úradníci – Peter Rudzan

Čo všetko dokážu urobiť tí, ktorí nikdy nepracovali

Európa Komentáre vypnuté

feb 202014

Európske elity a najmä jedna z ich podskupín – skupina štátnych byrokratov, zdá sa, strácajú už úplne súdnosť vo svojom rozhodovaní o tom, ako zodrať pracujúcu vrstvu.

V uplynulých dňoch štátna nenažratá mašinéria v Taliansku rozhodla o tom, že všetci (ide iba súkromné osoby, korporácie ovládajúce politikov sú samozrejme z obliga a zatiaľ sa nenašiel elegantný spôsob ako rozdeliť firmy na naše, ktoré sú dobré a tie ostatné, ktoré sú pochopiteľné zlé), ktorí dostanú platbu zo zahraničia, sú automaticky podozriví z daňových únikov a prania špinavých peňazí. A keďže v každej správnej demokracii európskeho strihu prezumpcia neviny postupne prestáva platiť, Taliani sú automaticky pokladaní za vinných a 20% z obdržanej platby im banka strhne a pošle na daňový úrad.

Chudák Talian má potom celý celučký rok na to, aby dokladoval pôvod peňazí a spôsob ich zdanenia. Pokiaľ bude daňový úrad spokojný, zadržanú čiastku vráti. A pokiaľ nie, bude použitá ako väčšina peňazí v rozpočte – na štátne predražené zákazky. Korupčná mašinéria si vymyslela ďalší spôsob plnenia bezodných vreciek.

Zatiaľ nie je jasné, či si túto neuveriteľnú metódu šikanovania občanov vymysleli Taliani sami iba pre seba, alebo ide o pokus s posvätením tých najvyšších v Únii. Veď aj jednorazové zdanenie vkladov a úspor, ktoré sa uskutočnilo toť nedávno na Cypre, bolo iba výnimočné a nikdy nikde sa nemá zopakovať. Ktovie prečo potom už Medzinárodný menový fond vo svojich správach začína nenápadne hovoriť o jednorazovom zdanení úspor všetkých 500 miliónov obyvateľov Európskej únie…

Talianske Dolomity

Je do istej miery pozoruhodné, že sa nenájde v Európe silnejšie politické zoskupenie s dostatočnou mediálnou podporou, ktoré by prevzalo na seba zodpovednosť a začalo poukazovať na neuveriteľné zvrátenosti, ktoré produkujú štátom platení politici a úradníci, teda tí, ktorí legálne okrádajú (eufeministický názov pre to je – zdanenie) tých, čo pracujú a tvoria hodnoty. Alebo to, že nikto nezdvihne hlas proti aktuálnemu vývoju je len ďalší dôkaz toho, že všetko sa dá kúpiť? Že všetko a všetci sú len otázkou ceny?

Iste, je nespochybniteľné, že veľké spoločnosti nemôžu existovať bez riadenia, ktoré práve byrokracia má zabezpečovať. Neobmedzená moc, ktorú si postupne úradníci vydobyli spolu s mentálnymi obmedzeniami, ktoré väčšinu z nich limitujú, tvoria smrteľnú kombináciu. Prečo si práve byrokrati, pohodlne žijúci na úkor svojho hostiteľa, tohoto svojho živiteľa rýchlo a nezadržateľne zabíjajú, sa len ťažko dá pochopiť. Keď vyhynú tí, ktorí platia dane, vyhynú i štátni úradníci a zamestnanci. Síce o trochu neskôr, ale vyhynú. Mal by im to konečne už niekto povedať.

Prečítajte si viac:

o elitách dneška v článku: Elity

o volebnom práve pre byrokratov v úvahe: Volebné právo

Európsky sociálny fond

Euro Komentáre vypnuté

okt 012013

Bez víťaza sa aj naďalej vedú spory, kam to tá Európska únia v skutočnosti smeruje. Jej prívrženci sú ochotní prisahať, že má nakročené stať sa najsilnejším zoskupením na celom svete, jej odporcovia si zas pri hodnotení jej budúcnosti neberú servítku pred ústa a hovoria o temnote vzdialenej nie storočia, ale už len desaťročia.

