politika – Stránka 3

Slovensko je nepochybne ľavicové

Spoločnosť Komentáre vypnuté

apr 102012

Inštitút pre verejné otázky (IVO) robí už dlhé roky prieskumy názorov občanov Slovenska. V jednom z predvolebných prieskumov v roku 2010 položil respondentom otázku: Ku ktorému výroku sa prikláňate viac? A — Za to, aby mal každý prácu a slušnú životnú úroveň, by mal byť zodpovedný štát. B — O svoju prácu a životnú úroveň by sa mal postarať každý sám. Kompletné výsledky sú k dispozícii tu (strana č. 16, graf č. 11).

Výsledok hovorí o tom, že až dve tretiny Slovákov sa priklonili k výroku A.

Za to, aby mal každý prácu a slušnú životnú úroveň, by mal byť zodpovedný štát.

Každý, kto chce na Slovensku vyhrať voľby, musí tento výsledok rešpektovať, chápať a správne interpretovať vo svojej politike i komunikácii s voličmi.

Toto sa v roku 2012 dokonale podarilo strane SMER a aj preto dokázala zostaviť jednofarebnú vládu.

Kardinálnou otázkou pre pravicové strany, či strany, ktoré sami seba tak vnímajú a nazývajú je, či majú čo ponúknuť slovenskému voličovi s takýmto preferenčným profilom. Čarovným paradoxom, ktorý prieskumu odhalil je, že prívržencov silného štátu nájdeme v celom priereze spoločnosti a teda aj medzi prívržencami a voličmi tzv. pravicových strán.

Krásna Hôrka vyhorela dňa 10.3.2012

Slovensko (predtým ešte v rámci Československa) žilo od svojho vzniku v roku 1918 veľmi krátke obdobia, ktoré by neboli poznačené extrémne silným vplyvom štátu na život jednotlivca.

Trpezlivé budovanie utopickej rovnostárskej spoločnosti, kde nikto (spomedzi vrstvy, ktorá nevládne) nemá nič a teda nikto nikomu (takmer) nezávidí (lebo nemá čo), prinieslo svoje (trpké) plody. Komunisti desaťročia úspešne vymývali ľuďom mozgy za socializmu a neuveriteľne úspešne sa im darí aj za demokratického režimu. Po každých voľbách (nezáleží či predčasných, či riadnych, či parlamentných alebo komunálnych) sú okamžite späť na svojich miestach a pokračujú v načatej práci.

Istota, že každý môže vychodiť školu (ktorú mu vyberie niekto iný), istota, že bude zamestnaný (inde, než by chcel), istota, že časom mu bude pridelený byt, istota, že raz určite dostane aj vysnívaný devízový prísľub na dovolenku k moru však rozhodne nie je zadarmo. Za túto istotu sme platili a na prekvapenie mnohých radi platíme i naďalej. Sklopením zraku a nasledovaním vodcu.

Absencia morálnych elít

Spoločnosť Komentáre vypnuté

mar 192012

Morálne elity každého národa dokážu inšpirovať, podnecovať a motivovať k nasledovaniu. Ponúkajú ostatným svoje hodnoty a predstavy fungovania spoločnosti. Hodnoty, za ktorými sa oplatí ísť. Nadšenie, zápal pre vec a pozitívne emócie sú toho neoddeliteľnou súčasťou.

Mnohým na Slovensku sa zdá, že ako keby sa potichu všetky autority kamsi stratili. Vyparili sa. Rozplynuli. A nie je to jav len posledných mesiacov alebo rokov. Tento stav tu pretrváva, žiaľ, už omnoho dlhšie.

Politici a ich stranícki súpútnici si to zjednodušili už dávno. Svojimi málo kreatívnymi a ošúchanými formulkami typu: „Nekomentujem…“, „Šéf nemá rád, keď komentujeme veci, budem mať problémy…“ alebo „Poradíme sa vo vedení, aký na to máme názor…“, usilovne dennodenne maskujú neprítomnosť vlastných stálych (morálnych) hodnôt a vlastných vízií o vývoji spoločnosti. Pričom do kategórie morálne hodnoty sa – na prekvapenie mnohých – nepočítajú peniaze a ani iné majetky. Asi zbytočné úsilie je pokúsiť sa spomenúť si na prevratný alebo inak prínosný prejav, ktorý by sme počuli z úst politikov vysedávajúcich na parlamentných kreslách.

