Európa – Stránka 2 – Peter Rudzan

Zákon o verejnom obstarávaní

Financie, Krajiny, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

sep 262012

Parlament má v súčasnosti v aktuálnej agende aj novelu Zákona o verejnom obstarávaní. Akosi sa v tom šume okolo Európskej únie a jej rôznych stabilizačných mechanizmov a celoúnijných regulácií a dohľadov stráca význam a dosah zmien, ktoré sa Smer pokúša do zákona dostať.

O tom, o aké zmeny ide, hovorí napríklad Lucia Žitňanská.

Nás by však malo najmä zaujímať, prečo sa tieto zmeny pokúša Smer-SD presadiť do zákona?

Podľa doterajších pravidiel je umožnené takmer komukoľvek zúčastniť sa na výberových konaniach, ktoré chtiac nechtiac (niekedy sa totiž zákon už naozaj nedá povykrúcať tak, aby sa obstarávalo priamym zadaním alebo prieskumom trhu) občas vypisuje štátna správa. A vtedy nastávajú spravidla tri situácie.

V prvom prípade vyhrá firma, ktorá vyhrať má. V tedy však môžu začať ostatní uchádzači vŕtať do rozhodnutia (podávať námietky a pod.) a takto otravovať úspešného uchádzača a odďaľovať realizáciu kontraktu a tým pádom odďaľovať spustenie vodopádu životodarných finančných tokov. V konečnom dôsledku však sú (za asistencie úslužných úradníkov) oligarchovia spokojní.

Vietnamské porcelánové figúrky

V druhom prípade firma, ktorá vyhrať mala, dala ponuku vyššiu (nie vždy sa obálka dá otvoriť pred samotným verejným otváraním tak , aby sa dala zistiť ponúkaná cena a niektoré firmy svoje ponuky už balia tak, aby ani mikro-kamera nebola úspešná), ako iná, konkurenčná firma. V tomto prípade (ak ešte k tomu navyše aj zlyhajú pokusy o vylúčenie víťaza z formálnych dôvodov), prichádza firma, ktorá mala podľa dohody oligarchov a úradníkov vyhrať, o zákazku a všetci naokolo o provízie. Navyše v systéme vzniká nervozita.

V treťom prípade sa súťaže zúčastní iba firma vlastnená oligarchom a dá ponuku, ktorá vyhovuje obom stranám – teda úradníkom (a za nimi schovaným politickým stranám) ako aj oligarchom. Jediný, kto by snáď mohol byť nespokojný, je občan platiaci dane, ale ten sa spravidla o takto vysúťaženom kontrakte nikdy nedozvie.

Takže prečo zmena zákona? Preto, lebo tí hore sa už nemôžu pozerať na to, že nie celý štátny rozpočet patrí im. A keďže peňazí nikdy nie je dosť (a špeciálne počas krízy ich je všade pomenej), nehodlajú sa oligarchovia pozerať ani len na jediné euro, ktoré nepoputuje z rozpočtu cez ich ruky, účty či peňaženky. A tak je ideálne zmeniť zákon tak, aby sa konala verejná súťaž systémom popísaným vyššie – v treťom prípade.

Smer so svojimi 83 hlasmi momentálne nie je odkázaný na podporu kohokoľvek a preto by bolo veľmi neuvážené predpokladať, že tento rozhodujúci gól (teda schválenie zmien), dokonca do opustenej brány, nezvládne dať.

Rast HDP sa nám zasekol

Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

sep 042012

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Ach tie fondy

Komunálna sféra, Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

júl 092012

Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.

Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.

O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).

Námestie hrdinov v Leviciach (po revitalizácii)

Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.

Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…

Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.

Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?

Spojené štáty európske

Európa, Geopolitika Komentáre vypnuté

jún 252012

Spojené štáty európske to ešte nie sú, ale ďalší balónik testujúci odolnosť občanov jednotlivých krajín Európy už vyletel. A to aj za výdatnej pomocí médií, ktoré interpretujú veci podľa vlastnej optiky. Ministri krajín Belgicka, Dánska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Rakúska, Poľska, Portugalska, Španielska a Francúzska sa prepožičali Nemecku ako pokusné králiky v jeho geopolitickom experimente.

Nemecko veľmi úspešne rozohráva svoje šachové partie na viacerých šachovniciach. Stále tesnejšie zväzovanie Európskej únie a prehlbovanie jej závislosti od nemeckých peňazí umožňuje Nemecku smerovať k neobmedzenému ekonomickému vládnutiu v Európe. Vďaka tomu, že bude ovládať (niektorých menších už ovláda) väčšinu odberateľov ruského plynu, môže politicky vyvažovať svoju extrémnu závislosť na Rusku a jeho nerastnom bohatstve.

