Peter Rudzan

Parlamentné voľby 2012 boli doposiaľ najväčším životným triumfom R. Fica. Krátku chvíľku (bohužiaľ, ozaj len veľmi krátku) to po marcových voľbách vyzeralo tak, že Robert Fico využije obrovskú príležitosť, ktorú dostal od voličov, a aspoň sa pokúsi stať sa štátnikom. Teda politikom, ktorý dokázal prekročiť svoj tieň a takto sa zapísať do dejín krajiny.

Žiaľ, obrovskú príležitosť, ktorú na chvíľku mal vo svojich rukách, mu už niekto uchmatol. Len na pár dní sa Robert Fico zasníval a zamyslel a príležitosť zmenila majiteľa. Dostala sa do rúk hráčov v pozadí, hráčov, ktorí sa zväčša neradi ukazujú na verejnosti, hráčov, ktorí však veľmi dobre vedia, že z cudzieho krv netečie. Cudzie si vezmeme a svoje si nedáme, to je ich biznis model. Takto nejako títo hráči uvažujú každé ráno, keď si dávajú prvú voňavú kávu. Akési neprínosné vstupovanie jednej z figúrok na ich šachovnici do dejín je im pritom úplne ľahostajné.

Zrejme tak ostáva už len posledná šanca. Šanca, keď už nie medzi štátnikov, dostať sa aspoň na zoznam prezidentov, ktorí stáli na čele Slovenska.

Na prvý pohľad to nevyzerá na zvlášť ťažkú úlohu. Ale naozaj iba na prvý pohľad. Teda keď optimisticky predpokladáme, že pravica sa za rok a pol aspoň čiastočne skonsoliduje a dohodne sa na podpore skutočnej osobnosti celoslovenského významu, ktorá by mala šancu na volebný úspech.

Málokto si dnes už spomenie, že aj Ivan Gašparovič sa stal prvý krát prezidentom iba ako „z núdze cnosť“. V roku 2004 totiž pravicové strany nedokázali nájsť spoločnú reč a postaviť spoločného kandidáta, ktorý by dokázal poraziť Vladimíra Mečiara. A tak, do určitej miery šokujúco, do druhého kola voľby postúpil proti V. Mečiarovi práve I. Gašparovič. A keďže celonárodný odpor voči V. Mečiarovi bol už vo vrcholnom štádiu, zvíťazilo vtedy menšie zlo. A tak začalo neskutočne dlhých desať rokov prezidentovania I. Gašparoviča.

Z tohoto príbehu je však plynie ponaučenie, ktoré by malo stratégov na pravo od stredu nášho politického spektra viesť k naplánovaniu presvedčivejšieho predstavenia ako sa im podarilo v prezidentských voľbách v roku 2004 či v parlamentných voľbách v roku 2006 a 2012.

V živote platí, že nevyhnutnosť často dovedie človeka ku konaniu vecí, ktoré mu nie sú vlastné a ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Občas to dokonca platí aj na konanie pozitívnych vecí.

Zmes frustrácie, veľkých obáv z budúcnosti a možno i beznádeje. Tak by sa dal v skratke charakterizovať výsledok parlamentných volieb 2012.

Výsledky volieb hovoria o mnohom. Jednou vecí, ktoré jasne pomenúvajú je, že ľudia majú (veľký) strach z budúcnosti. Strach, že prídu o zamestnanie, strach, že sa v takomto prípade o nich nikto nepostará. A táto obava je už zrejme aj v silne sociálnej (socialistickej) Európe do istej miery oprávnená.

Ďalším (negatívnym) poznatkom z kampane i výsledkov volieb je (tolerovaná) absencia dlhodobých vízií pre krajinu. Nasledovaniahodné myšlienky, za ktoré sa oplatí aj čosi obetovať, sa vyparili. Niet ich ani u jednej strany v celom politickom spektre. Kam sa má spoločnosť uberať, ktoré míľniky budú stáť na jej ceste, to v súčasnosti zrejme netrápi nikoho. Jednoznačne víťazia (ešte stále skrývané) mocenské ambície a (neprehliadnuteľné) ekonomické záujmy.

Voľby poukázali na trend, ktorý najvypuklejšie začal v Maďarsku a zrejme sa časom preženie viacerými (možno aj inými ako postkomunistickými) krajinami. A tým je túžba po veľkom, rozhodnom a energickom vodcovi. Vodcovi, ktorý vie v správny čas buchnúť päsťou do stola. Vodcovi, ktorý vie povedať presne to, čo jeho publikum túži počuť. Túžba po istej forme autokracie na Slovensku nielen pevne zakorenila, aj sa aj úspešne košatí.

Od svojej samostatnosti sa konali na Slovensku voľby 7-krát (z toho 3-krát predčasne). Štyrikrát za sebou zvíťazil Vladimír Mečiar, následne už trikrát za sebou Robert Fico.

Pravicové strany si na svojom vysvedčení z volieb môžu prečítať starú známu poučku, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Slovenský volič má síce (extrémne) krátku pamäť, ale zas až takú krátku nie, ako si naivne mysleli handrkujúci sa pravičiari.

Pre voliča ľavice je však v tomto čase povolebných osláv dôležité uvedomiť si, že istoty, ktoré si predstavuje on a istoty, ktoré majú na mysli víťazi volieb, sa, žiaľ, diametrálne odlišujú. Iste – spoľahlivý volič dostane svoje – chlieb a hry. Mnohým to zrejme bude stačiť. Pre iných to bude ale málo. „Blbá nálada“ však zrejme tak skoro zo Slovenska nezmizne.