V každom prípade cesta, po ktorej elity nasmerovali európsky Titanik, je nielen poriadne špinavá, ale na dôvažok i poriadne smrdí. O tom (bohužiaľ) niet medzi prívržencami a odporcami sporu. Prívrženci únie však v celom tom smrade a bahne naokolo vidia iba malý defekt, ktorý sa bude dať jednoducho napraviť. Mnohí veria, že tak ako jednoducho a rýchlo sa dá zapnúť klimatizácia a pračka vzduchu v pohodlnej bruselskej kancelárii, dá sa odstrániť aj všetka tá špina, ktorá je sprievodným znakom panovania tandemu Nemecka a Francúzska nad celou Európou. Vlastne dnes už sa dá pokojne hovoriť o panovaní samotného Nemecka…

Európsky sociálny fond (ESF) je skvelou ukážkou európskych paradoxov. Určený na podporu a rozvoj sociálnych zručností sa stal už ani len neskrývanou dotačnou linkou pre bohatých. Hlavných príjemcov podpory z ESF by sme márne hľadali medzi obyčajnými podnikateľmi a ich zamestnancami (súčasnými, či budúcimi). Tých treba hľadať v zozname najväčších korporácií sveta a ich dcérskymi a majetkovo či podnikateľsky previazanými spoločnosťami. Jeden by neveril, koľko rôznych školení majú za sebou zamestnanci takýchto korporácií. Občas je ťažké nájsť voľný čas, v ktorom by sa dala urobiť skutočná práca. Nepodobné je to v štátnych firmách a úradoch, ktoré sa taktiež s preveľkým úspechom zapájajú do výberového procesu na pridelenie financií z Bruselu.

Melón

ESF je tak len ďalší z európskych fondov vzdelávajúcich Európanov v tvorení a písaní vzletných, nič nehovoriacich fráz. Čím krkolomnejšie spojenie doposiaľ nikdy nespojených slov, tým sa projekt javí inovatívnejší a kvalitnejší.

A prečo sa nikto ani len nenamáha skontrolovať vzdelávací a školiaci proces v praxi? Možno práve preto, aby ani náhodou nemusel riešiť problém, že žiadne školenia sa nikdy nekonali a zamestnanci za prísľub malého prihodenia k výplate podpísali všetky potrebné prezenčné listiny a dokumenty.

Nezamestnanosť mladých

Spoločnosť Komentáre vypnuté

máj 082013

Európska únia ako jeden z ďalších problémov, ktoré už nešlo zametať pod koberec a zakrývať figovými listami začala riešiť nezamestnanosť mladých. Zatiaľ sa oficiálne priznáva nezamestnanosť prekračujúca polovicu populácie mladých v Španielsku a v Grécku. Keďže táto situácia nevznikla zo dňa na deň, a napriek tomu ju vlády dokázali maskovať, je možné predpokladať, že nezamestnanosť mladých sa blíži skôr k dvom tretinám ako ku polovici. Takýto stav je nielen alarmujúci pre grécku a španielsku vládu, ale aj pre vlády iných krajín, Slovensko nevynímajúc.

Nie je možné, žiaľ, predpokladať, že túto situáciu dokáže zvládnuť ekonomika krajín EÚ sama a relatívne jednoducho. Nie je možné dúfať, že generácia narodená v 70. rokoch, ktorá teraz vládne kam len oko dohliadne, dobrovoľne opustí svoje miesta skôr ako o 30 rokov. Súčasní štyriadsiatnici sú pevne usalašení na svojich miestach vo všetkých oblastiach – v štátnej sfére, v štátnych podnikoch a rovnako tak aj v súkromných organizáciách a korporáciách. Jediní mladí, ktorí jednoducho získajú prácu budú ich vlastné deti.

A tak riešenie tejto situácie bude tak typicky etatistické: teda v duchu – ja som štát, a kto je viac? Mladých ľudí po absolvovaní školy budú zamestnávať štátne úrady a štátom vlastnené organizácie. Mladí takto (podľa predstáv štátu) získajú tak prepotrebnú prax, ktorú vyžadujú podnikatelia, keď hľadajú nových zamestnancov. To však je len ilúzia sociálnych inžinierov. Jediné, čo mladí získajú, bude pocit, že v štátnom sektore stačí pracovať denne pár desiatok minút a preložiť pár desiatok papierov a naostatok zopár desiatok krát stlačiť klávesu enter. S takouto skúsenosťou a praxou nebude mať nikto nielen záujem opustiť rady štátnych zamestnancov, ale nikto o nich ani len neprejaví záujem.

