Friedrich Nietsche, nemecký filozof (1844 – 1900)
Spraviť z niečoho neznámeho niečo známe nám poskytuje akúsi úľavu a pocit moci. Nebezpečenstvo, nepokoj, úzkosť – všetky tieto stavy sú spojené s neistotou. Našim prvotným inštinktom je eliminovať tieto podmienky. Preto sú ľudia presvedčení, že akékoľvek vysvetlenie je lepšie ako žiadne. Hľadanie príčin je podmienené našim strachom.
Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.
Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.
A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky. Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.
A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?
Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:
1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)
A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.
Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.
Volebné výsledky parlamentných volieb z marca 2012 možno interpretovať z mnohých rozdielnych hľadísk veľmi rozdielne.
Pochopiteľne – pri rozdeľovaní funkcií a najmä podielu na koláči štátneho rozpočtu dominuje jednoduchá matematika. Aritmetika jasne hovorí, že pravica utrpela debakel práve tak veľký, aké víťazstvo dosiahla ľavica.
Iný, perspektívny pohľad z dlhodobého hľadiska na tie isté výsledky však hovorí o inom. A to o tom, že práve tento katastrofálny výsledok rozhádanej, nekooperujúcej a v poslednej dobe iba na získavanie profitu z funkcií zameranej pravici prišiel práve včas. Ako sa hovorí, o päť minút dvanásť.
A nie len to. Volebný výsledok a istoty (že sa víťazi celé 4 roky udržia pri válove) strany Roberta Fica umožnili pravici získať dostatočne dlhý čas na sebareflexiu, výmenu opotrebovaných a „opozeraných“ politikov a nájdenie ideového vodcu, ktorý by pravicu dostal z kolien opäť na nohy. Všeličo totiž môžeme druhému najznámejšiemu Mikulášovi u nás vyčítať, ale to, že by nemal svojho času charizmu, to určite nie.
Radoslav Procházka, nádejný politik zo zostavy KDH, používa veľmi často termín „reštart pravice“. Možno s ním iba súhlasiť. Skutočne je potrebné zadefinovať prečo, pre koho a s kým má pravica na Slovensku existovať.
Čoraz zrejmejšie však je, že zadefinovanie nových (neo)liberálnych či (neo)konzervatívnych vízií pre krajinu nebude možné so súčasnou garnitúrou politikov, pre ktorých sa politika stala výnosným zamestnaním a ktorí sa práve vďaka politike dostali na listiny obyvateľov Slovenska, ktorí sú už dávno a na generácie „za vodou“. Títo to nemôžu byť (aj keď oni sami si naopak myslia, že len oni to môžu byť). A, úprimne, ani by také niečo nezvládli. Už roky si žijú vo svojej ulite geniality, z ktorej sa už nikdy nepozrú von.
Radoslav Procházka však jedným dychom hovorí o tom, že lídrom pravice vo voľbách sa stalo KDH a práve preto by zjednotenie pravice malo prebiehať pod krídlami a gesciou tohoto hnutia. S tým by sa, poznajúc názory pravicových voličov, dalo úspešne polemizovať. Nehovoriac o tom, že KDH je skôr len poloslepým ako jednookým kráľom medzi pravicovými slepcami. Okrem iného má na súpiske taktiež množstvo politikov, ktorý si nedokázali svoje mravné hodnoty uchrániť pred náporom majetkov a funkcií.
A preto – keď už reštart, tak prečo nie naozaj úplný a úprimný. 4 roky sa zdajú ako dlhá doba, ale už o 3 roky začína predvolebná kampaň. A práce na reštarte je ako na kostole. Vyhrievanie sa na zubatom opozičnom slniečku a hranie sa na piesočku, ktorý pravica dostane od SMER-u, nie je nič prínosné pre žiadnu skupinu obyvateľov Slovenska.
