Warning: "continue" targeting switch is equivalent to "break". Did you mean to use "continue 2"? in /home/ps019500/_sub/peter/wp-content/themes/suffusion/functions/media.php on line 666

Warning: "continue" targeting switch is equivalent to "break". Did you mean to use "continue 2"? in /home/ps019500/_sub/peter/wp-content/themes/suffusion/functions/media.php on line 671

Warning: "continue" targeting switch is equivalent to "break". Did you mean to use "continue 2"? in /home/ps019500/_sub/peter/wp-content/themes/suffusion/functions/media.php on line 684

Warning: "continue" targeting switch is equivalent to "break". Did you mean to use "continue 2"? in /home/ps019500/_sub/peter/wp-content/themes/suffusion/functions/media.php on line 689

Warning: "continue" targeting switch is equivalent to "break". Did you mean to use "continue 2"? in /home/ps019500/_sub/peter/wp-content/themes/suffusion/functions/media.php on line 694
kríza – Stránka 2 – Peter Rudzan

Ach tie fondy

 Komunálna sféra, Politika, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Ach tie fondy
júl 092012
 

Cieľom projektu je zvýšenie konkurencieschopnosti, zatraktívnenie mesta Levice prostredníctvom revitalizácie verejných priestranstiev, zlepšenie dostupnosti občianskej infraštruktúry pre obyvateľov a návštevníkov mesta, zvýšenie kvality a bezpečnosti centrálnej mestskej zóny.

Úvodný citát pochádza z oficiálnej stránky mesta Levice. Ako sa môžete sami presvedčiť, mesto udáva náklady na realizáciu v astronomickej výške 1 653 487,56 €.

O tom, že to boli naozaj účelne preinvestované prostriedky európskych daňových poplatníkov (a teda medzi nimi i tých slovenských) sa mohli presvedčiť všetci návštevníci mesta v posledných dňoch, keď obrovské horúčavy dosahujú v niektoré dni až hranicu 36 stupňov nad nulou. Len škoda, že obaja návštevníci, ktorí našli odvahu pustiť sa do betónovej džungle, dostali vďaka sálajúcemu teplu úpal. Pracovníci mestského úradu, ktorí majú výhľad na revitalizované námestie, sa radšej vyhýbajú osobnej skúsenosti so skvelou realizáciou revitalizácie a ostávajú v takéto dni radšej vo svojich klimatizovaných kanceláriách mimo dosahu kvalitnej betónovej sauny (s teplotou vysoko prekračujúcou 40 stupňov Celzia).

Námestie hrdinov v Leviciach (po revitalizácii)

Vo všeobecnosti existuje niekoľko veľmi jednoduchých rád a návodov, vďaka ktorým sa projekty podobného charakteru stávajú úspešnými v zložitej spleti žiadostí na dotácie z eurofondov.

Jednou z nich je, že skutočné činy musia popierať to, čo sa hovorí v podnikateľskom zámere či v koncepcii rozvoja alebo realizácie (sem si môžete dosadiť čokoľvek z pestrej palety kreatívnych názvov programov podpory z eurofondov i zo samotných názvov jednotlivých projektov). Revitalizované námestie v Leviciach je toho skvelým príkladom. Bezpečnosť centrálnej mestskej zóny sa dosiahla tým, že z námestia sa stratilo čokoľvek, čo by návštevníka zaujalo alebo ochránilo pred poveternostnými podmienkami. A samozrejme, tým sa nepopierateľne zvýšila aj kvalita centrálnej mestskej časti. Dostupnosť občianskej infraštruktúry sa asi zlepšila tým, že zrušené veľkokapacitné parkovisko sa presunulo o stovky metrov ďalej a cez revitalizované námestie sa dá ísť krížom kamkoľvek. Betónovo kamenná plocha také niečo naozaj umožňuje. A takto by sa dalo pokračovať…

Ďalej je v každom dobrom projekte potrebné používať čo najčastejšie moderné a dnes veľmi populárne slová ako sú zlepšenie, revitalizácia, konkurencieschopnosť, integrácia, kvalita života, kvalita životného prostredia, vízia, udržateľnosť rozvoja, diverzita prostredia. Skvelé slovné cvičenie plné floskúl je príjemné čítanie pre ktoréhokoľvek úradníka a že tomu obyčajný človek nerozumie, nikoho nezaujíma. Väčšina sa aj tak ani len nenamáha a menšine, ktorá by chcela zapárať sa vysvetlí, že sa to predsa robí pre dobro všetkých občanov.

