Slovensko – Stránka 2

Investičné stimuly

Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 022012

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

Zákon o verejnom obstarávaní

Financie, Krajiny, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

sep 262012

Parlament má v súčasnosti v aktuálnej agende aj novelu Zákona o verejnom obstarávaní. Akosi sa v tom šume okolo Európskej únie a jej rôznych stabilizačných mechanizmov a celoúnijných regulácií a dohľadov stráca význam a dosah zmien, ktoré sa Smer pokúša do zákona dostať.

O tom, o aké zmeny ide, hovorí napríklad Lucia Žitňanská.

Nás by však malo najmä zaujímať, prečo sa tieto zmeny pokúša Smer-SD presadiť do zákona?

Podľa doterajších pravidiel je umožnené takmer komukoľvek zúčastniť sa na výberových konaniach, ktoré chtiac nechtiac (niekedy sa totiž zákon už naozaj nedá povykrúcať tak, aby sa obstarávalo priamym zadaním alebo prieskumom trhu) občas vypisuje štátna správa. A vtedy nastávajú spravidla tri situácie.

V prvom prípade vyhrá firma, ktorá vyhrať má. V tedy však môžu začať ostatní uchádzači vŕtať do rozhodnutia (podávať námietky a pod.) a takto otravovať úspešného uchádzača a odďaľovať realizáciu kontraktu a tým pádom odďaľovať spustenie vodopádu životodarných finančných tokov. V konečnom dôsledku však sú (za asistencie úslužných úradníkov) oligarchovia spokojní.

Vietnamské porcelánové figúrky

V druhom prípade firma, ktorá vyhrať mala, dala ponuku vyššiu (nie vždy sa obálka dá otvoriť pred samotným verejným otváraním tak , aby sa dala zistiť ponúkaná cena a niektoré firmy svoje ponuky už balia tak, aby ani mikro-kamera nebola úspešná), ako iná, konkurenčná firma. V tomto prípade (ak ešte k tomu navyše aj zlyhajú pokusy o vylúčenie víťaza z formálnych dôvodov), prichádza firma, ktorá mala podľa dohody oligarchov a úradníkov vyhrať, o zákazku a všetci naokolo o provízie. Navyše v systéme vzniká nervozita.

V treťom prípade sa súťaže zúčastní iba firma vlastnená oligarchom a dá ponuku, ktorá vyhovuje obom stranám – teda úradníkom (a za nimi schovaným politickým stranám) ako aj oligarchom. Jediný, kto by snáď mohol byť nespokojný, je občan platiaci dane, ale ten sa spravidla o takto vysúťaženom kontrakte nikdy nedozvie.

Takže prečo zmena zákona? Preto, lebo tí hore sa už nemôžu pozerať na to, že nie celý štátny rozpočet patrí im. A keďže peňazí nikdy nie je dosť (a špeciálne počas krízy ich je všade pomenej), nehodlajú sa oligarchovia pozerať ani len na jediné euro, ktoré nepoputuje z rozpočtu cez ich ruky, účty či peňaženky. A tak je ideálne zmeniť zákon tak, aby sa konala verejná súťaž systémom popísaným vyššie – v treťom prípade.

Smer so svojimi 83 hlasmi momentálne nie je odkázaný na podporu kohokoľvek a preto by bolo veľmi neuvážené predpokladať, že tento rozhodujúci gól (teda schválenie zmien), dokonca do opustenej brány, nezvládne dať.

Každý z nás

Podnikanie, Politika, Slovensko, Spoločnosť Komentáre vypnuté

sep 192012

Asi každý z nás zažil situáciu, keď človek pokorne sedí na úrade alebo v čakárni do ambulancie s poradovým číslom, na ktoré si ráno pekne privstal a kľučku si pred ním podávajú ľudia s odzbrojujúcim úsmevom a vhodnými známosťami. A tak je deň dovolenky fuč a spolu s ním i pocit o rovnoprávnosti všetkých občanov.Každý z nás pozná vo svojom okolí niekoho, kto dal lekárovi všimné alebo ďakovné (v reči práva je to, žiaľ, úplatok). Občas dokonca poďakujeme kyticou aj učiteľom svojich detí.