Kroky centrálnych bánk (ECB, FED, BoJ, BoE), ktoré trpezlivo a neúnavne posúvajú do obehu ďalšie a ďalšie peniaze, spôsobujú želaný (ale zapieraný a nepriznaný) efekt – infláciou mažú dlhy. Avšak súčasne úspešne mažú aj úspory.
Ako si uchrániť peniaze a ako investovať v takýchto časoch?
Na prvom mieste sú a víťazom sa v súčasnej dobe stávajú akcie. Stačí letmý pohľad na hlavné svetové indexy a je jasné, prečo. Rastú a rastú. Index Dow Jones Industrial Average (DJI) sa na začiatku krízy potácal na úrovni tesne nad hodnotou 6500. V týchto dňoch sa pozerá na zem z výšky 13000.
Je možné vysledovať až prekvapivo silnú koreláciu medzi rastom cien akcií (a tým aj indexov) a množstvom peňazí, ktoré centrálne banky vykazujú v bilancii (teda dali do obehu). Väčšina z čerstvých peňazí končí podľa všetkého na burzách. A tento trend bude nepochybne pokračovať. Tie stovky miliárd (akejkoľvek meny) nemajú takmer žiadnu inú alternatívu.
Jedným z úspešných požieračov peňazí, a teda dobrou ilustráciou uvedeného javu, sú akcie firmy Apple. Za posledné mesiace prekonali niekoľko psychologických hraníc – najskôr 400, potom 500 a v posledných dňoch i 600 dolárov za akciu.
Pri investovaní do akcií je potrebné brať na zreteľ fakt, že veľké množstvo akciových spoločností napriek ziskom a voľným peniazom nevypláca pravidelne dividendu (niektoré tak neurobili nikdy vo svojej existencii!) a preto akcionár má jedinú šancu zúročiť svoju investíciu. Predať akcie inému záujemcovi za ešte vyššiu cenu. A to už do istej miery potláča princípy, na ktorých je (či už len bolo?) investovanie do akcií založené.
Ďalej tu máme zlato a striebro. Investovanie do drahých kovov ostáva alternatívou pre menších investorov. Viac ako 5 tisíc ročná história hovorí o tom, že kúpna sila zlata a striebra si v dlhodobom horizonte zachováva stabilitu. Nie je dôvod obávať sa radikálnej zmeny. Samozrejme, pravdepodobné sú prudké výkyvy hore i dole, investora, ktorého zaujíma primárne uchovanie hodnoty a nie kladný cash-flow z investície, by to však nemalo prekvapiť a ani vystrašiť. Dobrá rada našich dedov by znela asi takto: Nakúp, zabudni a potom poklad odovzdaj svojim deťom.
Rozumnou investičnou alternatívou sa javia nehnuteľnosti. Najmä bonitnej pôdy nebude nikdy dosť. Je veľmi pravdepodobné, že majitelia nehnuteľností budú prví na rane, keď sa (ktorákoľvek) vláda rozhodne nahnať ďalšie peniaze do (bezodnej) štátnej kasy. Ceny nehnuteľného majetku však tento fakt okamžite zohľadnia. Časy, kedy ceny nehnuteľností rástli dvojciferným percentuálnym tempom sa už asi nevrátia, ale triezvym očakávaním je ich mierny nárast v intenciách inflácie (priemerne za dlhšie obdobie, pochopiteľne).
A priam ideálnou pre malého investora sa javí kombinácia vyššie uvedených možností.
Morálne elity každého národa dokážu inšpirovať, podnecovať a motivovať k nasledovaniu. Ponúkajú ostatným svoje hodnoty a predstavy fungovania spoločnosti. Hodnoty, za ktorými sa oplatí ísť. Nadšenie, zápal pre vec a pozitívne emócie sú toho neoddeliteľnou súčasťou.
Mnohým na Slovensku sa zdá, že ako keby sa potichu všetky autority kamsi stratili. Vyparili sa. Rozplynuli. A nie je to jav len posledných mesiacov alebo rokov. Tento stav tu pretrváva, žiaľ, už omnoho dlhšie.
