Tradícia korupcie

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia korupcie
feb 242012
 

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

KDH a jeho vlastné opice

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na KDH a jeho vlastné opice
feb 222012
 

Kauza Gorila roztápa podľa rôznych prieskumov preferencie pravice, a to najmä SDKÚ rovnako, ako topí čoraz silnejšie jarné slniečko posledné zvyšky snehu.

V súvislosti s až priveľmi ochotným, v istých okamihoch až obetavým preberaním „vodcovskej“ úlohy medzi pravicovými stranami pred raketovo sa blížiacimi marcovými voľbami je vhodné pripomenúť členom a sympatizantom KDH s kratšou pamäťou dávnejšiu kauzu súvisiacu s financovaním hnutia.

Už v roku 1999 sa začali práve vďaka KDH diskusie, prebiehajúce neplodne doteraz, o systéme financovania politických strán. A o jeho dopade na morálku členov jednotlivých strán a hnutí. Vláda Mikuláša Dzurindu, v ktorej boli zastúpené aj KDH, sa sformovala na sklonku roka 2008, a to po štvorročnom šantení vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998).

Z dnešného pohľadu sa zdá, že pravicové subjekty so správou krajiny veľmi rýchlo prebrali od predchádzajúcej vlády aj metódy a morálku.

Gorila

Spoločnosť TV COM, vydávajúca v tom čase týždenník Fakty, mala na svojich výplatných páskach okrem iných aj 67 funkcionárov KDH. Na tom by isto nebolo nič zlé. Každý má právo zamestnať sa v spoločnosti, ktorú uzná za vhodnú.

Nádych istej pikantnosti tomu dáva až informácia, že TV COM poskytoval analytické práce súvisiace s tendrom na verejné osvetlenie firme Siemens (ktorá je známa okrem iného aj svojou extrémnou schopnosťou adaptovať sa na konkrétne lokálne pomery). Podľa denníka Pravda (zo dňa 9.2.2000) Siemens za tieto analytické práce zaplatil 62,5 milióna korún. Ostáva už len dodať, že práce boli odvedené vo vynikajúcej kvalite a firma z tendra vyšla úspešne.

Na výplatnej listine boli krajskí funkcionári vedení ako „vedúci reklamných skupín“. Okresní funkcionári sa museli uspokojiť so zaradením „reklamní pracovníci“.

Tradícia na prokuratúre

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia na prokuratúre
feb 142012
 

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

 

 

 

Melón – červený, sladký a osviežujúci

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Melón – červený, sladký a osviežujúci
feb 062012
 

Červený, lahodne sladký a osviežujúci melón. Ovocie, ktoré všetci poznáme. Niekedy však z vonku vyzerá omnoho lepšie ako zvnútra. Šupka môže byť krásna zelená, lesklá, so žltými pruhmi sľubujúcimi skvelý labužnícky zážitok.  No vnútro lákajúceho melóna už môže podliehať nezastaviteľnému hnilobnému procesu, ktorý s pohŕdavým úsmevom vytrestá každého potenciálneho konzumenta.

Navonok to u nás vyzerá sľubne. Máme v našej krajine všetko, čo by v správnej demokracii malo byť. Prezidenta, parlament, vládu, súdy, políciu, prokuratúru i haldy úradníkov. Žijeme zošnurovaní zákonmi a paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú už ani samotní zákonodarcovia. Sú medzi nami, ako to to už chodí, slušní, menej či viac pracovití ľudia, ale aj zločinci.

Polícia - Edinburgh

Jednoducho správne namixovaná zmes pre spoločnosť so sľubným potenciálom rozvoja, povedali by si mnohí.

Ale je to mu naozaj tak? Naozaj takto nastavený a popísaný systém u nás funguje?

Máme síce slobodu v kadejakých oblastiach. Môžeme pracovať a podnikať ako sa nám páči, cestovať kam sa nám ráči a asi aj väčšinou rozprávať, čo sa nám zachce. Takže šupka nášho melóna je naozaj lákavá.

Neodporúča sa však melón krájať. Je to veľké riziko, keďže vo vnútri je už z veľkej časti hniloba. Hniloba, ktorú vytvoril hnilobný proces trvajúci už vyše dvadsať rokov.

Štátne zákazky, predaje majetku pod cenou, neefektívne vynakladanie zdrojov v každej jednej oblasti, kam sa človek pozrie. Teda, ak za efektívnosť nepovažujeme bezbrehé plnenie si vreciek úzkej skupiny podnikateľov spojenej s politikmi.

Právny štát by mal podľa všetkého ale vyzerať inak. Slovensko je skôr ekonomicko-komerčno-korupčná krajina.

Premrštené ceny za nákup všetkého, čo štát alebo spoločnosti pod jeho kontrolou obstaráva. Tieto ceny sú dôsledkom vracania časti peňazí ľuďom napojeným na zadávanie zákaziek. Manipulácia so štátnym, teda našim majetkom a peniazmi nepozná hraníc. Hraníc kreativity a ani objemu. Odhady objemu černej ekonomiky sa, pochopiteľne, rôznia, isté je, že za obdobie posledných dvoch dekád dosiahla prinajmenšom 10 – 20 miliárd euro.

Novodobí páni si platia svojich sudcov, prokurátorov či policajtov. A preto radšej: pod lákavú šupku melóna sa nepozerajme. Hore je to aspoň zdanie demokracie, no vo vnútri je to kruté zrkadlo mafiánskej štruktúry.

Nádej na zmenu tu asi v krátkodobom horizonte nie je. A v dlhodobom. Päť a pol milióna naštvaných a znechutených obyvateľov sa možno raz prejaví. Aj zhnitý melón prekvapí a občas vybuchne v rukách predavača a vyvrhne všetko zlo na neho samotného.

