biznis – Peter Rudzan

Slovensko cez palubu

Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 262014

V ére, ktorá nasledovala po období tvorby „kapitálotvornej vrstvy“ na Slovensku, ktorá, mimochodom, bola úspešná až priveľmi, nastúpila počas vlády M. Dzurindu éra predaja kľúčového majetku krajiny do rúk západných vlastníkov, často len naoko súkromných, keďže zase ich vlastníkmi bola neraz vláda príslušnej krajiny, z ktorej investor pochádzal. Ale to nie je teraz podstatné.

To najdôležitejšie posolstvo – posolstvo o tom, že chceme patriť na Západ a Západ na oplátku skonsoliduje naše firmy a vezme si za to primeraný podiel na zisku, tým bolo naplnené. Veľké korporácie i menšie firmičky si kúpili od prvoprivatizérov, vybraných vládami V. Mečiara, ako aj nemalé zvyšky od pravicových vlád ideologicky vedených Miklošom a Dzurindom, všetko cenné, čo bolo v tom čase na malom Slovensku k dispozícii.

Za to, a potom aj za lacnú pracovnú silu do montážnych dielní, sme mohli začať nielen platiť eurom ale aj plakať nad rozliatym mliekom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá tak krásne začala v predvečer prijatia eura u nás.

Avšak doba, kedy vlastníctvo našich veľkých firiem a aspoň trochu nezávislých médií, ktoré si dovolili byť kritické k vláde či finančným skupinám s vládou spriaznenými (rovnako tak i k excesom, ktoré robili menšie ryby s nemenšími peniazmi na regionálnej úrovni), sa práve skončila. Akúsi záverečnú bodku, po ktorej bude vhodné už len zatiahnuť oponu, urobil predaj Petit Pressu a s ním i mienkotvorného denníka SME. Nemá zmysel opisovať nedávny predaj novín a časopisov sústredených okolo občas až smelo hryzúceho týždenníka PLUS 7 DNÍ. Mnohí už za tých pár mesiacov, ktoré ubehli od úteku Francúzov a Nemcov z SPP, zabudli, že chvíľu za nás dodávky plynu z Ruska nechodil vyjednávať predseda vlády so zástupcami „“kapitálotvornej vrstvy“ zrodenej v divokej privatizácii temných 90. rokov.

Všetky vyššie spomenuté udalosti sú sprievodnými znakmi sťahovania sa Západu zo Slovenska. Toho Západu, ktorý zistil, že má dosť svojich starostí a Slovensko vlastne ani nepotrebuje. Vyžmýkal ho už viac než citrón a zo skaly voda nepotečie. ENEL by na túto tému mohol rozprávať tisíc a jednu noc…

Slovensko, hodené cez palubu, si snáď zachová ešte istú dobu príslušnosť k západnej civilizácii. Ale nebude to jednoduché. Okrem histórie (väčšinu modernej histórie bolo územie, ktoré dnes pokrýva Slovensko, súčasťou západných ríš, kráľovstiev a cisárstiev) a náboženstva (pravoslávne kresťanstvo začína až tesne za našim plotom) hrá momentálne všetko proti nemu.

Dóm svätej Alžbety v Košiciach

Výroba nových áut. Kedy zastavíme to šialenstvo

Financie, Politika, Priemysel Komentáre vypnuté

jún 232014

Málokto pochybuje o tom, že prosperita Západu sa odvíjala po línii: fosílne palivá – automobilová doprava (a preprava). Ekonomický boom, ktorý so sebou priniesla masová automatizovaná výroba cenovo dostupných automobilov sa nad očakávanie prejavila silnou pozitívnou (posilňujúcou) spätnou väzbou. Ľudia získali prácu v celom cykle výroby a predaja automobilov a za svoj plat si mohli dovoliť kúpiť auto. Na pomoc rýchlo pribehli finančné inštitúcie a tak sa zrodili úver na kúpu auta a leasingová zmluva.