Politici a ich stranícki súpútnici si to zjednodušili už dávno. Svojimi málo kreatívnymi a ošúchanými formulkami typu: „Nekomentujem…“, „Šéf nemá rád, keď komentujeme veci, budem mať problémy…“ alebo „Poradíme sa vo vedení, aký na to máme názor…“, usilovne dennodenne maskujú neprítomnosť vlastných stálych (morálnych) hodnôt a vlastných vízií o vývoji spoločnosti. Pričom do kategórie morálne hodnoty sa – na prekvapenie mnohých – nepočítajú peniaze a ani iné majetky. Asi zbytočné úsilie je pokúsiť sa spomenúť si na prevratný alebo inak prínosný prejav, ktorý by sme počuli z úst politikov vysedávajúcich na parlamentných kreslách.
Prečo však nepoznáme ani názory bohatých ľudí? Prečo nedokážu hovoriť národu o svojich víziách, o budúcnosti krajiny alebo o budúcnosti jej obyvateľov? Nie je to tým, že sa všetci zamerali na dobývanie štátneho rozpočtu a vyťahovanie čo najväčšieho podielu z vyčleneného balíka európskych fondov? A že okrem myšlienok zameraných na zhromažďovanie moci a peňazí už nemajú čo ponúknuť? Majú vôbec nejakú víziu, majú v sebe niečo, čo by mohli rozdávať? Alebo na také taľafatky nie je čas pri zhromažďovaní peňazí?
A čo ľudia z akademického prostredia a prostredia cirkví? Prečo sa nedokážu jasne vysloviť a prejaviť ani pri zjavných prešľapoch mocných? Víťazí u nich pohodlnosť alebo servilita?
Prečo sa už niektorá z verejne známych osôb nepokúsila rozšíriť svoje pôsobenie ďalej ako len na recepcie, eventy, plesy a stretnutia s bezobsažným programom dúfajúc v zajtrajšiu titulku v bulvárnom denníku?
Tento deficit morálnych hodnôt, alebo (keď pripustíme ich existenciu) minimálne deficit ich šírenia, spôsobuje, že sociálny kapitál spoločnosti sa veľmi rýchlo vyčerpáva. Podobne ako sa to dialo na sklonku minulého režimu. Nikto už nedôveruje nikomu a spoločný záujem začína byť iba prázdne spojenie slov. Možno ho už pomaly vysledovať iba na najnižšej úrovni, úrovni jednotlivých rodín a jej rodinných priateľov.
Jednotliví ľudia zo skupiny bez vplyvu a majetku vidia, že dominancia vládnucej skupiny prechádza pozvoľna do ekonomického a tým aj duchovného vykorisťovania. Ľudia jasne vidia tie obrovské majetky, ktoré prechádzajú kontinuálne do rúk ekonomickej oligarchii. Pochybnosti, či pritom neprekračujú zákony, sú často rozptýlené tým, že zákony vlastne sami tvoria. A potom je skutočne veľmi ťažké hovoriť o morálke.
Bronnie Ware, austrálska spisovateľka, pracovala roky ako opatrovateľka ľudí čakajúcich na svoju smrť. Z rozhovorov s nimi zostavila rebríček piatich vecí, ktoré sú akýmisi osobnými poučeniami ľudí, ktorým už nebolo dopriate ich naplniť.
Mal som si sám sebe dovoliť si byť šťastnejší.
Mal som mať viac odvahy vyjadrovať svoje pocity
Mal som sa viac stretávať so svojimi kamarátmi
Nemal som tak tvrdo pracovať
Mal som ostať verný sám sebe a neprispôsobovať sa očakávaniam iných
Zmes frustrácie, veľkých obáv z budúcnosti a možno i beznádeje. Tak by sa dal v skratke charakterizovať výsledok parlamentných volieb 2012.
