Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika

 Financie, Komunálna sféra, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Čaká nás zmenšujúca sa ekonomika
apr 242013
 

Už dlhšiu dobu sledujeme márny zápas politikov o zastavenie zmenšovania ekonomiky a ekonomickej výkonnosti. Tento proces prebieha na všetkých úrovniach – na úrovni štátov, i na úrovni Európskej únie ako takej. Verbálne politici oznamujú stále pozitívne čísla rastu HDP. V skutočnosti už ani sami nemôžu veriť tomu, že niekto tým ich vyhláseniam a štatistikám verí. V skutočnosti tie smiešne desatinné nárasty (v percentách!) nie sú nič iné, iba zbožné priania politikov a kreatívne účtovníctvo štatistikov nimi platenými.

O tom, aká je naozaj skutočnosť, však najlepšie občanovi povie krátka cesta do práce alebo na úrad práce. Rozbité cesty, ktoré sa len veľmi pomaly opravujú (teraz neberme do úvahy tých pár ulíc a ciest, na ktorých bývajú politici, vysokopostavení štátni úradníci a tí, ktorí túto krajinu v skutočnosti ovládajú) a množstvo štrku zo zimnej posypovej sezóny, ktoré sa ešte ani nezačalo zametať, svedčí o všetkom. Na základné služby, ktoré má štát poskytovať a na ktoré netreba žiadne sofistikované odborné znalosti alebo stoje, sa nedostáva. Bežný daňový poplatník by mal (žiaľ) očakávať, že o pár rokov bude normálne, ak výtlky zo zimy budú opravené v júli, či v auguste a na severe Slovenska možno zmiznú až vtedy, keď ich zasype nový sneh.

Delo - Tower of LondonDelo – Tower of London

Ekonomika sa jednoducho scvrkáva a scvrkávať bude. O to viac, že väčšina investičných stimulov skončí svoju púť bez naplnenia verbálne deklarovaného cieľa – teda investíciou vyvolať tvorbu nových pracovných miest, rozbehnúť ekonomiku regiónu, do ktorého investícia smeruje. V skutočnosti sa tak dočkáme (určite ešte najbližšie roky) len a len zmenšujúcich sa ekonomík jednotlivých krajín. Paradoxne práve to môže byť živou vodou, ktoré preberie Slovensko a EÚ. Pri zmenšovaní objemu ekonomiky, objemu peňazí a výroby, dôjde prirodzene a nezadržateľne k znižovaniu objemu financií, s ktorými budú štáty hospodáriť. A to napriek nárastu daní, ktoré zďaleka neskončilo (politici dali znamienko rovná sa medzi konsolidáciu verejných financií a zvyšovanie príjmov do rozpočtu a teda zvyšovaniu daní, a u občanov im to z nejakého záhadného dôvodu prešlo bez reptania). A tu nepôjde len o to, že chtiac – nechtiac budú štáty znižovať počet pracujúcich závislých na štátnom rozpočte (postupne sa aj tak budú musieť redukovať počty vojakov, policajtov, učiteľov, lekárov a nakoniec, keď už nebude kam siahnuť aj počet úradníkov), ale štát nebude môcť financovať ani ďalšie výdaje, na ktoré sme si zvykli. Obrovským problémom najbližšieho desaťročia tak bude údržba infraštruktúry, ktorú máme, nieto ešte budovanie novej, ktorú politici pred voľbami nikdy nezabudnú nasľubovať.

Väčšina prisatá na štátnom prsníku

 Európa, Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Väčšina prisatá na štátnom prsníku
apr 052013
 

Krajiny nachádzajúce sa na európskom kontinente sa desiatkami rokov budovania sociálnych štátov po II. svetovej vojne postupne prepracovali k tomu, že väčšina obyvateľov Európy je viac či menej svojim príjmom a teda aj životnou úrovňou priamo závislých na svojich vládach a samosprávach.

