Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

 Komunálna sféra, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Politické nominácie do vedení štátnych podnikov
jún 212012
 

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

 Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?
jún 162012
 

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

Výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 - 2011

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

 

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

 Euro, Európa, Financie, Politika  Komentáre vypnuté na Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer
jún 052012
 

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

 

 

Fond národného majetku – mýty a skutočnosť

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Fond národného majetku – mýty a skutočnosť
jún 012012
 

Fond národného majetku vznikol ešte v roku 1991. Sprevádzal ho mýtus, že jeho úlohou je sprivatizovať štátny majetok za čo najvyššiu sumu, čo najlepšie a najspravodlivejšie. Po skončení tejto úlohy mal zaniknúť.

Minulý rok, presne 28.6.2011 v tichosti oslávil svoju dvadsiatku. Stalo sa tak počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Teda vlády, ktorá si rovnako ako jej predchodkyne dala za úlohu zrušiť FNM. Nepodarilo sa.

Skutočnú úlohu, ktorú mal FNM, nemohlo splniť ani ministerstvo privatizácie, ktoré existovalo paralelne od roku 1990 do roku 2003 a neskôr ani ministerstvo hospodárstva, ktoré kompetencie ministerstva privatizácie (celým pôvodným oficiálnym názvom Ministerstvo pre správu  privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky) prebralo.

Tou úlohou bolo držať verejnosť a verejnú kontrolu ďaleko, preďaleko od majetku, moci a peňazí. A takto za bučkom si veselo bačovať.

Už prvé roky svojej existencie si FNM viedol nad očakávania (politikov) dobre. Predával, presnejšie povedané rozdával majetky tým správnym záujemcom za naozaj výhodné ceny. Pre kupujúcich. Toto zvládal skvele bez ohľadu na to, či bola pri moci ľavica, pravica, populisti alebo konzervatívci.

Ríša Mayov - ruiny mayskeho mesta Copán v Hondurase

FNM plnil každej vláde úlohu organizácie, ktorá politickému subjektu, ktorý ju práve ovládal, prinášala peniaze a  funkcie (presnejšie množstvo peňazí a množstvo funkcií) bez toho, aby sa aktuálna politická garnitúra musela spovedať parlamentu, v ktorom by mohla mať opozícia nepríjemné otázky. A preto každá opozícia vyhlasovala, že FNM okamžite po nástupe do vlády zruší a preto sa tak nikdy nestalo.

Naopak. Do vedenia Fondu národného majetku každá vláda nominovala svojich najvernejších. Tých, ktorí bez zbytočných otázok, bez reptania a bez odporu skvele plnili politické objednávky. Pri odhalení nekalých praktík sa vláda vždy verbálne od konania fondu dištancovala a prehlasovala, že za ich konanie nenesie žiadnu zodpovednosť. Sú to predsa iba zlyhania jednotlivcov…

Žiadna vláda nemala a nemá skutočný záujem na zrušení dobre fungujúceho stroja s názvom FNM. Na chvíľu sa pred pár rokmi zrejme aj ľuďom v samotnom FNM zazdalo, že by mohol niekto z politikov ich zrušenie skutočne zrealizovať a tak si Fond národného majetku v roku 2008 dokonca najal mediálnu agentúru, ktorá mala presvedčiť verejnosť (a jej prostredníctvom, pochopiteľne, najmä politikov) o oprávnenosti jeho existencie.

Na správu účasti štátu v niektorých spoločnostiach, kde podiely štátu doposiaľ z rôznych dôvodov zostali, ozaj nie je nutné mať samostatnú organizáciu. FNM však pravdepodobne ani v tomto volebnom období nebude smerovať k zániku. Je viac než jasné, prečo…

 

Peter Drucker

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Peter Drucker
máj 252012
 

Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg

Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?

Medveď hnedý (ZOO Bojnice, 2004)

Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile

 Európa, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile
máj 152012
 

Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.

Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.

Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.

V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…

Tank T34 sovietskej výroby (Kalná nad Hronom, Slovensko)

Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.

Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.

Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.

Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.

Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením
máj 022012
 

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie)  nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

 

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

 Euro, Financie  Komentáre vypnuté na Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému
apr 282012
 

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

 

Od národných mien k euru a späť

 Euro, Financie  Komentáre vypnuté na Od národných mien k euru a späť
mar 282012
 

Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.

Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.

A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky.  Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.

A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?

Grécko - Kykladské umenie

Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:

1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)

A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.

Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.

 

 

Volebné víťazstvo pravice

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Volebné víťazstvo pravice
mar 262012
 

Volebné výsledky parlamentných volieb z marca 2012 možno interpretovať z mnohých rozdielnych hľadísk veľmi rozdielne.

Pochopiteľne – pri rozdeľovaní funkcií a najmä podielu na koláči štátneho rozpočtu dominuje jednoduchá matematika. Aritmetika jasne hovorí, že pravica utrpela debakel práve tak veľký, aké víťazstvo dosiahla ľavica.

Iný, perspektívny pohľad z dlhodobého hľadiska na tie isté výsledky však hovorí o inom. A to o tom, že práve tento katastrofálny výsledok rozhádanej, nekooperujúcej a v poslednej dobe iba na získavanie profitu z funkcií zameranej pravici prišiel práve včas. Ako sa hovorí, o päť minút dvanásť.

A nie len to. Volebný výsledok a istoty (že sa víťazi celé 4 roky udržia pri válove) strany Roberta Fica umožnili pravici získať dostatočne dlhý čas na sebareflexiu, výmenu opotrebovaných a „opozeraných“ politikov a nájdenie ideového vodcu, ktorý by pravicu dostal z kolien opäť na nohy. Všeličo totiž môžeme druhému najznámejšiemu Mikulášovi u nás vyčítať, ale to, že by nemal svojho času charizmu, to určite nie.

Radoslav Procházka, nádejný politik zo zostavy KDH, používa veľmi často termín „reštart pravice“. Možno s ním iba súhlasiť. Skutočne je potrebné zadefinovať prečo, pre koho a s kým má pravica na Slovensku existovať.

Čoraz zrejmejšie však je, že zadefinovanie nových (neo)liberálnych či (neo)konzervatívnych vízií pre krajinu nebude možné so súčasnou garnitúrou politikov, pre ktorých sa politika stala výnosným zamestnaním a ktorí sa práve vďaka politike dostali na listiny obyvateľov Slovenska, ktorí sú už dávno a na generácie „za vodou“. Títo to nemôžu byť (aj keď oni sami si naopak myslia, že len oni to môžu byť). A, úprimne, ani by také niečo nezvládli. Už roky si žijú vo svojej ulite geniality, z ktorej sa už nikdy nepozrú von.

Radoslav Procházka však jedným dychom hovorí o tom, že lídrom pravice vo voľbách sa stalo KDH a práve preto by zjednotenie pravice malo prebiehať pod krídlami a gesciou tohoto hnutia. S tým by sa, poznajúc názory pravicových voličov, dalo úspešne polemizovať. Nehovoriac o tom, že KDH je skôr len poloslepým ako jednookým kráľom medzi pravicovými slepcami. Okrem iného má na súpiske taktiež množstvo politikov, ktorý si nedokázali svoje mravné hodnoty uchrániť pred náporom majetkov a funkcií.

ZOO Fuengirola (Španielsko)

 

A preto – keď už reštart, tak prečo nie naozaj úplný a úprimný. 4 roky sa zdajú ako dlhá doba, ale už o 3 roky začína predvolebná kampaň. A práce na reštarte je ako na kostole. Vyhrievanie sa na zubatom opozičnom slniečku a hranie sa na piesočku, ktorý pravica dostane od SMER-u, nie je nič prínosné pre žiadnu skupinu obyvateľov Slovenska.