Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.
Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.
Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)
Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.
A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.
Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…
Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.