Obrovská vlna sa valí. Kto ju zastaví? Vládnuce elity to nebudú.

 Európa, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Obrovská vlna sa valí. Kto ju zastaví? Vládnuce elity to nebudú.
okt 192015
 

Agentúrna správa z dnešného dňa: Doposiaľ sa podarilo presunúť v rámci Európskej únie 19, slovom devätnásť, utečencov. Že by to bol práve dôvod na oslavu, to teda nie. Keď si predstavíme tie tisícky imigrantov, ktoré nezadržateľne prekračujú hranice, tak je naivné veriť, že je možné ich niekam prerozdeliť, zastrčiť či odpratať tak, aby obyčajní Nemci nevedeli, nepočuli a nefinancovali.

Je jasné, že Nemecko bude chcieť kašu, ktorú si navarilo, naservírovať iným. A pokiaľ možno ešte za horúca. Je možné, že použije aj netradičné riešenia, aby to dosiahlo. Ani len základná podmienka však  zatiaľ nie je splnená. Aby imigrantov mohli „prerozdeľovať“, musia dostávať vo všetkých krajinách rovnaké dávky a mať porovnateľné privilégiá (povinnosti?) v každej z krajín.  A to sa dá dosiahnuť iba dvoma cestami: buď sa dávky v štedrých, teda bohatých krajinách primerane znížia alebo sa v tých chudobnejších, stojacich kdesi na okraji EÚ, zvýšia. Možná je samozrejme i kombinácia týchto dvoch ciest. Čím viac sa však v chudobnejších krajinách zvýšia, tým vyšší tlak to vyvolá na mzdy v týchto krajinách a o to nižšie marže a zisky budú generovať západné firmy opierajúce sa o pracovnú silu z týchto krajín. Slovensko je typický príklad.

V každom prípade prerozdeľovanie utečencov nerieši to, že ich počet sa v Európe nezadržateľne zvyšuje. V priemere denne o niekoľko tisíc. A tieto počty sa nemenia ani v dni, kedy o situácii na hraničných priechodoch neinformujú médiá, ktoré usúdili, že diváci pohodlne usadení v kreslách, sú už utečeneckou krízou znudení.

Deň ku dňu, mesiac k mesiacu, rok k roku a už imigrantov definitívne a navždy sa usadzujúcich v Európe nebudeme počítať na státisíce, ale na milióny. A potom na desiatky miliónov. Samozrejme – ak Nemci vôbec dovolia tieto čísla zverejňovať.

Celkom zaujímavo sa vyvíja aj konkurz na záhradníka, ktorý bude strážiť plot Európskej únie. V čejsi hlavičke sa zrodil nápad, že najlepším záhradníkom by bol cap. Teda Turecko. Je možné, že niekto naozaj verí tomu, že Turecko postaví účinnú hrádzu vlne imigrantov, ktorá sa valí a valí a valí? Alebo je skôr záujmom vládnucich elít rozriediť obyvateľstvo v jednotlivých štátoch únie tak, aby sa národné záujmy stratili v prepadlisku dejín? Odpoveď, samozrejme nepriamu, sa dozvieme už v najbližších mesiacoch.

 

Lord Salisbury – Zmeny

 Politika  Komentáre vypnuté na Lord Salisbury – Zmeny
jan 172014
 

Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3rd Marquess of Salisbury, (1830 – 1903), 13 rokov predseda britskej vlády

Keď kráľovná Viktória požiadala Lorda Salisburyho, v tom čase predsedu vlády, aby uskutočnil niektoré reformy, odpovedal jej nasledovne: „Zmeny? Vaša Výsosť, nie sú veci už dostatočne zlé tak ako sú teraz?“

EdinburghŠkótsky Edinburgh

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

 Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika  Komentáre vypnuté na Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená
máj 182013
 

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok,  ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur - čerpacia stanicaThanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

 

