Émile Henri Gauvreau, (1891 – 1956), americký spisovateľ a novinár
“Bol som súčasťou toho čudného prúdu ľudí, ktorí trávia svoj život robením vecí, ktoré sa im protivia a to len preto, aby zarobili peniaze, ktoré vlastne nechcú, ale vďaka ktorým si kupujú veci, ktoré nepotrebujú, aby nimi imponovali ľuďom, na ktorých im nezáleží.“
Kraby. Ich osud je už spečatený.
Európske elity a najmä jedna z ich podskupín – skupina štátnych byrokratov, zdá sa, strácajú už úplne súdnosť vo svojom rozhodovaní o tom, ako zodrať pracujúcu vrstvu.
V uplynulých dňoch štátna nenažratá mašinéria v Taliansku rozhodla o tom, že všetci (ide iba súkromné osoby, korporácie ovládajúce politikov sú samozrejme z obliga a zatiaľ sa nenašiel elegantný spôsob ako rozdeliť firmy na naše, ktoré sú dobré a tie ostatné, ktoré sú pochopiteľné zlé), ktorí dostanú platbu zo zahraničia, sú automaticky podozriví z daňových únikov a prania špinavých peňazí. A keďže v každej správnej demokracii európskeho strihu prezumpcia neviny postupne prestáva platiť, Taliani sú automaticky pokladaní za vinných a 20% z obdržanej platby im banka strhne a pošle na daňový úrad.
Chudák Talian má potom celý celučký rok na to, aby dokladoval pôvod peňazí a spôsob ich zdanenia. Pokiaľ bude daňový úrad spokojný, zadržanú čiastku vráti. A pokiaľ nie, bude použitá ako väčšina peňazí v rozpočte – na štátne predražené zákazky. Korupčná mašinéria si vymyslela ďalší spôsob plnenia bezodných vreciek.
Zatiaľ nie je jasné, či si túto neuveriteľnú metódu šikanovania občanov vymysleli Taliani sami iba pre seba, alebo ide o pokus s posvätením tých najvyšších v Únii. Veď aj jednorazové zdanenie vkladov a úspor, ktoré sa uskutočnilo toť nedávno na Cypre, bolo iba výnimočné a nikdy nikde sa nemá zopakovať. Ktovie prečo potom už Medzinárodný menový fond vo svojich správach začína nenápadne hovoriť o jednorazovom zdanení úspor všetkých 500 miliónov obyvateľov Európskej únie…
Talianske Dolomity
Je do istej miery pozoruhodné, že sa nenájde v Európe silnejšie politické zoskupenie s dostatočnou mediálnou podporou, ktoré by prevzalo na seba zodpovednosť a začalo poukazovať na neuveriteľné zvrátenosti, ktoré produkujú štátom platení politici a úradníci, teda tí, ktorí legálne okrádajú (eufeministický názov pre to je – zdanenie) tých, čo pracujú a tvoria hodnoty. Alebo to, že nikto nezdvihne hlas proti aktuálnemu vývoju je len ďalší dôkaz toho, že všetko sa dá kúpiť? Že všetko a všetci sú len otázkou ceny?
Iste, je nespochybniteľné, že veľké spoločnosti nemôžu existovať bez riadenia, ktoré práve byrokracia má zabezpečovať. Neobmedzená moc, ktorú si postupne úradníci vydobyli spolu s mentálnymi obmedzeniami, ktoré väčšinu z nich limitujú, tvoria smrteľnú kombináciu. Prečo si práve byrokrati, pohodlne žijúci na úkor svojho hostiteľa, tohoto svojho živiteľa rýchlo a nezadržateľne zabíjajú, sa len ťažko dá pochopiť. Keď vyhynú tí, ktorí platia dane, vyhynú i štátni úradníci a zamestnanci. Síce o trochu neskôr, ale vyhynú. Mal by im to konečne už niekto povedať.
Prečítajte si viac:
o elitách dneška v článku: Elity
o volebnom práve pre byrokratov v úvahe: Volebné právo
Ernst Friedrich Schumacher, (1911 – 1977), britský ekonóm nemeckého pôvodu
Každý inteligentný blázon vie urobiť veci tak, aby boli väčšie, oveľa komplexnejšie a intenzívnejšie. Je však potrebný dotyk génia a veľa odvahy, aby sa veci pohli opačným smerom.
Romantický Krakov
Ceny priemyselných tovarov vytrvalo klesajú. Vďaka tomu môžu štatistici vykazovať infláciu omnoho nižšiu ako je reálna v spotrebnom koši bežného príslušníka nižšej strednej a niže (spoločenskej) triedy. Keďže mzdy (šťastnejšej väčšiny) zamestnancov pomaly ale isto rastú, začína byť aj slovenská pracovná sila drahá pre producentov etablovaných u nás.
