inflácia – Peter Rudzan

Helikoptéry budú nalietavať aj na prostých občanov

Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

aug 262014

Stagnácia je slovo, pri ktorom väčšina politikov a na nich ekonomicky naviazaných ekonómov dostáva triašku. Avšak práve výrazom stagnácia môžeme smelo popísať stav, v akom sa už niekoľko rokov po sebe nachádzajú Spojené štáty spolu so zlenivelou Európou.

Prvý, kto sa pokúsil na nezastaviteľnú stagnáciu nasadiť netradičnú, ale o to zákernejšiu zbraň, boli USA. Konkrétne ich centrálna banka si (obrazne povedané) prenajala vrtuľníky od armády a začala z nich vyhadzovať peniaze na pomazané hlavy z Wall Streetu. Avšak všetky tieto peniaze postupne (skôr rýchlejšie ako pomaly) skončili v rukách bankárov, banksterov a nimi podobných. A žiadané a očakávané naštartovanie ekonomiky a zvýšenie ekonomického rastu (teda hneď dve hlavné mantry súčasnosti) sa ani náhodou v USA nedostavili. Napriek tomu podobný prenájom vrtuľníkov uskutočnila vzápätí aj centrálna banka starého kontinentu – ECB. Na počudovanie všetkých zainteresovaných – taktiež bez úspechu. Teda ak za úspech nie je náhodou považovaný draatický presun bohatstva od občanov k vládnucej elite. A nebolo by to po prvý krát v histórii…

Po rokoch zúfalého skúšania, kedy najmocnejšie centrálne banky zaplavovali finančný trh (najmä ten bankový a akciový) likviditou, sa už aj v serióznejších amerických médiách začína diskutovať o tom, že by sa k likvidite po podobnom zhadzovaní zelených papierikov z vrtuľníkov (ergo z tlačiarní) mohli dostať aj občania USA. Momentálne sa síce z vládnych kruhov prostredníctvom názorov nezávislých ekonómov vypúšťajú balóniky so sumami od 1 do 3 tisíc dolárov na jednu americkú domácnosť, avšak každému súdnemu ekonómovi musí byť jasné, že s takouto sumičkou sa v Štátoch žiadna voda namútiť nedá. Ale na začiatok to nie je zlé. Podobné pološialené návrhy zaznievali síce i v minulosti, ale zdali sa byť nerealizovateľné a odtrhnuté od reality.

Avšak v ekonomike Západu je už väčšina zákonov, vecí, cien, regulácií a postupov odtrhnutá od reality, tak prečo neskúsiť i túto blbosť. Ak má však aspoň trochu rozhýbať maloobchod, tak to musí byť blbosť omnoho väčšia ako len za 3 tisíc dolárov. Najmenej jednu nulu k tomu číslu bude treba pripísať. Bankári sa aj tak nemajú čoho obávať. Väčšina z takto rozhádzaných peňazí sa pekne naukladane dostane späť do bánk, spravidla ako splátka dlhov nazhromaždených v minulosti. Ani to by však nebolo pre ekonomiku celkom márne. Bonita dlžníkov, ktorí sa takto jednorázovo očistia by rapídne stúpla a spotrebné úvery ba opäť raz na chvíľu mohli vyvolať dojem prosperity.

Výletná loď, záliv Halong Bay vo Vietname

Chýba nám možnosť devalvovať

Euro, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 272014

Ceny priemyselných tovarov vytrvalo klesajú. Vďaka tomu môžu štatistici vykazovať infláciu omnoho nižšiu ako je reálna v spotrebnom koši bežného príslušníka nižšej strednej a niže (spoločenskej) triedy. Keďže mzdy (šťastnejšej väčšiny) zamestnancov pomaly ale isto rastú, začína byť aj slovenská pracovná sila drahá pre producentov etablovaných u nás.

Tým, že máme euro, nemôžeme devalvovať korunu tak ako to pred pár týždňami urobili Česi. Tí rýchlo zareagovali na potreby nemeckých priemyselníkov a prudko devalvovali českú korunu. Dosiahli tak relatívne zníženie ceny práce (počítané v eur) a tým i zníženie ceny produkcie, prevažne exportovanej práve do Nemecka. Domáci obyvatelia túto devalváciu nepocítili tak negatívne ako pozitívne ju pocítili producenti. Malá poznámka pod čiarou: Česi ešte na dôvažok dokázali korunu devalvovať práve v čase, kedy si silní domáci hráči zhodou okolností potrebovali konvertovať obrovské sumy v zahraničných menách do korún. Časová zhoda bola zaiste náhodná. Tak ako to pri nezávislých centrálnych bankách už chodí.

