Politika – Peter Rudzan

22 tisíc pracovných miest: Zoznámte sa s mágmi z Národnej banky

Financie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

apr 102015

Na konci marca, teda presne vtedy, keď si firmy po prvýkrát vychutnali platenie daňových licencií, verejnosť bola oboznámená s predpoveďou tvorby nových pracovných miest na rok 2015:

Pozitívny vývoj nastáva aj v oblasti zamestnanosti. „Tento rok pribudne 22 tisíc pracovných miest, reálne vo februári vzniklo 6000 pracovných miest, trend je veľmi pozitívny,“ informoval Róbert Fico. Prognóza predpokladá, že nezamestnanosť na Slovensku v roku 2015 klesne na 12% a pokles bude pokračovať aj v rokoch 2016 a 2017. „Vracia sa ochota zamestnávateľov zamestnávať ľudí a potvrdzuje sa to, že ľudia sa nebudú musieť obávať o svoju prácu a budú ju oveľa jednoduchšie nachádzať,“ povedal minister financií. Cieľ vlády bol dosiahnuť nezamestnanosť na úrovni priemeru krajín eurozóny. „Tento cieľ vnímame ako veľmi reálny,“ potvrdil premiér.

Vláda pri svojom odhade vychádzala z optimistickej prognózy analytikov z NBS. Tí odhadujú, že HDP tento rok narastie o 3,2% a budúci dokonca o 4%. Ostáva záhadou, odkiaľ čerpali pracovníci NBS údaje do svojich tabuliek. Žeby v Bulharsku? To je známe tým, že do prognóz väčšiny provládnych ekonómov dodáva svoje konštanty. Tieto sú jeho najväčším exportným artiklom a odberateľmi sú také stálice ako Medzinárodný menový fond čo Európska centrálna banka…

Keďže mágovia z NBS vedia, akú pesničku majú spievať, marketingovo podkutý premiér neváhal a oznámil nám, že bude vytvárať nové pracovné miesta. A keďže premiér je šéf vlády, a teda šéf všetkých úradníkov a štátom platených zamestnancov, dozvedeli sme sa takto, koľko v tomto segmente pribudne nových zamestnancov. Veď vieme pochopiť, že nikde inde (teda ani v súkromnom sektore) ani vláda zamestnanosť reálne zvýšiť nedokáže. Skutočne zvýšiť zamestnanosť. Lebo zvyšovanie zamestnanosti dotáciou vybraných podnikateľov a firiem teda za vytváranie pracovných miest rozhodne považovať nemožno. To tie peniaze rovno môže vláda poslať tým šťastlivcom – akože zamestnancom, ktorí majú vytvorené pracovné miesto, a ešte aj ostane v štátnej kase dosť na iné, užitočnejšie veci.

Takže si zrekapitulujme. 22 tisíc pracovných miest určite pribudne. Kde? Napríklad na školách. Každá predsa potrebuje IT techniku na údržbu počítačov. Ďalej budeme priebežne zvyšovať počet asistentov, ktorí budú pomáhať deťom pri dosahovaní priemerných, častejšie však podpriemerných, školských výsledkov. Nepochybne sa podarí zamestnať ďalších ľudí na úradoch, ktoré budú kontrolovať úrady, ktoré majú na starosti kontrolu úradov. A tak podobne. Zdravotníctvo určite nevynecháme. Peňazí v ňom síce ostáva stále menej a menej, ale zopár ľudí ešte pohltí. Nemalú pomoc môžeme očakávať aj od našich zrúcanín z 13. storočia. Na opravu bývalých hradov, kedysi hrdých dominánt našich kopcov, môžeme nasadiť desiatky, možno i stovky pracovníkov.

Krásna Hôrka tesne potom, ako poskytla strechu na zvýšenie teploty svojho okolia

No a samozrejme – na zvyšujúcu sa zamestnanosť je naviazaný rast platov. Štátom priamo či nepriamo platení zamestnanci sa majú na čo tešiť:

Zo mzdy si budeme môcť kúpiť viac. „V roku 2015 očakávame rast reálnych miezd o 2,7%,“ povedal predseda vlády. Reálny nárast príjmov by mal tiež pokračovať aj v nasledujúcich rokoch.

Veď samozrejme. Ako inak? Voľby sú tu predsa už o rok.

Európa pod ligotavým povrchom. Neveselý to pohľad.