Londýnsky Tower Bridge v čase letnej olympiády 2012

Avšak napriek tomu, že takéto riešenie nie je dobré, ba ani len nie je to najmenej zlé, budú jednotlivé vlády nevyhnutne musieť prikročiť k podobnému riešeniu. Štáty sa tak či tak nedokážu zbaviť zodpovednosti za materiálny dostatok týchto ľudí a takouto formou ich dostanú aspoň čiastočne pod kontrolu (na osem hodín denne). Je to v konečnom dôsledku o čosi lepšie ako ich len tak nechať bez kontroly a ešte im na cestu vyplácať všakovaké sociálne dávky.

Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika

Financie, Komunálna sféra, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

apr 242013

Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.

O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.

Delo – Tower of London

Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.

Názor úradníka: Zložitosti občanom pomáhajú

Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 062013

Fungovanie obyčajných občanov je permanentne zozložiťované. Stačí jednoduchý príklad. Získanie stavebného povolenia je tortúra, akú môže nastaviť občanovi len dokonale zbyrokratizovaný štát.

Množstvo rôznych potvrdení, vyjadrení kvázi dotknutých inštitúcií, vypĺňanie tlačív a nekonečné mesiace, kým sa človek dostane k právoplatnému stavebnému povoleniu. A načo to všetko? Hlavným dôvodom nie je ochrana okolia alebo prostredia, ani nie zabezpečenie výstavby podľa platného územného plánu, ale zabezpečenie pracovného miesta pre množstvo úradníkov.

V dnešnej informatizovanej spoločnosti s katastrom online na webe (ktorého údaje sú aktuálnejšie ako 3 mesiace starý originál opatrený kolkami a potom úbožiaka, ktorý si pokorne vyčkal nekonečný rad na katastrálnom úrade) je nepochopiteľné, prečo ďalšie štátne úrady žiadajú predkladanie originálov. Identické je to s vyjadreniami plynárov, elektrikárov či vodárov. Miliardy, ktoré táto spoločnosť investovala do všetkých informačných systémov, licencií a údržby by mali už dávno slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teda občanom. Ale to by sme nesmeli byť na Slovensku.

A čerešničkou na torte, ako to už v našich končinách chodí, je, že zákony v skutočnosti platia iba pre úbožiakov platiacich prostredníctvom svojich daní úradníkov, ktorí si z nich urobili za ich peniaze otrokov obiehajúcich od dverí k dverám. Prvou cenou v tomto behu je vzácna okrúhla pečiatka. Tí, ktorí majú moc, peniaze a kontakty si pečiatky získavajú jediným telefonátom, zmenu územného plánu prediskutujú s primátorom na poľovačke a stavbu hyzdiacu svoje okolie zlegalizujú pri poháriku v klube po skončení golfového alebo tenisového zápasu.

Opica

K šťastne dokončenej a skolaudovanej stavbe patrí riadne platenie daní. Takto to aspoň vidí štát. To, že spravovanie, vyberanie dane a vymáhanie nedoplatkov stojí viac ako vynáša samotná daň, štátnych úradníkov nezaujíma. Podstatné je, že majú prácu. A keď sa nám takáto daň javí nezmysluplná, štátny úradník ju zvýši (alternatívne riešenie, teda zrušenie dane a primerané zníženie úradníkov je skôr z ríše rozprávok pre deti ako reálna možnosť v sociálnom štáte plnom istôt). A prečo daňovníci (majitelia nehnuteľností) musia podávať daňové priznania v čase, kedy všetky záznamy sú naprieč úradmi k dispozícii jediným kliknutím myši? Zrejme preto, aby dochádzalo k pravidelným sociálnym kontaktom medzi úradníkmi a prispievateľmi na ich výplaty, aby sa poznali a mali sa radi. Iný dôvod na tento typ šikany zo strany štátu nie je.

Bez eurofondov existuje jediná cesta – do recesie

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

nov 222012

Eurofondy sú pre Slovensko životne dôležité.

Autorom vyššie uvedeného výroku nie je nikto iný ako Robert Fico.

Je zaujímavé, že diskusiu o tom, aké životne dôležité sú eurofondy pre každú politickú reprezentáciu, ktorá je práve pri moci, veľmi nepočuť. A pritom je to práve eurofondová miazga, ktorá dáva život nášmu hospodárstvu a lesk našim štatistikám. Samozrejme, väčšia časť miazgy sa rozkradne a nikdy nepoužije na pôvodný účel – ale aj tak je pre hospodárstvo neoceniteľná. Peňazí je totiž dostatočne veľa na to, aby nám dokázali vytrhnúť tŕň z päty. Teda aspoň doposiaľ.