Tým, že máme euro, nemôžeme devalvovať korunu tak ako to pred pár týždňami urobili Česi. Tí rýchlo zareagovali na potreby nemeckých priemyselníkov a prudko devalvovali českú korunu. Dosiahli tak relatívne zníženie ceny práce (počítané v eur) a tým i zníženie ceny produkcie, prevažne exportovanej práve do Nemecka. Domáci obyvatelia túto devalváciu nepocítili tak negatívne ako pozitívne ju pocítili producenti. Malá poznámka pod čiarou: Česi ešte na dôvažok dokázali korunu devalvovať práve v čase, kedy si silní domáci hráči zhodou okolností potrebovali konvertovať obrovské sumy v zahraničných menách do korún. Časová zhoda bola zaiste náhodná. Tak ako to pri nezávislých centrálnych bankách už chodí.
S týmto problémom nemožnosti devalvácie sa boria okrem nás viaceré krajiny eurozóny. Pobaltské krajiny zvolili dobrovoľne jediné možné riešenie, keď chceli ostať v hre – začali už v dávnejšie znižovať mzdy. Naprieč celou krajinou. Nevyhli sa tomu ani úradníci a štátni zamestnanci. Napríklad takí Gréci sa k tomu veľmi nemali a boli tak prinútení vydať sa rovnakou cestou až tlakom zo strany európskych politikov a finančných domov. Ekonómovia mimo mainstreamu odhadujú, že také Grécko či Španielsko budú musieť znížiť mzdy možno aj o 30% a v niektorých sektoroch možno až o 50 neuveriteľných, krutých, ale zrejme nevyhnutných percent. Teda, ak sa budú chcieť niekedy vrátiť do ligy konkurencieschopnosti. Na Slovensku ako prví našli odvahu hovoriť na túto tému vo Volkswagene. VW zatiaľ žiada od odborov len symbolické zníženie miezd o 4%, korelujúce so znížením ceny práce v ich závodoch v Čechách.
Vyšívanie po vietnamsky
Najbližšie roky nám určite dajú aj pravdivú a politikmi neskresľovanú odpoveď na otázku, či Slovensko urobilo dobre, že prijalo euro za svoju menu. A aký vplyv to malo na zmenu vnímania cien a zmenu nákupného správania sa jednotlivých skupín obyvateľstva. Veď mnohí už trpko zistili, že je omnoho jednoduchšie utratiť 10 eur ako 300 korún, a rovnako tak je jednoduchšie oželieť 100 eur oproti pôvodne trom tisíckam…
Súčasťou tejto odpovede budú aj také faktory ako devalvácia, resp. revalvácia vlastnej meny a inflácia, resp. deflácia. Oficiálne štatistiky sa snažia presviedčať občanov, že ekonomický útlm spôsobuje útlm v každoročnom raste cien, na ktorý si už všetci viac menej zvykli. Rovnako tak ako si zvykli na pravidelné, každoročné, čo i len symbolické zvyšovanie platov.
Robert Arthur Talbot Gascoyne-Cecil, 3rd Marquess of Salisbury, (1830 – 1903), 13 rokov predseda britskej vlády
Keď kráľovná Viktória požiadala Lorda Salisburyho, v tom čase predsedu vlády, aby uskutočnil niektoré reformy, odpovedal jej nasledovne: „Zmeny? Vaša Výsosť, nie sú veci už dostatočne zlé tak ako sú teraz?“
Škótsky Edinburgh
Mike Tyson, nar. 1966, slávny americký boxer
„Každý má plán; až kým nedostane úder do tváre.“
Lov rýb v južnej Indii
Elity súčasné sa v mnohom podobajú, avšak v ďalšom, tak dôležitom, odlišujú od elít minulých. Od elít, ktoré boli vychovávané od detstva v tom, že raz budú tými, ktorí budú viesť svoju krajinu, svoj ľud do lepšej budúcnosti.
Tieto elity včerajška vyrastali bez toho, aby sa v ich okolí vyskytovali nízke pohnútky a prízemná nečestnosť. Boli vedené k tomu, že majú rešpektovať seba samých a že ich konanie bude po celý život sprevádzať prísny pohľad tých, ktorým budú veliť. Minulé elity vedeli už od malička, že budú takmer po celý život stáť na takom vysokom mieste, z ktorého je rozhľad na celú spoločnosť, na spojenia a putá, ktorými je popretkávaná. Na riadenie takejto zložitej štruktúry je potrebné mať čas premýšľať, hodnotiť, analyzovať a najmä počúvať ľudí múdrych a vzdelaných.