Nezamestnanosť mladých

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Nezamestnanosť mladých
máj 082013
 

Európska únia ako jeden z ďalších problémov, ktoré už nešlo zametať pod koberec a zakrývať figovými listami začala riešiť nezamestnanosť mladých. Zatiaľ sa oficiálne priznáva nezamestnanosť prekračujúca polovicu populácie mladých v Španielsku a v Grécku. Keďže táto situácia nevznikla zo dňa na deň, a napriek tomu ju vlády dokázali maskovať, je možné predpokladať, že nezamestnanosť mladých sa blíži skôr k dvom tretinám ako ku polovici. Takýto stav je nielen alarmujúci pre grécku a španielsku vládu, ale aj pre vlády iných krajín, Slovensko nevynímajúc.

Nie je možné, žiaľ, predpokladať, že túto situáciu dokáže zvládnuť ekonomika krajín EÚ sama a relatívne jednoducho. Nie je možné dúfať, že generácia narodená v 70. rokoch, ktorá teraz vládne kam len oko dohliadne, dobrovoľne opustí svoje miesta skôr ako o 30 rokov. Súčasní štyriadsiatnici sú pevne usalašení na svojich miestach vo všetkých oblastiach – v štátnej sfére, v štátnych podnikoch a rovnako tak aj v súkromných organizáciách a korporáciách. Jediní mladí, ktorí jednoducho získajú prácu budú ich vlastné deti.

A tak riešenie tejto situácie bude tak typicky etatistické: teda v duchu – ja som štát, a kto je viac? Mladých ľudí po absolvovaní školy budú zamestnávať štátne úrady a štátom vlastnené organizácie. Mladí takto (podľa predstáv štátu) získajú tak prepotrebnú prax, ktorú vyžadujú podnikatelia, keď hľadajú nových zamestnancov. To však je len ilúzia sociálnych inžinierov. Jediné, čo mladí získajú, bude pocit, že v štátnom sektore stačí pracovať denne pár desiatok minút a preložiť pár desiatok papierov a naostatok zopár desiatok krát stlačiť klávesu enter. S takouto skúsenosťou a praxou nebude mať nikto nielen záujem opustiť rady štátnych zamestnancov, ale nikto o nich ani len neprejaví záujem.

Tower BridgeLondýnsky Tower Bridge v čase letnej olympiády 2012

Avšak napriek tomu, že takéto riešenie nie je dobré, ba ani len nie je to najmenej zlé, budú jednotlivé vlády nevyhnutne musieť prikročiť k podobnému riešeniu. Štáty sa tak či tak nedokážu zbaviť zodpovednosti za materiálny dostatok týchto ľudí a takouto formou ich dostanú aspoň čiastočne pod kontrolu (na osem hodín denne). Je to v konečnom dôsledku o čosi lepšie ako ich len tak nechať bez kontroly a ešte im na cestu vyplácať všakovaké sociálne dávky.

Otázky z Cypru

 Banky, Euro, Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Otázky z Cypru
mar 252013
 

Cyprus, zdá sa, má o svoju krátkodobú budúcnosť postarané. Ostáva v európskej menovej únii a bude sa teda musieť podriadiť diktátu Berlína. Napriek tomu však ostáva mnoho otázok, na ktoré sme odpovede nepočuli.

Je naozaj zdanenie vkladov nad 100 tisíc eur (zatiaľ však nikomu z účtu v žiadnej cyperskej banke nevzali ani euro, skutočné zdanenie sa možno nakoniec ani neudeje) trestom za existenciu daňového raja v Európe? Veď zrušenie daňového raja mohla Merkelová, keby veľmi chcela, dosiahnuť aj po politickej línii. Nemusela čakať dovtedy, kým sa Cyprus finančne zrúti. Prečo tak neurobila už dávno?

