Sloboda

 Rodina, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Sloboda
jún 022013
 

Sloboda. Toto jednoduché slovíčko skladajúce sa zo 7 písmen dokáže popísať tak širokú škálu túžob a pocitov, že si v ňom každý nájde niečo pre seba. Mnoho predstáv je navzájom tak protichodných, že sa zdá, že nie je možné pomenovať ich tým istým slovom. No napriek tomu sa nám to darí.

Sloboda tak ako ju vnímame dnes, má už pramálo spoločného so slobodou, o ktorej hovorili naši rodičia a prarodičia.

Naša sloboda sa príliš rýchlo scvrkla na slobodu stláčať diaľkové ovládanie televízora frekvenciou rýchlejšou akou dokáže kmitať striedavý prúd oživujúci najmodernejšiu obrazovku obstaranú vďaka najnovšiemu splátkovému systému a dokonca bez navýšenia. Ale naša radosť z tejto nadobudnutej slobody je kalená strachom a obavou, že na inom kanály je ešte zábavnejšia relácia, ešte romantickejšia telenovela a ešte chutnejšie tou pravou celebritou uvarené jedlo. A tak prepíname a prepíname. Stále skúšame niečo iné. A to len preto, aby sme veľmi rýchlo zistili, že náš strach nikam nezmizol a naša sloboda nám nepriniesla nič nové a trvácne.

V našej neistote a krehkosti sme sa rozhodli nasledovať životný štýl, ktorý nám v žiarivých farbách ukazuje reklama a tak skvelo o ňom píšu ženské magazíny. Tieto novodobé biblie majú zaručený recept na všetko a preto sme do ich rúk vložili naše životy. To, čo deťom vštepovali rodičia po dlhé generácie, my sme sa rozhodli zavrhnúť. Časopisy, reklama a rôzne televízne relácie nás učia ako sa máme v rôznych situáciách správať, čo si máme na seba obliekať, v akom aute jazdiť a čím si plniť svoje chutne sa zaokrúhľujúce brušká. Vďaka jednoducho zapamätateľným a logicky znejúcim radám a reklamným sloganom sa dokážeme v tomto zložitom svete tak jednoducho zorientovať. Samozrejme nám naši noví pomocníci poradia, ako má vyzerať náš dom a čo pijú tí, ktorí sú „in“. Pretože byť „out“ nie je dosť „coolové“. Nasledujeme smotánku a módne trendy tak svedomito ako naši pradedovia nasledovali božie prikázania. Učíme sa spolu s nimi, že permanentnej zábave podľahneme všetci a už čoskoro. Bezmedzne holdovať, to je predsa také skvelé. Chcieť niečo tvrdou a trpezlivou prácou vytvoriť bolo nahradené chcieť si niečo užiť a popri tom si ešte aj niečo navyše dopriať, ak by samotné užitie si predsa len nestačilo nášmu očakávaniu.

British MuseumBritské múzeum v Londýne (British Museum)

Životy sme si v mne fiktívnej slobody veľmi rýchlo premenili na jedno veľké očakávanie. Žijeme a pracujeme iba preň. Žijeme pre to, čo príde a nie pre to, čo bolo a je. Naša túžba kúpiť si niečo ďalšie, niečo nové, niečo moderné, niečo, čo nejakou nešťastnou náhodou už má aj náš sused, je silnejšia ako my. A zrejme je aj oveľa silnejšia ako naša túžba po skutočnej slobode.

V mene tejto novej, krajšej a ligotavejšej slobody sme postupne všetky spoločenské zvyky a rodinné a kultúrne tradície s ľahkosťou zahodili za hlavu. V našej novonadobudnutej slobode sa predsa nedáme ničím, navyše tak zbytočným a zastaraným, obmedzovať.

Francis Fukuyama – Spoločenstvo

 Citáty, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Francis Fukuyama – Spoločenstvo
máj 022013
 

Francis Fukuyama, (nar. 1952), americký vedec a spisovateľ

Miesto toho, aby ako vedľajší produkt prísnej viery vzniklo spoločenstvo, ľudia sa z túžby po spoločenstve vracajú k náboženstvu. Inými slovami, ľudia sa nevracajú k náboženskej tradícii preto, aby prijímali pravdu zjavenia, ale predovšetkým preto, že z nedostatku spoločenstva a pominuteľnosti väzieb v sekulárnom svete u nich vzniká hlad po obradoch a kultúrnej tradícii. Pokiaľ pomáhajú niekomu vo svojej štvrti, tak nie preto, že by im to prikazovala doktrína, ale preto, že chcú pomáhať svojmu spoločenstvu… Opakujú prastaré modlitby a vykonávajú storočné obrady nie preto, že by verili, že boli zoslané Bohom, ale preto, že chcú, aby ich deti mali správne hodnoty a chcú si dopriať potechu z obradu a pocit spoločného zážitku, ktorý im obrad dáva. V istom zmysle neberú náboženstvo vážne.

