Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Ospravedlnenie sa za pád vlády nestačí
jún 132012
 

Pavol Frešo, dotlačený médiami a niektorými (marketingovo zdatnejšími) spolustraníkmi, sa pred pár dňami (takmer ihneď po svojom zvolení za predsedu SDKÚ-DS) ospravedlnil bývalej spolustraníčke a súčasne bývalej predsedníčke vlády SR Ivete Radičovej za pád pravicovej vlády, na ktorom sa SDKÚ-DS ešte síce nie pod jeho vedením, ale o to úspešnejšie, podieľala.

Bolo by to celkom milé gesto. Keby neprišlo tak neskoro a nebolo také priehľadné.

Riskantná politická hra Mikuláša Dzurindu za asistencie nielen Ivana Mikloša, ale aj mlčiacej väčšiny v strane, nedopadla podľa predstáv bývalého predsedu. V čase, kedy bola hra ešte v plnom prúde, nikto z mlčiacej väčšiny v strane nenašiel odvahu postaviť sa proti šachistom. V mlčiacej väčšine mal svoje miesto Pavol Frešo hneď po boku Lucie Žitňanskej.

Tak prečo prišlo toto ospravedlnenie sa SDKÚ až teraz? A prečo sme sa dočkali iba obyčajného ospravedlnenia bez akýchkoľvek podrobností alebo vysvetlenia vtedajších udalostí?

Ten skalný zvyšok elektorátu SDKÚ (v marci 2012 pozostával presne zo 155.744 hláv) a zrejme aj mnohí bývalí voliči (ešte v parlamentných voľbách v roku 2010 volilo SDKÚ 390.042 voličov) z rokov predchádzajúcich by sa nepochybne radi dozvedeli celú pravdu. Pravdu o tom, prečo musela padnúť vláda. Pravdu o tom, prečo sme boli svedkami hazardnej hry, ktorá zrejme nemohla dopadnúť dobre pre obyčajných občanov Slovenska.

Zádielska dolina

O tom, o čo v tejto šachovej partii išlo, nechce úprimne hovoriť žiadny z (informovaných) účastníkov. Aké hodnoty sa zachránili a aké vyššie princípy zvíťazili vďaka pádu vlády Ivety Radičovej, sa asi nikdy nedozvieme. Prečo?  Žeby preto, že za tým celým divadielkom bola iba obyčajná samoľúbosť a márnomyseľnosť?

To, že táto šachová partia Mikuláša Dzurindu umožnila návrat Roberta Fica a jeho verných do čela Slovenska, bude raz história hodnotiť ako učebnicový príklad uprednostnenia personálnych záujmov pred záujmami krajiny a jej občanov.

Najvyšší predstavitelia SDKÚ už týždne hovoria o tom, že pravica dostala facku, že takto je to dobre a že už sa všetci z tejto lekcie poučili. A že už je pre voličov pripravený veľký balík nových nápadov, myšlienok a podnetov. Floskula sa úspešne strieda s floskulou. Kým sa však pravicový volič nedozvie aspoň náznak pravdy o páde vlády v roku 2011, bude tomu len ťažko veriť.

Fond národného majetku – mýty a skutočnosť

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Fond národného majetku – mýty a skutočnosť
jún 012012
 

Fond národného majetku vznikol ešte v roku 1991. Sprevádzal ho mýtus, že jeho úlohou je sprivatizovať štátny majetok za čo najvyššiu sumu, čo najlepšie a najspravodlivejšie. Po skončení tejto úlohy mal zaniknúť.

Minulý rok, presne 28.6.2011 v tichosti oslávil svoju dvadsiatku. Stalo sa tak počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Teda vlády, ktorá si rovnako ako jej predchodkyne dala za úlohu zrušiť FNM. Nepodarilo sa.

Skutočnú úlohu, ktorú mal FNM, nemohlo splniť ani ministerstvo privatizácie, ktoré existovalo paralelne od roku 1990 do roku 2003 a neskôr ani ministerstvo hospodárstva, ktoré kompetencie ministerstva privatizácie (celým pôvodným oficiálnym názvom Ministerstvo pre správu  privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky) prebralo.

Tou úlohou bolo držať verejnosť a verejnú kontrolu ďaleko, preďaleko od majetku, moci a peňazí. A takto za bučkom si veselo bačovať.