Prečo Merkelová chce pripraviť o časť peňazí ruských oligarchov? K zlepšeniu vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom to určite nepomôže. A práve Nemecko podniká už dlhšiu dobu zjavné kroky vedúce k rýchlemu zlepšovaniu vzájomných vzťahov s Putinom. Pre Rusko nie je nič jednoduchšie ako si straty vynahradiť v cene dodávaných komodít. Takže – prečo?

Merkelovej (a politikom v Bruseli) musí byť jasné, že veľkí podnikatelia z Európskej únie, ktorí sú napojení na politické špičky a práve vďaka týmto spojeniam k majetkom prišli, si budú chcieť rýchlo vynahradiť prípadné straty, ku ktorým na Cypre dôjdu. A to dokážu jedine rýchlejším „čerpaním“ európskych fondov tým správnym smerom a zvýšením počtu predražených verejných obstarávaní v domovských krajinách. Chcelo Nemecko dosiahnuť práve toto? Sotva.

Čo bude s Cyprom po dokončení záchranných prác? Väčšinu peňazí získavala vláda vďaka tomu, že Cyprus fungovala ako daňový raj. Tomuto biznis modelu je teraz koniec. Životná úroveň obyvateľov bola udržiavaná práve z peňazí, ktoré vláda získala za bezchybné fungovanie práčky peňazí. Cyperčania vďaka tomu neboli nútení pracovať a v dovolenkových rezortoch turisti sotva stretli niekoho iného ako Slovákov, Ukrajincov, Bulharov či Rumunov. Čím sa teda budú Cyperčania živiť potom ako prídu o profit z prania? Budú pracovať upratovať, variť a obsluhovať v prímorských strediskách? Tých Nemcov, ktorí ich takto ponížili? Asi sotva.

Jesenná prechádzka vo Volovských vrchochJesenná prechádzka vo Volovských vrchoch

Keďže Cyprus nemá nič, čo by mohlo Európe ponúknuť ako nenahraditeľnú komoditu, službu či výrobu, neostáva mu nič iné, iba toho rozmýšľať, čo bude ďalej. Nemecko nebude udržiavať Cyprus na infúziách dlhšie, než to bude nevyhnutné. Nevyhnutné pre Nemecko, nie pre Cyprus. A tieto lehoty sa diametrálne líšia.

Atlantické spojenectvo

 Európa, Geopolitika, USA  Komentáre vypnuté na Atlantické spojenectvo
jan 052013
 

Atlantické, presnejšie povedané severoatlantické, spojenectvo dvoch veľmocí – USA a Veľkej Británie – vzniklo na Štedrý deň roku 1814 v belgickom Gente.

Vojna za nezávislosť, ktorú USA viedli v rokoch 1812 až 1814, nezničila navždy spojenectvo materskej krajiny – Anglicka s novou, rodiacou sa veľmocou Spojenými štátmi, ale naopak. Ich puto od okamihu podpisu mierovej dohody sa časom viac a viac upevňovalo. Do tohoto dvoj-lístka čoskoro pribudla Kanada a vznikol tak pevný, veľmi pevný trojlístok.

Kanada sa síce pridala veľmi nenápadne, ale o to pevnejšie a trvácnejšie. Netreba zabudnúť, že tak ako prvé štáty, ktoré neskôr stáli pri zrode Spojených štátov, aj veľká časť obyvateľov Kanady má svoje korene na Britských ostrovoch. V roku 1814 to bola práve Veľká Británia, ktorá si na Spojených štátoch vymohla bezpečnosť a samostatnosť Kanady. Spojené štáty boli v tom čase pevne rozhodnuté anektovať územie Kanady a začleniť ju do svojej únie. Ich cieľom bolo zabrať celú Severnú Ameriku. To sa síce nepodarilo, ale podaril sa zrod priateľstva medzi krajinami, aké nemá na Zemi obdobu.

