaťročiach dokázala meniť vozy každé dva, tri roky.

Kam z týchto obrovských skladovacích plôch autá potom putujú? Do predaja to určite nie je. Nové modely, ktoré automobilky každoročne predstavujú, pochovajú aj tú malú nádej na to, že sa tieto vozy s preležaninami niekedy predajú. Nehovoriac o ich technickom stave – keď bez akýchkoľvek najazdených kilometrov skončia na dlhé mesiace, často aj na roky, na vzduchu. Často neďaleko morského pobrežia. Aj menej skúsený motorista si vie domyslieť, v akom technickom stave sú po chvíli takéto autá.

Nepredané autáSkladisko nepredaných áut (Zdroj: Google Maps)

Neuveriteľnou a o to smutnejšou správou pre našu civilizáciu je, že tieto nepredané autá končia postupne v recyklačnom stredisku a rozoberú sa na diely. Tie sa spracujú na suroviny do výrobného procesu a výrobný cyklus sa môže začať odznova. Ale dokedy? Na dlho to už určite nebude.

Samozrejme, zatiaľ sa tento výrobno-recyklačný cyklus nedotýka luxusných značiek. Tie si svojich kupujúcich medzi kontinuálne bohatnúcou elitou naďalej nachádzajú. Avšak značky určené pre strednú triedu sú už pomaly na konci dychu. Zatiaľ ich nad vodou drží nekontrolovateľné neobmedzené tlačenie nových peňazí… Ale dokedy to môže trvať? Kým stredná trieda nezanikne úplne. Potom bude nasledovať – Game over!

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

 Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika  Komentáre vypnuté na Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená
máj 182013
 

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok,  ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur - čerpacia stanicaThanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

 

Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika

 Financie, Komunálna sféra, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika
apr 242013
 

Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.

O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.

Delo - Tower of LondonDelo – Tower of London

Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.

Väčšina prisatá na štátnom prsníku

 Európa, Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Väčšina prisatá na štátnom prsníku
apr 052013
 

Krajiny nachádzajúce sa na európskom kontinente sa desiatkami rokov budovania sociálnych štátov po II. svetovej vojne postupne prepracovali k tomu, že väčšina obyvateľov Európy je viac či menej svojim príjmom a teda aj životnou úrovňou priamo závislých na svojich vládach a samosprávach.

Obyvateľstvo každej krajiny, Slovensko nevynímajúc, je rozdelené do viac či menej početných skupín. Členov týchto skupín charakterizuje rovnaký sociálny status, rovnaké zmýšľanie, podobnosť v túžbe po istých druhoch statkov a podobne. Takto sformované skupiny si, v celku pochopiteľne, svoju účasť v takejto skupine strážia a rovnako si členovia takýchto skupín svorne chránia existenciu samotnej skupiny pred vonkajšími nepriateľmi.

Keďže doktrínu etatizmu si osvojila už väčšia časť obyvateľstva, dostávajú sa krajiny chtiac nechtiac do špirály s pozitívnou – posilňujúcou – spätnou väzbou pri voľbách, ktoré sa každú chvíľu všade konajú. Skupiny obyvateľov závislé od štátu – štátni úradníci, štátni zamestnanci, policajti, vojaci, učitelia, lekári, zdravotníci, dôchodcovia, nezamestnaní a popri nich i ďalšie menšie skupiny sú veľmi jednoducho ovplyvniteľní aktuálnym držiteľom moci v krajine. Pre žiadnu vládu nie je ani zložité ani nemorálne zadĺžiť krajinu len z toho dôvodu, že vyplatí dôchodcom trinásty dôchodok alebo v správnom čase zvýši učiteľom platy.

Na vysvetlenie a upresnenie treba povedať, že štátni zamestnanci neplatia zo svojich príjmov skutočné, reálne dane. Dane z príjmov by v skutočnosti ani platiť nemali. Načo, veď je to iba fikcia, ide iba o prekladanie peňazí z jedného vrecka (štátneho) do druhého (tiež štátneho). Platia iba dane z peňazí, ktoré im štát prerozdelil zo skutočne zaplatených daní, ktoré tento štát zinkasoval. Z dôvodu vytvárania dojmu, že dane musia platiť všetci, tak platia dane z príjmu aj štátom platení zamestnanci. Úplne by stačilo vyplácať im nižšie čisté mzdy.