Už prvé roky svojej existencie si FNM viedol nad očakávania (politikov) dobre. Predával, presnejšie povedané rozdával majetky tým správnym záujemcom za naozaj výhodné ceny. Pre kupujúcich. Toto zvládal skvele bez ohľadu na to, či bola pri moci ľavica, pravica, populisti alebo konzervatívci.

Ríša Mayov - ruiny mayskeho mesta Copán v Hondurase

FNM plnil každej vláde úlohu organizácie, ktorá politickému subjektu, ktorý ju práve ovládal, prinášala peniaze a  funkcie (presnejšie množstvo peňazí a množstvo funkcií) bez toho, aby sa aktuálna politická garnitúra musela spovedať parlamentu, v ktorom by mohla mať opozícia nepríjemné otázky. A preto každá opozícia vyhlasovala, že FNM okamžite po nástupe do vlády zruší a preto sa tak nikdy nestalo.

Naopak. Do vedenia Fondu národného majetku každá vláda nominovala svojich najvernejších. Tých, ktorí bez zbytočných otázok, bez reptania a bez odporu skvele plnili politické objednávky. Pri odhalení nekalých praktík sa vláda vždy verbálne od konania fondu dištancovala a prehlasovala, že za ich konanie nenesie žiadnu zodpovednosť. Sú to predsa iba zlyhania jednotlivcov…

Žiadna vláda nemala a nemá skutočný záujem na zrušení dobre fungujúceho stroja s názvom FNM. Na chvíľu sa pred pár rokmi zrejme aj ľuďom v samotnom FNM zazdalo, že by mohol niekto z politikov ich zrušenie skutočne zrealizovať a tak si Fond národného majetku v roku 2008 dokonca najal mediálnu agentúru, ktorá mala presvedčiť verejnosť (a jej prostredníctvom, pochopiteľne, najmä politikov) o oprávnenosti jeho existencie.

Na správu účasti štátu v niektorých spoločnostiach, kde podiely štátu doposiaľ z rôznych dôvodov zostali, ozaj nie je nutné mať samostatnú organizáciu. FNM však pravdepodobne ani v tomto volebnom období nebude smerovať k zániku. Je viac než jasné, prečo…

 

Daniel Lipšic bude konečne sám sebe pánom

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Daniel Lipšic bude konečne sám sebe pánom
máj 292012
 

Takže sa to uplynulý víkend konečne dopieklo. Koláč dlho predlho pečený je na svete. Daniel Lipšic so svojou súputničkou Janou Žiťňanskou sa rozhodli opustiť rady spokojného, na poslaneckých paušáloch a príspevkoch za voličské hlasy žijúceho KDH. Napriek tomu, že ďalší ich (bývalý) kolega Radoslav Procházka, naznačoval, že si vie predstaviť zjednotenú pravicu vyzbieraním tých najlepších hrozienok, on v KDH ostal. Zrejme je to v jeho prípade momentálne viac vec princípu ako reálne zhodnotenie možností ovplyvniť budúcnosť na Slovensku.

Teda to, že sa vyššie spomínaní dvaja dlhoroční spolupracovníci rozhodli až minulý víkend, nebude úplná pravda. Alternatívne scenáre vývoja vzťahu Daniela Lipšica a KDH boli vymyslené v hlave mladého, nádejného politika už dávno. Akosi mu len chýbala odvaha a možno len ešte v čosi dúfal.

Avšak dúfať v zmenu v KDH je ako dúfať v zmenu v Smere Roberta Fica. Je to dlhý a namáhavý proces, ktorý človeka zlomí omnoho skôr ako by očakávaná zmena čo i len nakukla do týchto zabehnutých politických strán.

Byvol arni (iné názvy: byvol vodný, byvol riečny, byvol divý, byvol ázijský, byvol indický)

O tom, že cesta, ktorú si zvolil D. Lipšic, je už vychodená na Slovensku až až, sa snáď ani nie je treba zmieňovať. Pred ním si ju už prešlo mnoho politikov. Už sa to javí skôr ako súčasť (česko-slovenského) politického folklóru a nie ako cesta na lepšiu implementáciu potrieb voličov do nášho politického systému. Súčasťou spomenutého folklóru sú i výzvy bývalých spolustraníkov na vzdanie sa mandátu. Ako keby oni v podobných situáciách jednali vždy priamo a zásadovo. A toto konštatovanie neplatí len na KDH, ale naprieč celou politickou scénou.

