Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj

 Európa, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Eurovoľby skončili. Zase máme na 5 rokov pokoj
máj 312014
 

Eurovoľby, alebo inak povedané voľby do Európskeho parlamentu, ktoré sa konali uplynulú sobotu jasne ukázali, čo si Slováci myslia o projekte, ktorý je dirigovaný z Bruselu.

Rekordná, 13% účasť, je neuveriteľná, ale pochopiteľná. Keď vezmeme do úvahy, že na 13 voľných miest kandidovalo úctyhodných 333 záujemcov, tak volieb sa v podstate zúčastnili iba štyri skupiny voličov.

Prvá skupina, ktorá poctivo prišla k urnám, je skupina blízkych príbuzných, kolegov, súdruhov v jednotlivých politických stranách, podriadených, kamarátov a kamarátov kamarátov všetkých kandidátov, ktorí si o sebe myslia, že sú niečím výnimoční a nechali sa zapísať na volebné hárky. Matematika už pred voľbami našepkávala, že pri malom zázraku a veľkom šťastí sa do Europarlamentu môže veľmi ľahko prepracovať aj nímand s veľkou rodinou.

Druhá skupina, nemenej početná najmä na Východnom Slovensku (eurá za účasť v komisii sa vždy zídu a pri počte kandidujúcich strán sa ujde na každého, kto má záujem prečítať si noviny, zahrať si počítačové hry či pripraviť sa na maturitu v kolektíve podobne postihnutých) sú samotní členovia volebných komisií a ich rodinní príslušníci.

Treťou skupinou, na ktorú sa dá vždy spoľahnúť, sú dôchodcovia, čo si poctivo plnia svoje povinnosti. Títo sú vždy pripravení hodiť do urny obálku s lístkom, na ktorom sú kandidáti, ktorí sa vyskytujú na bilbordoch s predsedom vlády.

A štvrtou, poslednou skupinou, s ktorou sa dalo počítať pri volebnej účasti, sú príjemcovia štedrých dotácií z eurofondov. Do tejto skupiny spadajú tak podnikatelia, ktorí presvedčili komisie o nenahraditeľnosti svojho projektu pre rozvoj regiónu, tak i starostovia a primátori, ktorí dozerali na realizáciu betónových námestí, ktoré rapídne zvýšili šance ich obcí a miest, že k nim zablúdi dvojnásobok turistov ako predtým. V mnohých obciach sa tak udeje už pri čísle dva… Snáď to nebudú iba dvaja kontrolóri z Bruselu…

Predseda našej vlády, intenzívne realizujúcej úspory vďaka reforme ESO, sa vyjadril, že nerozumie tomu, prečo Slováci nešli voliť, keď Slovensko dostáva „miliardy z Európskej únie„. Ale oni v skutočnosti išli. Len ich nie je toľko (teda tých šťastných príjemcov spomínaných miliárd), aby sa volebná účasť prehupla aspoň nad tú českú.

Avšak volebná účasť nebude nikoho zo zainteresovaných dlho mátať. Všetci na ňu rýchlo zabudneme a pripomenieme si ju opäť až po nasledujúcich (pre europoslancov – sladkých, sladučkých) piatich rokoch. A aby v roku 2020 nespadla účasť pod 10%, budeme, samozrejme, že v našom vlastnom záujme, chodiť k volebnej urne povinne.

Mnísi - Luang PrabangMnísi dostávajú stravu od veriacich – Luang Prabang (Laos)

Zákon o verejnom obstarávaní

 Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákon o verejnom obstarávaní
mar 162013
 

Toho, kto len trochu pričuchol k tomu, ako v skutočnosti obstaráva štát, teda verejná správa v tom najširšom ponímaní, neprekvapí suché a strohé konštatovanie, že počas obdobia od roku 1989 sa nakupovalo pre štátnu správu vždy rovnako. A to od priateľov, kamarátov, bývalých spolužiakov, straníckych kolegov, známych alebo príbuzných a len v najnutnejšom prípade za bežné trhové ceny. A bolo skutočne jedno, či bol pri moci Pavel alebo Šavel. A vždy tak aj bude. Víťaz volieb vždy veľmi rýchlo získa pocit, že všetky zdroje štátu mu patria právom a nič na tom nezmenia ani predvolebné vyhlásenia. Podobne je to v celom stredoeurópskom regióne (skutočnou perlou bolo akože losovanie víťazov pri obstarávaní v Českej republike; jeden by neveril, že takéto niečo je možné v 21. storočí…) a veľa spoločných čŕt pri procese verejného obstarávania by sme našli v množstve ďalších krajín, ktoré sú inak  považované za vzorové demokracie.

