Európa – Peter Rudzan

Európa pod ligotavým povrchom. Neveselý to pohľad.

Európa, Európa, Geopolitika, Politika Komentáre vypnuté

jan 202015

Zrejme už istú dobu narastá počet tých, ktorí neveria všetkému, čo si pozrú alebo prečítajú v mainstreamových médiách. Médiá s najväčším dosahom na populáciu sú už dávno vlastnené tými, ktorí sa snažia vytvárať obraz skutočnosti podľa vlastných predstáv a preto obsah ich spravodajstva či komentárov má na tých rozhodujúcich miestach málo styčných bodov s realitou. Vykresľovanie ligotavého pozlátka sa stalo dennou rutinou zamestnancov týchto televízií a časopisov (dennú tlač nevynímajúc).

Na manipuláciu s číslami, ktoré majú vyvolávať predstavu o skvelom ekonomickom vývoji sme si už zvykli. Bez ohľadu na to, ako to naozaj vyzerá za našimi oknami, na farebnej obrazovke v našich obývačkách nám svieti graf o náraste HDP, o náraste pracovných miest, o zvyšovaní miezd, sociálnych dávok, o zvyšovaní predaja automobilov a o zvyšujúcich sa objednávkach v priemysle. A hneď vedľa nich sa zobrazujú grafy o poklese (evidovanej – ach aká to inovácia v prekrúcaní faktov) nezamestnanosti ako aj o poklese cien, ktorý vraj absolútne neprospieva ekonomike. Čo na tom, že práve sme sa vrátili z úradu práce a cestou sme si nakúpili v obchode síce za rovnakú sumu ako minulý mesiac, ale potraviny sú akosi menšie a ľahšie. Zrejme nám menší príjem kalórií má pomôcť udržiavať sa v dobrej kondícii, aby sme nezaťažovali zdravotníctvo, ktorého zadlžovanie nie a nie zastaviť.

Ako politici a vládnuca klika chcela, aby vyzerala ich solidarita s obyčajnými občanmi, sme sa dozvedeli so starostlivo nasnímaných a vybratých záberov zo stretnutia hláv štátov v Paríži, ktoré získalo názov prejav solidarity s Charlie Hebdo. Lídri na čele veľkého davu. Lídri, ktorí sú v správnom čase na správnom mieste a zakročia v prospech svojich občanov. Takže na povrchu je všetko tak, ako má byť.

Zdroj: PHILIPPE WOJAZER (strangesounds.org)

A takto vyzerá, keď sa nájde na blízku niekto, kto strhne starostlivo poukladané a naaranžované pozlátko a umožní nám nazrieť do vnútorností molocha s menom Európska únia. Lídri, ktorí videli tú skutočnú manifestáciu v Paríži iba ako ostatní – v televízii. Po fotení za prítomnosti bdelého oka ochranky a polície šup na dobrý obed a potom už naspäť za dobrými obchodmi… Aj takto sa tvorí nová realita, ktorá so skutočnou realitou nemá nič spoločné.

Zdroj: zerohedge.com

Skutočnosť v ktorej žijeme, je riadená tak, aby status quo ešte nejakú dobu vydržal. Nikomu sa nechce z konára dole, tobôž nie súčasným mocipánom. Preto to udržiavanie krásnej, hladkej, mladej tváre bude pokračovať. Ale proces, ktorý prebieha vo vnútri už prekročil kritickú hranicu a nie je možné ho zastaviť. Je to proces hnilobný a preto silne zapáchajúci.

Platí u politikov vládnucich dnešnému svetu „Som Charlie Hebdo“ len vtedy, keď to vyhovuje im a ich sebeckým plánom?

Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj

Európa, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 312014

Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.

Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.

Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.

Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.

Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.

A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…

Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.

Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.

Mnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)

Čo všetko dokážu urobiť tí, ktorí nikdy nepracovali

Európa Komentáre vypnuté

feb 202014

Európske elity a najmä jedna z ich podskupín – skupina štátnych byrokratov, zdá sa, strácajú už úplne súdnosť vo svojom rozhodovaní o tom, ako zodrať pracujúcu vrstvu.

V uplynulých dňoch štátna nenažratá mašinéria v Taliansku rozhodla o tom, že všetci (ide iba súkromné osoby, korporácie ovládajúce politikov sú samozrejme z obliga a zatiaľ sa nenašiel elegantný spôsob ako rozdeliť firmy na naše, ktoré sú dobré a tie ostatné, ktoré sú pochopiteľné zlé), ktorí dostanú platbu zo zahraničia, sú automaticky podozriví z daňových únikov a prania špinavých peňazí. A keďže v každej správnej demokracii európskeho strihu prezumpcia neviny postupne prestáva platiť, Taliani sú automaticky pokladaní za vinných a 20% z obdržanej platby im banka strhne a pošle na daňový úrad.