A práve spomínané priateľstvo, ktoré prežilo už bezmála dve storočia (od roku 1814 sa nikdy medzi USA a Britániou neviedla vojna a tak spomínaná zmluva z Gentu ostala prvou a súčasne poslednou dohodou o ukončení vojny, ktorú obe krajiny medzi sebou museli podpisovať), rozhodlo o výsledkoch Prvej aj Druhej svetovej vojny.

Trafalgar Square v LondýneTrafalgar Square v Londýne

V decembri 2012 britský premiér Cameron začal vypúšťať balóniky o tom, že Veľká Británia nemusí byť členom Európskej únie naveky. Je do istej miery prekvapivé, ako dlho sa dokázala Británia nečinne pozerať na socialistický experiment, ktorý prebieha na kontinente a neozývať sa. Avšak s tradičnými vzťahmi, ktorými Británia disponuje, nie je možné dúfať, že by sa niekedy Británia (či Anglicko) mohlo stať pevnou súčasťou Zväzu európskych socialistických republík. Atlantické spojenectvo a poloha na ostrovoch predurčuje Británii inú cestu budúcnosťou ako majú krajiny, ktoré ležia na pevnine.

To, že sa Británia nakoniec vráti ku svojim najlepším priateľom – USA a Kanade (nesmieme zabúdať ani na tradičného spojenca Austráliu), bude dobré aj pre samotnú Európu. Bude mať po ruke niekoho, kto jej v čase, keď socializmus definitívne skrachuje, pomôže z bahna von.

 

Bez eurofondov existuje jediná cesta – do recesie

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Bez eurofondov existuje jediná cesta – do recesie
nov 222012
 

Eurofondy sú pre Slovensko životne dôležité.

Autorom vyššie uvedeného výroku nie je nikto iný ako Robert Fico.

Je zaujímavé, že diskusiu o tom, aké životne dôležité sú eurofondy pre každú politickú reprezentáciu, ktorá je práve pri moci, veľmi nepočuť. A pritom je to práve eurofondová miazga, ktorá dáva život nášmu hospodárstvu a lesk našim štatistikám. Samozrejme, väčšia časť miazgy sa rozkradne a nikdy nepoužije na pôvodný účel – ale aj tak je pre hospodárstvo neoceniteľná. Peňazí je totiž dostatočne veľa na to, aby nám dokázali vytrhnúť tŕň z päty. Teda aspoň doposiaľ.

Pozrime sa na čísla. Investície, ktoré sú financované Európskou úniou, tvoria na Slovensku celých 76% investícií, ktoré financuje verejná správa a samospráva. V postkomunistických  krajinách je to veľmi podobné. Poľsko – 52%, Maďarsko – neuveriteľných 97%, pobaltské krajiny 2/3 investícií. Áno, obrovská časť investícií samospráv skončila v betónových námestiach s honosnými fontánami a lavičkami obsadenými ľudmi bez práce, v nevyužívaných chodníkoch po celých dedinách, v kanalizáciách, na ktoré sa obyvatelia odmietajú pripojiť a na ktorých konci občas chýba čistička a v priemyselných parkoch, do ktorých nie je možné zohnať investorov.

Ruku na srdce – bez eurofondov by sa realizovalo len veľmi málo z tých projektov, ktoré sa vďaka nim uskutočnili. A to nie preto, že by sa na takéto projekty peniaze nenašli. Je to preto, lebo väčšina týchto projektov je ekonomicky neobhájiteľná, extrémne predražená a najmä zbytočná.

Olympiáda pred Hampton Court PalaceOlympijské hry 2012 pred Hampton Court Palace

Eurofondy sú však v každom prípade záchrancom našej ekonomiky. Bez nich by Slovensko už dávno bolo v recesii a táto recesia by tu prebiehala už niekoľko rokov. Nie je jednoduché odpovedať na otázku, ako by Slovensko vyzeralo bez každoročného prílevu stoviek miliónov eur z EÚ. A ešte ťažšie je predstaviť si situáciu, keď by sa tento príliv peňazí nebodaj zastavil.