Prevoz slona v IndiiPrevoz slona v Indii

Špirála kupovania si voličov z peňazí odobratých produktívnej menšine môže trvať v európskych pomeroch ešte dlho. Najmä v prípade, že sa dajú kupovať na dlh (štátny). Proti tomu nebude protestovať väčšina obyvateľov žiadnej sociálne vybudovanej krajiny, Slovensko nevynímajúc.

Zaujímavé to však bude v prípade, že si platiaca menšina povie dosť a začne svoje neustále narastajúce daňové povinnosti podmieňovať zmenou volebného práva. Napríklad v duchu – kto neplatí do štátnej kasy, nemá v danom čase právo voliť (alebo byť volený) v niektorých typoch volieb (komunálne, parlamentné, prezidentské…).

Otázky z Cypru

 Banky, Euro, Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Otázky z Cypru
mar 252013
 

Cyprus, zdá sa, má o svoju krátkodobú budúcnosť postarané. Ostáva v európskej menovej únii a bude sa teda musieť podriadiť diktátu Berlína. Napriek tomu však ostáva mnoho otázok, na ktoré sme odpovede nepočuli.

Je naozaj zdanenie vkladov nad 100 tisíc eur (zatiaľ však nikomu z účtu v žiadnej cyperskej banke nevzali ani euro, skutočné zdanenie sa možno nakoniec ani neudeje) trestom za existenciu daňového raja v Európe? Veď zrušenie daňového raja mohla Merkelová, keby veľmi chcela, dosiahnuť aj po politickej línii. Nemusela čakať dovtedy, kým sa Cyprus finančne zrúti. Prečo tak neurobila už dávno?

Prečo Merkelová chce pripraviť o časť peňazí ruských oligarchov? K zlepšeniu vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom to určite nepomôže. A práve Nemecko podniká už dlhšiu dobu zjavné kroky vedúce k rýchlemu zlepšovaniu vzájomných vzťahov s Putinom. Pre Rusko nie je nič jednoduchšie ako si straty vynahradiť v cene dodávaných komodít. Takže – prečo?

Merkelovej (a politikom v Bruseli) musí byť jasné, že veľkí podnikatelia z Európskej únie, ktorí sú napojení na politické špičky a práve vďaka týmto spojeniam k majetkom prišli, si budú chcieť rýchlo vynahradiť prípadné straty, ku ktorým na Cypre dôjdu. A to dokážu jedine rýchlejším „čerpaním“ európskych fondov tým správnym smerom a zvýšením počtu predražených verejných obstarávaní v domovských krajinách. Chcelo Nemecko dosiahnuť práve toto? Sotva.

Čo bude s Cyprom po dokončení záchranných prác? Väčšinu peňazí získavala vláda vďaka tomu, že Cyprus fungovala ako daňový raj. Tomuto biznis modelu je teraz koniec. Životná úroveň obyvateľov bola udržiavaná práve z peňazí, ktoré vláda získala za bezchybné fungovanie práčky peňazí. Cyperčania vďaka tomu neboli nútení pracovať a v dovolenkových rezortoch turisti sotva stretli niekoho iného ako Slovákov, Ukrajincov, Bulharov či Rumunov. Čím sa teda budú Cyperčania živiť potom ako prídu o profit z prania? Budú pracovať upratovať, variť a obsluhovať v prímorských strediskách? Tých Nemcov, ktorí ich takto ponížili? Asi sotva.

Jesenná prechádzka vo Volovských vrchochJesenná prechádzka vo Volovských vrchoch

Keďže Cyprus nemá nič, čo by mohlo Európe ponúknuť ako nenahraditeľnú komoditu, službu či výrobu, neostáva mu nič iné, iba toho rozmýšľať, čo bude ďalej. Nemecko nebude udržiavať Cyprus na infúziách dlhšie, než to bude nevyhnutné. Nevyhnutné pre Nemecko, nie pre Cyprus. A tieto lehoty sa diametrálne líšia.

Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému

 Financie, Krajiny, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému
nov 082012
 

Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.

Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.

To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…

Buckinghamský palác - záhrada

Záhrady Buckinghemského paláca

Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.

Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania.  Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).

V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek.  Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.

Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?

 

Grécko sa nakoniec predsa zbaví dlhov

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Grécko sa nakoniec predsa zbaví dlhov
okt 152012
 

Grécko sa nakoniec predsa len zbaví dlhov. A nebude na to potrebovať žiadne reálne splácanie. Samozrejme, bez istých úsporných opatrení to nejde a nepôjde. Časť z nich už bola prijatá, ba dokonca implementovaná. Nepochybne mali negatívny dopad na životnú úroveň väčšiny Grékov. To však aj tak neznamená, že ich životná úroveň skĺzla až tam, kde by bola bez účasti Grécka v Európskej menovej únii…

Pozrime sa však na opačnú stranu tej istej mince. Pretože je až neuveriteľné a na druhej strane aj obdivuhodné, ako grécki politici dokážu využívať aktuálnu situáciu v Eurozóne na rýchle a pohodlné znižovanie svojich dlhov.

Nemecko a Francúzsko sa totiž zubami nechtami bránia situácii, z ktorej by mohol vzniknúť precedens – a to opusteniu Eurozóny Gréckom. Politici týchto dvoch najväčších európskych krajín (ktoré v Európe aj v skutočnosti rozhodujú za všetkých a o všetkom) sú dokonca ochotní po prvej etape odpúšťania dlhov absolvovať druhú. V tej prvej došlo k odpusteniu časti gréckych dlhov súkromnými investormi (ktorí sa väčšinou ulakomili na nadštandardné výnosy gréckych dlhopisov tesne pred prepuknutím problému). V medziobdobí, alebo inak povedané – v prípravnej fáze pred druhou etapou – dochádza k plynulému presunu zvyšku gréckych dlhov z rúk súkromných finančných inštitúcií (bánk, fondov, poisťovní,…) do rúk Európskej centrálnej banky, teda do rúk všetkých obyvateľov Eurozóny. Celá nová pomoc (zo stabilizačných fondov, či priamo), ktorá smeruje do Grécka, slúži na splácanie starších dlhov, ktoré držia (najmä) francúzske a nemecké banky.

Atény - vchod do stanice metra - SyntagmaAtény – vchod do stanice metra – Syntagma

Grécki politici bez rozdielu politickej príslušnosti postupne a najmä kontinuálne dávkujú Európe informácie o brutálnom šetrení, o hroznom prepade životnej úrovne, a najmä najskôr o tom, že požadované úspory isto dosiahnu. Aby vzápätí vypustili informáciu o tom, že to bude neskôr ako sa predpokladalo a že potrebujú ešte maličkú, ozaj poslednú, finančnú injekciu.

Posledné dva roky sa tento komunikačný stereotyp opakuje s takou pravidelnosťou, že vzniká dojem, že ide iba o realizáciu stratégie, dohodnutej už dávno medzi predstaviteľmi Grécka a politickými špičkami Eurozóny.

A preto sa dá predpokladať, že tento príbeh môže mať jediné vyvrcholenie. Grécko výmenou za zotrvanie v Eurozóne (a tým pádom za skutočnosť, že devalváciou svojej vlastnej meny nemôže naštartovať svoju konkurencieschopnosť, výkonnosť a ekonomiku a tým pádom tak potrebný export), bude mať takmer všetky svoje dlhy skôr či neskôr odpustené.

A drachmu sa Gréci rozhodnú prijať späť až potom, keď už bude ich zápis na strane pasív čistý ako ľalia…

 

Rast HDP sa nám zasekol

 Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Rast HDP sa nám zasekol
sep 042012
 

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.