Tradícia odpočúvania

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia odpočúvania
feb 012012
 

V súčasnom huriavku okolo rôznych goríl či sasaniek akosi zaniká skutočnosť, že na Slovensku už od jeho vzniku patrí vzájomné odpočúvanie politikov za horlivej asistencie spravodajských služieb.

Tí, ktorí sú pri moci, si spravidla osvojujú právo nazývať sami seba spravodlivými, čestnými a, pochopiteľne, najmä nezneužívajúci silové zložky na sledovanie oponentov či iné pre nich zaujímavé osoby. A keď už sledovať, tak určite s dobrým dôvodom a s ruky umývajúcim posvätením súdov. A tí, ktorí sú práve v opozícii toto počínanie kritizujú a sľubujú, že po ich nástupe k moci bude všetko úplne, ale naozaj úplne inak.

Pripomeňme si, že už v roku 1996 odvysielalo Rádio TWIST nahrávku telefonického rozhovoru zo 16. októbra 1995, ktorý sa uskutočnil medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom. Celý rozhovor je možné vypočuť si tu alebo časť z neho si prečítať tu.

Vojaci

Meno vyšetrovateľa, o ktorom je v rozhovore reč, je Peter Vačok (ten tiež dostal chuť na politiku a momentálne kandiduje do parlamentu za multimilionármi sponzorovanú občiansku iniciatívu 99%). Tento prípad odpočúvania, ako to už na Slovensku chodí, nebol nikdy vyšetrený a bol uložený do temného archívu. Vyšetrovateľ bol z polície odídený. Za povšimnutie snáď stojí ešte fakt, že minister Hudek bol nakoniec vtedajším premiérom Mečiarom v auguste odvolaný.

Bolo by zaujímavé v tejto súvislosti popustiť uzdu fantázii a porozmýšľať, kto v skutočnosti celé tie desaťročia ťahá za nitky hlavných figúrok v slovenskej politike. Asi by to bolo nanajvýš kruté zistenie.

 

Pracujúci planktón

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Pracujúci planktón
jan 232012
 

Európa a s ňou i Slovensko je konfrontované s výsledkami hospodárenia a ekonomickým vývojom posledných desaťročí. Už 23 rokov sa u nás snažíme o „hospodársky zázrak“, o „švajčiarske Slovensko“ alebo naposledy o Singapur na Slovensku.

KostlivecAký je však skutočný smer vývoja ekonomického prostredia na Slovensku?

Je ním premena parlamentnej demokracie, o ktorej tak dlho snívali generácie našich rodičov, na nástroj ovládania celej spoločnosti veľmi malou skupinkou ľudí.

Moc a sila týchto ľudí je založená na peniazoch. Vďaka peniazom svoju moc nielen udržujú, ale aj denno-denne zvyšujú. A táto im prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Ekonomické perpetuum mobile po slovensky.

Tejto silnej skupinke je v skutočnosti jedno, ktorí politici momentálne vládnu. Udržiavajú už 23 rokov obchodné vzťahy s celým politickým spektrom. Prostredníctvom ovládaných politikov majú pod kontrolou tvorbu zákonov, políciu i justíciu.

Celý systém ovládania politikov je pochopiteľne mazaný a poháňaný peniazmi, ktoré opúšťajú štátny rozpočet prostredníctvom zmanipulovaných a predražených verejných obstarávaní. Možno dokonca niekedy obstarávania ani nie sú predražené. V tej chvíli si dotyčný politik hrdo o sebe myslí, že on skorumpovaný nie je. Ale tým že je vždy vopred jasný víťaz, ostatní podnikatelia nemajú šancu uchádzať sa o takého zákazky. To väčšinou stačí na definitívnu prehru v tomto nerovnom ekonomickom prostredí. A tak firmy s tlačenkou majú obchody zabezpečené, aby mohli do systému na oplátku vracať mazivo.

Podnikanie systémom – lacno kúpim od štátu a predám za normálnu cenu dohodnutému zahraničnému záujemcovi alebo draho dodám čokoľvek vo vopred dohodnutom verejnom obstarávaní alebo kontinuálne draho dodávam lieky, služby a zdravotnícky materiál do čiernej diery bezodného zdravotníctva – by naozaj dokázal ktokoľvek.

Za zmienku v tejto súvislosti stoja dva fakty. Prvým je, že zákulisní hráči, lobisti oligarchovia či akokoľvek inak ich nazveme, s nadobudnutými peniazmi nevedia normálne a korektne podnikať a takto dosahovať zisk. Ich „bežné“ podnikateľské investície dosahujú spravidla prevádzkové straty. Tie ich však, pochopiteľne, nemusia trápiť, ďalší korupčný biznis je spravila na obzore. Politici sami radi pribehnú s dobrými tipmi.

Druhým zapamätania hodným faktom je, že dnešná doba neponúka nikomu záruku na dlhodobé udržanie obrovských majetkov, záruku na dlhodobý pobyt v klube miliardárov. V súčasnosti platí, že ak sa balón prestane plniť novými a novými financiami, veľmi rýchlo spľasne alebo praskne. To si dotyční určite uvedomujú. Je to zrejmé z nervozity, aká sa na nich prejavuje. A ako teraz aj v minulosti platilo, že majetok je jednoduchšie nahonobiť (alebo ukradnúť) ako ho udržať.

Poznámka na záver: Pracujúci planktón je medzi hornými desaťtisícmi v súčasnosti rozšírené pomenovanie pracujúcich živiacich sa poctivou prácou vlastného umu alebo rúk.