Lístky na metro v indickom DillíLístky (vo forme žetónov) na metro v indickom Dillí (rok 2010)

Multikulturalizmus

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika, USA  Komentáre vypnuté na Multikulturalizmus
jan 282013
 

Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.

Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.

Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme  osídlenia územia občanmi inej kultúry.

Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.

Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.

Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.

Akropola v AténachAkropola v Aténach

Kambodža a jej poľnohospodárstvo

 Cestovanie, Kambodža  Komentáre vypnuté na Kambodža a jej poľnohospodárstvo
dec 042012
 

Právo vlastníctva pôdy v Kambodži patrilo v minulosti vždy kráľovi. Obyčajní ľudia, keďže úrodnej pôdy bolo vždy dosť, mohli kamkoľvek, kde nikto iný nebol, prísť, zbúchať si svoj domček z dosák a sadiť. Prípadne rovno trhať úrodu z paliem naokolo. Tak vzniklo zvykové právo na užívanie pôdy.

Až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa vďaka kombinácii rozvoja modernejšieho spôsobu pestovania (zakladanie plantáží) a zavedeniu súkromného vlastníctva Francúzmi (toto sa udialo ešte na konci 19. storočia) sa začali poľnohospodári sústreďovať na koncentráciu väčších plôch do súkromných rúk. Došlo k zakladaniu bavlníkových a kaučukových plantáží na obrovských plochách a časom došlo k prirodzenému rozdeleniu majetku a moci. Tí bohatší dokázali zaberať úrodnejšiu pôdu a tí chudobnejší boli vytláčaní na pôdu menej úrodnú a tak chudobneli postupne viac a viac.

Kambodža sa však do istej miery odlišuje od iných ázijských krajín. Nie je (zatiaľ) preľudnená ani v oblastiach intenzívneho pestovania ryže či iných plodín a nezažila za posledné desaťročia žiadny fatálny hladomor. Teda s výnimkou toho umelo vyvolaného počas vládnutia Červených Khmérov.

V Kambodži dominuje tropická klíma. Počas celého roka je tu takmer rovnaká teplota a vyskytujú sa tu dve obdobia – obdobie dažďa a  obdobie sucha. V období dažďa rastú rastliny a stromy aj niekoľko centimetrov denne a preto pôvodne Kambodžu pokrývali najmä dažďové pralesy. Aby sa mohol začať rozvoj poľnohospodárstva, museli za ľudia občas s prírodou doslova pobiť.

Durian - hľadanie plodov vo vnútriDurian – hľadanie jedlých plodov pod hrubou šupkou

V Kambodži sa pestuje množstvo rôzneho tropického ovocia, najrozšírenejšie sú banány a ananásy. Spektrum dopĺňa sladká oranžová papája, šťavnatý longan, žltá sapota, drobné liči so šťavnatou a sladkou dužinou, ostnatý, do červena sfarbený rambutan, fialový mangustan so silnou, hrubou šupkou, dračia pitahaya a rôzne druhy voňavého a sladučkého manga s elipsovitou kôstkou vo vnútri. Kambodžania taktiež obľubujú durian, ktorého chuť je zmesou cesnaku, cibule , mandlí a vanilky. Pre citlivejšie nosy však táto exotická vôňa pôsobí často trochu odpudzujúco. Samozrejmosťou sú rôzne druhy melónov.

Pitahaya - dračí plodPitahaya – dračí plod

S pomenovaním jednotlivých druhov zeleniny to je trošku zložitejšie. Množstvo rôznych bylín a tráv (s malými plodmi alebo bez), ktoré sú tu považované za zeleninu a hojne používané, nemá hraníc. Samozrejme sa tu pestujú nám všetky známe a dostupné druhy zeleniny – cibuľa, cesnak, paprika, paradajka a podobne.

Najzákladnejšou potravinou v Kambodži stáročia bola a zrejme to ešte tak dlho aj ostane – je ryža. Taktiež sa tu vyskytuje v množstve variácií – tlstá, tenká, dlhá, krátka, lepivá, tvrdá, mäkká, biela, hnedá a dokonca i čierna. Nízky stupeň mechanizácie núti roľníkov, aby na kyprenie pôdy používali pluhy ťahané byvolmi a na sadenie používajú vlastné pracovité ruky.

Tradícia dočasnosti

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia dočasnosti
aug 212012
 

Na Slovensku – podobne ako i v iných krajinách, v tomto nie sme žiadna výnimka – máme veľké a dlhoročné historické (nedá sa však povedať, že veľmi dobré) skúsenosti s tým, aký čas trvá dočasnosť. Väčšina z nás si ešte pamätá na tú doposiaľ najslávnejšiu dočasnosť – pôsobenie sovietskych vojsk na našom, vtedy ešte československom, území. V roku 1968, kedy mala táto dočasnosť svoj smutný začiatok, ani najväčší pesimista by nebol dal ruku do ohňa za to, že potrvá až do roku 1990 (Michail Gorbačov a Václav Havel podpísali dohodu o odsune sovietskych vojsk 26. februára 1990 v Moskve. V tom roku sa odsun aj dokončil).