To, že priestor v KDH vymedzený starými matadormi postupne bol pre takú ambicióznu osobu, akou nepochybne je D. Lipšic, primalý, videli snáď všetci. Teda s výnimkou jeho samotného. Ale to, že mu tak dlho trvalo prísť na to, že len snívať nestačí, sa naozaj nechce veriť.

Pravica je v troskách. Zbiera omrvinky z hostiny Smeru. A hľadá svojho budúceho lídra. Intenzívne sa ponúka Pavol Frešo, s ponukou začne čochvíľa i Daniel Lipšic. Opäť tak (minimálne dočasne) dochádza k rozdrobovaniu pravicového elektorátu namiesto toho, aby sme už konečne počuli zmysluplnú víziu.

Zmena volebného systému, zmena ustanovovania sudcov a prokurátorov, zmena zákona o referende, to všetko je isto potrebné. Ale kde je motto, poslanie, zmysel a cieľ tohoto snaženia? Upozorňovať na jednotlivé kauzy a prešľapy je isto dôležité. Ale prečo sa neukázali počas pôsobenia D. Lipšica vo výkonnej moci výsledky? Viniť všetkých naokolo už naozaj pravicovému voličovi z nezadržateľne sa zmenšujúcej strednej vrstvy nestačí.

Pavol Frešo ovládol SDKÚ-DS

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Pavol Frešo ovládol SDKÚ-DS
máj 202012
 

Sobotňajšie nádherné slnečné semifinálové popoludnie ovládol spolu so slovenskými hokejistami aj Pavol Frešo. Delegáti kongresu SDKÚ-DS mu dali svoje hlasy a potom sa už ponáhľali povzbudzovať Slovákov v ich športovom boji proti českým hokejistom.

Pavol Frešo si podmanil upadajúcu stranu možno viac, než sa všeobecne očakávalo. Určite však omnoho viac, než očakávalo krídlo lojálne vlastníkovi SDKÚ – Mikulášovi Dzurindovi. Stranícke krídlo pod vedením Lucie Žitňanskej si takúto prehru nepripúšťalo ani v tom najhoršom sne.

Lucia Žitňanská sa odmietla stať podpredsedníčkou a tak v podstate ukončila svoju misiu, ktorá spočívala v neformálnom líderstve strany medzi prehratými marcovými voľbami a sobotňajším kongresom. Splnila tak úspešne, v rámci svojich možností a schopností, svoju historickú úlohu.

Zrejme však ani Pavol Frešo svoje víťazstvo neočakával v takom rozsahu. Pravdepodobne v obrovskej eufórii podľahol sile okamihu a navrhol vytvorenie funkcie čestného predsedu pre porazeného Mikuláša Dzurindu.

Na ďalšom kongrese o pár mesiacov by sa mali meniť stanovy strany. Jednou z hlavných zmien, ktorú by mal nový predseda presadiť, by malo byť premenovanie strany. Značka SDKÚ bude totiž v mysliach voličov ešte dlho spojená s Mikulášom Dzurindom a Gorilou. A preto je jednoduchšie a pre budúcnosť veľmi dôležité stranu premenovať. Teda v tom prípade, ak chce Pavol Frešo vybudovať nového lídra pravice a v tom optimistickom prípade pravicu zjednotiť. Aspoň jej podstatnú časť.

Gibraltár

Nové meno strany by malo znieť – Demokratická strana.

Pavol Frešo by tak postavil proti zjednotenej ľavici veľké meno. Toto meno už dnes nesie SDKÚ-DS vo svojom názve. Zmena by tak nebola až taká šokujúca, iba by sa vypustila prvá časť názvu strany. Časť pravicových voličov si už dnes uvedomuje, že nekonečné drobenie politickej scény nikam nevedie. Každý politik čo i len trochu neúspešný vo svojej materskej strane si spravidla zakladá stranu novú. Tam prejde so svojimi podporovateľmi. Tí si neskôr navzájom vlezú do vlasov a proces je opäť na začiatku. Niektorí slovenskí politickí rekordmani takto dokázali ukovať aj kratšie reťaze.

Zhrnuté a podčiarknuté: Pavol Frešo by sa mal sústrediť na na zmenu názvu, na zvýšenie atraktívnosti strany pre nových členov s inými charakterovými vlastnosťami, ako tomu bolo doteraz (teda na ľudí, ktorí chcú krajine čosi odovzdať a nie si čo najviac vziať) a až v poslednom rade na pokusy o zapojenie porazeného krídla zakladateľa strany do chodu strany pod novým vedením.