Európa, Európa, Geopolitika, Politika Komentáre vypnuté

jan 202015

Zrejme už istú dobu narastá počet tých, ktorí neveria všetkému, čo si pozrú alebo prečítajú v mainstreamových médiách. Médiá s najväčším dosahom na populáciu sú už dávno vlastnené tými, ktorí sa snažia vytvárať obraz skutočnosti podľa vlastných predstáv a preto obsah ich spravodajstva či komentárov má na tých rozhodujúcich miestach málo styčných bodov s realitou. Vykresľovanie ligotavého pozlátka sa stalo dennou rutinou zamestnancov týchto televízií a časopisov (dennú tlač nevynímajúc).

Na manipuláciu s číslami, ktoré majú vyvolávať predstavu o skvelom ekonomickom vývoji sme si už zvykli. Bez ohľadu na to, ako to naozaj vyzerá za našimi oknami, na farebnej obrazovke v našich obývačkách nám svieti graf o náraste HDP, o náraste pracovných miest, o zvyšovaní miezd, sociálnych dávok, o zvyšovaní predaja automobilov a o zvyšujúcich sa objednávkach v priemysle. A hneď vedľa nich sa zobrazujú grafy o poklese (evidovanej – ach aká to inovácia v prekrúcaní faktov) nezamestnanosti ako aj o poklese cien, ktorý vraj absolútne neprospieva ekonomike. Čo na tom, že práve sme sa vrátili z úradu práce a cestou sme si nakúpili v obchode síce za rovnakú sumu ako minulý mesiac, ale potraviny sú akosi menšie a ľahšie. Zrejme nám menší príjem kalórií má pomôcť udržiavať sa v dobrej kondícii, aby sme nezaťažovali zdravotníctvo, ktorého zadlžovanie nie a nie zastaviť.

Ako politici a vládnuca klika chcela, aby vyzerala ich solidarita s obyčajnými občanmi, sme sa dozvedeli so starostlivo nasnímaných a vybratých záberov zo stretnutia hláv štátov v Paríži, ktoré získalo názov prejav solidarity s Charlie Hebdo. Lídri na čele veľkého davu. Lídri, ktorí sú v správnom čase na správnom mieste a zakročia v prospech svojich občanov. Takže na povrchu je všetko tak, ako má byť.

Zdroj: PHILIPPE WOJAZER (strangesounds.org)

A takto vyzerá, keď sa nájde na blízku niekto, kto strhne starostlivo poukladané a naaranžované pozlátko a umožní nám nazrieť do vnútorností molocha s menom Európska únia. Lídri, ktorí videli tú skutočnú manifestáciu v Paríži iba ako ostatní – v televízii. Po fotení za prítomnosti bdelého oka ochranky a polície šup na dobrý obed a potom už naspäť za dobrými obchodmi… Aj takto sa tvorí nová realita, ktorá so skutočnou realitou nemá nič spoločné.

Zdroj: zerohedge.com

Skutočnosť v ktorej žijeme, je riadená tak, aby status quo ešte nejakú dobu vydržal. Nikomu sa nechce z konára dole, tobôž nie súčasným mocipánom. Preto to udržiavanie krásnej, hladkej, mladej tváre bude pokračovať. Ale proces, ktorý prebieha vo vnútri už prekročil kritickú hranicu a nie je možné ho zastaviť. Je to proces hnilobný a preto silne zapáchajúci.

Platí u politikov vládnucich dnešnému svetu „Som Charlie Hebdo“ len vtedy, keď to vyhovuje im a ich sebeckým plánom?

Ďakujeme za divadelné predstavenie. Právom si zaslúži standing ovation.

Financie, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

nov 092014

Tak nám teda odstúpila ministerka zdravotníctva. Ukážkovo rýchlo ako sa na vzornú demokratickú krajinu patrí. A nielen ona, aby toho nebolo málo, pridala sa k nej i podpredsedníčka parlamentu a zopár nižších šarží na rentiérskych stoličkách. Ale nemohli by sme byť na Slovensku, aby sme tomu všetkému len tak ľahko uverili.