Bežný podnikateľ a bežná firma nemali pri obchodovaní so zástupcami spravujúcimi verejné financie šancu. Iba ak náhodou. Tak ako aj výhra v športke sa občas podarí, občas vyhral aj niekto, kto fakt nikoho v komisii nepoznal…

Súčasný boj na parlamentnej pôde (ak sa to vôbec bojom dá nazvať) o budúcu podobu zákona o verejnom obstarávaní budí istú pozornosť médií, menšiu však už u bežných občanov.

Plavčík kdesi na pobreží MexikaPlavčík kdesi na pobreží Mexika

Na vec by sa však dalo pozrieť aj z inej strany.

Napríklad z tejto: Súčasná vláda je prvá, ktorá sa chce vysporiadať s korupciou a rodinkárstvom pri verejnom obstarávaní zákonnou cestou. Nielen pre túto vládnu garnitúru, ale nepochybne aj pre jej nástupkyne bude lepšie, keď bude môcť v skutočnosti už takmer štvrťstoročie používané praktiky používať legálne, bez toho, aby sa musela strachovať, že po nej pôjdu médiá alebo opozícia. Keď budú môcť byť víťazi verejných obstarávaní vyberaní počas celého volebného obdobia víťazmi volieb, možno aj v pospolitom ľude disponujúcom volebným právom dôjde k mentálnemu posunu. Možno.

Každopádne by sa do istej miery odbúrali dohady, či niečo je, či nie je korupčným správaním, či štát zase raz niečo nakúpil predražené alebo nie. A možno by potom mali štátni úradníci čas aj na niečo iné (napríklad na skutočnú službu občanom) ako je kamuflovanie vopred dohodnutých verejných obstarávaní.

Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti

 Školstvo, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti
nov 012012
 

Vráťme učiteľom dôstojné miesto v spoločnosti, ktoré zastávali dlhé desaťročia. Tak takúto úlohu by zrejme podpísal každý doterajší minister školstva (a predseda vlády s ním). Žiaľ, iba podpísal. Ale nerealizoval.

V druhej polovici dvadsiateho storočia začal pomalý, ale zato trvalý, zosuv učiteľov na spoločenskom rebríčku. Učitelia všetkými desiatimi hlasujú za to, že sa tak stalo najmä finančným nedocenením ich povolania, ale príčiny sú isto hlbšie.

Zosun na spoločenskom a tým pádom i na platovom rebríčku však je potrebné v prvom kroku riešiť zvýšením disponibilných príjmov učiteľov. A kde nájsť na to peniaze? Stačí miesto školení, ktorými pravidelne prechádzajú učitelia (jazykové, počítačové,…), tieto peniaze presunúť na výplatné pásky. Učitelia, pokiaľ by mali na výber, by si zvolili zvýšenie platu a nie školenia. Ešte šťastie, že nemajú možnosť vidieť faktúry, koľko to ich zvyšovanie vzdelania stojí… Dá sa však pochopiť počínanie ministerstva. Je jednoduchšie a pre mnohých výhodnejšie obstarávať (služby v oblasti školenia) ako tieto peniaze pridať učiteľom. Na argumenty typu – Veď to platili z Bruselu a teda to bolo zadarmo! – dnes už nepočuje ani dieťa v predškolskej dochádzke.