Toto vytrvalé kupovanie si politických bodov a politického kapitálu je však z oboch strán (teda ako zo strany byrokratov z Bruselu, tak i zo strany našej politickej garnitúry) pokrytecké. Pochopiteľné, zdôvodniteľné, obhájiteľné, ale extrémne pokrytecké. Nemôže totiž fungovať donekonečna. Iste, nikto zo súčasných politikov nikde na svete nevidí ďalej ako po svoje funkčné obdobie, avšak dopad ich konania bude musieť na svoje koži znášať roky, ak nie desiatky, obyčajný občan tohoto štátu. Zlé časy ešte len prídu.

Rast HDP sa nám zasekol

 Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Rast HDP sa nám zasekol
sep 042012
 

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?

 Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?
aug 272012
 

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO práve teraz? A prečo v čase, ktorý sa na prvý pohľad zdá nelogický?

Podľa jeho vlastného tvrdenia spôsobí reforma štátnej správy označovaná skratkou ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa) búrku v pohári a prinesie niektoré bolestivé zmeny. Zato však úspora je vyčíslená na astronomických (a teda pre daňových poplatníkov fantastických) 700 miliónov eur.

Reformy štátnej správy robí takmer každá vláda a ohlasuje ich úplne každá. Veď čo už lepšie znie ušiam ľudí, ktorým vláda vyťahuje peniaze z každého jedného vrecka dňom i nocou ako reforma štátnej správy. Nejeden naivný by si v slastnom opojení predstavil zoškrtanie počtu úradníkov a zníženie byrokracie na úradoch. Také jednoduché to však nie je. A keďže to jednoduché nie je, reforma štátnej správy ako na potvoru vždy prináša zvýšenie neprehľadnosti systému ruka v ruke so zvýšením počtu štátnych úradníkov.

Štyri roky, ktoré rovnaké persóny strávili vo vládnych kreslách v rokoch 2006 až 2010, prešli ako voda a z reforiem štátnej správy, ktoré boli tiež ohlasované, neostalo nič zapamätania hodné.  Teda okrem vzniku ďalších a ďalších teplých miestečiek pre politických súpútnikov a ich širokánske rodinné zázemie.

Kew Gardens v Londýne - lavičkyKew Gardens, Londýn

Tak ako vtedy, tak aj teraz ide nepochybne o dobre premyslený politický ťah a kalkul. Už samotný názov vypovedá o tom, že viac času sa venovalo hľadaniu vhodného názvu ako zmysluplného obsahu spomenutej reformy. Každá sociálna i profesijná skupina občanov si v konečnom dôsledku musí povedať, že je to pre ňu výhodné. Dôchodca spolu s učiteľkou a zdravotnou sestrou a úradníčkou z úradu ESO-m nedotknutým budú dúfať, že práve im sa ujde pár drobných na prilepšenie z ušetrených stoviek miliónov.

A kto už by bol taký blázon a namietal nevyhnutné nákupy nových softvérov a poradenských služieb, ktoré by takúto obrovskú reformu (a teda aj úsporu) pomohli zrealizovať? A že verejné obstarávania z dôvodu rýchlosti realizácie nebudú až také transparentné? No a čo. Vy nechápete? Veď takú obrovskú úsporu by nikto iný nedosiahol. Iba my! Tých pár drobných prešľapov si snáď nebudete všímať!

Vyťahovať ESO z rukáva! Aké je to štýlové!

Investovanie v časoch bankrotov

 Investovanie, Správcovské spoločnosti  Komentáre vypnuté na Investovanie v časoch bankrotov
júl 302012
 

Investičné stratégie ľudí, ktorí si mohli (a môžu) v poslednom desaťročí odkladať peniaze na neskôr, do budúcnosti, boli založené na snahe dostať sa  svojim investovaním a šetrením do bodu, v ktorom sa stanú rentiérmi poberajúcimi výnos zo svojich ťažko ušetrených peňazí.