Pripomeňme si, že za pád ministerky môže odhalenie, na ktorom sa veľkou mierou spolupodielal denník SME. Áno, ten denník SME, ktorého spoluvlastníkom sa za čiastočne dramatických okolností stala skupina PENTA. Teda tá istá skupina (nie hudobná, ale finančná), pre ktorú roky verne a zrejme sledujúc jej kariérny postup veľmi dobre, pracovala pani Zvolenská. Teraz je už teda jasnejšie, prečo tá kúpa podielu v najuznávanejšom a najkritickejšom denníku, keďže už v prvom kole vypadli dôvody finančné a teda tvorba zisku. Teda toho zisku, ktorý je s istotou pri rozhodovaní o realizácii obchodov vždy a len a len vždy na prvom mieste. Dôvodom kúpy je teda zrejme to, aby sa špina v politike a v štátom riadených organizáciách a firmách rýchlejšie dostala na povrch a odhalila, jednoducho aby dobro zvíťazilo nad zlom ako je to iba v rozprávkach a aby dvojhlavú dračicu zoťal statočný, nikým neohroziteľný premiér.

Takže zhrnuté a podčiarknuté – príkladné verejné obstarávanie, ktoré sa papierovo pravdepodobne v ničom nelíši od stoviek iných obstarávaní, pri ktorých nebol porušený žiadny zákon, zapôsobilo pred komunálnymi voľbami presne tak ako to marketingový poradcovia naplánovali: premiér si pripísal nezanedbateľné množstvo kladných bodov vo svojom ťažkom boji s korupciou.

Ozaj, skutočne je to pád ministerky, ktorý sa nečakal, alebo len dopredu dohodnutá výmena ministra s divadelným predstavením s dramatickými vložkami pre občanov – voličov? Smer by si rád podržal kreslo primátora v Košiciach, ale rozhodne to nebude ľahké ani s kampaňou, v ktorej sa pán Raši div že nie dištancuje od Smeru. Možno preto to rýchle vymenovanie nového ministra. Ale vlastne to je všetko jedno. Kdesi v hustnúcej hmle ze divadelnými figúrkami sa nám vyškierajú do očí tí, ktorí skutočne riadia slovenské zdravotníctvo.

Je nepochybné, že v doterajšej histórii Slovenska je súčasný marketingový tím kresliaci auru okolo premiéra ten najschopnejší. Klobúk dole. O to viac sa tisne na pery otázka, prečo máme za prezidenta práve pána Kisku a nie niekoho úplne iného…

Spiaca mačka kdesi v Aténach

Slovensko cez palubu

Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 262014

V ére, ktorá nasledovala po období tvorby „kapitálotvornej vrstvy“ na Slovensku, ktorá, mimochodom, bola úspešná až priveľmi, nastúpila počas vlády M. Dzurindu éra predaja kľúčového majetku krajiny do rúk západných vlastníkov, často len naoko súkromných, keďže zase ich vlastníkmi bola neraz vláda príslušnej krajiny, z ktorej investor pochádzal. Ale to nie je teraz podstatné.

To najdôležitejšie posolstvo – posolstvo o tom, že chceme patriť na Západ a Západ na oplátku skonsoliduje naše firmy a vezme si za to primeraný podiel na zisku, tým bolo naplnené. Veľké korporácie i menšie firmičky si kúpili od prvoprivatizérov, vybraných vládami V. Mečiara, ako aj nemalé zvyšky od pravicových vlád ideologicky vedených Miklošom a Dzurindom, všetko cenné, čo bolo v tom čase na malom Slovensku k dispozícii.

Za to, a potom aj za lacnú pracovnú silu do montážnych dielní, sme mohli začať nielen platiť eurom ale aj plakať nad rozliatym mliekom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá tak krásne začala v predvečer prijatia eura u nás.

Avšak doba, kedy vlastníctvo našich veľkých firiem a aspoň trochu nezávislých médií, ktoré si dovolili byť kritické k vláde či finančným skupinám s vládou spriaznenými (rovnako tak i k excesom, ktoré robili menšie ryby s nemenšími peniazmi na regionálnej úrovni), sa práve skončila. Akúsi záverečnú bodku, po ktorej bude vhodné už len zatiahnuť oponu, urobil predaj Petit Pressu a s ním i mienkotvorného denníka SME. Nemá zmysel opisovať nedávny predaj novín a časopisov sústredených okolo občas až smelo hryzúceho týždenníka PLUS 7 DNÍ. Mnohí už za tých pár mesiacov, ktoré ubehli od úteku Francúzov a Nemcov z SPP, zabudli, že chvíľu za nás dodávky plynu z Ruska nechodil vyjednávať predseda vlády so zástupcami „“kapitálotvornej vrstvy“ zrodenej v divokej privatizácii temných 90. rokov.