Taká dočasnosť má však aj svoje nezanedbateľné výhody. Neustále je možné hovoriť a dookola omieľať, že už čoskoro skončí. Dokonca tento pojem (dočasnosť) dáva akúsi nádej (?!) i strane postihnutej dočasným pobytom alebo odkladaním rozhodnutia či riešenia. Veď je to ozaj iba dočasne… a o krátku chvíľku sa to isto skončí.

Nateraz sa zdá, že dočasnosť pobytu sovietskych vojsk inšpirovala aj osoby zainteresované do splnenia vôle parlamentu a to konkrétne do uvedenia novozvoleného generálneho prokurátora. Áno, hovoríme o Jozefovi Čentéšovi. O tom Jozefovi Čentéšovi, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora kedysi veľmi dávno; ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval.

História zrejme presne zhodnotí účasť jednotlivých aktérov, ktorí svojim konaním – nekonaním umožnili zabetónovať súčasný stav na Generálnej prokuratúre. Či už budú dejiny hovoriť o Ústavnom súde, prezidentovi alebo vláde spolu s parlamentom, ani jedna z týchto inštitúcií si historické hodnotenie nedá zarámovať a nezavesí na stenu. Je možné, že čas, kedy bude chcieť väčšina aktérov tejto treťotriednej frašky začierniť svoje podpisy pod jej scenárom, ešte nenastal. Ale príde, tomu sa nedá zabrániť. Aspoň tak hovorí historická skúsenosť. A až potom si vypočujeme ponosy, že sa to inak nedalo, že tlak bol priveľký, že spoločenská objednávka ešte neprišla, že také niečo bolo veľké ba neúnosné riziko alebo podobné (treťotriedne) táraniny.

O dočasnosti, ktorá už dokázala prekonať dĺžku pobytu okupačných armád na našom území, by mohli hodiny a dni rozprávať úradníci na Fonde národného majetku. A, samozrejme, z existencie FNM profitujúci politici a ich mecenáši.

OH 2012 - Londýn - holandský fanúšik

Obr.: Holandský fanúšik na OH v Londýne 2012

Tradícia nerešpektovania zákona

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia nerešpektovania zákona
mar 072012
 

Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.

V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.

Povodeň v Košiciach (2010)

Ale teraz o inom.

Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.

Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával  na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.

M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.

Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.

 

Tradícia korupcie

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia korupcie
feb 242012
 

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

Tradícia na prokuratúre

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia na prokuratúre
feb 142012
 

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

 

 

 

Tradícia odpočúvania

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia odpočúvania
feb 012012
 

V súčasnom huriavku okolo rôznych goríl či sasaniek akosi zaniká skutočnosť, že na Slovensku už od jeho vzniku patrí vzájomné odpočúvanie politikov za horlivej asistencie spravodajských služieb.

Tí, ktorí sú pri moci, si spravidla osvojujú právo nazývať sami seba spravodlivými, čestnými a, pochopiteľne, najmä nezneužívajúci silové zložky na sledovanie oponentov či iné pre nich zaujímavé osoby. A keď už sledovať, tak určite s dobrým dôvodom a s ruky umývajúcim posvätením súdov. A tí, ktorí sú práve v opozícii toto počínanie kritizujú a sľubujú, že po ich nástupe k moci bude všetko úplne, ale naozaj úplne inak.

Pripomeňme si, že už v roku 1996 odvysielalo Rádio TWIST nahrávku telefonického rozhovoru zo 16. októbra 1995, ktorý sa uskutočnil medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom. Celý rozhovor je možné vypočuť si tu alebo časť z neho si prečítať tu.

Vojaci

Meno vyšetrovateľa, o ktorom je v rozhovore reč, je Peter Vačok (ten tiež dostal chuť na politiku a momentálne kandiduje do parlamentu za multimilionármi sponzorovanú občiansku iniciatívu 99%). Tento prípad odpočúvania, ako to už na Slovensku chodí, nebol nikdy vyšetrený a bol uložený do temného archívu. Vyšetrovateľ bol z polície odídený. Za povšimnutie snáď stojí ešte fakt, že minister Hudek bol nakoniec vtedajším premiérom Mečiarom v auguste odvolaný.

Bolo by zaujímavé v tejto súvislosti popustiť uzdu fantázii a porozmýšľať, kto v skutočnosti celé tie desaťročia ťahá za nitky hlavných figúrok v slovenskej politike. Asi by to bolo nanajvýš kruté zistenie.