Masívna masáž životných poisťovní, dôchodkových fondov či investičných fondov kreovala nakoniec v spoločnosti očakávania, ktoré nebude možné splniť. To, že z drobného, každomesačného investovania relatívne zanedbateľnej čiastky (v tomto článku sa nehovorí o ľuďoch, ktorí dokážu mesačne sporiť rádovo stovky alebo až tisíce eur) môže vzniknúť kapitál poskytujúci od istého veku rentiéra doživotnú rentu zaručujúcu požadovaný životný štandard, neverí ani finančný poradca predávajúci jednotlivé investičné produkt. Nieto ešte jeho šéf.

Takýto model šetrenia a žitia z renty nefungoval nikdy. A je isté, že po mnohé generácie ľudia po takom túžili. Je však možné skutočné fungovanie takéhoto systému rént či pasívnych príjmov? Systému, kde sa desiatky rokov šetrí do investičných nástrojov, ktoré spravidla sotva pokrývajú infláciu a poplatky a kde takmer nič nie je stabilné a predvídateľné…

Chlapček z vidieka (oblasť Luang Prabang, Laos)

Súčasný stav (trvajúci už po mnoho rokov) v jednotlivých krajinách, medzi ktoré sa zaraďuje aj Slovensko, je nasledovný:

1. štát (teda politici a úradníci) každoročne míňa viac ako dokáže vtiahnuť z vrecák občanov, ktorí v krajine tvoria hodnoty

2. štát (a teda politici a nimi ovládaní úradníci) sa každoročne zadlžuje viac a viac a každoročne ho platenie úrokov z týchto dlhov stojí viac peňazí, ktoré musia vytiahnuť z vrecák občanov

3. keďže z peňaženiek občanov (z dôvodov uvedených v bodoch 1. a 2.) je potrebné vyťahovať stále viac peňazí, štát priebežne zvyšuje dane, až sa nakoniec chtiac či nechtiac, skôr či neskôr dostane do bodu, kedy ďalšie zvyšovanie daní neprinesie ďalšie zvýšenie príjmov štátu

4. zmenu fungovania takéhoto štátu nie je možné očakávať, keďže kapry si svoj rybník ešte nikdy nevypustili a ani štátni úradníci spolu s politikmi to neurobia

Ku vyššie uvedenému by sa dalo ešte pridať, že o krajinách rozhoduje malá vrstva ľudí, ktorí žijú zo štátneho rozpočtu a efektívne ovláda úzku skupinu politikov, ktorú dovoľuje vo voľbách zvoliť do výkonných funkcií.

V takto definovanom štáte naozaj nie je možné očakávať pozitívnu zmenu. Avšak v takomto systéme fungovania je takmer nemožné dočkať sa žitia z renty akejkoľvek finančnej investície. Iba nevyliečiteľný optimista môže dúfať, že desiatky rokov (bežný občan by potreboval fungovanie systému bez resetu najmenej 30 až 40, ideálne ešte o dve dekády viac) môže systém fungovať bez šokového skoku.

Šokové skoky v ekonomike (a teda v peňaženke) sa, ako nás história učí, odohrávajú pravidelne. Prevrat v roku 1989 taktiež vymazal všetky úspory, ktoré si občania krvopotne našetrili za predchádzajúceho režimu.

Zdá sa, že je vhodný čas na zmenu investičných stratégií. Stará, osvedčená rada znie, že nie je dobré dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Investovanie do finančných nástrojov je správaním, ktoré je v príkrom rozpore s radami našich starých mám. A vôbec nezáleží na tom, že v koľkých bankách či fondoch investovanie prebieha. Všetky sú totiž zložkami jedného systému. Ktorý raz nepochybne zlyhá. Je lepšie nemať v ňom v tom čase všetky svoje celoživotné úspory.