Všetky vyššie spomenuté udalosti sú sprievodnými znakmi sťahovania sa Západu zo Slovenska. Toho Západu, ktorý zistil, že má dosť svojich starostí a Slovensko vlastne ani nepotrebuje. Vyžmýkal ho už viac než citrón a zo skaly voda nepotečie. ENEL by na túto tému mohol rozprávať tisíc a jednu noc…

Slovensko, hodené cez palubu, si snáď zachová ešte istú dobu príslušnosť k západnej civilizácii. Ale nebude to jednoduché. Okrem histórie (väčšinu modernej histórie bolo územie, ktoré dnes pokrýva Slovensko, súčasťou západných ríš, kráľovstiev a cisárstiev) a náboženstva (pravoslávne kresťanstvo začína až tesne za našim plotom) hrá momentálne všetko proti nemu.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Výroba nových áut. Kedy zastavíme to šialenstvo

Financie, Politika, Priemysel Komentáre vypnuté

jún 232014

Málokto pochybuje o tom, že prosperita Západu sa odvíjala po línii: fosílne palivá – automobilová doprava (a preprava). Ekonomický boom, ktorý so sebou priniesla masová automatizovaná výroba cenovo dostupných automobilov sa nad očakávanie prejavila silnou pozitívnou (posilňujúcou) spätnou väzbou. Ľudia získali prácu v celom cykle výroby a predaja automobilov a za svoj plat si mohli dovoliť kúpiť auto. Na pomoc rýchlo pribehli finančné inštitúcie a tak sa zrodili úver na kúpu auta a leasingová zmluva.

Množstvo sektorov v rôznych krajinách naviazaných na výrobu automobilov sa začalo nezastaviteľne rozvíjať. Veľká hŕba krajín (s nimi aj Slovensko) stavilo všetky drobné na jednu kartu – automobilovú. Dlhé roky tento model fungoval. Až kým si všetci nekúpili autá dve a nezaparkovali k nim ešte aj jedno firemné. Zrazu sa už na parkoviskách a cestách takmer niet kam pohnúť a často už na to ani nie sú dôvody. Parkoviská sú plné na prasknutie, križovatky už dávno neposkytujú vodičom zamýšľaný komfort.

Pásová výroba dielov a následná kompletizácia áut zamestnala množstvo nekvalifikovanej pracovnej sily. Možno práve preto si málokto zo zamestnancov ktorejkoľvek subdodávateľskej spoločnosti kladie otázku, kam putujú tie milióny a milióny dielov, ktoré sa každoročne v každom závode vyrobia.

Nepredané nákladné autá (Veľká Británia, zdroj: Google Maps)

Vďaka Google Maps však už vieme potvrdiť to, čo si zopár odvážlivcov iba nesmelo myslelo. Novovyrobené tisícky, desiatky tisíc, státisíce ba milióny áut končia na obrovských parkoviskách, nevyužívaných testovacích okruhoch a opustených letiskách. Množstvo takýchto skladovacích priestorov (sú ich doslova tisíce) sa nachádzajú na Britských ostrovoch, v Spojených štátoch a v tejto oblasti nezaostáva ani Čína. Jej stredná trieda, podobne ako tá na Západe, pomaly ale isto stráca kúpyschopnosť, vďaka ktorej u plynulých dvoch desaťročiach dokázala meniť vozy každé dva, tri roky.

Kam z týchto obrovských skladovacích plôch autá potom putujú? Do predaja to určite nie je. Nové modely, ktoré automobilky každoročne predstavujú, pochovajú aj tú malú nádej na to, že sa tieto vozy s preležaninami niekedy predajú. Nehovoriac o ich technickom stave – keď bez akýchkoľvek najazdených kilometrov skončia na dlhé mesiace, často aj na roky, na vzduchu. Často neďaleko morského pobrežia. Aj menej skúsený motorista si vie domyslieť, v akom technickom stave sú po chvíli takéto autá.

Skladisko nepredaných áut (Zdroj: Google Maps)

Neuveriteľnou a o to smutnejšou správou pre našu civilizáciu je, že tieto nepredané autá končia postupne v recyklačnom stredisku a rozoberú sa na diely. Tie sa spracujú na suroviny do výrobného procesu a výrobný cyklus sa môže začať odznova. Ale dokedy? Na dlho to už určite nebude.