Nemecko samotné nie je schopné geopoliticky vyvažovať stále ambicióznejšie Rusko, ktoré sa nikdy nevzdalo myšlienky dominovať veľkej euroázijskej veľmoci. Preto si Nemci zvolili (zrejme oveľa schodnejšiu) cestu vybudovania regiónu silne závislého od Nemecka. A aby sa Európska únia nerozpadla pri prvej príležitosti (akou je napríklad dlhová kríza), je potrebné tesnejšie, na veky nerozlučné spojenectvo.

Splav Dunajca na plti (blízko Červeného Kláštora)

Najmä v tomto čase, kedy si Nemecko zvolilo (zatiaľ zďaleka nie definitívny) odklon od jadrovej energetiky, jeho závislosť na ruských prírodných zdrojoch iba narastá. Nemecko sa snažilo získať ruské zdroje v dvoch svetových vojnách; bez úspechu. Potreby a záujem Nemecka sa však nezmenšili, ba práve naopak. Preto na tretí pokus skúša politickú a diplomatickú cestu.

Z krátkodobého (a zrejme i zo strednodobého) pohľadu Vladimíra Putina je tesnejšia spolupráca Ruska s Nemeckom výborný nápad, z pohľadu z Nemecka je to tiež vítané spojenectvo. Horšie však takéto nápady prijímajú v Poľsku. Poľsko niekdy nepatrilo k spojencom, ktorých bolo ťažké zradiť. Skôr naopak. Bolo prvé na rane, keď sa ukájali chúťky veľmocí. A tak sa v skutočnosti nemôže spoľahnúť ani na Nemecko a už určite nie na Rusko. Keďže však nemôže ostať stáť bokom v Európe, volí si, pochopiteľne, západného spojenca. Preto tá jeho zdanlivo nepochopiteľná účasť na vypúšťaní nemeckých balónikov.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Svetová mocnosť sa vždy zakladá na vojenskej sile

Európa, Geopolitika Komentáre vypnuté

máj 152012

Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.

Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.

Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.

V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…

Tank T34 sovietskej výroby (Kalná nad Hronom, Slovensko)

Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.

Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.

Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.

Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.

Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

Euro, Financie Komentáre vypnuté

apr 282012

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

Jazykové zjednocovanie Európy je nereálne

Geopolitika Komentáre vypnuté

apr 122012

Tlak na zjednocovanie Európy zo strany Nemecka (a spolupracujúceho Francúzska) časom narastá. Na akých základoch však toto zjednocovanie (federalizácia) má stáť, nie je ľahké definovať ani zo samotného Berlína.

Všetko by bolo omnoho ľahšie, keby sa v Európe hovorilo jednotným jazykom, alebo by takýto jazyk bol v minulosti Európe nanútený. Dobrým príkladom je India a jej v časoch kolonizácie vnútená angličtina.

V Európe hovorí významná časť obyvateľstva po nemecky. Pokiaľ by však bola snaha, aby práve bol nemecký jazyk zvolený za „zjednocujúci“, nepochybne by to vyvolalo vojnové reminiscencie v mnohých malých krajinách, ktoré trpeli počas fašistického šialenstva. Ale nielen tam, silný odpor by nepochybne vznikol vo Francúzsku, v Taliansku i Španielsku. Ak by k nemčine pribudol (v mene vyváženosti, politickej korektnosti alebo iného zdôvodnenia) ďalší jazyk a potom ďalší a pre istotu ďalší, pomaly by sme sa dostali tam, kde sme teraz. Najperspektívnejším zamestnaním je v Bruseli už dlhšiu dobu prekladateľ a tlmočník. Teda okrem funkcie: Špecialista na … (doplňte si hocičo) fondov EÚ.

Aj v Európe by sa jazykom unifikácie mohla zvoliť angličtina. Predsa len je to medzinárodný jazyk jazyk internetu, jazyk mladej generácie, jazyk informačných technológií. Proti je ale niekoľko zásadných argumentov. Samotná Veľká Británia sa k federalizovanej Európe v najbližších rokoch (a desaťročiach) určite nepripojí. Pre Berlín a Paríž by bolo politicky neúnosné mať anglický jazyk a nemať Angličanov. A v Európe nemá angličtinu žiadna krajina ako prvý úradný jazyk (jediná Malta ho má ako druhý) a preto sa niet pri jej presadzovaní o čo oprieť.