Škótsky parlament v Edinburghu

Prečo však nepoznáme ani názory bohatých ľudí? Prečo nedokážu hovoriť národu o svojich víziách, o budúcnosti krajiny alebo o budúcnosti jej obyvateľov? Nie je to tým, že sa všetci zamerali na dobývanie štátneho rozpočtu a vyťahovanie čo najväčšieho podielu z vyčleneného balíka európskych fondov? A že okrem myšlienok zameraných na zhromažďovanie moci a peňazí už nemajú čo ponúknuť? Majú vôbec nejakú víziu, majú v sebe niečo, čo by mohli rozdávať? Alebo na také taľafatky nie je čas pri zhromažďovaní peňazí?

A čo ľudia z akademického prostredia a prostredia cirkví? Prečo sa nedokážu jasne vysloviť a prejaviť ani pri zjavných prešľapoch mocných? Víťazí u nich pohodlnosť alebo servilita?

Prečo sa už niektorá z verejne známych osôb nepokúsila rozšíriť svoje pôsobenie ďalej ako len na recepcie, eventy, plesy a stretnutia s bezobsažným programom dúfajúc v zajtrajšiu titulku v bulvárnom denníku?

Tento deficit morálnych hodnôt, alebo (keď pripustíme ich existenciu) minimálne deficit ich šírenia, spôsobuje, že sociálny kapitál spoločnosti sa veľmi rýchlo vyčerpáva. Podobne ako sa to dialo na sklonku minulého režimu. Nikto už nedôveruje nikomu a spoločný záujem začína byť iba prázdne spojenie slov. Možno ho už pomaly vysledovať iba na najnižšej úrovni, úrovni jednotlivých rodín a jej rodinných priateľov.

Jednotliví ľudia zo skupiny bez vplyvu a majetku vidia, že dominancia vládnucej skupiny prechádza pozvoľna do ekonomického a tým aj duchovného vykorisťovania. Ľudia jasne vidia tie obrovské majetky, ktoré prechádzajú kontinuálne do rúk ekonomickej oligarchii. Pochybnosti, či pritom neprekračujú zákony, sú často rozptýlené tým, že zákony vlastne sami tvoria. A potom je skutočne veľmi ťažké hovoriť o morálke.

Čo nám našepkal 10. marec?

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

mar 122012

Zmes frustrácie, veľkých obáv z budúcnosti a možno i beznádeje. Tak by sa dal v skratke charakterizovať výsledok parlamentných volieb 2012.

Výsledky volieb hovoria o mnohom. Jednou vecí, ktoré jasne pomenúvajú je, že ľudia majú (veľký) strach z budúcnosti. Strach, že prídu o zamestnanie, strach, že sa v takomto prípade o nich nikto nepostará. A táto obava je už zrejme aj v silne sociálnej (socialistickej) Európe do istej miery oprávnená.

Ďalším (negatívnym) poznatkom z kampane i výsledkov volieb je (tolerovaná) absencia dlhodobých vízií pre krajinu. Nasledovaniahodné myšlienky, za ktoré sa oplatí aj čosi obetovať, sa vyparili. Niet ich ani u jednej strany v celom politickom spektre. Kam sa má spoločnosť uberať, ktoré míľniky budú stáť na jej ceste, to v súčasnosti zrejme netrápi nikoho. Jednoznačne víťazia (ešte stále skrývané) mocenské ambície a (neprehliadnuteľné) ekonomické záujmy.

Voľby poukázali na trend, ktorý najvypuklejšie začal v Maďarsku a zrejme sa časom preženie viacerými (možno aj inými ako postkomunistickými) krajinami. A tým je túžba po veľkom, rozhodnom a energickom vodcovi. Vodcovi, ktorý vie v správny čas buchnúť päsťou do stola. Vodcovi, ktorý vie povedať presne to, čo jeho publikum túži počuť. Túžba po istej forme autokracie na Slovensku nielen pevne zakorenila, aj sa aj úspešne košatí.