Elity včerajška pohŕdali nebezpečenstvom v mene cti a povinnosti. Neváhali bojovať a umierať pre svoj ľud. Ísť do boja v prvej línii bolo pre nich cťou. Boli vedené v poslušnosti pred Bohom, mravnej čistote, obozretnosti v rozhodovaní a konaní. Boli vykonávateľmi spravodlivosti a implementátormi zákonov. Mali zmysel pre poriadok a vernosť. Boli bohaté, ale mali hlboký zmysel pre dobročinnosť. Elity minulosti skutočne nebolo ťažké rozlíšiť. Jej vystupovanie, správanie a reč bola nezameniteľná.
Elita súčasnosti, napriek tomu, že mnohí jej príslušníci si to vôbec neuvedomujú, sa skladá z vysokopostavených štátnych úradníkov, majiteľov a manažérov veľkých firiem, politikov na najvyšších miestach, manažérov štátnych podnikov a štátnych inštitúcií. Kam sa v štátnej sfére pozrieme, tam sa dá nájsť člen súčasnej vládnucej elity – či nakukneme na akademickú pôdu, na súdy, do silových zložiek alebo do nemocníc alebo privátnych kliník. Elita pochádzajúca zo súkromnej sféry, ktorá naakumulovala kapitál vlastným umom a prácou pre neštátny sektor je v defenzívnej menšine, čo je pochopiteľné, keď sa letmo pozrieme na to, ako sa zo štátneho kumulujú a presúvajú veľké majetky.
Aké sú však tie dnešné elity v porovnaní s tými už takmer zabudnutými? Sú bez pocitu zodpovednosti, bez vôle niečo zmeniť k lepšiemu a bez odvahy ukázať, že je to vôbec možné. Elity dneška si užívajú pocit, že sa do tejto vybranej spoločnosti dostali a neminie deň, aby sa nezamýšľali nad tým, ako si z tohto postavenia odniesť čo najviac (hmotného). Nie je dôležité žiť a pracovať čestne a svedomito, stačí keď dokážeme naše kroky úspešne zdôvodňovať. Mnohokrát stačí aj poukázanie na nie práve mravné konanie iného príslušníka elity a kritické hlasy hneď stratia na sile. Zodpovednosť za svoje zmýšľanie, rozhodovanie a konanie zo záhadných dôvodov nepatrí do mentálnej výbavy príslušníka súčasnej elity. Aké následky prinášajú jeho dnešné kroky pre budúcnosť jeho vlastnú i krajiny, vďaka existencii ktorej si svoje výsadné postavenie môže dosýta užívať, ho ani v najmenšom nezaujímajú. Prečo, nevedno. Pud vlastnej sebazáchovy ako keby už viac neexistoval a nahradil ho pud hmotného zabezpečenia sa do konca života, a najlepšie až do konca života vlastných detí a ich detí…
Big Ben (Londýn, Westminsterský palác)
Elita všeobecne je definovaná ako zdroj mravných hodnôt a politickej múdrosti kombinovanej s múdrosťou ekonomickou a silou svoje ideály presadiť. Bez zodpovedne rozhodujúcich a konajúcich elít nemôže dlhodobo existovať žiadny národ. Hrať sa na ňu však nebude postačovať.
Oliver Wendell Holmes, Jr. (1841 – 1935), americký sudca
„Hlavnou hodnotou civilizácie je to, že činí prežívanie života zložitejším; lebo len zložitejšie a intenzívnejšie intelektuálne úsilie znamená plnší a bohatší život. Znamená viacej života. Život je cieľom sám o sebe a jediná otázka ohľadne toho, či stojí zato ho žiť, je, či ho máte dostatok.“
Predavač zeleniny a ovocia v Mexiku
Pred nami sú voľby do vyšších územných celkov, v susedných Čechách len nedávno merali voliči cestu do volebných miestností aby si v predčasných voľbách zvolili nový parlament.
Zdá sa, že takmer neustále sme v predvolebnom období. Pred parlamentnými alebo pred komunálnymi alebo pred župnými či nebodaj pred voľbami do európskeho parlamentu. Akosi sa nám v tej našej Európe demokracia vymkla z rúk. Stále dokola sa musíme pozerať na vyretušované tváre na bilbordoch, ktoré nás pozývajú (alebo odrádzajú?) prevziať zodpovednosť za krajinu, za Európu, za svet a za vesmír a vybrať (často náhodne, bez akejkoľvek znalosti jeho či jej programu alebo vízie) niekoho na ďalšie obdobie, kto bude mať každý mesiac zaručený paušálny príjem a možnosť si ešte kde tu privyrobiť aj pri verejných obstarávaniach, predajoch či nákupoch majetku pre erár.