Množstvo sektorov v rôznych krajinách naviazaných na výrobu automobilov sa začalo nezastaviteľne rozvíjať. Veľká hŕba krajín (s nimi aj Slovensko) stavilo všetky drobné na jednu kartu – automobilovú. Dlhé roky tento model fungoval. Až kým si všetci nekúpili autá dve a nezaparkovali k nim ešte aj jedno firemné. Zrazu sa už na parkoviskách a cestách takmer niet kam pohnúť a často už na to ani nie sú dôvody. Parkoviská sú plné na prasknutie, križovatky už dávno neposkytujú vodičom zamýšľaný komfort.

Pásová výroba dielov a následná kompletizácia áut zamestnala množstvo nekvalifikovanej pracovnej sily. Možno práve preto si málokto zo zamestnancov ktorejkoľvek subdodávateľskej spoločnosti kladie otázku, kam putujú tie milióny a milióny dielov, ktoré sa každoročne v každom závode vyrobia.

Nepredané nákladné autá (Veľká Británia, zdroj: Google Maps)

Vďaka Google Maps však už vieme potvrdiť to, čo si zopár odvážlivcov iba nesmelo myslelo. Novovyrobené tisícky, desiatky tisíc, státisíce ba milióny áut končia na obrovských parkoviskách, nevyužívaných testovacích okruhoch a opustených letiskách. Množstvo takýchto skladovacích priestorov (sú ich doslova tisíce) sa nachádzajú na Britských ostrovoch, v Spojených štátoch a v tejto oblasti nezaostáva ani Čína. Jej stredná trieda, podobne ako tá na Západe, pomaly ale isto stráca kúpyschopnosť, vďaka ktorej u plynulých dvoch desaťročiach dokázala meniť vozy každé dva, tri roky.

Kam z týchto obrovských skladovacích plôch autá potom putujú? Do predaja to určite nie je. Nové modely, ktoré automobilky každoročne predstavujú, pochovajú aj tú malú nádej na to, že sa tieto vozy s preležaninami niekedy predajú. Nehovoriac o ich technickom stave – keď bez akýchkoľvek najazdených kilometrov skončia na dlhé mesiace, často aj na roky, na vzduchu. Často neďaleko morského pobrežia. Aj menej skúsený motorista si vie domyslieť, v akom technickom stave sú po chvíli takéto autá.

Skladisko nepredaných áut (Zdroj: Google Maps)

Neuveriteľnou a o to smutnejšou správou pre našu civilizáciu je, že tieto nepredané autá končia postupne v recyklačnom stredisku a rozoberú sa na diely. Tie sa spracujú na suroviny do výrobného procesu a výrobný cyklus sa môže začať odznova. Ale dokedy? Na dlho to už určite nebude.

Samozrejme, zatiaľ sa tento výrobno-recyklačný cyklus nedotýka luxusných značiek. Tie si svojich kupujúcich medzi kontinuálne bohatnúcou elitou naďalej nachádzajú. Avšak značky určené pre strednú triedu sú už pomaly na konci dychu. Zatiaľ ich nad vodou drží nekontrolovateľné neobmedzené tlačenie nových peňazí… Ale dokedy to môže trvať? Kým stredná trieda nezanikne úplne. Potom bude nasledovať – Game over!

Chýba nám možnosť devalvovať

Euro, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 272014

Ceny priemyselných tovarov vytrvalo klesajú. Vďaka tomu môžu štatistici vykazovať infláciu omnoho nižšiu ako je reálna v spotrebnom koši bežného príslušníka nižšej strednej a niže (spoločenskej) triedy. Keďže mzdy (šťastnejšej väčšiny) zamestnancov pomaly ale isto rastú, začína byť aj slovenská pracovná sila drahá pre producentov etablovaných u nás.