Zlepšujeme vašu kvalitu života. Preboha, čo nevidíte!?

 

Spojené štáty európske

 Európa, Geopolitika  Komentáre vypnuté na Spojené štáty európske
jún 252012
 

Spojené štáty európske to ešte nie sú, ale ďalší balónik testujúci odolnosť občanov jednotlivých krajín Európy už vyletel. A to aj za výdatnej pomocí médií, ktoré interpretujú veci podľa vlastnej optiky. Ministri krajín Belgicka, Dánska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Rakúska, Poľska, Portugalska, Španielska a Francúzska sa prepožičali Nemecku ako pokusné králiky v jeho geopolitickom experimente.

Nemecko veľmi úspešne rozohráva svoje šachové partie na viacerých šachovniciach. Stále tesnejšie zväzovanie Európskej únie a prehlbovanie jej závislosti od nemeckých peňazí umožňuje Nemecku smerovať k neobmedzenému ekonomickému vládnutiu v Európe. Vďaka tomu, že bude ovládať (niektorých menších už ovláda) väčšinu odberateľov ruského plynu, môže politicky vyvažovať svoju extrémnu závislosť na Rusku a jeho nerastnom bohatstve.

Nemecko samotné nie je schopné geopoliticky vyvažovať stále ambicióznejšie Rusko, ktoré sa nikdy nevzdalo myšlienky dominovať veľkej euroázijskej veľmoci. Preto si Nemci zvolili (zrejme oveľa schodnejšiu) cestu vybudovania regiónu silne závislého od Nemecka. A aby sa Európska únia nerozpadla pri prvej príležitosti (akou je napríklad dlhová kríza), je potrebné tesnejšie, na veky nerozlučné spojenectvo.

Splav Dunajca na plti (blízko Červeného Kláštora)

Najmä v tomto čase, kedy si Nemecko zvolilo (zatiaľ zďaleka nie definitívny) odklon od jadrovej energetiky, jeho závislosť na ruských prírodných zdrojoch iba narastá. Nemecko sa snažilo získať ruské zdroje v dvoch svetových vojnách; bez úspechu. Potreby a záujem Nemecka sa však nezmenšili, ba práve naopak. Preto na tretí pokus skúša politickú a diplomatickú cestu.

Z krátkodobého (a zrejme i zo strednodobého) pohľadu Vladimíra Putina je tesnejšia spolupráca Ruska s Nemeckom výborný nápad, z pohľadu z Nemecka je to tiež vítané spojenectvo. Horšie však takéto nápady prijímajú v Poľsku. Poľsko niekdy nepatrilo k spojencom, ktorých bolo ťažké zradiť. Skôr naopak. Bolo prvé na rane, keď sa ukájali chúťky veľmocí. A tak sa v skutočnosti nemôže spoľahnúť ani na Nemecko a už určite nie na Rusko. Keďže však nemôže ostať stáť bokom v Európe, volí si, pochopiteľne, západného spojenca. Preto tá jeho zdanlivo nepochopiteľná účasť na vypúšťaní nemeckých balónikov.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

 Euro, Európa, Financie, Politika  Komentáre vypnuté na Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer
jún 052012
 

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

 

 

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením
máj 022012
 

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie)  nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

 

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

 Euro, Financie  Komentáre vypnuté na Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému
apr 282012
 

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

 

HDP, znovu HDP a stále len HDP

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na HDP, znovu HDP a stále len HDP
apr 232012
 

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…