Kto vládne štátom?

 Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika  Komentáre vypnuté na Kto vládne štátom?
aug 142012
 

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

Olympijské hry - Londýn 2012 - Mária Czaková - slovenská reprezentantka v chôdzi na 20 km

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Investovanie v časoch bankrotov

 Investovanie, Správcovské spoločnosti  Komentáre vypnuté na Investovanie v časoch bankrotov
júl 302012
 

Investičné stratégie ľudí, ktorí si mohli (a môžu) v poslednom desaťročí odkladať peniaze na neskôr, do budúcnosti, boli založené na snahe dostať sa  svojim investovaním a šetrením do bodu, v ktorom sa stanú rentiérmi poberajúcimi výnos zo svojich ťažko ušetrených peňazí.

Masívna masáž životných poisťovní, dôchodkových fondov či investičných fondov kreovala nakoniec v spoločnosti očakávania, ktoré nebude možné splniť. To, že z drobného, každomesačného investovania relatívne zanedbateľnej čiastky (v tomto článku sa nehovorí o ľuďoch, ktorí dokážu mesačne sporiť rádovo stovky alebo až tisíce eur) môže vzniknúť kapitál poskytujúci od istého veku rentiéra doživotnú rentu zaručujúcu požadovaný životný štandard, neverí ani finančný poradca predávajúci jednotlivé investičné produkt. Nieto ešte jeho šéf.

Takýto model šetrenia a žitia z renty nefungoval nikdy. A je isté, že po mnohé generácie ľudia po takom túžili. Je však možné skutočné fungovanie takéhoto systému rént či pasívnych príjmov? Systému, kde sa desiatky rokov šetrí do investičných nástrojov, ktoré spravidla sotva pokrývajú infláciu a poplatky a kde takmer nič nie je stabilné a predvídateľné…

Chlapček z vidieka (oblasť Luang Prabang, Laos)

Súčasný stav (trvajúci už po mnoho rokov) v jednotlivých krajinách, medzi ktoré sa zaraďuje aj Slovensko, je nasledovný:

1. štát (teda politici a úradníci) každoročne míňa viac ako dokáže vtiahnuť z vrecák občanov, ktorí v krajine tvoria hodnoty

2. štát (a teda politici a nimi ovládaní úradníci) sa každoročne zadlžuje viac a viac a každoročne ho platenie úrokov z týchto dlhov stojí viac peňazí, ktoré musia vytiahnuť z vrecák občanov

3. keďže z peňaženiek občanov (z dôvodov uvedených v bodoch 1. a 2.) je potrebné vyťahovať stále viac peňazí, štát priebežne zvyšuje dane, až sa nakoniec chtiac či nechtiac, skôr či neskôr dostane do bodu, kedy ďalšie zvyšovanie daní neprinesie ďalšie zvýšenie príjmov štátu

4. zmenu fungovania takéhoto štátu nie je možné očakávať, keďže kapry si svoj rybník ešte nikdy nevypustili a ani štátni úradníci spolu s politikmi to neurobia

Ku vyššie uvedenému by sa dalo ešte pridať, že o krajinách rozhoduje malá vrstva ľudí, ktorí žijú zo štátneho rozpočtu a efektívne ovláda úzku skupinu politikov, ktorú dovoľuje vo voľbách zvoliť do výkonných funkcií.

V takto definovanom štáte naozaj nie je možné očakávať pozitívnu zmenu. Avšak v takomto systéme fungovania je takmer nemožné dočkať sa žitia z renty akejkoľvek finančnej investície. Iba nevyliečiteľný optimista môže dúfať, že desiatky rokov (bežný občan by potreboval fungovanie systému bez resetu najmenej 30 až 40, ideálne ešte o dve dekády viac) môže systém fungovať bez šokového skoku.

Šokové skoky v ekonomike (a teda v peňaženke) sa, ako nás história učí, odohrávajú pravidelne. Prevrat v roku 1989 taktiež vymazal všetky úspory, ktoré si občania krvopotne našetrili za predchádzajúceho režimu.

Zdá sa, že je vhodný čas na zmenu investičných stratégií. Stará, osvedčená rada znie, že nie je dobré dávať všetky vajíčka do jedného košíka. Investovanie do finančných nástrojov je správaním, ktoré je v príkrom rozpore s radami našich starých mám. A vôbec nezáleží na tom, že v koľkých bankách či fondoch investovanie prebieha. Všetky sú totiž zložkami jedného systému. Ktorý raz nepochybne zlyhá. Je lepšie nemať v ňom v tom čase všetky svoje celoživotné úspory.

Minister školstva dosiahne šmahom ruky zlepšenie známok

 Politika, Školstvo, Slovensko, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Minister školstva dosiahne šmahom ruky zlepšenie známok
júl 162012
 

Vedomosti, vzdelanie, poznanie a skutočné vedenie (vedenie = niečo naozaj vedieť, rozumieť súvislostiam). Štyri slová, ktoré sa mnohým (a žiaľ aj na Ministerstve školstva) javia ako synonymá. Ale synonymá to rozhodne nie sú. Konečným cieľom učenia sa, teda vzdelávania sa, by malo byť vedenie. Náš školský systém však dáva svojim absolventom (aj to len občas) vedomosti a formálne vzdelanie.