Tým, že máme euro, nemôžeme devalvovať korunu tak ako to pred pár týždňami urobili Česi. Tí rýchlo zareagovali na potreby nemeckých priemyselníkov a prudko devalvovali českú korunu. Dosiahli tak relatívne zníženie ceny práce (počítané v eur) a tým i zníženie ceny produkcie, prevažne exportovanej práve do Nemecka. Domáci obyvatelia túto devalváciu nepocítili tak negatívne ako pozitívne ju pocítili producenti. Malá poznámka pod čiarou: Česi ešte na dôvažok dokázali korunu devalvovať práve v čase, kedy si silní domáci hráči zhodou okolností potrebovali konvertovať obrovské sumy v zahraničných menách do korún. Časová zhoda bola zaiste náhodná. Tak ako to pri nezávislých centrálnych bankách už chodí.

S týmto problémom nemožnosti devalvácie sa boria okrem nás viaceré krajiny eurozóny. Pobaltské krajiny zvolili dobrovoľne jediné možné riešenie, keď chceli ostať v hre – začali už v dávnejšie znižovať mzdy. Naprieč celou krajinou. Nevyhli sa tomu ani úradníci a štátni zamestnanci. Napríklad takí Gréci sa k tomu veľmi nemali a boli tak prinútení vydať sa rovnakou cestou až tlakom zo strany európskych politikov a finančných domov. Ekonómovia mimo mainstreamu odhadujú, že také Grécko či Španielsko budú musieť znížiť mzdy možno aj o 30% a v niektorých sektoroch možno až o 50 neuveriteľných, krutých, ale zrejme nevyhnutných percent. Teda, ak sa budú chcieť niekedy vrátiť do ligy konkurencieschopnosti. Na Slovensku ako prví našli odvahu hovoriť na túto tému vo Volkswagene. VW zatiaľ žiada od odborov len symbolické zníženie miezd o 4%, korelujúce so znížením ceny práce v ich závodoch v Čechách.

Vyšívanie po vietnamsky

Najbližšie roky nám určite dajú aj pravdivú a politikmi neskresľovanú odpoveď na otázku, či Slovensko urobilo dobre, že prijalo euro za svoju menu. A aký vplyv to malo na zmenu vnímania cien a zmenu nákupného správania sa jednotlivých skupín obyvateľstva. Veď mnohí už trpko zistili, že je omnoho jednoduchšie utratiť 10 eur ako 300 korún, a rovnako tak je jednoduchšie oželieť 100 eur oproti pôvodne trom tisíckam…

Súčasťou tejto odpovede budú aj také faktory ako devalvácia, resp. revalvácia vlastnej meny a inflácia, resp. deflácia. Oficiálne štatistiky sa snažia presviedčať občanov, že ekonomický útlm spôsobuje útlm v každoročnom raste cien, na ktorý si už všetci viac menej zvykli. Rovnako tak ako si zvykli na pravidelné, každoročné, čo i len symbolické zvyšovanie platov.

Investičné stimuly

Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 022012

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Prechod na jednu zdravotnú poisťovnu bude eldorádom

Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

júl 042012

Tak sme sa konečne dočkali začiatku realizácie procesu zoštátnenia celého zdravotníctva. Zatiaľ, v prvom (pre sponzorov najdôležitejšom) kroku, by všetci občania mali prejsť pod ochranné krídla Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

O tom, že tento krok je len logickým vyústením nefunkčnosti systému viacerých „konkurujúcich“ si poisťovní, ktorý dlhodobo nefunguje, si môže čitateľ prečítať tu.

To, že prevzatie poisťovní zo súkromných rúk do rúk štátu nebude až takou traumou pre súčasných majiteľov, je zrejmé už z prvých náznakov predsedu vlády a cez média vypustených balónikov. Z doteraz vysloveného sa až priam ponúka vysvetlenie, že tento proces bol medzi jeho hlavnými protagonistami už dopredu dohodnutý.