Obyvateľstvo každej krajiny, Slovensko nevynímajúc, je rozdelené do viac či menej početných skupín. Členov týchto skupín charakterizuje rovnaký sociálny status, rovnaké zmýšľanie, podobnosť v túžbe po istých druhoch statkov a podobne. Takto sformované skupiny si, v celku pochopiteľne, svoju účasť v takejto skupine strážia a rovnako si členovia takýchto skupín svorne chránia existenciu samotnej skupiny pred vonkajšími nepriateľmi.

Keďže doktrínu etatizmu si osvojila už väčšia časť obyvateľstva, dostávajú sa krajiny chtiac nechtiac do špirály s pozitívnou – posilňujúcou – spätnou väzbou pri voľbách, ktoré sa každú chvíľu všade konajú. Skupiny obyvateľov závislé od štátu – štátni úradníci, štátni zamestnanci, policajti, vojaci, učitelia, lekári, zdravotníci, dôchodcovia, nezamestnaní a popri nich i ďalšie menšie skupiny sú veľmi jednoducho ovplyvniteľní aktuálnym držiteľom moci v krajine. Pre žiadnu vládu nie je ani zložité ani nemorálne zadĺžiť krajinu len z toho dôvodu, že vyplatí dôchodcom trinásty dôchodok alebo v správnom čase zvýši učiteľom platy.

Na vysvetlenie a upresnenie treba povedať, že štátni zamestnanci neplatia zo svojich príjmov skutočné, reálne dane. Dane z príjmov by v skutočnosti ani platiť nemali. Načo, veď je to iba fikcia, ide iba o prekladanie peňazí z jedného vrecka (štátneho) do druhého (tiež štátneho). Platia iba dane z peňazí, ktoré im štát prerozdelil zo skutočne zaplatených daní, ktoré tento štát zinkasoval. Z dôvodu vytvárania dojmu, že dane musia platiť všetci, tak platia dane z príjmu aj štátom platení zamestnanci. Úplne by stačilo vyplácať im nižšie čisté mzdy.

Prevoz slona v IndiiPrevoz slona v Indii

Špirála kupovania si voličov z peňazí odobratých produktívnej menšine môže trvať v európskych pomeroch ešte dlho. Najmä v prípade, že sa dajú kupovať na dlh (štátny). Proti tomu nebude protestovať väčšina obyvateľov žiadnej sociálne vybudovanej krajiny, Slovensko nevynímajúc.

Zaujímavé to však bude v prípade, že si platiaca menšina povie dosť a začne svoje neustále narastajúce daňové povinnosti podmieňovať zmenou volebného práva. Napríklad v duchu – kto neplatí do štátnej kasy, nemá v danom čase právo voliť (alebo byť volený) v niektorých typoch volieb (komunálne, parlamentné, prezidentské…).

Zákon o verejnom obstarávaní

 Politika, Reformy, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákon o verejnom obstarávaní
mar 162013
 

Toho, kto len trochu pričuchol k tomu, ako v skutočnosti obstaráva štát, teda verejná správa v tom najširšom ponímaní, neprekvapí suché a strohé konštatovanie, že počas obdobia od roku 1989 sa nakupovalo pre štátnu správu vždy rovnako. A to od priateľov, kamarátov, bývalých spolužiakov, straníckych kolegov, známych alebo príbuzných a len v najnutnejšom prípade za bežné trhové ceny. A bolo skutočne jedno, či bol pri moci Pavel alebo Šavel. A vždy tak aj bude. Víťaz volieb vždy veľmi rýchlo získa pocit, že všetky zdroje štátu mu patria právom a nič na tom nezmenia ani predvolebné vyhlásenia. Podobne je to v celom stredoeurópskom regióne (skutočnou perlou bolo akože losovanie víťazov pri obstarávaní v Českej republike; jeden by neveril, že takéto niečo je možné v 21. storočí…) a veľa spoločných čŕt pri procese verejného obstarávania by sme našli v množstve ďalších krajín, ktoré sú inak  považované za vzorové demokracie.