 

SDKÚ-DS vraj ponúka voličom voľbou nového predsedu novú nádej

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na SDKÚ-DS vraj ponúka voličom voľbou nového predsedu novú nádej
máj 142012
 

Schyľuje sa k historickej chvíli v strane, ktorej nikto nikdy nebude môcť uprieť, že napravila väčšinu deformácií, ktoré zanechal po sebe svojim vládnutím Vladimír Mečiar. A tou je v SDKÚ-DS voľba nového predsedu. Mnohí si pomyslia, že konečne… a ďalší, že či už náhodou nie je neskoro…

Možno trochu osvieženia pamäti nezaškodí ako delegátom, tak voličom a sympatizantom tejto strany.

Začiatkom roka 2008 napríklad Mikuláš Dzurinda ukončil diskusie o zmene vedenia strany nasledovným spôsobom: Valentín Mikuš a Branislav Záhradník vydali vyhlásenie Nastal čas na zmenu, v ktorom uvádzali, že nastala historická chvíľa na zmenu vo vedení SDKÚ-DS, ktorá by mohla prelomiť stagnáciu dôvery (voči strane). Signatári žiadali vytvoriť zodpovedajúci priestor na dialóg s cieľom dodať SDKÚ-DS novú energiu na presadzovanie zodpovednej stredo-pravej politiky.

M. Dzurinda presadil, nielen pre neho tak typické, mocenské riešenie vnútrostraníckeho konfliktu. Vedenie nielen vylúčilo signatárov zo strany (ukážkovou rýchlosťou – už tri dni po zverejnení vyhlásenia), ale pre istotu aj rozpustilo regionálnu organizáciu v Bratislave. Miesto pôvodnej následne vznikla nová regionálna organizácia. Väčšina poslancov v krajskom i mestskom zastupiteľstve sa postavila na stranu signatárov vyhlásenia. Po nejednoznačne sa vyvíjajúcej situácii Prezídium SDKÚ-DS odobralo licenciu 32 miestnym zväzom v Bratislave a rozpustilo ich. M. Dzurinda na margo toho iba sucho konštatoval, že stranícke štruktúry sa stali nefunkčnými a porušujú vnútorné pravidlá strany. Signatári vyhlásenia zašli veľmi ďaleko (až priďaleko, dá sa povedať) a žiadali odstúpenie predsedu SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu.

Košice - Sídlisko KVP (rok 2002)

V následnej pre-registrácii členov strany do novovytvorených regionálnych štruktúr boli (ako sa dalo predpokladať) eliminované prihlášky nepohodlných a neželaných osôb. Typické slovenské riešenie straníckych problémov naprieč celým politickým spektrom.

Za predsedníčku nového regionálneho zväzu v Bratislave bola zvolená Lucia Žitňanská.

Po fiasku v marcových voľbách 2012 sa nesmelo postavila na čelo zdecimovanej strany práve Lucia Žitňanská. V uplynulých rokoch sa sústredila takmer výhradne na odbornú prácu. Tú politickú prenechávala na iných. V čase prepuknutia škandálu Gorila sa snažila ostať čo najviac neviditeľnou. Čakala, čo sa bude diať. A nakoniec počkala až do doby, kým sa vietor utíšil, aby začala o sebe hovoriť ako o skutočnej alternatíve vo vedení dlhoročného lídra pravice.

SDKÚ-DS ponúka voličom novú nádej. Otázka je, či nie falošnú?

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením
máj 022012
 

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie)  nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

 

Štátnik Robert Fico

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Štátnik Robert Fico
apr 162012
 

Parlamentné voľby 2012 boli doposiaľ najväčším životným triumfom R. Fica. Krátku chvíľku (bohužiaľ, ozaj len veľmi krátku) to po marcových voľbách vyzeralo tak, že Robert Fico využije obrovskú príležitosť, ktorú dostal od voličov, a aspoň sa pokúsi stať sa štátnikom. Teda politikom, ktorý dokázal prekročiť svoj tieň a takto sa zapísať do dejín krajiny.