Štát pre svojich občanov za peniaze týchto občanov kúpi súkromné poisťovne. Teda v podstate vzduch, ktorý sa v ich kanceláriách nachádza. Keď pominieme zopár prenajatých priestorov na lukratívnych miestach, niekoľko ojazdených limuzín a desiatky písacích stolov. A to za budúce zisky, ktoré by tieto zdravotné poisťovne akože dosiahli. Nad výpočtom, pokiaľ skutočne dôjde na popisovaný scenár, sa ešte naisto nakrútime hlavami.

Pasca (Vietnamská vojna, tzv. booby trap)

Samozrejme vláda dosiahne skvelý úspech a majitelia poisťovní sa vzdajú svojho podnikania ešte s diskontom (znížením) v prospech občanov a štát si dokonca bude môcť rozložiť splácanie kúpnej ceny na roky. Čo uľaví rozpočtu a teda vláda chudákom občanom nebude musieť opäť zvyšovať dane. Úžasné. Kto by sa ubránil takému skvelému obchodu?

Takto premyslený spôsob vyťaženia bezprácnej renty zo zdravotníctva by nečakal ani najväčší pesimista dlhodobo pozorujúci politickú scénu na Slovensku. Avšak chladná logika a premyslený kalkul sa tejto metóde vyciciavania štátneho rozpočtu nedá vytknúť. Ironik spolu s cynikom by s chuťou zatlieskali.

Pri všetkých týchto mizerných vyhliadkach pre peňaženku daňových poplatníkov treba dúfať, že reforma systému zdravotného poistenia po tomto prvom kroku na dlho neskončia. A že VšZP nerozšíri svoju pobočkovú sieť a počty zamestnancov práve o počty, ktorými momentálne disponujú súkromné poisťovne. Lebo aj takéto niečo by bolo v súčasnom čase potreby istôt relatívne jednoducho obhájiteľné. Zamestnanosťou. Čo na tom, že zbytočných úradníkov…

Spojené štáty európske

Európa, Geopolitika Komentáre vypnuté

jún 252012

Spojené štáty európske to ešte nie sú, ale ďalší balónik testujúci odolnosť občanov jednotlivých krajín Európy už vyletel. A to aj za výdatnej pomocí médií, ktoré interpretujú veci podľa vlastnej optiky. Ministri krajín Belgicka, Dánska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Rakúska, Poľska, Portugalska, Španielska a Francúzska sa prepožičali Nemecku ako pokusné králiky v jeho geopolitickom experimente.

Nemecko veľmi úspešne rozohráva svoje šachové partie na viacerých šachovniciach. Stále tesnejšie zväzovanie Európskej únie a prehlbovanie jej závislosti od nemeckých peňazí umožňuje Nemecku smerovať k neobmedzenému ekonomickému vládnutiu v Európe. Vďaka tomu, že bude ovládať (niektorých menších už ovláda) väčšinu odberateľov ruského plynu, môže politicky vyvažovať svoju extrémnu závislosť na Rusku a jeho nerastnom bohatstve.

Nemecko samotné nie je schopné geopoliticky vyvažovať stále ambicióznejšie Rusko, ktoré sa nikdy nevzdalo myšlienky dominovať veľkej euroázijskej veľmoci. Preto si Nemci zvolili (zrejme oveľa schodnejšiu) cestu vybudovania regiónu silne závislého od Nemecka. A aby sa Európska únia nerozpadla pri prvej príležitosti (akou je napríklad dlhová kríza), je potrebné tesnejšie, na veky nerozlučné spojenectvo.

Splav Dunajca na plti (blízko Červeného Kláštora)

Najmä v tomto čase, kedy si Nemecko zvolilo (zatiaľ zďaleka nie definitívny) odklon od jadrovej energetiky, jeho závislosť na ruských prírodných zdrojoch iba narastá. Nemecko sa snažilo získať ruské zdroje v dvoch svetových vojnách; bez úspechu. Potreby a záujem Nemecka sa však nezmenšili, ba práve naopak. Preto na tretí pokus skúša politickú a diplomatickú cestu.