Ďalším, relatívne rýchlym riešením, je postupné znižovanie počtu učiteľov. Prirodzeným úbytkom i núteným odchodom do penzie. Mnohí (najmä starší) učitelia prevažne na základných školách už nemajú energiu a silu na boj s mladou generáciou, ktorá dnes šúcha školské lavice. Títo učitelia by isto ocenili možnosť odísť do dôchodku. Na nejednej škole vie menej učiteľov v podstate bez problémov zvládnuť priebežne klesajúci počet žiakov.

Rozdiel medzi súčasným príjmom a dôchodkom penzionovaných učiteľov by mohol byť okamžite použitý na zvýšenie platov tých, ktorí ostanú.  Zníženie celkového stavu o 10 až 15% by malo byť vo vnútorných silách učiteľov. Akokoľvek sa bude učiteľská komunita brániť (a možno sa ani nebude), inej cesty rýchleho zvýšenia miezd a kvality učiteľského stavu neexistuje.

Vyučovanie na dopravnom ihrisku

Do istej miery je prekvapivé, že učitelia nenašli odvahu nahlas pomenovať dôvody, pre ktoré nie sú v rozpočte peniaze na navýšenie miezd. Dôvody, ako sú nadmerné, nič okrem úzkej vrstvy bohatých neprodukujúce vládne investície a predražené verejné nákupy, z ktorých opäť profitujú tí istí. Miesto toho sa zdá, že rétorika vlády – nie je problém vo výdavkoch, máme len malé príjmy do rozpočtu – im nie je až tak proti srsti. Ak si však uvedomíme, že väčšinu učiteľského stavu tvoria ženy so silným pudom sebazáchovy a povinnosti voči rodine, dá sa ich mlčanie možno pochopiť.

No a po signifikantnom zvýšení platov by mal nasledovať rovnako signifikantne zvýšený tlak okolia (nielen rodičov) na zvýšenie kvality učiteľov, ich osobnej zainteresovanosti a vzdelávacieho procesu. Ale nie tak, aby to všetko prebiehalo iba na papieri. Papier znesie všetko, ale papierové zvyšovanie kvality nepomôže nikomu. Učiteľom treba dať dostatočný čas, aby v okamihu, kedy sa skončí ich (finančné) živorenie, začali uskutočňovať samo očisťovací proces a tým pádom návrat tam, kam patria. Na najvyššie schodíky spoločenského rebríčka.

Iná cesta k budovaniu vzdelanej a konkurencie schopnej spoločnosti, o ktorej tu všetci tak radi básnime, nevedie…

 

 

 

Investičné stimuly

 Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Investičné stimuly
okt 022012
 

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos - amfiteáter z čias Rímskej ríšeAspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

 

 

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?

 Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?
aug 272012
 

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO práve teraz? A prečo v čase, ktorý sa na prvý pohľad zdá nelogický?

Podľa jeho vlastného tvrdenia spôsobí reforma štátnej správy označovaná skratkou ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa) búrku v pohári a prinesie niektoré bolestivé zmeny. Zato však úspora je vyčíslená na astronomických (a teda pre daňových poplatníkov fantastických) 700 miliónov eur.

Reformy štátnej správy robí takmer každá vláda a ohlasuje ich úplne každá. Veď čo už lepšie znie ušiam ľudí, ktorým vláda vyťahuje peniaze z každého jedného vrecka dňom i nocou ako reforma štátnej správy. Nejeden naivný by si v slastnom opojení predstavil zoškrtanie počtu úradníkov a zníženie byrokracie na úradoch. Také jednoduché to však nie je. A keďže to jednoduché nie je, reforma štátnej správy ako na potvoru vždy prináša zvýšenie neprehľadnosti systému ruka v ruke so zvýšením počtu štátnych úradníkov.

Štyri roky, ktoré rovnaké persóny strávili vo vládnych kreslách v rokoch 2006 až 2010, prešli ako voda a z reforiem štátnej správy, ktoré boli tiež ohlasované, neostalo nič zapamätania hodné.  Teda okrem vzniku ďalších a ďalších teplých miestečiek pre politických súpútnikov a ich širokánske rodinné zázemie.