Chudák Talian má potom celý celučký rok na to, aby dokladoval pôvod peňazí a spôsob ich zdanenia. Pokiaľ bude daňový úrad spokojný, zadržanú čiastku vráti. A pokiaľ nie, bude použitá ako väčšina peňazí v rozpočte – na štátne predražené zákazky. Korupčná mašinéria si vymyslela ďalší spôsob plnenia bezodných vreciek.

Zatiaľ nie je jasné, či si túto neuveriteľnú metódu šikanovania občanov vymysleli Taliani sami iba pre seba, alebo ide o pokus s posvätením tých najvyšších v Únii. Veď aj jednorazové zdanenie vkladov a úspor, ktoré sa uskutočnilo toť nedávno na Cypre, bolo iba výnimočné a nikdy nikde sa nemá zopakovať. Ktovie prečo potom už Medzinárodný menový fond vo svojich správach začína nenápadne hovoriť o jednorazovom zdanení úspor všetkých 500 miliónov obyvateľov Európskej únie…

Talianske Dolomity

Je do istej miery pozoruhodné, že sa nenájde v Európe silnejšie politické zoskupenie s dostatočnou mediálnou podporou, ktoré by prevzalo na seba zodpovednosť a začalo poukazovať na neuveriteľné zvrátenosti, ktoré produkujú štátom platení politici a úradníci, teda tí, ktorí legálne okrádajú (eufeministický názov pre to je – zdanenie) tých, čo pracujú a tvoria hodnoty. Alebo to, že nikto nezdvihne hlas proti aktuálnemu vývoju je len ďalší dôkaz toho, že všetko sa dá kúpiť? Že všetko a všetci sú len otázkou ceny?

Iste, je nespochybniteľné, že veľké spoločnosti nemôžu existovať bez riadenia, ktoré práve byrokracia má zabezpečovať. Neobmedzená moc, ktorú si postupne úradníci vydobyli spolu s mentálnymi obmedzeniami, ktoré väčšinu z nich limitujú, tvoria smrteľnú kombináciu. Prečo si práve byrokrati, pohodlne žijúci na úkor svojho hostiteľa, tohoto svojho živiteľa rýchlo a nezadržateľne zabíjajú, sa len ťažko dá pochopiť. Keď vyhynú tí, ktorí platia dane, vyhynú i štátni úradníci a zamestnanci. Síce o trochu neskôr, ale vyhynú. Mal by im to konečne už niekto povedať.

Prečítajte si viac:

o elitách dneška v článku: Elity

o volebnom práve pre byrokratov v úvahe: Volebné právo

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

máj 182013

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok, ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

Väčšina prisatá na štátnom prsníku

Európa, Politika, Reformy, Slovensko Komentáre vypnuté

apr 052013

Krajiny nachádzajúce sa na európskom kontinente sa desiatkami rokov budovania sociálnych štátov po II. svetovej vojne postupne prepracovali k tomu, že väčšina obyvateľov Európy je viac či menej svojim príjmom a teda aj životnou úrovňou priamo závislých na svojich vládach a samosprávach.

Obyvateľstvo každej krajiny, Slovensko nevynímajúc, je rozdelené do viac či menej početných skupín. Členov týchto skupín charakterizuje rovnaký sociálny status, rovnaké zmýšľanie, podobnosť v túžbe po istých druhoch statkov a podobne. Takto sformované skupiny si, v celku pochopiteľne, svoju účasť v takejto skupine strážia a rovnako si členovia takýchto skupín svorne chránia existenciu samotnej skupiny pred vonkajšími nepriateľmi.

Keďže doktrínu etatizmu si osvojila už väčšia časť obyvateľstva, dostávajú sa krajiny chtiac nechtiac do špirály s pozitívnou – posilňujúcou – spätnou väzbou pri voľbách, ktoré sa každú chvíľu všade konajú. Skupiny obyvateľov závislé od štátu – štátni úradníci, štátni zamestnanci, policajti, vojaci, učitelia, lekári, zdravotníci, dôchodcovia, nezamestnaní a popri nich i ďalšie menšie skupiny sú veľmi jednoducho ovplyvniteľní aktuálnym držiteľom moci v krajine. Pre žiadnu vládu nie je ani zložité ani nemorálne zadĺžiť krajinu len z toho dôvodu, že vyplatí dôchodcom trinásty dôchodok alebo v správnom čase zvýši učiteľom platy.