Výsledky volieb hovoria o mnohom. Jednou vecí, ktoré jasne pomenúvajú je, že ľudia majú (veľký) strach z budúcnosti. Strach, že prídu o zamestnanie, strach, že sa v takomto prípade o nich nikto nepostará. A táto obava je už zrejme aj v silne sociálnej (socialistickej) Európe do istej miery oprávnená.
Ďalším (negatívnym) poznatkom z kampane i výsledkov volieb je (tolerovaná) absencia dlhodobých vízií pre krajinu. Nasledovaniahodné myšlienky, za ktoré sa oplatí aj čosi obetovať, sa vyparili. Niet ich ani u jednej strany v celom politickom spektre. Kam sa má spoločnosť uberať, ktoré míľniky budú stáť na jej ceste, to v súčasnosti zrejme netrápi nikoho. Jednoznačne víťazia (ešte stále skrývané) mocenské ambície a (neprehliadnuteľné) ekonomické záujmy.
Voľby poukázali na trend, ktorý najvypuklejšie začal v Maďarsku a zrejme sa časom preženie viacerými (možno aj inými ako postkomunistickými) krajinami. A tým je túžba po veľkom, rozhodnom a energickom vodcovi. Vodcovi, ktorý vie v správny čas buchnúť päsťou do stola. Vodcovi, ktorý vie povedať presne to, čo jeho publikum túži počuť. Túžba po istej forme autokracie na Slovensku nielen pevne zakorenila, aj sa aj úspešne košatí.
Od svojej samostatnosti sa konali na Slovensku voľby 7-krát (z toho 3-krát predčasne). Štyrikrát za sebou zvíťazil Vladimír Mečiar, následne už trikrát za sebou Robert Fico.
Pravicové strany si na svojom vysvedčení z volieb môžu prečítať starú známu poučku, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Slovenský volič má síce (extrémne) krátku pamäť, ale zas až takú krátku nie, ako si naivne mysleli handrkujúci sa pravičiari.
Pre voliča ľavice je však v tomto čase povolebných osláv dôležité uvedomiť si, že istoty, ktoré si predstavuje on a istoty, ktoré majú na mysli víťazi volieb, sa, žiaľ, diametrálne odlišujú. Iste – spoľahlivý volič dostane svoje – chlieb a hry. Mnohým to zrejme bude stačiť. Pre iných to bude ale málo. „Blbá nálada“ však zrejme tak skoro zo Slovenska nezmizne.
Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.
Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“
ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.
ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.
V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!
Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.
Lyžiarske stredisko Obertauern je u našinca v tieni oveľa známejších lyžiarskych stredísk v Rakúsku. Neprávom.
Stredisko Obertauern sa nachádza v Salzbursku, zhruba 100 km južne od Salzburgu. Je pohodlne dosiahnuteľné z Bratislavy. Vzdialenosť necelých 400 km sa dá prekonať z väčšej časti po diaľnici.
Lyžiarsky raj víta svojich návštevníkov 26 lanovkami (z toho jedna 8-kabínková, štyri 6-sedačky, trinásť 4-sedačiek). Celková dĺžka zjazdoviek je okrúhlych 100 km (61 km ľahkých modrých, 35 km stredne ťažkých červených a 4 km ťažkých čiernych). Nadmorská výška zjazdových tratí sa pohybuje medzi 1630 až 2313 metrami. Práve vďaka svojej polohe je v stredisku obvyklá dlhá zimná sezóna, končiaca spravidla až s príchodom mája.
Najvyššími alpskými vrchmi, ktoré sa týčia nad lyžiarmi, sú Gr. Kesselspitz (2538 m) a Gurpitscheck (2526 m).
Celé lyžiarske stredisko je možné prejsť dvoma protismernými okruhmi bez potreby absolvovať rovnaký svah viac ako raz. Dva takéto okruhy denne rozdelené niekoľkými prestávkami v občerstvovacích staniciach sú pre väčšinu návštevníkov zväčša aj postačujúce.
Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.
V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.
Ale teraz o inom.
Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.
Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.
M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.
Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.