Žiaľ, obrovskú príležitosť, ktorú na chvíľku mal vo svojich rukách, mu už niekto uchmatol. Len na pár dní sa Robert Fico zasníval a zamyslel a príležitosť zmenila majiteľa. Dostala sa do rúk hráčov v pozadí, hráčov, ktorí sa zväčša neradi ukazujú na verejnosti, hráčov, ktorí však veľmi dobre vedia, že z cudzieho krv netečie. Cudzie si vezmeme a svoje si nedáme, to je ich biznis model. Takto nejako títo hráči uvažujú každé ráno, keď si dávajú prvú voňavú kávu. Akési neprínosné vstupovanie jednej z figúrok na ich šachovnici do dejín je im pritom úplne ľahostajné.

Zrejme tak ostáva už len posledná šanca. Šanca, keď už nie medzi štátnikov, dostať sa aspoň na zoznam prezidentov, ktorí stáli na čele Slovenska.

Na prvý pohľad to nevyzerá na zvlášť ťažkú úlohu. Ale naozaj iba na prvý pohľad. Teda keď optimisticky predpokladáme, že pravica sa za rok a pol aspoň čiastočne skonsoliduje a dohodne sa na podpore skutočnej osobnosti celoslovenského významu, ktorá by mala šancu na volebný úspech.

Zámok Schönbrunn vo Viedni

Málokto si dnes už spomenie, že aj Ivan Gašparovič sa stal prvý krát prezidentom iba ako „z núdze cnosť“. V roku 2004 totiž pravicové strany nedokázali nájsť spoločnú reč a postaviť spoločného kandidáta, ktorý by dokázal poraziť Vladimíra Mečiara. A tak, do určitej miery šokujúco, do druhého kola voľby postúpil proti V. Mečiarovi práve I. Gašparovič. A keďže celonárodný odpor voči V. Mečiarovi bol už vo vrcholnom štádiu, zvíťazilo vtedy menšie zlo. A tak začalo neskutočne dlhých desať rokov prezidentovania I. Gašparoviča.

Z tohoto príbehu je však plynie ponaučenie, ktoré by malo stratégov na pravo od stredu nášho politického spektra viesť k naplánovaniu presvedčivejšieho predstavenia ako sa im podarilo v prezidentských voľbách v roku 2004 či v parlamentných voľbách v roku 2006 a 2012.

V živote platí, že nevyhnutnosť často dovedie človeka ku konaniu vecí, ktoré mu nie sú vlastné a ktoré by za iných okolností nikdy neurobil. Občas to dokonca platí aj na konanie pozitívnych vecí.

Volebné víťazstvo pravice

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Volebné víťazstvo pravice
mar 262012
 

Volebné výsledky parlamentných volieb z marca 2012 možno interpretovať z mnohých rozdielnych hľadísk veľmi rozdielne.

Pochopiteľne – pri rozdeľovaní funkcií a najmä podielu na koláči štátneho rozpočtu dominuje jednoduchá matematika. Aritmetika jasne hovorí, že pravica utrpela debakel práve tak veľký, aké víťazstvo dosiahla ľavica.

Iný, perspektívny pohľad z dlhodobého hľadiska na tie isté výsledky však hovorí o inom. A to o tom, že práve tento katastrofálny výsledok rozhádanej, nekooperujúcej a v poslednej dobe iba na získavanie profitu z funkcií zameranej pravici prišiel práve včas. Ako sa hovorí, o päť minút dvanásť.

A nie len to. Volebný výsledok a istoty (že sa víťazi celé 4 roky udržia pri válove) strany Roberta Fica umožnili pravici získať dostatočne dlhý čas na sebareflexiu, výmenu opotrebovaných a „opozeraných“ politikov a nájdenie ideového vodcu, ktorý by pravicu dostal z kolien opäť na nohy. Všeličo totiž môžeme druhému najznámejšiemu Mikulášovi u nás vyčítať, ale to, že by nemal svojho času charizmu, to určite nie.

Radoslav Procházka, nádejný politik zo zostavy KDH, používa veľmi často termín „reštart pravice“. Možno s ním iba súhlasiť. Skutočne je potrebné zadefinovať prečo, pre koho a s kým má pravica na Slovensku existovať.

Čoraz zrejmejšie však je, že zadefinovanie nových (neo)liberálnych či (neo)konzervatívnych vízií pre krajinu nebude možné so súčasnou garnitúrou politikov, pre ktorých sa politika stala výnosným zamestnaním a ktorí sa práve vďaka politike dostali na listiny obyvateľov Slovenska, ktorí sú už dávno a na generácie „za vodou“. Títo to nemôžu byť (aj keď oni sami si naopak myslia, že len oni to môžu byť). A, úprimne, ani by také niečo nezvládli. Už roky si žijú vo svojej ulite geniality, z ktorej sa už nikdy nepozrú von.