Bežný podnikateľ a bežná firma nemali pri obchodovaní so zástupcami spravujúcimi verejné financie šancu. Iba ak náhodou. Tak ako aj výhra v športke sa občas podarí, občas vyhral aj niekto, kto fakt nikoho v komisii nepoznal…

Súčasný boj na parlamentnej pôde (ak sa to vôbec bojom dá nazvať) o budúcu podobu zákona o verejnom obstarávaní budí istú pozornosť médií, menšiu však už u bežných občanov.

Plavčík kdesi na pobreží MexikaPlavčík kdesi na pobreží Mexika

Na vec by sa však dalo pozrieť aj z inej strany.

Napríklad z tejto: Súčasná vláda je prvá, ktorá sa chce vysporiadať s korupciou a rodinkárstvom pri verejnom obstarávaní zákonnou cestou. Nielen pre túto vládnu garnitúru, ale nepochybne aj pre jej nástupkyne bude lepšie, keď bude môcť v skutočnosti už takmer štvrťstoročie používané praktiky používať legálne, bez toho, aby sa musela strachovať, že po nej pôjdu médiá alebo opozícia. Keď budú môcť byť víťazi verejných obstarávaní vyberaní počas celého volebného obdobia víťazmi volieb, možno aj v pospolitom ľude disponujúcom volebným právom dôjde k mentálnemu posunu. Možno.

Každopádne by sa do istej miery odbúrali dohady, či niečo je, či nie je korupčným správaním, či štát zase raz niečo nakúpil predražené alebo nie. A možno by potom mali štátni úradníci čas aj na niečo iné (napríklad na skutočnú službu občanom) ako je kamuflovanie vopred dohodnutých verejných obstarávaní.

Druhý pilier

 Financie, Investovanie, Politika, Slovensko, Správcovské spoločnosti  Komentáre vypnuté na Druhý pilier
mar 022013
 

Nedávno, koncom januára, sa opätovne uzatvoril druhý pilier dôchodkového zabezpečenia pre výstup. Toto (doposiaľ, ale nie navždy) posledné otvorenie tohoto piliera bolo sprevádzané (celkom pochopiteľne) kampaňou vlády a Sociálnej poisťovne o výhodách nebyť v II. pilieri a budúcich nevýhodách v ňom byť. Na prekvapenie mnohých však táto vládna kampaň nebola sprevádzaná vlastnou „antikampaňou“ správcovských spoločností.

Čo bolo príčinou tohoto mlčania finančných spoločností? Tých spoločností, ktoré si inak väčšinou servítku pred ústa plné bankoviek nekladú…

Médiá si iba veľmi okrajovo všimli skutočnosť (a veľmi tichučko okolo nej rýchlo prefrčali), že vláda Roberta Fica si zahrala s majiteľmi správcovských spoločností hru win-win. Vláda totiž zmenou zákona umožnila finančníkom zvýšiť si poplatky za správu peňazí záujemcov o hazardnú hru s názvom Našetri si svoj vlastný budúci dôchodok.

Je isté, že ľudia, ktorí by mali byť normálne na opačných stranách barikády sa dohodli. Uvedomujúc si skutočnosť, že ani jedna strana (teda ani ministri, ani strana Smer a ani manažéri a súčasní vlastníci správcovských spoločností) už nebude pravdepodobne ani len na svete (a keď áno, tak na dobre zabezpečenom bezstarostnom dôchodku) v čase, kedy sa systém zrúti a takto ukáže svoju životaschopnosť. Teda presnejšie povedané neschopnosť.

Druhý pilier dôchodkového zabezpečenia po znížení príspevkov sporiteľov definitívne prestal mať zmysel. Už v čase jeho zavedenia sa dalo polemizovať o skutočných príčinách jeho zavedenia, ale po znížení percentuálnej výšky príspevkov a zvýšení odplaty správcovským spoločnostiam zazvonil druhému pilieru umieráčik.