Pozrime sa na čísla. Investície, ktoré sú financované Európskou úniou, tvoria na Slovensku celých 76% investícií, ktoré financuje verejná správa a samospráva. V postkomunistických krajinách je to veľmi podobné. Poľsko – 52%, Maďarsko – neuveriteľných 97%, pobaltské krajiny 2/3 investícií. Áno, obrovská časť investícií samospráv skončila v betónových námestiach s honosnými fontánami a lavičkami obsadenými ľudmi bez práce, v nevyužívaných chodníkoch po celých dedinách, v kanalizáciách, na ktoré sa obyvatelia odmietajú pripojiť a na ktorých konci občas chýba čistička a v priemyselných parkoch, do ktorých nie je možné zohnať investorov.

Ruku na srdce – bez eurofondov by sa realizovalo len veľmi málo z tých projektov, ktoré sa vďaka nim uskutočnili. A to nie preto, že by sa na takéto projekty peniaze nenašli. Je to preto, lebo väčšina týchto projektov je ekonomicky neobhájiteľná, extrémne predražená a najmä zbytočná.

Olympijské hry 2012 pred Hampton Court Palace

Eurofondy sú však v každom prípade záchrancom našej ekonomiky. Bez nich by Slovensko už dávno bolo v recesii a táto recesia by tu prebiehala už niekoľko rokov. Nie je jednoduché odpovedať na otázku, ako by Slovensko vyzeralo bez každoročného prílevu stoviek miliónov eur z EÚ. A ešte ťažšie je predstaviť si situáciu, keď by sa tento príliv peňazí nebodaj zastavil.

Toto vytrvalé kupovanie si politických bodov a politického kapitálu je však z oboch strán (teda ako zo strany byrokratov z Bruselu, tak i zo strany našej politickej garnitúry) pokrytecké. Pochopiteľné, zdôvodniteľné, obhájiteľné, ale extrémne pokrytecké. Nemôže totiž fungovať donekonečna. Iste, nikto zo súčasných politikov nikde na svete nevidí ďalej ako po svoje funkčné obdobie, avšak dopad ich konania bude musieť na svoje koži znášať roky, ak nie desiatky, obyčajný občan tohoto štátu. Zlé časy ešte len prídu.

Investičné stimuly

Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

okt 022012

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

Zákon o verejnom obstarávaní

Financie, Krajiny, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

sep 262012

Parlament má v súčasnosti v aktuálnej agende aj novelu Zákona o verejnom obstarávaní. Akosi sa v tom šume okolo Európskej únie a jej rôznych stabilizačných mechanizmov a celoúnijných regulácií a dohľadov stráca význam a dosah zmien, ktoré sa Smer pokúša do zákona dostať.

O tom, o aké zmeny ide, hovorí napríklad Lucia Žitňanská.

Nás by však malo najmä zaujímať, prečo sa tieto zmeny pokúša Smer-SD presadiť do zákona?

Podľa doterajších pravidiel je umožnené takmer komukoľvek zúčastniť sa na výberových konaniach, ktoré chtiac nechtiac (niekedy sa totiž zákon už naozaj nedá povykrúcať tak, aby sa obstarávalo priamym zadaním alebo prieskumom trhu) občas vypisuje štátna správa. A vtedy nastávajú spravidla tri situácie.

V prvom prípade vyhrá firma, ktorá vyhrať má. V tedy však môžu začať ostatní uchádzači vŕtať do rozhodnutia (podávať námietky a pod.) a takto otravovať úspešného uchádzača a odďaľovať realizáciu kontraktu a tým pádom odďaľovať spustenie vodopádu životodarných finančných tokov. V konečnom dôsledku však sú (za asistencie úslužných úradníkov) oligarchovia spokojní.

Vietnamské porcelánové figúrky

V druhom prípade firma, ktorá vyhrať mala, dala ponuku vyššiu (nie vždy sa obálka dá otvoriť pred samotným verejným otváraním tak , aby sa dala zistiť ponúkaná cena a niektoré firmy svoje ponuky už balia tak, aby ani mikro-kamera nebola úspešná), ako iná, konkurenčná firma. V tomto prípade (ak ešte k tomu navyše aj zlyhajú pokusy o vylúčenie víťaza z formálnych dôvodov), prichádza firma, ktorá mala podľa dohody oligarchov a úradníkov vyhrať, o zákazku a všetci naokolo o provízie. Navyše v systéme vzniká nervozita.