Z krátkodobého (a zrejme i zo strednodobého) pohľadu Vladimíra Putina je tesnejšia spolupráca Ruska s Nemeckom výborný nápad, z pohľadu z Nemecka je to tiež vítané spojenectvo. Horšie však takéto nápady prijímajú v Poľsku. Poľsko niekdy nepatrilo k spojencom, ktorých bolo ťažké zradiť. Skôr naopak. Bolo prvé na rane, keď sa ukájali chúťky veľmocí. A tak sa v skutočnosti nemôže spoľahnúť ani na Nemecko a už určite nie na Rusko. Keďže však nemôže ostať stáť bokom v Európe, volí si, pochopiteľne, západného spojenca. Preto tá jeho zdanlivo nepochopiteľná účasť na vypúšťaní nemeckých balónikov.

Politické nominácie do vedení štátnych podnikov

Komunálna sféra, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 212012

Už dlhé roky si víťazné zoskupenie z parlamentných volieb dáva rovnítko medzi získaním podielu na moci a získaním majetku štátu a všetkých benefitov, ktoré z neho plynú. Verejný majetok, verejné statky nezískava vláda do svojej správy (voliči dúfajú, že do múdrej, rozvážnej a spravodlivej), ale získava ich na celé volebné obdobie na svoje ryžovanie. Takto si to politici vysvetľujú počas celej éry tzv. demokracie na Slovensku. A, žiaľ, podobne to funguje aj na lokálnej, komunálnej úrovni.

Samozrejme vyššie uvedené skutočnosti intenzívne kritizuje každé politické zoskupenie, ktoré je aktuálne v opozícii. Vtedy sa dušuje, že sa všetko zmení k lepšiemu a nič také ako sú politické nominácie už nebude existovať. O to bizarnejšie vyznejú slová obhajoby status quo, keď sa pomery vo vláde zmenia a bývalá opozícia obsadí vládne kreslá a všetky štátne podniky pomaly až do úrovne upratovačiek.

Väzenie Tuol Sleng (S-21, Phnom Penh, Kambodža)

Platí, že podmienky, na základe ktorých sa do vedení štátnych podnikov nominovali zástupcovia štátu, boli vždy nejasné (a keď boli nejasné málo, tak sa ešte viac znejasňovali) a zo strany vlády čo najviac zahmlievané.

Zdalo by sa, že to bola zbytočná námaha. Všetci predsa vedeli, že najdôležitejším kritériom je loajalita k politickej strane, potom rodinná previazanosť a až následne nasledoval test, či je uchádzač aspoň bývalým spolužiakom niekoho z vládnucich politických špičiek. Ďalšími a súčasne poslednými kritériami pri výbere bolo, či sa budúci úspešný nominant vie podpísať, či má kladný vzťah k peniazom a vie plniť príkazy. To je všetko.

To celé zahmlievanie, kritizovanie, vyjasňovanie však nie je až taká zbytočná námaha, ak sa na to pozrieme optikov neinformovaného väčšinového voliča. Ten spravidla na prvý krát uverí všetkému, čo zaznie na tlačových konferenciách charizmatických politikov.

Štátne podniky (mnohé iba ako tak) fungujú nie vďaka (politicky nominovanému) manažmentu, ale napriek tomu. Politické nominácie slúžia výlučne na kupovanie si lojality veľkého okruhu občanov za cudzie peniaze. Nie je to žiadne nové zistenie a, žiaľ, ani nič prekvapivé. Veriť v zmenu práve v tomto volebnom období by sa mohlo považovať za nenapraviteľnú prostomyseľnosť hraničiacu s infantilnosťou.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 022012

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie) nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

Older Entries