MačkaMačka

Nie je potrebné byť matematickým géniom, aby si človek dokázal spočítať, koľko je možné za 30 rokov našetriť z priemerného platu v národnom hospodárstve. A to už výpočet z priemernej mzdy je prvý optimistický predpoklad nereflektujúci realitu. Príspevky bežného sporiteľa už majú veľmi malú nádej na to, že presiahnu pár stovák eur ročne. Krát 30, optimisticky 40 rokov platenia, dostávame sa k číslu pár tisícok úspor za celý produktívny život. Či už so zhodnotením, alebo bez neho, väčšie číslo sa nájde na konte málokoho. Akú vysokú penziu bude schopná poisťovňa dôchodcovi vyplácať s predpokladom života 10, 15 a možno i 20 rokov na dôchodku, nechám na fantázii čitateľa. Viac ako pár desiatok eur mesačne (v dnešných cenách) to ale nebude.

Stratégia win-win sa ale vláde nesporne podarila. Či jej máme k tomu gratulovať, je veľmi otázne.

 

Názor úradníka: Zložitosti občanom pomáhajú

 Financie, Krajiny, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Názor úradníka: Zložitosti občanom pomáhajú
feb 062013
 

Fungovanie obyčajných občanov je permanentne zozložiťované. Stačí jednoduchý príklad. Získanie stavebného povolenia je tortúra, akú môže nastaviť občanovi len dokonale zbyrokratizovaný štát.

Množstvo rôznych potvrdení, vyjadrení kvázi dotknutých inštitúcií, vypĺňanie tlačív a nekonečné mesiace, kým sa človek dostane k právoplatnému stavebnému povoleniu. A načo to všetko? Hlavným dôvodom nie je ochrana okolia alebo prostredia, ani nie zabezpečenie výstavby podľa platného územného plánu, ale zabezpečenie pracovného miesta pre množstvo úradníkov.

V dnešnej informatizovanej spoločnosti s katastrom online na webe (ktorého údaje sú aktuálnejšie ako 3 mesiace starý originál opatrený kolkami a potom úbožiaka, ktorý si pokorne vyčkal nekonečný rad na katastrálnom úrade) je nepochopiteľné, prečo ďalšie štátne úrady žiadajú predkladanie originálov. Identické je to s vyjadreniami plynárov, elektrikárov či vodárov. Miliardy, ktoré táto spoločnosť investovala do všetkých informačných systémov, licencií a údržby by mali už dávno slúžiť tým, ktorí to potrebujú. Teda občanom. Ale to by sme nesmeli byť na Slovensku.

A čerešničkou na torte, ako to už v našich končinách chodí, je, že zákony v skutočnosti platia iba pre úbožiakov platiacich prostredníctvom svojich daní úradníkov, ktorí si z nich urobili za ich peniaze otrokov obiehajúcich od dverí k dverám. Prvou cenou v tomto behu je vzácna okrúhla pečiatka. Tí, ktorí majú moc, peniaze a kontakty si pečiatky získavajú jediným telefonátom, zmenu územného plánu prediskutujú s primátorom na poľovačke a stavbu hyzdiacu svoje okolie zlegalizujú pri poháriku v klube po skončení golfového alebo tenisového zápasu.

OpicaOpica

K šťastne dokončenej a skolaudovanej stavbe patrí riadne platenie daní. Takto to aspoň vidí štát. To, že spravovanie, vyberanie dane a vymáhanie nedoplatkov stojí viac ako vynáša samotná daň, štátnych úradníkov nezaujíma. Podstatné je, že majú prácu. A keď sa nám takáto daň javí nezmysluplná, štátny úradník ju zvýši (alternatívne riešenie, teda zrušenie dane a primerané zníženie úradníkov je skôr z ríše rozprávok pre deti ako reálna možnosť v sociálnom štáte plnom istôt). A prečo daňovníci (majitelia nehnuteľností) musia podávať daňové priznania v čase, kedy všetky záznamy sú naprieč úradmi k dispozícii jediným kliknutím myši? Zrejme preto, aby dochádzalo k pravidelným sociálnym kontaktom medzi úradníkmi a prispievateľmi na ich výplaty, aby sa poznali a mali sa radi. Iný dôvod na tento typ šikany zo strany štátu nie je.