Takmer každý z nás má v okolí niekoho, kto sa hrdí vysokoškolským diplomom a ani len netuší, kde sa aula alebo učebne jeho alma mater nachádzajú. V tom horšom prípade ani len netuší, že kvôli univerzitnému diplomu je potrebné prejsť niekoľkoročným vzdelávacím procesom a príslušným počtom kontrolných stanovíšť (teda skúšok).

Každý z nás pozná aspoň z televízie príbeh o tom, ako lož, záujmy mocnejších a peniaze zvíťazili v súdnom spore nad krištáľovo čistou pravdou.

Snáď každý z nás má vo svojom okolí niekoho, kto je vďaka kamarátom na polícii imúnny voči zákonu o cestnej premávke a môže si dovoliť jazdiť s alkoholom v krvi a neprimeranou rýchlosťou. Aby nám to bolo vždy jasné, arogantne zvýrazňujú svoj status rozlíšiteľným EČV. Nestačí im vedomie, čo všetko si dokážu vybaviť, potrebujú o tom nepretržite informovať svoje okolie.

Neďaleko každého z nás býva niekto, komu je kamarátov kamarát prokurátorom, vďaka ktorému je možné zastaviť (alebo rozbehnúť voči niekomu, kto nám leží v žalúdku) trestné stíhanie na základe jediného telefonátu.

Regent´s park v Londýne

Pravdepodobne každý z nás pozná príbehy právnikov, sudcov, policajtov a prokurátorov, ktorých deti a manželia a manželky detí ako aj manželia a manželky ich bratov a sestier sa stali právnikmi, sudcami, vysokými policajnými funkcionármi a prokurátormi a už dopredu sa vie, že právnikmi, sudcami, prokurátormi a policajtmi budú i všetci vnuci a vnučky vnučky. A budú pôsobiť presne na tých istých miestach a v tých istých kanceláriách a vybavovať agendu rovnako, ako to robili ich rodičia a starí rodičia.

Každý z nás už určite počul celé romány o tom, ako to funguje pri prerozdeľovaní peňazí z európskych fondov. Kto a ako a za koľko je ochotný pomôcť, podpísať, prižmúriť oči.

Pravdepodobne každý z nás využije situáciu, keď mu jeho príbuzný, priateľ, či len obchodný partner môže pomôcť s niečím, čo vyžaduje väčšie či menšie ohnutie paragrafov, „odlišný“ právny názor alebo len jednoducho „iný pohľad na vec“.

Každý, kto len trochu pričuchol k tomu, ako štát a samospráva obstarávajú tovary a služby, môže oprávnene pochybovať, či zo stavu, v ktorom sa nachádza súčasná slovenská spoločnosť, existuje evolučné východisko smerujúce k lepšiemu a zdravšiemu usporiadaniu. A dôležitou otázkou je aj to, či vôbec táto spoločnosť, a teda neanonymní jednotlivci v nej zoskupení, má záujem o zmenu status quo.

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?

Politika, Reformy, Slovensko Komentáre vypnuté

aug 272012

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO práve teraz? A prečo v čase, ktorý sa na prvý pohľad zdá nelogický?

Podľa jeho vlastného tvrdenia spôsobí reforma štátnej správy označovaná skratkou ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa) búrku v pohári a prinesie niektoré bolestivé zmeny. Zato však úspora je vyčíslená na astronomických (a teda pre daňových poplatníkov fantastických) 700 miliónov eur.

Reformy štátnej správy robí takmer každá vláda a ohlasuje ich úplne každá. Veď čo už lepšie znie ušiam ľudí, ktorým vláda vyťahuje peniaze z každého jedného vrecka dňom i nocou ako reforma štátnej správy. Nejeden naivný by si v slastnom opojení predstavil zoškrtanie počtu úradníkov a zníženie byrokracie na úradoch. Také jednoduché to však nie je. A keďže to jednoduché nie je, reforma štátnej správy ako na potvoru vždy prináša zvýšenie neprehľadnosti systému ruka v ruke so zvýšením počtu štátnych úradníkov.