Na vysvetlenie a upresnenie treba povedať, že štátni zamestnanci neplatia zo svojich príjmov skutočné, reálne dane. Dane z príjmov by v skutočnosti ani platiť nemali. Načo, veď je to iba fikcia, ide iba o prekladanie peňazí z jedného vrecka (štátneho) do druhého (tiež štátneho). Platia iba dane z peňazí, ktoré im štát prerozdelil zo skutočne zaplatených daní, ktoré tento štát zinkasoval. Z dôvodu vytvárania dojmu, že dane musia platiť všetci, tak platia dane z príjmu aj štátom platení zamestnanci. Úplne by stačilo vyplácať im nižšie čisté mzdy.

Prevoz slona v Indii

Špirála kupovania si voličov z peňazí odobratých produktívnej menšine môže trvať v európskych pomeroch ešte dlho. Najmä v prípade, že sa dajú kupovať na dlh (štátny). Proti tomu nebude protestovať väčšina obyvateľov žiadnej sociálne vybudovanej krajiny, Slovensko nevynímajúc.

Zaujímavé to však bude v prípade, že si platiaca menšina povie dosť a začne svoje neustále narastajúce daňové povinnosti podmieňovať zmenou volebného práva. Napríklad v duchu – kto neplatí do štátnej kasy, nemá v danom čase právo voliť (alebo byť volený) v niektorých typoch volieb (komunálne, parlamentné, prezidentské…).

Multikulturalizmus

Európa, Európa, Geopolitika, Politika, USA Komentáre vypnuté

jan 282013

Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.

Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.

Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme osídlenia územia občanmi inej kultúry.

Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.

Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.

Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.

Akropola v Aténach

Turecko a Grécko

Európa, Európa, Geopolitika, Politika Komentáre vypnuté

jan 202013

Turecko a Grécko. Dve krajiny z geografickej periférie Európy. Jedna krajina je členom Európskej únie a taktiež menovej únie, druhá sa nachádza už dobré dve desaťročia za dverami únie.

Grécko je jedinou krajinou EÚ, v ktorej dominantným náboženstvom je pravoslávne náboženstvo. Týmto sa však výrazne líši od všetkých ostatných krajín únie – nazývaných aj Západom. Kolíska západnej civilizácie – civilizácia antická – sa nachádza v Grécku a zrejme z tohoto dôvodu získalo Grécko členstvo v klube Západu.

Členstvo Turecka a Grécka v západných štruktúrach bolo dôležité najmä v časoch politiky zadržiavania, ktorú Západ viedol v čase studenej vojny s blokom vedených Sovietskym zväzom. Turecko bolo veľmi rýchlo prijaté do NATO (paradoxne v ten istý deň ako jeho odveký historický nepriateľ Grécko), aby sa komunizmus nemohol tak jednoducho rozpínať. Avšak členstvo Turecka v únii je iná káva. Turecko je síce v súčasnosti oficiálne sekulárna krajina, avšak jej dominantným náboženstvom je islam. A islam ním aj navždy ostane. Je pravdepodobne iba otázkou času, kedy sa islam opäť stane aj oficiálnym zdrojom zákona v Turecku. A mať v Európskej únii krajinu so 75 miliónmi obyvateľov patriacich k islamskej civilizácii sa zatiaľ európski politici nechystajú.

Schwarzenbergský kanál na Šumave

Napriek tomu práve Turecko je dobrým príkladom toho, že obchodné vzťahy nie vždy potrebujú aj politickú alebo ekonomickú integráciu spolu obchodujúcich krajín. V roku 2010 exportovalo Turecko do krajín EU27 takmer 50 svojej produkcie (presne 46,3%) a z krajín EU27 pochádzalo 39,6% importu (netreba zabudnúť, že Turecko je už dlhé roky v colnej únii s krajinami EÚ). Obrovský a nenásytný trh Turecka by sa mohol stať popri ázijských krajinách a Rusku skvelým odbytišťom výrobkov z únie na najbližšie roky. Ani to však Turecku nezabezpečí miestenku v orgánoch EÚ.

Pravoslávne Grécko si nikdy nerobilo starosti s dodržiavaním pravidiel stanovovaných v Bruseli. Avšak politici Nemecka a Francúzska aj naďalej odmietajú reflektovať realitu a snažia sa za akúkoľvek cenu Grécko udržať u menovej únii. Na lacné dovolenky si teda ešte budeme musieť počkať. Z dlhodobého hľadiska však ani jedna z uvedených krajín – islamské Turecko a ani pravoslávne Grécko – nemajú miesto v zjednocujúcej sa katolíckej a protestantskej Európe.

Investičné stimuly

Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 022012

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Older Entries