Multikulturalizmus

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika, USA  Komentáre vypnuté na Multikulturalizmus
jan 282013
 

Európske krajiny, rovnako ako štáty ležiace v Severnej Amerike (USA, Kanada) sa v posledných desaťročiach snažili sami sebe i svojim obyvateľom vnútiť ideológiu multikulturalizmu ako niečo, čo je budúcnosťou vyspelého západného (optimisti tvrdili a tvrdia, že nielen toho západného, ale rovno celého) sveta. Pre vyjasnenie pojmov treba uviesť, že multikulturalizmus je ideológia, ktorá presadzuje to, aby spoločnosť suverénneho štátu pozostávala z rozličných kultúr, národov, etník a rás, z ktorých každá má mať v rámci spoločnosti rovnaké práva.

Multikulturalizmus má podľa presvedčenia jeho prívržencov pomôcť rozšíriť kultúrne obzory obyvateľov Západu, ich duševnému obohateniu a vďaka dobre pripravenej zmesi národov, náboženstiev, vyznaní a rás nájsť spoločnosť budúcnosti, v ktorej sa budú všetci cítiť dobre a v ktorej nebude treníc ani vzájomnej nevraživosti či nebodaj nenávisti. Popri tom by podľa plánovačov svetlej budúcnosti imigranti vyriešiť demografický problém starnúcej Európy a s láskou sa starať o bielych kresťanstvo vyznávajúcich Európanov v geriatrických centrách a takto predlžovať ich život. A pokiaľ by nenašli dosť voľných pracovných miest pri opatere starnúcich a spohodlnených Európanov, isto nepohrdnú ani ďalšími nekvalifikovanými prácami, ktoré síce Európan môže vnímať ako dehonestujúce (pokiaľ by ich mal vykonávať on sám), ale pre imigranta sú isto ako stvorené. Predpokladá sa, že títo vďační imigranti sa za to revanšujú svojou mierumilovnou asimiláciou a náboženskou toleranciou.

Vráťme sa však do súčasnosti a reality. Horliví nadšenci pre multikulturalizmus môžu svojimi názormi a tlakom na realizáciu svojej vízie aktuálnu identitu štátu či spoločenstva výrazne poškodiť, v horšom prípade i zničiť, nemôžu však západnú identitu nahradiť inou, fiktívnou, multikultúrnou. Samozrejme hovorme o prípade, že na danom území budeme aj naďalej počítať s pôvodnými obyvateľmi a nie s procesom, kde by bol prvý krok vo forme genocídy a následný vo forme  osídlenia územia občanmi inej kultúry.

Treba si uvedomiť, že súčasnom svete, po skončení studenej a teda ideologickej vojny, hrá hlavnú rozlišovaciu a stmeľujúcu úlohu kultúrna, národná, náboženská a etnická identita jednotlivcov a skupín spriaznenými jednotlivcami vytváranými.

Univerzálne zdieľané hodnoty Západu sú individualizmus, vláda zákona, kresťanstvo, demokracia, sloboda prejavu, kultúrna sloboda a na ne naviazané ďalšie. Tieto hodnoty sa zásadným spôsobom odlišujú od hodnôt vnímaných islamskou i konfuciánskou civilizáciou. Určite najbližšie má k západnej civilizácii civilizácia pravoslávna a napriek tomu je medzi týmito civilizáciami jasná deliaca čiara, ktorú sa nedarí už stovky rokov prekročiť.

Multikulturalizmus si na Zemi len ťažko nájde miesto na skutočné prežitie a nie iba na násilnú (a v konečnom dôsledku neúspešnú) implementáciu.

Akropola v AténachAkropola v Aténach

Turecko a Grécko

 Európa, Európa, Geopolitika, Politika  Komentáre vypnuté na Turecko a Grécko
jan 202013
 

Turecko a Grécko. Dve krajiny z geografickej periférie Európy. Jedna krajina je členom Európskej únie a taktiež menovej únie, druhá sa nachádza už dobré dve desaťročia za dverami únie.