Naposledy sa ku kampani za zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti (čo to vlastne je?) prihlásil minister školstva. Rozhodol sa stanoviť kritérium maximálnej priemernej známky pre uchádzačov o štúdium na gymnáziách. Ako kedy sme sa sami nepoznali. Podobné experimenty sme absolvovali aj za socializmu a preto je zvláštne, že vstupujeme (napriek tomu, že teória také ničo nepripúšťa) opakovanie, už po niekoľký krát do tej istej rieky. A výsledok bude jediný. Školy (a teda učitelia) budú svojim žiakom vedome alebo podvedome zlepšovať známky. Posunú svoju stupnicu hodnotenia žiakov smerom k jednotkám a takto, podľa posunutej stupnice, budú po novom hodnotiť svojich zverencov. Normatívny tlak z ministerstva nemôže vyvolať zlepšenie vyučovacieho procesu, to musí byť úradníkom jasné. Zato bez námahy a hravo zlepší priemernú známku žiakov na celom Slovensku. Aspoň sa budeme mať čím pochváliť.

V našej spoločnosti sa už dlhšiu dobu nikto neučí preto, aby skutočne niečo vedel, ale preto, že podľa väčšinovej mienky v spoločnosti „je potrebné“ sa učiť. A najlepšie po celý život. Veď raz sa nám to môže zísť a (určite) budeme flexibilnejší na trhu práce.

Univerzita v Bonne (Nemecko) - Rhenish Friedrich-Wilhelm University of Bonn

Dokladom neschopnosti používať zmysluplne získané vedomosti a poznanie sú každodenné spravodajské relácie. Jediná skutočne použiteľná informácia z večerných správ je predpoveď počasia. Iba v nej sa divák dozvie niečo, čo skutočne ovplyvní jeho život. Ostatné informácie (ktoré ktovie prečo stále a tvrdohlavo nazývame správami) môžeme ihneď ako sa na nich zabavíme zabudnúť. Napriek tomu poctivo sedíme pri blikajúcich obrazovkách od prvej znelky až do konca.

Vedenie umožňuje človeku odfiltrovať zo svojho života bezcenné informácie, poznanie je spôsob ktorým človek spoznáva, chápe a rozumie svetu okolo neho. Neustále, kontinuálne hľadanie pravdy je základným stavebným kameňom vedenia. A toto (teda aby naši študenti niečo naozaj vedeli) sa administratívnym zásahom do prijímacieho procesu dosiahnuť nedá.

Čo sa však úspešne a ľahko dá už teraz, je utešovať sa a žiť vo falošnom presvedčení, že nie je dôležité niečo naozaj vedieť. Postačí, keď vieme, kde to máme hľadať. Možno by sa celý vzdelávací proces mohol už v prvej triede scvrknúť na jedinú zručnosť – naučiť sa čo najrýchlejšie googlovať.

Ach tie fondy

 Komunálna sféra, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Ach tie fondy
júl 092012
 

Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.

Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.

O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).

Námestie hrdinov v Leviciach (po revitalizácii)

Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.

Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…

Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.

Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?

 

Prechod na jednu zdravotnú poisťovnu bude eldorádom

 Podnikanie, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Prechod na jednu zdravotnú poisťovnu bude eldorádom
júl 042012
 

Tak sme sa konečne dočkali začiatku realizácie procesu zoštátnenia celého zdravotníctva. Zatiaľ, v prvom (pre sponzorov najdôležitejšom) kroku, by všetci občania mali prejsť pod ochranné krídla Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

O tom, že tento krok je len logickým vyústením nefunkčnosti systému viacerých „konkurujúcich“ si poisťovní, ktorý dlhodobo nefunguje, si môže čitateľ prečítať tu.

To, že prevzatie poisťovní zo súkromných rúk do rúk štátu nebude až takou traumou pre súčasných majiteľov, je zrejmé už z prvých náznakov predsedu vlády a cez média vypustených balónikov. Z doteraz vysloveného sa až priam ponúka vysvetlenie, že tento proces bol medzi jeho hlavnými protagonistami už dopredu dohodnutý.

Štát pre svojich občanov za peniaze týchto občanov kúpi súkromné poisťovne. Teda v podstate vzduch, ktorý sa v ich kanceláriách nachádza. Keď pominieme zopár prenajatých priestorov na lukratívnych miestach, niekoľko ojazdených limuzín a desiatky písacích stolov. A to za budúce zisky, ktoré by tieto zdravotné poisťovne akože dosiahli. Nad výpočtom, pokiaľ skutočne dôjde na popisovaný scenár, sa ešte naisto nakrútime hlavami.

Pasca (Vietnamská vojna, tzv. booby trap)

Samozrejme vláda dosiahne skvelý úspech a majitelia poisťovní sa vzdajú svojho podnikania ešte s diskontom (znížením) v prospech občanov a štát si dokonca bude môcť rozložiť splácanie kúpnej ceny na roky. Čo uľaví rozpočtu a teda vláda chudákom občanom nebude musieť opäť zvyšovať dane. Úžasné. Kto by sa ubránil takému skvelému obchodu?