Samozrejme, zatiaľ sa tento výrobno-recyklačný cyklus nedotýka luxusných značiek. Tie si svojich kupujúcich medzi kontinuálne bohatnúcou elitou naďalej nachádzajú. Avšak značky určené pre strednú triedu sú už pomaly na konci dychu. Zatiaľ ich nad vodou drží nekontrolovateľné neobmedzené tlačenie nových peňazí… Ale dokedy to môže trvať? Kým stredná trieda nezanikne úplne. Potom bude nasledovať – Game over!

Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj

Európa, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 312014

Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.

Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.

Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.

Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.

Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.

A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…

Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.

Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.

Mnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)

Čo všetko dokážu urobiť tí, ktorí nikdy nepracovali

Európa Komentáre vypnuté

feb 202014

Európske elity a najmä jedna z ich podskupín – skupina štátnych byrokratov, zdá sa, strácajú už úplne súdnosť vo svojom rozhodovaní o tom, ako zodrať pracujúcu vrstvu.

V uplynulých dňoch štátna nenažratá mašinéria v Taliansku rozhodla o tom, že všetci (ide iba súkromné osoby, korporácie ovládajúce politikov sú samozrejme z obliga a zatiaľ sa nenašiel elegantný spôsob ako rozdeliť firmy na naše, ktoré sú dobré a tie ostatné, ktoré sú pochopiteľné zlé), ktorí dostanú platbu zo zahraničia, sú automaticky podozriví z daňových únikov a prania špinavých peňazí. A keďže v každej správnej demokracii európskeho strihu prezumpcia neviny postupne prestáva platiť, Taliani sú automaticky pokladaní za vinných a 20% z obdržanej platby im banka strhne a pošle na daňový úrad.

Chudák Talian má potom celý celučký rok na to, aby dokladoval pôvod peňazí a spôsob ich zdanenia. Pokiaľ bude daňový úrad spokojný, zadržanú čiastku vráti. A pokiaľ nie, bude použitá ako väčšina peňazí v rozpočte – na štátne predražené zákazky. Korupčná mašinéria si vymyslela ďalší spôsob plnenia bezodných vreciek.

Zatiaľ nie je jasné, či si túto neuveriteľnú metódu šikanovania občanov vymysleli Taliani sami iba pre seba, alebo ide o pokus s posvätením tých najvyšších v Únii. Veď aj jednorazové zdanenie vkladov a úspor, ktoré sa uskutočnilo toť nedávno na Cypre, bolo iba výnimočné a nikdy nikde sa nemá zopakovať. Ktovie prečo potom už Medzinárodný menový fond vo svojich správach začína nenápadne hovoriť o jednorazovom zdanení úspor všetkých 500 miliónov obyvateľov Európskej únie…

Talianske Dolomity

Je do istej miery pozoruhodné, že sa nenájde v Európe silnejšie politické zoskupenie s dostatočnou mediálnou podporou, ktoré by prevzalo na seba zodpovednosť a začalo poukazovať na neuveriteľné zvrátenosti, ktoré produkujú štátom platení politici a úradníci, teda tí, ktorí legálne okrádajú (eufeministický názov pre to je – zdanenie) tých, čo pracujú a tvoria hodnoty. Alebo to, že nikto nezdvihne hlas proti aktuálnemu vývoju je len ďalší dôkaz toho, že všetko sa dá kúpiť? Že všetko a všetci sú len otázkou ceny?

Iste, je nespochybniteľné, že veľké spoločnosti nemôžu existovať bez riadenia, ktoré práve byrokracia má zabezpečovať. Neobmedzená moc, ktorú si postupne úradníci vydobyli spolu s mentálnymi obmedzeniami, ktoré väčšinu z nich limitujú, tvoria smrteľnú kombináciu. Prečo si práve byrokrati, pohodlne žijúci na úkor svojho hostiteľa, tohoto svojho živiteľa rýchlo a nezadržateľne zabíjajú, sa len ťažko dá pochopiť. Keď vyhynú tí, ktorí platia dane, vyhynú i štátni úradníci a zamestnanci. Síce o trochu neskôr, ale vyhynú. Mal by im to konečne už niekto povedať.

Prečítajte si viac:

o elitách dneška v článku: Elity

o volebnom práve pre byrokratov v úvahe: Volebné právo

Volebné právo

Politika Komentáre vypnuté

nov 062013

Pred nami sú voľby do vyšších územných celkov, v susedných Čechách len nedávno merali voliči cestu do volebných miestností aby si v predčasných voľbách zvolili nový parlament.