Štyri roky, ktoré rovnaké persóny strávili vo vládnych kreslách v rokoch 2006 až 2010, prešli ako voda a z reforiem štátnej správy, ktoré boli tiež ohlasované, neostalo nič zapamätania hodné. Teda okrem vzniku ďalších a ďalších teplých miestečiek pre politických súpútnikov a ich širokánske rodinné zázemie.

Kew Gardens, Londýn

Tak ako vtedy, tak aj teraz ide nepochybne o dobre premyslený politický ťah a kalkul. Už samotný názov vypovedá o tom, že viac času sa venovalo hľadaniu vhodného názvu ako zmysluplného obsahu spomenutej reformy. Každá sociálna i profesijná skupina občanov si v konečnom dôsledku musí povedať, že je to pre ňu výhodné. Dôchodca spolu s učiteľkou a zdravotnou sestrou a úradníčkou z úradu ESO-m nedotknutým budú dúfať, že práve im sa ujde pár drobných na prilepšenie z ušetrených stoviek miliónov.

A kto už by bol taký blázon a namietal nevyhnutné nákupy nových softvérov a poradenských služieb, ktoré by takúto obrovskú reformu (a teda aj úsporu) pomohli zrealizovať? A že verejné obstarávania z dôvodu rýchlosti realizácie nebudú až také transparentné? No a čo. Vy nechápete? Veď takú obrovskú úsporu by nikto iný nedosiahol. Iba my! Tých pár drobných prešľapov si snáď nebudete všímať!

Vyťahovať ESO z rukáva! Aké je to štýlové!

Tradícia dočasnosti

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

aug 212012

Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).

Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.

Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.

História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.

O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.

Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012

Minister školstva dosiahne šmahom ruky zlepšenie známok

Politika, Školstvo, Slovensko, Spoločnosť Komentáre vypnuté

júl 162012

Vedomosti, vzdelanie, poznanie a skutočné vedenie (vedenie = niečo naozaj vedieť, rozumieť súvislostiam). Štyri slová, ktoré sa mnohým (a žiaľ aj na Ministerstve školstva) javia ako synonymá. Ale synonymá to rozhodne nie sú. Konečným cieľom učenia sa, teda vzdelávania sa, by malo byť vedenie. Náš školský systém však dáva svojim absolventom (aj to len občas) vedomosti a formálne vzdelanie.

Naposledy sa ku kampani za zvyšovanie všeobecnej vzdelanosti (čo to vlastne je?) prihlásil minister školstva. Rozhodol sa stanoviť kritérium maximálnej priemernej známky pre uchádzačov o štúdium na gymnáziách. Ako kedy sme sa sami nepoznali. Podobné experimenty sme absolvovali aj za socializmu a preto je zvláštne, že vstupujeme (napriek tomu, že teória také ničo nepripúšťa) opakovanie, už po niekoľký krát do tej istej rieky. A výsledok bude jediný. Školy (a teda učitelia) budú svojim žiakom vedome alebo podvedome zlepšovať známky. Posunú svoju stupnicu hodnotenia žiakov smerom k jednotkám a takto, podľa posunutej stupnice, budú po novom hodnotiť svojich zverencov. Normatívny tlak z ministerstva nemôže vyvolať zlepšenie vyučovacieho procesu, to musí byť úradníkom jasné. Zato bez námahy a hravo zlepší priemernú známku žiakov na celom Slovensku. Aspoň sa budeme mať čím pochváliť.

V našej spoločnosti sa už dlhšiu dobu nikto neučí preto, aby skutočne niečo vedel, ale preto, že podľa väčšinovej mienky v spoločnosti „je potrebné“ sa učiť. A najlepšie po celý život. Veď raz sa nám to môže zísť a (určite) budeme flexibilnejší na trhu práce.

Univerzita v Bonne (Nemecko) - Rhenish Friedrich-Wilhelm University of Bonn

Dokladom neschopnosti používať zmysluplne získané vedomosti a poznanie sú každodenné spravodajské relácie. Jediná skutočne použiteľná informácia z večerných správ je predpoveď počasia. Iba v nej sa divák dozvie niečo, čo skutočne ovplyvní jeho život. Ostatné informácie (ktoré ktovie prečo stále a tvrdohlavo nazývame správami) môžeme ihneď ako sa na nich zabavíme zabudnúť. Napriek tomu poctivo sedíme pri blikajúcich obrazovkách od prvej znelky až do konca.