Takto premyslený spôsob vyťaženia bezprácnej renty zo zdravotníctva by nečakal ani najväčší pesimista dlhodobo pozorujúci politickú scénu na Slovensku. Avšak chladná logika a premyslený kalkul sa tejto metóde vyciciavania štátneho rozpočtu nedá vytknúť. Ironik spolu s cynikom by s chuťou zatlieskali.

Pri všetkých týchto mizerných vyhliadkach pre peňaženku daňových poplatníkov treba dúfať, že reforma systému zdravotného poistenia po tomto prvom kroku na dlho neskončia. A že VšZP nerozšíri svoju pobočkovú sieť a počty zamestnancov práve o počty, ktorými momentálne disponujú súkromné poisťovne. Lebo aj takéto niečo by bolo v súčasnom čase potreby istôt relatívne jednoducho obhájiteľné. Zamestnanosťou. Čo na tom, že zbytočných úradníkov…

Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

 Komunálna sféra, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Politické nominácie do vedení štátnych podnikov
jún 212012
 

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

 Euro, Európa, Financie, Politika  Komentáre vypnuté na Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer
jún 052012
 

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

 

 

Peter Drucker

 Citáty, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Peter Drucker
máj 252012
 

Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg

Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?

Medveď hnedý (ZOO Bojnice, 2004)

Parný valec etatizmu sa po voľbách rozbehol naplno

 Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Parný valec etatizmu sa po voľbách rozbehol naplno
máj 092012
 

Etatizmus – slovíčko, ktoré budeme čítať či počúvať z úst politických komentátorov a opozície čoraz častejšie. Etatizmus je definovaný ako nadmerný vplyv štátu na život spoločnosti. Silný štát sa v tomto -izme považuje za jediný zdroj hybných síl spoločenského pokroku. Hospodárstvo celej krajiny by malo byť vo výraznej miere riadené centrálne, buď priamym vplyvom na výrobné podniky (čo sú zároveň najväčší zamestnávatelia) alebo aspoň so silnou štátnou reguláciou. Etatizmus často požaduje obmedzené súkromne vlastníctvo z dôvodu jednoduchších štátnych intervencií.

Robert Fico sa nikdy netajil tým, že je tvrdým zástancom silného štátu. Štátu, kde by sa panovník nemusel nikoho na nič pýtať a sám by rozhodoval o všetkom, čo sa v krajine šuchne.

Úplná zmena demokratického štátu na monarchiu v súčasnosti Slovensku nehrozí len z toho dôvodu, že sme v demokratickej Európe a slovo demokracia máme napísané aj v ústave. Preto je potrebné z času načas usporiadať voľby a udržiavať v pospolitom ľude zdanie demokracie.

Západ slnka

V tejto chvíli však už nič nemôže šéfovi Smeru zabrániť, aby začal premieňať a nakoniec aj premenil krajinu pod Tatrami na svoj obraz. Je legitímne kalkulovať, tak ako to bezpochyby urobil on, že vládnutie jeho kliky bude trvať najmenej dve volebné obdobia, teda dlhokánskych 8 rokov.

A preto sa po uplynulých rokoch, kedy dochádzalo k viac či menej úspešnej decentralizácii štátnej správy, vracajú roky jej opätovnej centralizácie.

Štát si opäť osobuje právo vstupovať do všetkých oblastí života človeka. Štát si osobuje právo rozhodovať, čo má človek od svojho narodenia až po smrť robiť, ako má študovať, kde má tráviť čas a kam si chodiť po podporu či dôchodok. Ovládnutie života poddaných – to je etatizmus nielen slovenský, ale európsky.

Istoty zvíťazili vo voľbách a istoty sú aj chrbtovou kosťou programového vyhlásenia druhej vlády Roberta Fica. Ak aj pripustíme, že pocit väčšej istoty dokáže štát svojmu občanovi dať, tak je to pocit, ktorý má prchavý charakter. Nároky nás, občanov štátu istôt, totiž rastú vždy a za každých okolností rýchlejšie ako ich akákoľvek (sociálna alebo antisociálna – na pomenovaní nezáleží) vláda dokáže plniť. Plnenie sľubov je totiž podmienené peniazmi, ktoré má štát k dispozícii a nie vôľou, skutočnou či fingovanou, tieto sľuby plniť.

Istoty, ktoré nám štát podsúva a prináša, nás však v skutočnosti z dlhodobého hľadiska oberajú oveľa viac ako sme si ochotní pripustiť. Štát tým, že do všetkého strká nos, rozkladá tradičné štruktúry spoločnosti, substituuje činnosť rodiny, prirodzených lokálnych komunít a priateľských väzieb. Podrobnejšie o dôsledkoch takéhoto rozkladu spoločnosti si môžete prečítať v úvahe „O smyslu života a štěstí“ od Petra Hampla.

HDP, znovu HDP a stále len HDP

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na HDP, znovu HDP a stále len HDP
apr 232012
 

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…