Zdá sa, že takmer neustále sme v predvolebnom období. Pred parlamentnými alebo pred komunálnymi alebo pred župnými či nebodaj pred voľbami do európskeho parlamentu. Akosi sa nám v tej našej Európe demokracia vymkla z rúk. Stále dokola sa musíme pozerať na vyretušované tváre na bilbordoch, ktoré nás pozývajú (alebo odrádzajú?) prevziať zodpovednosť za krajinu, za Európu, za svet a za vesmír a vybrať (často náhodne, bez akejkoľvek znalosti jeho či jej programu alebo vízie) niekoho na ďalšie obdobie, kto bude mať každý mesiac zaručený paušálny príjem a možnosť si ešte kde tu privyrobiť aj pri verejných obstarávaniach, predajoch či nákupoch majetku pre erár.

V dnešnej dobe považujeme volebné právo za také samozrejmé, že nám to ide občas až na nervy. Avšak tí, ktorým čo-to zo šedej kôry mozgovej aj po každodennom výplachu našimi televíznymi kanálmi zostalo vedia, že všeobecné volebné právo je len novinkou zavedenou v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia. Predtým bolo veľmi podstatné (aj dnes to pochopiteľne podstatné je, ale už nie v súvislosti s volebným právom), či ste sa narodili do bohatej aristokratickej rodiny alebo do spoločenskej spodiny, či ste sa narodili s bielou pokožkou na tvári, alebo ste sa narodili ako muž či žena. Všetky tieto kritéria zohrávali dlhé stovky rokov podstatnú úlohu.

To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, väčšiu časť dejín samozrejmé nebolo. A preto možno prichádza čas aj na ďalšiu zmenu. Zmenu, ktorá tesne súvisí s budovaním sociálnych demokracií a sociálnych štátov v Európe.

Budovanie sociálnych štátov totiž prinieslo niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali. A tým je fakt, že väčšina obyvateľov krajiny má signifikantný príjem zo štátneho rozpočtu. Do tejto skupiny musíme započítať nielen štátnych úradníkov, štátnych zamestnancov (učiteľov, vojakov, lekárov, policajtov, požiarnikov a podobne), ale i všetkých dôchodcov, poberateľov podpory v nezamestnanosti a množstva iných sociálnych dávok.

Po spočítaní tejto skupiny občanov dôjdeme k záveru, že už väčšia časť občanov príjmovo závisí na štáte. U nás je tento podiel zhruba 1,1 až 1,2 ku 1. Je potom logické a pochopiteľné, že títo ľudia sa snažia vo voľbách dať svoj hlas tomu, kto im už dáva, alebo len sľubuje (pokiaľ je momentálne v opozícii) zvyšovanie príjmov a rôznych štátnych dávok. Keďže takého správanie sa voliča je racionálne (či už je vedomé, alebo iba podvedomé), nemožno proti nemu namietať. Až na fakt, že z dlhodobého hľadiska vedie ku kolapsu takto spravovaného štátu a nemožnosti udržania jeho sociálnych funkcií v budúcnosti na rovnakej úrovni ako je tomu teraz.

Preto nastáva otázka, či by sa v budúcnosti práve pre vyššie uvedené fakty nemalo pristúpiť k tomu, že výkon hlasovacieho práva by bol obmedzený v čase, kedy by občan pracoval pre štát, respektíve by žil na štátnych dávkach.

Pozastavenie (alebo obmedzenie) výkonu hlasovacieho práva by mohlo byť aj na základe kritéria o platení daní. Iba skutoční platcovia daní, zrejme v tomto prípade priamych, by si mohli uplatňovať volebné právo v danom roku, alebo inak zvolenom období. Medzi skutočných platcov daní by sa zrejme nemohli počítať zamestnanci platení z daní iných ľudí, teda de facto ani štátni zamestnanci, ktorí na výplatnej páske majú síce uvedené číslo nazvané odvedená daň z príjmu, ale z pohľadu štátu je to stále iba prekladanie peňazí z jedného vrecka do druhého.