Kew Gardens v Londýne - lavičkyKew Gardens, Londýn

Tak ako vtedy, tak aj teraz ide nepochybne o dobre premyslený politický ťah a kalkul. Už samotný názov vypovedá o tom, že viac času sa venovalo hľadaniu vhodného názvu ako zmysluplného obsahu spomenutej reformy. Každá sociálna i profesijná skupina občanov si v konečnom dôsledku musí povedať, že je to pre ňu výhodné. Dôchodca spolu s učiteľkou a zdravotnou sestrou a úradníčkou z úradu ESO-m nedotknutým budú dúfať, že práve im sa ujde pár drobných na prilepšenie z ušetrených stoviek miliónov.

A kto už by bol taký blázon a namietal nevyhnutné nákupy nových softvérov a poradenských služieb, ktoré by takúto obrovskú reformu (a teda aj úsporu) pomohli zrealizovať? A že verejné obstarávania z dôvodu rýchlosti realizácie nebudú až také transparentné? No a čo. Vy nechápete? Veď takú obrovskú úsporu by nikto iný nedosiahol. Iba my! Tých pár drobných prešľapov si snáď nebudete všímať!

Vyťahovať ESO z rukáva! Aké je to štýlové!

Ach tie fondy

 Komunálna sféra, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Ach tie fondy
júl 092012
 

Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.

Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.

O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).

Námestie hrdinov v Leviciach (po revitalizácii)

Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.

Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…

Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.

Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?

 

Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

 Komunálna sféra, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Politické nominácie do vedení štátnych podnikov
jún 212012
 

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Fond národného majetku – mýty a skutočnosť

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Fond národného majetku – mýty a skutočnosť
jún 012012
 

Fond národného majetku vznikol ešte v roku 1991. Sprevádzal ho mýtus, že jeho úlohou je sprivatizovať štátny majetok za čo najvyššiu sumu, čo najlepšie a najspravodlivejšie. Po skončení tejto úlohy mal zaniknúť.

Minulý rok, presne 28.6.2011 v tichosti oslávil svoju dvadsiatku. Stalo sa tak počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Teda vlády, ktorá si rovnako ako jej predchodkyne dala za úlohu zrušiť FNM. Nepodarilo sa.

Skutočnú úlohu, ktorú mal FNM, nemohlo splniť ani ministerstvo privatizácie, ktoré existovalo paralelne od roku 1990 do roku 2003 a neskôr ani ministerstvo hospodárstva, ktoré kompetencie ministerstva privatizácie (celým pôvodným oficiálnym názvom Ministerstvo pre správu  privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky) prebralo.

Tou úlohou bolo držať verejnosť a verejnú kontrolu ďaleko, preďaleko od majetku, moci a peňazí. A takto za bučkom si veselo bačovať.

Už prvé roky svojej existencie si FNM viedol nad očakávania (politikov) dobre. Predával, presnejšie povedané rozdával majetky tým správnym záujemcom za naozaj výhodné ceny. Pre kupujúcich. Toto zvládal skvele bez ohľadu na to, či bola pri moci ľavica, pravica, populisti alebo konzervatívci.

Ríša Mayov - ruiny mayskeho mesta Copán v Hondurase

FNM plnil každej vláde úlohu organizácie, ktorá politickému subjektu, ktorý ju práve ovládal, prinášala peniaze a  funkcie (presnejšie množstvo peňazí a množstvo funkcií) bez toho, aby sa aktuálna politická garnitúra musela spovedať parlamentu, v ktorom by mohla mať opozícia nepríjemné otázky. A preto každá opozícia vyhlasovala, že FNM okamžite po nástupe do vlády zruší a preto sa tak nikdy nestalo.

