Pred nami sú voľby do vyšších územných celkov, v susedných Čechách len nedávno merali voliči cestu do volebných miestností aby si v predčasných voľbách zvolili nový parlament.
Zdá sa, že takmer neustále sme v predvolebnom období. Pred parlamentnými alebo pred komunálnymi alebo pred župnými či nebodaj pred voľbami do európskeho parlamentu. Akosi sa nám v tej našej Európe demokracia vymkla z rúk. Stále dokola sa musíme pozerať na vyretušované tváre na bilbordoch, ktoré nás pozývajú (alebo odrádzajú?) prevziať zodpovednosť za krajinu, za Európu, za svet a za vesmír a vybrať (často náhodne, bez akejkoľvek znalosti jeho či jej programu alebo vízie) niekoho na ďalšie obdobie, kto bude mať každý mesiac zaručený paušálny príjem a možnosť si ešte kde tu privyrobiť aj pri verejných obstarávaniach, predajoch či nákupoch majetku pre erár.
V dnešnej dobe považujeme volebné právo za také samozrejmé, že nám to ide občas až na nervy. Avšak tí, ktorým čo-to zo šedej kôry mozgovej aj po každodennom výplachu našimi televíznymi kanálmi zostalo vedia, že všeobecné volebné právo je len novinkou zavedenou v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia. Predtým bolo veľmi podstatné (aj dnes to pochopiteľne podstatné je, ale už nie v súvislosti s volebným právom), či ste sa narodili do bohatej aristokratickej rodiny alebo do spoločenskej spodiny, či ste sa narodili s bielou pokožkou na tvári, alebo ste sa narodili ako muž či žena. Všetky tieto kritéria zohrávali dlhé stovky rokov podstatnú úlohu.
To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, väčšiu časť dejín samozrejmé nebolo. A preto možno prichádza čas aj na ďalšiu zmenu. Zmenu, ktorá tesne súvisí s budovaním sociálnych demokracií a sociálnych štátov v Európe.
Budovanie sociálnych štátov totiž prinieslo niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali. A tým je fakt, že väčšina obyvateľov krajiny má signifikantný príjem zo štátneho rozpočtu. Do tejto skupiny musíme započítať nielen štátnych úradníkov, štátnych zamestnancov (učiteľov, vojakov, lekárov, policajtov, požiarnikov a podobne), ale i všetkých dôchodcov, poberateľov podpory v nezamestnanosti a množstva iných sociálnych dávok.
Po spočítaní tejto skupiny občanov dôjdeme k záveru, že už väčšia časť občanov príjmovo závisí na štáte. U nás je tento podiel zhruba 1,1 až 1,2 ku 1. Je potom logické a pochopiteľné, že títo ľudia sa snažia vo voľbách dať svoj hlas tomu, kto im už dáva, alebo len sľubuje (pokiaľ je momentálne v opozícii) zvyšovanie príjmov a rôznych štátnych dávok. Keďže takého správanie sa voliča je racionálne (či už je vedomé, alebo iba podvedomé), nemožno proti nemu namietať. Až na fakt, že z dlhodobého hľadiska vedie ku kolapsu takto spravovaného štátu a nemožnosti udržania jeho sociálnych funkcií v budúcnosti na rovnakej úrovni ako je tomu teraz.
Preto nastáva otázka, či by sa v budúcnosti práve pre vyššie uvedené fakty nemalo pristúpiť k tomu, že výkon hlasovacieho práva by bol obmedzený v čase, kedy by občan pracoval pre štát, respektíve by žil na štátnych dávkach.
Pozastavenie (alebo obmedzenie) výkonu hlasovacieho práva by mohlo byť aj na základe kritéria o platení daní. Iba skutoční platcovia daní, zrejme v tomto prípade priamych, by si mohli uplatňovať volebné právo v danom roku, alebo inak zvolenom období. Medzi skutočných platcov daní by sa zrejme nemohli počítať zamestnanci platení z daní iných ľudí, teda de facto ani štátni zamestnanci, ktorí na výplatnej páske majú síce uvedené číslo nazvané odvedená daň z príjmu, ale z pohľadu štátu je to stále iba prekladanie peňazí z jedného vrecka do druhého.
Budhistický mních v Luang Prabang (Laos)
Úvahy o modifikácii všeobecného volebného práva by v neposlednom rade mohli smerovať aj do oblasti rodín a rodinnej politiky štátu. Prečo by v skutočnosti nemohlo mať volebné právo aj dieťa? Keď môže mať kartu poistenca ako i bežný účet, určite by mohlo mať aj volebné právo. A že by nevedelo hlasovať? Nie nevedelo. Výkon jeho hlasovacieho práva by však bol v rukách jeho zákonného zástupcu, teda spravidla v rukách rodičov. Hneď by sa videlo, či štát bude i naďalej pokračovať v doterajšej, teda verbálnej podpore rodín avšak vo faktickej podpore bezdetných konzumentov a prijímateľov ďalších benefitov alebo svoju politiku primerane upraví.
V každom prípade sa však zdá, že všeobecné hlasovacie právo nás, v západných demokratických krajinách, pomaly ale isto dostalo na slepú koľaj. Cesta späť na tú vytúženú koľaj hlavnú nebude jednoduchá a možno ju už ani nikdy nenájdeme.