S týmto problémom nemožnosti devalvácie sa boria okrem nás viaceré krajiny eurozóny. Pobaltské krajiny zvolili dobrovoľne jediné možné riešenie, keď chceli ostať v hre – začali už v dávnejšie znižovať mzdy. Naprieč celou krajinou. Nevyhli sa tomu ani úradníci a štátni zamestnanci. Napríklad takí Gréci sa k tomu veľmi nemali a boli tak prinútení vydať sa rovnakou cestou až tlakom zo strany európskych politikov a finančných domov. Ekonómovia mimo mainstreamu odhadujú, že také Grécko či Španielsko budú musieť znížiť mzdy možno aj o 30% a v niektorých sektoroch možno až o 50 neuveriteľných, krutých, ale zrejme nevyhnutných percent. Teda, ak sa budú chcieť niekedy vrátiť do ligy konkurencieschopnosti. Na Slovensku ako prví našli odvahu hovoriť na túto tému vo Volkswagene. VW zatiaľ žiada od odborov len symbolické zníženie miezd o 4%, korelujúce so znížením ceny práce v ich závodoch v Čechách.

Vyšívanie po vietnamsky

Najbližšie roky nám určite dajú aj pravdivú a politikmi neskresľovanú odpoveď na otázku, či Slovensko urobilo dobre, že prijalo euro za svoju menu. A aký vplyv to malo na zmenu vnímania cien a zmenu nákupného správania sa jednotlivých skupín obyvateľstva. Veď mnohí už trpko zistili, že je omnoho jednoduchšie utratiť 10 eur ako 300 korún, a rovnako tak je jednoduchšie oželieť 100 eur oproti pôvodne trom tisíckam…

Súčasťou tejto odpovede budú aj také faktory ako devalvácia, resp. revalvácia vlastnej meny a inflácia, resp. deflácia. Oficiálne štatistiky sa snažia presviedčať občanov, že ekonomický útlm spôsobuje útlm v každoročnom raste cien, na ktorý si už všetci viac menej zvykli. Rovnako tak ako si zvykli na pravidelné, každoročné, čo i len symbolické zvyšovanie platov.

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Lacné dovolenky v Grécku sa môžu čoskoro rozbehnúť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

máj 182012

Už viac ako 2 roky sa pohybujeme v časopriestore, kde úradníci Európskej únie (EÚ), Európskej centrálnej banky (ECB) či politici z Nemecka a Francúzska (a iných krajín) nás napriek viditeľne iným vonkajším prejavom svätosväte ubezpečujú, že euro je pevné, stabilné, nemenné a je tu s nami na večné časy. A možno aj na dlhšie.

Tí, ktorí si ešte (aspoň matne) pamätajú priateľstvo Československa (a ďalších socialistických krajín) so Sovietskym zväzom, sa musia už dlhšiu dobu usmievať popod fúzy. Nič také, ako večné časy v politike (a ani ekonomike) neexistuje.

To, že Grécko si žilo dlhé roky nad pomery, bolo zrejmé politikom v EÚ od začiatku jeho pôsobenia v eurozóne. Pravdepodobne aj samotným gréckym politikom to nemusel nikto špeciálne vysvetľovať. Horšie to už bolo s obyčajnými Grékmi, ktorí si namiesto rečí či vysvetľovania reálny rast svojej životnej úrovne a spotreby plnými dúškami užívali.

Málokto z tých, ktorí sledujú v správach opakujúce sa štrajky Grékov a zrejme nikto zo samotných štrajkujúcich si uvedomuje, že grécka ekonomika každým ďalším štrajkom a prerušením výroby či iných ekonomických procesov reálne stráca peniaze. Množstvo peňazí. Peňazí, ktoré tak chýbajú Grécku na zvládnutie súčasnej kritickej situácie a naštartovanie zmien v hospodárstve. Kľúčovou je (z dlhodobého hľadiska) konkurencieschopnosť krajiny. A na tej musia Gréci začať pracovať okamžite.

Akropola - Atény, Grécko

Svoju konkurencieschopnosť v turizme budú vedieť Gréci zlepšiť prakticky okamžite. Bude k tomu postačovať drachma a primerane veľká devalvácia. K tomu stačí istá dávka spoľahlivosti v doprave (letiskový personál, transfery do prímorských rezortov) a pracovitý personál v hoteloch. Za predpokladu, že ruka štátu (zrejme za tichej, ale vernej pomoci armády) bude na istú chvíľu pevnejšia, výsledok sa dostaví až nečakane rýchlo.