Naopak. Do vedenia Fondu národného majetku každá vláda nominovala svojich najvernejších. Tých, ktorí bez zbytočných otázok, bez reptania a bez odporu skvele plnili politické objednávky. Pri odhalení nekalých praktík sa vláda vždy verbálne od konania fondu dištancovala a prehlasovala, že za ich konanie nenesie žiadnu zodpovednosť. Sú to predsa iba zlyhania jednotlivcov…

Žiadna vláda nemala a nemá skutočný záujem na zrušení dobre fungujúceho stroja s názvom FNM. Na chvíľu sa pred pár rokmi zrejme aj ľuďom v samotnom FNM zazdalo, že by mohol niekto z politikov ich zrušenie skutočne zrealizovať a tak si Fond národného majetku v roku 2008 dokonca najal mediálnu agentúru, ktorá mala presvedčiť verejnosť (a jej prostredníctvom, pochopiteľne, najmä politikov) o oprávnenosti jeho existencie.

Na správu účasti štátu v niektorých spoločnostiach, kde podiely štátu doposiaľ z rôznych dôvodov zostali, ozaj nie je nutné mať samostatnú organizáciu. FNM však pravdepodobne ani v tomto volebnom období nebude smerovať k zániku. Je viac než jasné, prečo…

 

Absencia morálnych elít

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Absencia morálnych elít
mar 192012
 

Morálne elity každého národa dokážu inšpirovať, podnecovať a motivovať k nasledovaniu. Ponúkajú ostatným svoje hodnoty a predstavy fungovania spoločnosti. Hodnoty, za ktorými sa oplatí ísť. Nadšenie, zápal pre vec a pozitívne emócie sú toho neoddeliteľnou súčasťou.

Mnohým na Slovensku sa zdá, že ako keby sa potichu všetky autority kamsi stratili. Vyparili sa. Rozplynuli. A nie je to jav len posledných mesiacov alebo rokov. Tento stav tu pretrváva, žiaľ, už omnoho dlhšie.

Politici a ich stranícki súpútnici si to zjednodušili už dávno. Svojimi málo kreatívnymi a ošúchanými formulkami typu: „Nekomentujem…“, „Šéf nemá rád, keď komentujeme veci, budem mať problémy…“ alebo „Poradíme sa vo vedení, aký na to máme názor…“, usilovne dennodenne maskujú neprítomnosť vlastných stálych (morálnych) hodnôt a vlastných vízií o vývoji spoločnosti. Pričom do kategórie morálne hodnoty sa – na prekvapenie mnohých – nepočítajú peniaze a ani iné majetky. Asi zbytočné úsilie je pokúsiť sa spomenúť si na prevratný alebo inak prínosný prejav, ktorý by sme počuli z úst politikov vysedávajúcich na parlamentných kreslách.

Škótsky parlament v Edinburghu

Prečo však nepoznáme ani názory bohatých ľudí? Prečo nedokážu hovoriť národu o svojich víziách, o budúcnosti krajiny alebo o budúcnosti jej obyvateľov? Nie je to tým, že sa všetci zamerali na dobývanie štátneho rozpočtu a vyťahovanie čo najväčšieho podielu z vyčleneného balíka európskych fondov? A že okrem myšlienok zameraných na zhromažďovanie moci a peňazí už nemajú čo ponúknuť? Majú vôbec nejakú víziu, majú v sebe niečo, čo by mohli rozdávať? Alebo na také taľafatky nie je čas pri zhromažďovaní peňazí?

A čo ľudia z akademického prostredia a prostredia cirkví? Prečo sa nedokážu jasne vysloviť a prejaviť ani pri zjavných prešľapoch mocných? Víťazí u nich pohodlnosť alebo servilita?

Prečo sa už niektorá z verejne známych osôb nepokúsila rozšíriť svoje pôsobenie ďalej ako len na recepcie, eventy, plesy a stretnutia s bezobsažným programom dúfajúc v zajtrajšiu titulku v bulvárnom denníku?

Tento deficit morálnych hodnôt, alebo (keď pripustíme ich existenciu) minimálne deficit ich šírenia, spôsobuje, že sociálny kapitál spoločnosti sa veľmi rýchlo vyčerpáva. Podobne ako sa to dialo na sklonku minulého režimu. Nikto už nedôveruje nikomu a spoločný záujem začína byť iba prázdne spojenie slov. Možno ho už pomaly vysledovať iba na najnižšej úrovni, úrovni jednotlivých rodín a jej rodinných priateľov.