Grécko je jedinou krajinou EÚ, v ktorej dominantným náboženstvom je pravoslávne náboženstvo. Týmto sa však výrazne líši od všetkých ostatných krajín únie – nazývaných aj Západom. Kolíska západnej civilizácie – civilizácia antická – sa nachádza v Grécku a zrejme z tohoto dôvodu získalo Grécko členstvo v klube Západu.

Členstvo Turecka a Grécka v západných štruktúrach bolo dôležité najmä v časoch politiky zadržiavania, ktorú Západ viedol v čase studenej vojny s blokom vedených Sovietskym zväzom. Turecko bolo veľmi rýchlo prijaté do NATO (paradoxne v ten istý deň ako jeho odveký historický nepriateľ Grécko), aby sa komunizmus nemohol tak jednoducho rozpínať. Avšak členstvo Turecka v únii je iná káva. Turecko je síce v súčasnosti oficiálne sekulárna krajina, avšak jej dominantným náboženstvom je islam. A islam ním aj navždy ostane. Je pravdepodobne iba otázkou času, kedy sa islam opäť stane aj oficiálnym zdrojom zákona v Turecku.  A mať v Európskej únii krajinu so 75 miliónmi obyvateľov patriacich k islamskej civilizácii sa zatiaľ európski politici nechystajú.

Schwarzenbergský kanálSchwarzenbergský kanál na Šumave

Napriek tomu práve Turecko je dobrým príkladom toho, že obchodné vzťahy nie vždy potrebujú aj politickú alebo ekonomickú integráciu spolu obchodujúcich krajín. V roku 2010 exportovalo Turecko do krajín EU27 takmer 50 svojej produkcie (presne 46,3%) a z krajín EU27 pochádzalo 39,6% importu (netreba zabudnúť, že Turecko je už dlhé roky v colnej únii s krajinami EÚ). Obrovský a nenásytný trh Turecka by sa mohol stať popri ázijských krajinách a Rusku skvelým odbytišťom výrobkov z únie na najbližšie roky. Ani to však Turecku nezabezpečí miestenku v orgánoch EÚ.

Pravoslávne Grécko si nikdy nerobilo starosti s dodržiavaním pravidiel stanovovaných v Bruseli. Avšak politici Nemecka a Francúzska aj naďalej odmietajú reflektovať realitu a snažia sa za akúkoľvek cenu Grécko udržať u menovej únii. Na lacné dovolenky si teda ešte budeme musieť počkať. Z dlhodobého hľadiska však ani jedna z uvedených krajín  – islamské Turecko a ani pravoslávne Grécko – nemajú miesto v zjednocujúcej sa katolíckej a protestantskej Európe.

Jozef Čentéš

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Jozef Čentéš
jan 142013
 

Prezident Ivan Gašparovič vie rozdávať nielen vianočné, ale aj novoročné darčeky. Jedným z jeho obľúbencov, ktorým sa darček ušiel, je Jozef Čentéš.

V citácii príspevku z 5.1.2012 si pripomeňme o koho ide a o čo v jeho kauze išlo:

Kto vie, aké novoročné želania si zaprial pri silvestrovskom polnočnom prípitku Jozef Čentéš. Ten Jozef Čentéš, ktorý bol právoplatne zvolený Národnou radou za generálneho prokurátora ešte dňa 17.6.2011. A ktorého doposiaľ prezident do zvolenej funkcie nevymenoval. Jedným z Čentéšových želaní by mohlo byť to, aby sa táto nechutná epizóda s voľbou a nevymenovaním čím skôr skončila. Nech už to dopadne tak či onak. Ďalším to, aby marec a s ním aj voľby už prišli čím skôr. Asi aj jemu je jasné, že v tvrdej a neľútostnej hre o budúcnosť generálnej prokuratúry a o jeho vymenovanie či nevymenovanie sa bude pokračovať až po nich. Mohol by si tiež priať, aby nová povolebná koalícia nedosiahla ústavnú väčšinu. A keby ju aj dosiahla, aby ju nevyužila na schválenie novej, opakovanej voľby generálneho prokurátora. A my, obyčajní občania, si zaželajme, aby v prípadnej novej voľbe zvíťazil kandidát s mravnými hodnotami siahajúcimi aspoň o malý kúsok vyššie ako len do politického a korupčného, ruka ruku myjúceho bahna. Alebo naša slovenská „výberová demokracia“, teda skutočná demokracia uplatňovaná bez výhrad len vtedy, keď sa to niekomu mocnému práve hodí do kariet, zase raz zvíťazí?