Hrad Krásna Hôrka

Od svojej samostatnosti sa konali na Slovensku voľby 7-krát (z toho 3-krát predčasne). Štyrikrát za sebou zvíťazil Vladimír Mečiar, následne už trikrát za sebou Robert Fico.

Pravicové strany si na svojom vysvedčení z volieb môžu prečítať starú známu poučku, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Slovenský volič má síce (extrémne) krátku pamäť, ale zas až takú krátku nie, ako si naivne mysleli handrkujúci sa pravičiari.

Pre voliča ľavice je však v tomto čase povolebných osláv dôležité uvedomiť si, že istoty, ktoré si predstavuje on a istoty, ktoré majú na mysli víťazi volieb, sa, žiaľ, diametrálne odlišujú. Iste – spoľahlivý volič dostane svoje – chlieb a hry. Mnohým to zrejme bude stačiť. Pre iných to bude ale málo. „Blbá nálada“ však zrejme tak skoro zo Slovenska nezmizne.

Tradícia nerešpektovania zákona

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

mar 072012

Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.

V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.

Povodeň v Košiciach (2010)

Ale teraz o inom.

Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.

Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.

M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.

Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.

Úspešná decentralizácia korupcie

Komunálna sféra, Politika Komentáre vypnuté

mar 042012

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Tradícia korupcie

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 242012

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

KDH a jeho vlastné opice

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 222012

Kauza Gorila roztápa podľa rôznych prieskumov preferencie pravice, a to najmä SDKÚ rovnako, ako topí čoraz silnejšie jarné slniečko posledné zvyšky snehu.

V súvislosti s až priveľmi ochotným, v istých okamihoch až obetavým preberaním „vodcovskej“ úlohy medzi pravicovými stranami pred raketovo sa blížiacimi marcovými voľbami je vhodné pripomenúť členom a sympatizantom KDH s kratšou pamäťou dávnejšiu kauzu súvisiacu s financovaním hnutia.

Už v roku 1999 sa začali práve vďaka KDH diskusie, prebiehajúce neplodne doteraz, o systéme financovania politických strán. A o jeho dopade na morálku členov jednotlivých strán a hnutí. Vláda Mikuláša Dzurindu, v ktorej boli zastúpené aj KDH, sa sformovala na sklonku roka 2008, a to po štvorročnom šantení vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998).

Z dnešného pohľadu sa zdá, že pravicové subjekty so správou krajiny veľmi rýchlo prebrali od predchádzajúcej vlády aj metódy a morálku.

Gorila

Spoločnosť TV COM, vydávajúca v tom čase týždenník Fakty, mala na svojich výplatných páskach okrem iných aj 67 funkcionárov KDH. Na tom by isto nebolo nič zlé. Každý má právo zamestnať sa v spoločnosti, ktorú uzná za vhodnú.

Nádych istej pikantnosti tomu dáva až informácia, že TV COM poskytoval analytické práce súvisiace s tendrom na verejné osvetlenie firme Siemens (ktorá je známa okrem iného aj svojou extrémnou schopnosťou adaptovať sa na konkrétne lokálne pomery). Podľa denníka Pravda (zo dňa 9.2.2000) Siemens za tieto analytické práce zaplatil 62,5 milióna korún. Ostáva už len dodať, že práce boli odvedené vo vynikajúcej kvalite a firma z tendra vyšla úspešne.

Na výplatnej listine boli krajskí funkcionári vedení ako „vedúci reklamných skupín“. Okresní funkcionári sa museli uspokojiť so zaradením „reklamní pracovníci“.

Nemecko a jeho Európa

Európa, Politika Komentáre vypnuté

feb 172012

Stále väčšia centralizácia krajín Európy pod krídlami stále mocnejšieho Bruselu prechádza vďaka dlhovej kríze zatiaľ asi najväčšou skúškou. Napriek všetkému, čo naokolo prebieha sa zdá, že politické špičky Nemecka pokračujú konzistentne v procese, ktorý započali ich predchodcovia pred mnohými desaťročiami.