Jednotliví ľudia zo skupiny bez vplyvu a majetku vidia, že dominancia vládnucej skupiny prechádza pozvoľna do ekonomického  a tým aj duchovného vykorisťovania. Ľudia jasne vidia tie obrovské majetky, ktoré prechádzajú kontinuálne do rúk ekonomickej oligarchii. Pochybnosti, či pritom neprekračujú zákony, sú často rozptýlené tým, že zákony vlastne sami tvoria. A potom je skutočne veľmi ťažké hovoriť o morálke.

Pracujúci planktón

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Pracujúci planktón
jan 232012
 

Európa a s ňou i Slovensko je konfrontované s výsledkami hospodárenia a ekonomickým vývojom posledných desaťročí. Už 23 rokov sa u nás snažíme o „hospodársky zázrak“, o „švajčiarske Slovensko“ alebo naposledy o Singapur na Slovensku.

KostlivecAký je však skutočný smer vývoja ekonomického prostredia na Slovensku?

Je ním premena parlamentnej demokracie, o ktorej tak dlho snívali generácie našich rodičov, na nástroj ovládania celej spoločnosti veľmi malou skupinkou ľudí.

Moc a sila týchto ľudí je založená na peniazoch. Vďaka peniazom svoju moc nielen udržujú, ale aj denno-denne zvyšujú. A táto im prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Ekonomické perpetuum mobile po slovensky.

Tejto silnej skupinke je v skutočnosti jedno, ktorí politici momentálne vládnu. Udržiavajú už 23 rokov obchodné vzťahy s celým politickým spektrom. Prostredníctvom ovládaných politikov majú pod kontrolou tvorbu zákonov, políciu i justíciu.

Celý systém ovládania politikov je pochopiteľne mazaný a poháňaný peniazmi, ktoré opúšťajú štátny rozpočet prostredníctvom zmanipulovaných a predražených verejných obstarávaní. Možno dokonca niekedy obstarávania ani nie sú predražené. V tej chvíli si dotyčný politik hrdo o sebe myslí, že on skorumpovaný nie je. Ale tým že je vždy vopred jasný víťaz, ostatní podnikatelia nemajú šancu uchádzať sa o takého zákazky. To väčšinou stačí na definitívnu prehru v tomto nerovnom ekonomickom prostredí. A tak firmy s tlačenkou majú obchody zabezpečené, aby mohli do systému na oplátku vracať mazivo.

Podnikanie systémom – lacno kúpim od štátu a predám za normálnu cenu dohodnutému zahraničnému záujemcovi alebo draho dodám čokoľvek vo vopred dohodnutom verejnom obstarávaní alebo kontinuálne draho dodávam lieky, služby a zdravotnícky materiál do čiernej diery bezodného zdravotníctva – by naozaj dokázal ktokoľvek.

Za zmienku v tejto súvislosti stoja dva fakty. Prvým je, že zákulisní hráči, lobisti oligarchovia či akokoľvek inak ich nazveme, s nadobudnutými peniazmi nevedia normálne a korektne podnikať a takto dosahovať zisk. Ich „bežné“ podnikateľské investície dosahujú spravidla prevádzkové straty. Tie ich však, pochopiteľne, nemusia trápiť, ďalší korupčný biznis je spravila na obzore. Politici sami radi pribehnú s dobrými tipmi.

Druhým zapamätania hodným faktom je, že dnešná doba neponúka nikomu záruku na dlhodobé udržanie obrovských majetkov, záruku na dlhodobý pobyt v klube miliardárov. V súčasnosti platí, že ak sa balón prestane plniť novými a novými financiami, veľmi rýchlo spľasne alebo praskne. To si dotyční určite uvedomujú. Je to zrejmé z nervozity, aká sa na nich prejavuje. A ako teraz aj v minulosti platilo, že majetok je jednoduchšie nahonobiť (alebo ukradnúť) ako ho udržať.

Poznámka na záver: Pracujúci planktón je medzi hornými desaťtisícmi v súčasnosti rozšírené pomenovanie pracujúcich živiacich sa poctivou prácou vlastného umu alebo rúk.