Avenue des Champs-Élysées

Bez jednotného jazyka však nie je skutočne možné uvažovať o celoeurópskom trhu práce. A to ani v prípade, že legislatíva jednotlivých krajín bude natoľko zjednotená, že i kvalifikovaní zamestnanci by vedeli pôsobiť v inej ako materskej krajine. Trhom práce totiž nie je export nízko kvalifikovaných a zle platených zamestnancov na prácu, ktorú domáci nechcú vykonávať. A ešte najlepšie pre domáce obyvateľstvo pochopiteľne je, keď títo nekvalifikovaní zamestnanci žijú v uzavretých komunitách a nevychádzajú medzi väčšinové obyvateľstvo. A úplným ideálom je, aby keď sa potreba ich zamestnania v krajine pominie, nech sa nebadane a rýchlo pominú aj oni. A v tejto pozícii nie sú iba obyvatelia bývalého východného bloku. Rovnako sú na tom i tí Španieli, Taliani či Gréci, ktorí by chceli pracovať v jadre Eurozóny.

Sťahovanie za prácou je teda formálne zákonmi umožnené, politikmi verbálne podporované, ale v praxi nerealizovateľné. A zrejme zatiaľ v skutočnosti i neželané. V skutočnosti však jedine dokonalým mixom národov po dlhé generácie môže vzniknúť Európan. A preto je zrejmé, že európsky národ dobrovoľne nikdy nevznikne.

A tak jediným spoľahlivým lepidlom v EÚ ostávajú honosné funkcie v bruselskej centrále (a množstve podriadených organizácií) a štedré transfery peňazí (všetky tie kreatívne pomenované fondy EÚ) do jednotlivých členských krajín.

Severný prúd utvára silné európske puto

Geopolitika Komentáre vypnuté

apr 022012

Nord stream je zdanlivo obyčajná dvojica slov, ktorá však nebadane zmenila geopolitickú mapu Európy.

V čase, keď sa k moci v Rusku dostal Vladimír Putin so svojou klikou z tajných služieb, nachádzala sa bývalá svetová veľmoc v rozvrate. Krajinu si úspešne a hladko rozdelili miestni oligarchovia, ktorých v tom čase vôbec nezaujímal úpadok Ruska ako mocnosti na medzinárodnom poli.

Putin však na rozdiel od nich mal od začiatku jasnú predstavu o návrate Ruska medzi veľmoci a ide veľmi cieľavedome a tvrdo za svojou víziou. Rusko je obrovskou zásobárňou nerastných surovín a najmä plynu tak prepotrebného pre priemyselné Nemecko. A po II. svetovej vojne ekonomicky nezastaviteľné Nemecko je zase bohatou zásobárňou v Rusku nedostatkových vyspelých technológií a kapitálu.

A keďže Nemecko by si rado zachovalo zadné vrátka pre prípad, že jeho projekt Európskej únie nebude úspešný, zrodil sa plynový bypass. Zmluva o priamom spojení Nemecka a Ruska pupočnou šnúrou bola uzatvorená v roku 2005 pod pracovným názvom Severný plynovod. Zmluvu podpísali Vladimír Putin, v tom čase prezident Ruska a Gerhard Schröder, v tom čase nemecký kancelár. Plynový bypass sa zrodil dňa 8.9.2005 v Berlíne.

Moscow - Tsaritsino Park

Kancelárka Angela Merkelová, ktorá prevzala štafetu vo vedení nemeckého kabinetu po Schröderovi, bez zaváhania pokračovala v uvedenom projekte napriek svojmu kritickému postoju voči nemu v čase pred voľbami. V tom čase verbálne presvedčivo obhajovala tesnejšiu spoluprácu Nemecka s USA. Zmena postojov pred a po voľbách je zrejme nenapraviteľnou úchylkou všetkých politikov pochádzajúcich z bývalého východného bloku. Angela Merkelová pochádza z bývalej Nemeckej demokratickej republiky…

Projekt podmorského plynovodu bol neskôr premenovaný na Nord stream (Severný prúd). V čase podpisu zmluvy spolupráca vzbudila nevôľu najmä u pobaltských štátov, ktoré cítia bezprostredné ohrozenie svojich národných záujmov vždy, keď sa ruský medveď prebudí. Čiastočnú nevôľu vyvolal aj z ekonomických dôvodov. Uvedením tohoto plynovodu do prevádzky skončí bezprácny prítok peňazí pre tranzitné krajiny ako je Ukrajina a Slovensko.

Elegantným plynovým bypassom sa Rusko úspešne vyhlo rizikovému územiu krajín, ktoré rozpadom Sovietskeho zväzu a jeho vazalských krajín stratilo. Samozrejme, o krajiny ako je Maďarsko, Slovensko, Poľsko či Rumunsko sa bude hrať v nasledujúcich dekádach zaujímavý veľmocenský šach, ale Putin prípadnú prehru (a ani remízu) nechce riskovať.

A to ešte Nord stream zrejme zďaleka nepovedal posledné slovo. Jeho (Putinove) ambície siahajú až na Britské ostrovy.

Older Entries Newer Entries