Málokto si v súčasnosti uvedomuje fakt, že myšlienka zjednotenej Európskej únie vznikla už krátko po II. svetovej vojne. Jej spoluautorom je aj Robert Schuman. On bol okrem iných aj zástancom tesnej spolupráce Nemecka a Francúzska, ktorej cieľom malo byť spoločné usmerňovanie budúcnosti Európy.

Neskorší predstavitelia výkonnej moci týchto krajín v myšlienke rozširovania svojej politickej moci v ďalších krajinách Európy za aktívneho použitia svojej ekonomickej moci. Pomocou peňazí si dokázali nakloniť vládnuce elity v jednotlivých krajinách. Nalievanie obrovských peňazí v rámci programov ekonomického vyrovnávania jednotlivých pristupujúcich regiónov, ktoré spravidla končili vo vreckách politických špičiek, prudko naklonilo misky váh v prospech integrácie.

Kolín nad Rýnom

V roku 2000 v Berlíne (konkrétne 12. mája na Humboldtovej univerzite) vystúpil minister zahraničných vecí Nemecka Joschka Fischer so zásadným prejavom sumarizujúcim a súčasne predikujúcim vývoj integrácie, ktorý prebiehal uplynulú dekádu. Citát z neho nepotrebuje bližší komentár:

Rozšírenie (Európskej únie) je najvyšší národný záujem, a to najmä pre Nemecko. Takto bude možné trvale odstrániť riziká a pokušenia objektívne spojené s veľkosťou Nemecka… prostredníctvom rozšírenia a prehĺbenie súčasnej EÚ. Rozširovanie – tu je potrebné zvážiť rozšírenie EÚ na juh kontinentu – je celoeurópsky program pre ekonomický rast. Rozšírenie so sebou prinesie obrovské výhody pre nemecké podniky a zamestnanosť. Nemecko preto musí naďalej obhajovať rýchle rozšírenie EÚ na východ.

Pri porovnaní nosných myšlienok z jeho prejavu (písal sa rok 2000!) s reálnym vývojom v roku 2012 je ťažké ubrániť sa pocitu, že konečnému ovládnutiu Európy Nemeckom (za servilnej asistencie Francúzska) sa pravdepodobne zabrániť nedá. Otázkou ostáva len jeho konečná podoba. Všetky viditeľné kroky politickej oligarchie totiž zjavne smerujú k federálnemu usporiadaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami podľa nemeckého vzoru. Jediný, kto sa reálne stavia na odpor, je Veľká Británia. Členské štáty nachádzajúce sa na kontinente svojim zdráhaním sa hrajú už iba o čo najväčší podiel na sladkom koláči benefitov.

V tomto kontexte zrejme treba chápať aj vývoj prebiehajúci okolo insolventnosti Grécka, kreovanie všemožných záchranných valov (či plných válovov pre niektoré kruhy) a najmä neochoty umožniť Grécku dôstojné ukončenie účinkovania v Eurozóne. Hodnotenie snahy Nemecka o zachovanie jediného možného, a to jednosmerného postupu bez návratu – a teda iba a len a výlučne rozširovanie – nadobúda inú dimenziu. Nech to stojí hocikoľko. Miliardy, biliardy. Veď účet zatiahnu zase len obyčajní európski daňoví poplatníci.

Tradícia na prokuratúre

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 142012

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

Roger Scruton

Citáty, Európa Komentáre vypnuté

feb 102012

Roger Scruton, (nar. 1944), anglický spisovateľ a filozof

Európsky experiment – ale on to nie je experiment, ale skôr diktatúra – po nás požaduje, aby sme sa vzdali suverenity v mene spoločného politického projektu. Krízy ale ukazujú, kto je kým. Vo všetkých vážnych krízach, ktorými Európska únia prešla alebo prechádza – od rozpadu Juhoslávie, cez krízu súvisiacu s migráciou až po vojnu v Iraku a dnešný ekonomický marazmus – se Európa rýchlo rozdrobila do svojich národných záujmov. Nikdy nešla jedným jasným smerom, nemôže sa oprieť o spoločnú oddanosť všetkých svojich členov. To je neprekonateľný problém. Európska únia je hlbokou ilúziou. Európa nemôže existovať ako jednotný politický priestor.

Strašidlo

Older Entries Newer Entries