Budhistický mních v Luang Prabang (Laos)

Úvahy o modifikácii všeobecného volebného práva by v neposlednom rade mohli smerovať aj do oblasti rodín a rodinnej politiky štátu. Prečo by v skutočnosti nemohlo mať volebné právo aj dieťa? Keď môže mať kartu poistenca ako i bežný účet, určite by mohlo mať aj volebné právo. A že by nevedelo hlasovať? Nie nevedelo. Výkon jeho hlasovacieho práva by však bol v rukách jeho zákonného zástupcu, teda spravidla v rukách rodičov. Hneď by sa videlo, či štát bude i naďalej pokračovať v doterajšej, teda verbálnej podpore rodín avšak vo faktickej podpore bezdetných konzumentov a prijímateľov ďalších benefitov alebo svoju politiku primerane upraví.

V každom prípade sa však zdá, že všeobecné hlasovacie právo nás, v západných demokratických krajinách, pomaly ale isto dostalo na slepú koľaj. Cesta späť na tú vytúženú koľaj hlavnú nebude jednoduchá a možno ju už ani nikdy nenájdeme.

Slabé stránky demokracie

Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

aug 062013

Ako všetko na svete, aj demokracia má svoje slabé stránky. V období, v ktorom sa práve nachádzame sa zdá, že všetky slabosti demokracie kulminujú. Má to za následok to, že demokracia stráca svoje kúzlo a pre čo raz väčšiu skupinu občanov sa javí ako niečo, čo sa prežilo a malo by byť nahradené niečím lepším a možno aj modernejším.

Jednou z najväčších chýb demokracie je to, že demokraticky zvolené vládnuce zoskupenie robí všetky svoje rozhodnutia s ohľadom na názor väčšinového voliča. To má prirodzene za následok, že väčšina rozhodnutí je priemerná. A časom krivka takto prijatých priemerných rozhodnutí plynule klesá nižšie a nižšie až je priemerná kvalita rozhodnutí tak nízko, že by to na začiatku procesu nikto nebol ochotný uveriť.

V politike by malo ísť o to, aby sa vodcami národov a štátov stali tí najlepší z najlepších. Toto demokracia nedokáže zabezpečiť. V demokracii nie sú zvolení tí najmúdrejší a ani tí najzdatnejší. Zvolení sú najlepší rečníci, stranami vybraní reprezentanti a najčastejšie tí najväčší najlepší demagógovia.

Demokratické zriadenie prináša často aj veľmi pomalé tempo rozhodovania. Keďže je potrebné hľadať riešenie a kompromisy na množstve stretnutí vo vnútri strán, medzi stranami, v parlamente alebo na medzištátnej úrovni, dochádza často k rozhodnutiu v čase, keď už je implementácia takéhoto rozhodnutia do praktického života často zbytočná a je potrebné hľadať kompromis na problém, ktorý sa medzičasom premenil na iný, než bol na začiatku. Typickým príkladom je súčasná Európska únia s jej nekonečnými nočnými zasadaniami a reakciami na aktuálnu krízu.

Ďalšou slabou stránkou demokracie je, že vždy, nie väčšinou, ale vždy vedie časom k vláde politických strán a teda k partokracii a cez partokraciu postupne k etatizmu. Záujem jednotlivcov a s nimi spriaznených osôb nakoniec vždy preváži záujem celku ako takého. Strana, jej členovia v spolupráci so svojimi príbuznými, kamarátmi a bývalými spolužiakmi si vždy rozoberú tie najdôležitejšie posty v štátnom aparáte a v štátom riadených firmách a nezáleží na kvalite človeka a jeho odborných schopnostiach, ale len na príslušnosti k vládnucej politickej strane.

Taliansky Terst – kedysi jeden z najvýznamnejších prístavov v Európe

Demokracia spôsobuje ešte jeden nezamýšľaný efekt a tým je neschopnosť politikov ustupovať alebo sa niečoho vzdávať. Preto ho zaradíme medzi jej slabosti. Demokraticky volení politici nie sú schopní včas vycítiť realitu a ustúpiť zo svojich stanovísk a už vôbec nie zo svojich postov. Politici sa v demokracii nenaučia ustúpiť a uznať, že niekto priniesol lepšie riešenie alebo je v nejakej oblasti schopnejší a dokáže si poradiť. Politici sa boja opozície a straty moci a vládnucich postov. Preto väčšina ich rozhodnutí smeruje k tomu jedinému – keď už nie zväčšiť, tak určite si zachovať súčasnú moc a pozíciu. Dejiny len na Slovensku ponúkajú za posledné dve dekády množstvo príkladov takéhoto zlyhania.

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

máj 182013

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok, ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

Older Entries