Tak – zopakovanie textu spred roka by sme mali za sebou.

Napriek novoročným želaniam demokraticky zmýšľajúcich občanov či už zo začiatku roka 2012 alebo zo začiatku roka 2013 sa zázrak nekonal. Mnohé naznačil Ústavný súd, mnohé sme si mohli odmyslieť.

O osude J. Čentéša bolo rozhodnuté už dávno. A rozhodnutie nepadlo tam, kde malo, resp. sa nezainteresovanému divákovi javí, že padlo. Na tom, aby sa na prokuratúru nedostala nová metla, malo záujem veľmi mnoho vplyvných ľudí. Problém bol len v tom, ako ho aspoň zdanlivo legálne z funkcie, na ktorú drzo siahal, vypoklonkovať.

Podarilo sa. Občania zabudnite. A je naozaj jedno, či niekedy akýkoľvek súd (slovenský alebo medzinárodný) skonštatuje, že ústavné práva pána Čentéša boli porušené. Oneskorená spravodlivosť totiž nie je spravodlivosť.

Citadela (Hue, Vietnam)

Vo vnútri Citadely (Hue, Vietnam)

Investičné stimuly

 Európa, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Investičné stimuly
okt 022012
 

Nie je podstatné, či vynálezcom investičných stimulov sú byrokrati z Európskej únie, alebo nie. Avšak ich použitie, sprofanovanie a zneužívanie je už dokonale v réžii jednotlivých národných vlád.

Investičné stimuly pre veľké spoločnosti (často sa peniaze nájdu aj pre stredné a menšie, hlavne, že ich majitelia sú tí správni jedinci – „tí naši“) sú v posledných rokoch veľmi dobrým nástrojom vlastnej propagácie vlády v boji o nové pracovné miesta ako i v boji za záchranu už existujúcich miest. Samozrejme (každá) vláda rada prezentuje, aký je to boj ťažký, náročný, ale vláda v ňom nakoniec vždy dokázala zvíťaziť. A odovzdať brániacemu sa investorovi stimuly. Stimuly, ktoré vyzbierala od ostatných podnikateľov, ktorí hodnoty v krajine tvoria aj bez stimulov. To už však žiadna vláda nahlas nehovorí.

Prečo to však takto funguje? Prečo vláda presúva peniaze od mnohých k niekoľkým?

Odpoveď na uvedené otázky treba hľadať niekde inde, ako sa to prezentuje v televíznych novinách. Pretože už samotné ekonomické zdôvodnenie je akoby padnuté na hlavu. Od efektívnych podnikateľov (síce malých firmičiek a živnostníkov) a zamestnancov denno denne dochádzajúcich do práce, ktorí na svoju existenciu nepotrebujú žiadne stimuly či dotácie, sa peniaze vezmú (formou daní, teda legalizovanou krádežou) a darujú sa podnikateľom neefektívnym, ktorí nedokážu existovať, vytvárať pracovné miesta a podnikať bez dotácií. A o to, aby tieto firmy vzali od nás tieto darčeky, musíme ešte bojovať!

Vláda by zrejme nemusela až tak bojovať, keby sa rozhodla podporovať malé a stredné firmy, resp. živnostníkov. A to by im žiadne stimuly ani reálne nemusela dávať, stačilo by prečistiť podnikateľské prostredie, zlepšiť vymáhanie práva a znížiť byrokraciu.