V treťom prípade sa súťaže zúčastní iba firma vlastnená oligarchom a dá ponuku, ktorá vyhovuje obom stranám – teda úradníkom (a za nimi schovaným politickým stranám) ako aj oligarchom. Jediný, kto by snáď mohol byť nespokojný, je občan platiaci dane, ale ten sa spravidla o takto vysúťaženom kontrakte nikdy nedozvie.

Takže prečo zmena zákona? Preto, lebo tí hore sa už nemôžu pozerať na to, že nie celý štátny rozpočet patrí im. A keďže peňazí nikdy nie je dosť (a špeciálne počas krízy ich je všade pomenej), nehodlajú sa oligarchovia pozerať ani len na jediné euro, ktoré nepoputuje z rozpočtu cez ich ruky, účty či peňaženky. A tak je ideálne zmeniť zákon tak, aby sa konala verejná súťaž systémom popísaným vyššie – v treťom prípade.

Smer so svojimi 83 hlasmi momentálne nie je odkázaný na podporu kohokoľvek a preto by bolo veľmi neuvážené predpokladať, že tento rozhodujúci gól (teda schválenie zmien), dokonca do opustenej brány, nezvládne dať.

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO?

Politika, Reformy, Slovensko Komentáre vypnuté

aug 272012

Prečo Robert Fico vyťahuje ESO práve teraz? A prečo v čase, ktorý sa na prvý pohľad zdá nelogický?

Podľa jeho vlastného tvrdenia spôsobí reforma štátnej správy označovaná skratkou ESO (efektívna, spoľahlivá a otvorená štátna správa) búrku v pohári a prinesie niektoré bolestivé zmeny. Zato však úspora je vyčíslená na astronomických (a teda pre daňových poplatníkov fantastických) 700 miliónov eur.

Reformy štátnej správy robí takmer každá vláda a ohlasuje ich úplne každá. Veď čo už lepšie znie ušiam ľudí, ktorým vláda vyťahuje peniaze z každého jedného vrecka dňom i nocou ako reforma štátnej správy. Nejeden naivný by si v slastnom opojení predstavil zoškrtanie počtu úradníkov a zníženie byrokracie na úradoch. Také jednoduché to však nie je. A keďže to jednoduché nie je, reforma štátnej správy ako na potvoru vždy prináša zvýšenie neprehľadnosti systému ruka v ruke so zvýšením počtu štátnych úradníkov.

Štyri roky, ktoré rovnaké persóny strávili vo vládnych kreslách v rokoch 2006 až 2010, prešli ako voda a z reforiem štátnej správy, ktoré boli tiež ohlasované, neostalo nič zapamätania hodné. Teda okrem vzniku ďalších a ďalších teplých miestečiek pre politických súpútnikov a ich širokánske rodinné zázemie.

Kew Gardens, Londýn

Tak ako vtedy, tak aj teraz ide nepochybne o dobre premyslený politický ťah a kalkul. Už samotný názov vypovedá o tom, že viac času sa venovalo hľadaniu vhodného názvu ako zmysluplného obsahu spomenutej reformy. Každá sociálna i profesijná skupina občanov si v konečnom dôsledku musí povedať, že je to pre ňu výhodné. Dôchodca spolu s učiteľkou a zdravotnou sestrou a úradníčkou z úradu ESO-m nedotknutým budú dúfať, že práve im sa ujde pár drobných na prilepšenie z ušetrených stoviek miliónov.

A kto už by bol taký blázon a namietal nevyhnutné nákupy nových softvérov a poradenských služieb, ktoré by takúto obrovskú reformu (a teda aj úsporu) pomohli zrealizovať? A že verejné obstarávania z dôvodu rýchlosti realizácie nebudú až také transparentné? No a čo. Vy nechápete? Veď takú obrovskú úsporu by nikto iný nedosiahol. Iba my! Tých pár drobných prešľapov si snáď nebudete všímať!

Vyťahovať ESO z rukáva! Aké je to štýlové!

Robert Fico – Rybník

Citáty, Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

aug 262012

Robert Fico, (nar. 1964), politik, predseda vlády SR v období 2006-2010 a 2012 – doteraz

Slovensko z hľadiska štátnej správy je jeden zhnitý 20 ročný rybník, kde okrem kaprov nemáte nikoho a nič – už tam ani rybári nechodia. Tak hoďme do tohto rybníka desať šťúk a dajme okolo tohto rybníka desať rybárov. O toto ide – potrebujeme to vyčistiť.

Farby kráľovskej záhrady Kew Gardens v Londýne

Older Entries