Vedenie umožňuje človeku odfiltrovať zo svojho života bezcenné informácie, poznanie je spôsob ktorým človek spoznáva, chápe a rozumie svetu okolo neho. Neustále, kontinuálne hľadanie pravdy je základným stavebným kameňom vedenia. A toto (teda aby naši študenti niečo naozaj vedeli) sa administratívnym zásahom do prijímacieho procesu dosiahnuť nedá.

Čo sa však úspešne a ľahko dá už teraz, je utešovať sa a žiť vo falošnom presvedčení, že nie je dôležité niečo naozaj vedieť. Postačí, keď vieme, kde to máme hľadať. Možno by sa celý vzdelávací proces mohol už v prvej triede scvrknúť na jedinú zručnosť – naučiť sa čo najrýchlejšie googlovať.

Prechod na jednu zdravotnú poisťovnu bude eldorádom

Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

júl 042012

Tak sme sa konečne dočkali začiatku realizácie procesu zoštátnenia celého zdravotníctva. Zatiaľ, v prvom (pre sponzorov najdôležitejšom) kroku, by všetci občania mali prejsť pod ochranné krídla Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

O tom, že tento krok je len logickým vyústením nefunkčnosti systému viacerých „konkurujúcich“ si poisťovní, ktorý dlhodobo nefunguje, si môže čitateľ prečítať tu.

To, že prevzatie poisťovní zo súkromných rúk do rúk štátu nebude až takou traumou pre súčasných majiteľov, je zrejmé už z prvých náznakov predsedu vlády a cez média vypustených balónikov. Z doteraz vysloveného sa až priam ponúka vysvetlenie, že tento proces bol medzi jeho hlavnými protagonistami už dopredu dohodnutý.

Štát pre svojich občanov za peniaze týchto občanov kúpi súkromné poisťovne. Teda v podstate vzduch, ktorý sa v ich kanceláriách nachádza. Keď pominieme zopár prenajatých priestorov na lukratívnych miestach, niekoľko ojazdených limuzín a desiatky písacích stolov. A to za budúce zisky, ktoré by tieto zdravotné poisťovne akože dosiahli. Nad výpočtom, pokiaľ skutočne dôjde na popisovaný scenár, sa ešte naisto nakrútime hlavami.

Pasca (Vietnamská vojna, tzv. booby trap)

Samozrejme vláda dosiahne skvelý úspech a majitelia poisťovní sa vzdajú svojho podnikania ešte s diskontom (znížením) v prospech občanov a štát si dokonca bude môcť rozložiť splácanie kúpnej ceny na roky. Čo uľaví rozpočtu a teda vláda chudákom občanom nebude musieť opäť zvyšovať dane. Úžasné. Kto by sa ubránil takému skvelému obchodu?

Takto premyslený spôsob vyťaženia bezprácnej renty zo zdravotníctva by nečakal ani najväčší pesimista dlhodobo pozorujúci politickú scénu na Slovensku. Avšak chladná logika a premyslený kalkul sa tejto metóde vyciciavania štátneho rozpočtu nedá vytknúť. Ironik spolu s cynikom by s chuťou zatlieskali.

Pri všetkých týchto mizerných vyhliadkach pre peňaženku daňových poplatníkov treba dúfať, že reforma systému zdravotného poistenia po tomto prvom kroku na dlho neskončia. A že VšZP nerozšíri svoju pobočkovú sieť a počty zamestnancov práve o počty, ktorými momentálne disponujú súkromné poisťovne. Lebo aj takéto niečo by bolo v súčasnom čase potreby istôt relatívne jednoducho obhájiteľné. Zamestnanosťou. Čo na tom, že zbytočných úradníkov…

Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

Komunálna sféra, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 212012

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Lucia Žitňanská

Citáty, Politika, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 192012

Lucia Žitňanská, (nar. 1964), poslankyňa NR SR

Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí… Slušní a pracovití ľudia uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere… Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

Older Entries Newer Entries