Konkurenčné krajiny platiace eurom, alebo africkými menami, nebudú po devalvácii novej drachmy môcť a ani vedieť dostatočne pružne reagovať a tak sa toky dovolenky chtivých turistov budú môcť upraviť k spokojnosti gréckeho ministerstva financií.

To, že takúto situáciu by si želali i samotní občania, možno s istotou predpokladať. To, že pri tomto procese môžu prísť o svoje úspory, si najlepšie uvedomujú oni sami. Pomerne dlhý a veľmi príjemný večierok sa však už skončil.

Príbeh Grécka nám opäť potvrdzuje známu tézu, že žiadny strom nerastie až do neba. Väčšina väčšinou dúfa v pravý opak.

Lacné dovolenky pri mori sa teda môžu začať. Dúfajme, keďže je to najmä v záujme samotných Grékov, aby sa tak stalo už čoskoro. Možno už v lete 2012.

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

Euro, Financie Komentáre vypnuté

apr 282012

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

HDP, znovu HDP a stále len HDP

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

apr 232012

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…

Investovanie v inflačných časoch

Investovanie Komentáre vypnuté

mar 212012

Kroky centrálnych bánk (ECB, FED, BoJ, BoE), ktoré trpezlivo a neúnavne posúvajú do obehu ďalšie a ďalšie peniaze, spôsobujú želaný (ale zapieraný a nepriznaný) efekt – infláciou mažú dlhy. Avšak súčasne úspešne mažú aj úspory.

Ako si uchrániť peniaze a ako investovať v takýchto časoch?

Na prvom mieste sú a víťazom sa v súčasnej dobe stávajú akcie. Stačí letmý pohľad na hlavné svetové indexy a je jasné, prečo. Rastú a rastú. Index Dow Jones Industrial Average (DJI) sa na začiatku krízy potácal na úrovni tesne nad hodnotou 6500. V týchto dňoch sa pozerá na zem z výšky 13000.

Je možné vysledovať až prekvapivo silnú koreláciu medzi rastom cien akcií (a tým aj indexov) a množstvom peňazí, ktoré centrálne banky vykazujú v bilancii (teda dali do obehu). Väčšina z čerstvých peňazí končí podľa všetkého na burzách. A tento trend bude nepochybne pokračovať. Tie stovky miliárd (akejkoľvek meny) nemajú takmer žiadnu inú alternatívu.

Jedným z úspešných požieračov peňazí, a teda dobrou ilustráciou uvedeného javu, sú akcie firmy Apple. Za posledné mesiace prekonali niekoľko psychologických hraníc – najskôr 400, potom 500 a v posledných dňoch i 600 dolárov za akciu.

Pri investovaní do akcií je potrebné brať na zreteľ fakt, že veľké množstvo akciových spoločností napriek ziskom a voľným peniazom nevypláca pravidelne dividendu (niektoré tak neurobili nikdy vo svojej existencii!) a preto akcionár má jedinú šancu zúročiť svoju investíciu. Predať akcie inému záujemcovi za ešte vyššiu cenu. A to už do istej miery potláča princípy, na ktorých je (či už len bolo?) investovanie do akcií založené.

Rakúsko-české pohraničie

Ďalej tu máme zlato a striebro. Investovanie do drahých kovov ostáva alternatívou pre menších investorov. Viac ako 5 tisíc ročná história hovorí o tom, že kúpna sila zlata a striebra si v dlhodobom horizonte zachováva stabilitu. Nie je dôvod obávať sa radikálnej zmeny. Samozrejme, pravdepodobné sú prudké výkyvy hore i dole, investora, ktorého zaujíma primárne uchovanie hodnoty a nie kladný cash-flow z investície, by to však nemalo prekvapiť a ani vystrašiť. Dobrá rada našich dedov by znela asi takto: Nakúp, zabudni a potom poklad odovzdaj svojim deťom.

Rozumnou investičnou alternatívou sa javia nehnuteľnosti. Najmä bonitnej pôdy nebude nikdy dosť. Je veľmi pravdepodobné, že majitelia nehnuteľností budú prví na rane, keď sa (ktorákoľvek) vláda rozhodne nahnať ďalšie peniaze do (bezodnej) štátnej kasy. Ceny nehnuteľného majetku však tento fakt okamžite zohľadnia. Časy, kedy ceny nehnuteľností rástli dvojciferným percentuálnym tempom sa už asi nevrátia, ale triezvym očakávaním je ich mierny nárast v intenciách inflácie (priemerne za dlhšie obdobie, pochopiteľne).

A priam ideálnou pre malého investora sa javí kombinácia vyššie uvedených možností.

Európske banky na steroidoch

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 102012

Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.

Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“

ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.

ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.

Staré nákladné auto

V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!

Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.

Older Entries