Etatizmus – slovíčko, ktoré budeme čítať či počúvať z úst politických komentátorov a opozície čoraz častejšie. Etatizmus je definovaný ako nadmerný vplyv štátu na život spoločnosti. Silný štát sa v tomto -izme považuje za jediný zdroj hybných síl spoločenského pokroku. Hospodárstvo celej krajiny by malo byť vo výraznej miere riadené centrálne, buď priamym vplyvom na výrobné podniky (čo sú zároveň najväčší zamestnávatelia) alebo aspoň so silnou štátnou reguláciou. Etatizmus často požaduje obmedzené súkromne vlastníctvo z dôvodu jednoduchších štátnych intervencií.
Robert Fico sa nikdy netajil tým, že je tvrdým zástancom silného štátu. Štátu, kde by sa panovník nemusel nikoho na nič pýtať a sám by rozhodoval o všetkom, čo sa v krajine šuchne.
Úplná zmena demokratického štátu na monarchiu v súčasnosti Slovensku nehrozí len z toho dôvodu, že sme v demokratickej Európe a slovo demokracia máme napísané aj v ústave. Preto je potrebné z času načas usporiadať voľby a udržiavať v pospolitom ľude zdanie demokracie.
V tejto chvíli však už nič nemôže šéfovi Smeru zabrániť, aby začal premieňať a nakoniec aj premenil krajinu pod Tatrami na svoj obraz. Je legitímne kalkulovať, tak ako to bezpochyby urobil on, že vládnutie jeho kliky bude trvať najmenej dve volebné obdobia, teda dlhokánskych 8 rokov.
A preto sa po uplynulých rokoch, kedy dochádzalo k viac či menej úspešnej decentralizácii štátnej správy, vracajú roky jej opätovnej centralizácie.
Štát si opäť osobuje právo vstupovať do všetkých oblastí života človeka. Štát si osobuje právo rozhodovať, čo má človek od svojho narodenia až po smrť robiť, ako má študovať, kde má tráviť čas a kam si chodiť po podporu či dôchodok. Ovládnutie života poddaných – to je etatizmus nielen slovenský, ale európsky.
Istoty zvíťazili vo voľbách a istoty sú aj chrbtovou kosťou programového vyhlásenia druhej vlády Roberta Fica. Ak aj pripustíme, že pocit väčšej istoty dokáže štát svojmu občanovi dať, tak je to pocit, ktorý má prchavý charakter. Nároky nás, občanov štátu istôt, totiž rastú vždy a za každých okolností rýchlejšie ako ich akákoľvek (sociálna alebo antisociálna – na pomenovaní nezáleží) vláda dokáže plniť. Plnenie sľubov je totiž podmienené peniazmi, ktoré má štát k dispozícii a nie vôľou, skutočnou či fingovanou, tieto sľuby plniť.
Istoty, ktoré nám štát podsúva a prináša, nás však v skutočnosti z dlhodobého hľadiska oberajú oveľa viac ako sme si ochotní pripustiť. Štát tým, že do všetkého strká nos, rozkladá tradičné štruktúry spoločnosti, substituuje činnosť rodiny, prirodzených lokálnych komunít a priateľských väzieb. Podrobnejšie o dôsledkoch takéhoto rozkladu spoločnosti si môžete prečítať v úvahe „O smyslu života a štěstí“ od Petra Hampla.