Radoslav Procházka však jedným dychom hovorí o tom, že lídrom pravice vo voľbách sa stalo KDH a práve preto by zjednotenie pravice malo prebiehať pod krídlami a gesciou tohoto hnutia. S tým by sa, poznajúc názory pravicových voličov, dalo úspešne polemizovať. Nehovoriac o tom, že KDH je skôr len poloslepým ako jednookým kráľom medzi pravicovými slepcami. Okrem iného má na súpiske taktiež množstvo politikov, ktorý si nedokázali svoje mravné hodnoty uchrániť pred náporom majetkov a funkcií.

ZOO Fuengirola (Španielsko)

 

A preto – keď už reštart, tak prečo nie naozaj úplný a úprimný. 4 roky sa zdajú ako dlhá doba, ale už o 3 roky začína predvolebná kampaň. A práce na reštarte je ako na kostole. Vyhrievanie sa na zubatom opozičnom slniečku a hranie sa na piesočku, ktorý pravica dostane od SMER-u, nie je nič prínosné pre žiadnu skupinu obyvateľov Slovenska.

Čo nám našepkal 10. marec?

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Čo nám našepkal 10. marec?
mar 122012
 

Zmes frustrácie, veľkých obáv z budúcnosti a možno i beznádeje. Tak by sa dal v skratke charakterizovať výsledok parlamentných volieb 2012.

Výsledky volieb hovoria o mnohom. Jednou vecí, ktoré jasne pomenúvajú je, že ľudia majú (veľký) strach z budúcnosti. Strach, že prídu o zamestnanie, strach, že sa v takomto prípade o nich nikto nepostará. A táto obava je už zrejme aj v silne sociálnej (socialistickej) Európe do istej miery oprávnená.

Ďalším (negatívnym) poznatkom z kampane i výsledkov volieb je (tolerovaná) absencia dlhodobých vízií pre krajinu. Nasledovaniahodné myšlienky, za ktoré sa oplatí aj čosi obetovať, sa vyparili. Niet ich ani u jednej strany v celom politickom spektre. Kam sa má spoločnosť uberať, ktoré míľniky budú stáť na jej ceste, to v súčasnosti zrejme netrápi nikoho. Jednoznačne víťazia (ešte stále skrývané) mocenské ambície a (neprehliadnuteľné) ekonomické záujmy.

Voľby poukázali na trend, ktorý najvypuklejšie začal v Maďarsku a zrejme sa časom preženie viacerými (možno aj inými ako postkomunistickými) krajinami. A tým je túžba po veľkom, rozhodnom a energickom vodcovi. Vodcovi, ktorý vie v správny čas buchnúť päsťou do stola. Vodcovi, ktorý vie povedať presne to, čo jeho publikum túži počuť. Túžba po istej forme autokracie na Slovensku nielen pevne zakorenila, aj sa aj úspešne košatí.

Hrad Krásna Hôrka

Od svojej samostatnosti sa konali na Slovensku voľby 7-krát (z toho 3-krát predčasne). Štyrikrát za sebou zvíťazil Vladimír Mečiar, následne už trikrát za sebou Robert Fico.

Pravicové strany si na svojom vysvedčení z volieb môžu prečítať starú známu poučku, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Slovenský volič má síce (extrémne) krátku pamäť, ale zas až takú krátku nie, ako si naivne mysleli handrkujúci sa pravičiari.

Pre voliča ľavice je však v tomto čase povolebných osláv dôležité uvedomiť si, že istoty, ktoré si predstavuje on a istoty, ktoré majú na mysli víťazi volieb, sa, žiaľ, diametrálne odlišujú. Iste – spoľahlivý volič dostane svoje – chlieb a hry. Mnohým to zrejme bude stačiť. Pre iných to bude ale málo. „Blbá nálada“ však zrejme tak skoro zo Slovenska nezmizne.

Tradícia nerešpektovania zákona

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia nerešpektovania zákona
mar 072012
 

Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.

V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.

Povodeň v Košiciach (2010)

Ale teraz o inom.

Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.

Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával  na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.

M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.

Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.