V dnešnej dobe považujeme volebné právo za také samozrejmé, že nám to ide občas až na nervy. Avšak tí, ktorým čo-to zo šedej kôry mozgovej aj po každodennom výplachu našimi televíznymi kanálmi zostalo vedia, že všeobecné volebné právo je len novinkou zavedenou v západných krajinách v druhej polovici 20. storočia. Predtým bolo veľmi podstatné (aj dnes to pochopiteľne podstatné je, ale už nie v súvislosti s volebným právom), či ste sa narodili do bohatej aristokratickej rodiny alebo do spoločenskej spodiny, či ste sa narodili s bielou pokožkou na tvári, alebo ste sa narodili ako muž či žena. Všetky tieto kritéria zohrávali dlhé stovky rokov podstatnú úlohu.
To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, väčšiu časť dejín samozrejmé nebolo. A preto možno prichádza čas aj na ďalšiu zmenu. Zmenu, ktorá tesne súvisí s budovaním sociálnych demokracií a sociálnych štátov v Európe.
Budovanie sociálnych štátov totiž prinieslo niečo, s čím jeho tvorcovia nepočítali. A tým je fakt, že väčšina obyvateľov krajiny má signifikantný príjem zo štátneho rozpočtu. Do tejto skupiny musíme započítať nielen štátnych úradníkov, štátnych zamestnancov (učiteľov, vojakov, lekárov, policajtov, požiarnikov a podobne), ale i všetkých dôchodcov, poberateľov podpory v nezamestnanosti a množstva iných sociálnych dávok.
Po spočítaní tejto skupiny občanov dôjdeme k záveru, že už väčšia časť občanov príjmovo závisí na štáte. U nás je tento podiel zhruba 1,1 až 1,2 ku 1. Je potom logické a pochopiteľné, že títo ľudia sa snažia vo voľbách dať svoj hlas tomu, kto im už dáva, alebo len sľubuje (pokiaľ je momentálne v opozícii) zvyšovanie príjmov a rôznych štátnych dávok. Keďže takého správanie sa voliča je racionálne (či už je vedomé, alebo iba podvedomé), nemožno proti nemu namietať. Až na fakt, že z dlhodobého hľadiska vedie ku kolapsu takto spravovaného štátu a nemožnosti udržania jeho sociálnych funkcií v budúcnosti na rovnakej úrovni ako je tomu teraz.
Preto nastáva otázka, či by sa v budúcnosti práve pre vyššie uvedené fakty nemalo pristúpiť k tomu, že výkon hlasovacieho práva by bol obmedzený v čase, kedy by občan pracoval pre štát, respektíve by žil na štátnych dávkach.
Pozastavenie (alebo obmedzenie) výkonu hlasovacieho práva by mohlo byť aj na základe kritéria o platení daní. Iba skutoční platcovia daní, zrejme v tomto prípade priamych, by si mohli uplatňovať volebné právo v danom roku, alebo inak zvolenom období. Medzi skutočných platcov daní by sa zrejme nemohli počítať zamestnanci platení z daní iných ľudí, teda de facto ani štátni zamestnanci, ktorí na výplatnej páske majú síce uvedené číslo nazvané odvedená daň z príjmu, ale z pohľadu štátu je to stále iba prekladanie peňazí z jedného vrecka do druhého.
Budhistický mních v Luang Prabang (Laos)
Úvahy o modifikácii všeobecného volebného práva by v neposlednom rade mohli smerovať aj do oblasti rodín a rodinnej politiky štátu. Prečo by v skutočnosti nemohlo mať volebné právo aj dieťa? Keď môže mať kartu poistenca ako i bežný účet, určite by mohlo mať aj volebné právo. A že by nevedelo hlasovať? Nie nevedelo. Výkon jeho hlasovacieho práva by však bol v rukách jeho zákonného zástupcu, teda spravidla v rukách rodičov. Hneď by sa videlo, či štát bude i naďalej pokračovať v doterajšej, teda verbálnej podpore rodín avšak vo faktickej podpore bezdetných konzumentov a prijímateľov ďalších benefitov alebo svoju politiku primerane upraví.
V každom prípade sa však zdá, že všeobecné hlasovacie právo nás, v západných demokratických krajinách, pomaly ale isto dostalo na slepú koľaj. Cesta späť na tú vytúženú koľaj hlavnú nebude jednoduchá a možno ju už ani nikdy nenájdeme.
Julia Latyniová, (nar. 1966), ruská spisovateľka
„Čínsky úspech sa zakladá na nespochybniteľnej zvláštnosti – neexistencii všeobecných volieb. Keby boli zavedené, už zajtra by pol miliarda zbedačených čínskych vidiečanov zvolila za prezidenta nejakého nového Maa. Za dva roky by v krajine nebol ani zárodok slobody, ani rastúci blahobyt.“
Benátky – freska na Bazilike svätého Marka