Aspendos - amfiteáter z čias Rímskej ríšeAspendos v Turecku – amfiteáter z čias Rímskej ríše

Avšak keby sme tu mali priehľadné predvídateľné podnikateľské prostredie a vymožiteľnosť práva v duchu rovnoprávnosti (teda padni komu padni), nemohli by ani oligarchovia a na nich naviazané štruktúry podnikať tak ako to už vyše dve desiatky rokov predvádzajú (nielen) na Slovensku.

Za tým všetkým treba ale hľadať vzájomný veľmi výhodný obchod. Pretože firma, ktorá získa investičné stimuly, pochopiteľne rada časťou získaných peňazí podporí aktivity, ktoré sa hodia politickej nomenklatúre o stimuloch rozhodujúcej. A nehovoriac o priamych príspevkoch do straníckej, vždy rýchlo a ľahko vysychajúcej, kasičky…

 

 

Zákon o verejnom obstarávaní

 Financie, Krajiny, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Zákon o verejnom obstarávaní
sep 262012
 

Parlament má v súčasnosti v aktuálnej agende aj novelu Zákona o verejnom obstarávaní. Akosi sa v tom šume okolo Európskej únie a jej rôznych stabilizačných mechanizmov a celoúnijných regulácií a dohľadov stráca význam a dosah zmien, ktoré sa Smer pokúša do zákona dostať.

O tom, o aké zmeny ide, hovorí napríklad Lucia Žitňanská.

Nás by však malo najmä zaujímať, prečo sa tieto zmeny pokúša Smer-SD presadiť do zákona?

Podľa doterajších pravidiel je umožnené takmer komukoľvek zúčastniť sa na výberových konaniach, ktoré chtiac nechtiac (niekedy sa totiž zákon už naozaj nedá povykrúcať tak, aby sa obstarávalo priamym zadaním alebo prieskumom trhu) občas vypisuje štátna správa. A vtedy nastávajú spravidla tri situácie.

V prvom prípade vyhrá firma, ktorá vyhrať má. V tedy však môžu začať ostatní uchádzači vŕtať do rozhodnutia (podávať námietky a pod.) a takto otravovať úspešného uchádzača a odďaľovať realizáciu kontraktu a tým pádom odďaľovať spustenie vodopádu životodarných finančných tokov. V konečnom dôsledku však sú (za asistencie úslužných úradníkov) oligarchovia spokojní.

Vietnamské porcelánové figúrkyVietnamské porcelánové figúrky

V druhom prípade firma, ktorá vyhrať mala, dala ponuku vyššiu (nie vždy sa obálka dá otvoriť pred samotným verejným otváraním tak , aby sa dala zistiť ponúkaná cena a niektoré firmy svoje ponuky už balia tak, aby ani mikro-kamera nebola úspešná), ako iná, konkurenčná firma. V tomto prípade (ak ešte k tomu navyše aj zlyhajú pokusy o vylúčenie víťaza z formálnych dôvodov), prichádza firma, ktorá mala podľa dohody oligarchov a úradníkov vyhrať, o zákazku a všetci naokolo o provízie. Navyše v systéme vzniká nervozita.

V treťom prípade sa súťaže zúčastní iba firma vlastnená oligarchom a dá ponuku, ktorá vyhovuje obom stranám – teda úradníkom (a za nimi schovaným politickým stranám) ako aj oligarchom. Jediný, kto by snáď mohol byť nespokojný, je občan platiaci dane, ale ten sa spravidla o takto vysúťaženom kontrakte nikdy nedozvie.

Takže prečo zmena zákona? Preto, lebo tí hore sa už nemôžu pozerať na to, že nie celý štátny rozpočet patrí im. A keďže peňazí nikdy nie je dosť (a špeciálne počas krízy ich je všade pomenej), nehodlajú sa oligarchovia pozerať ani len na jediné euro, ktoré nepoputuje z rozpočtu cez ich ruky, účty či peňaženky. A tak je ideálne zmeniť zákon tak, aby sa konala verejná súťaž systémom popísaným vyššie – v treťom prípade.

Smer so svojimi 83 hlasmi momentálne nie je odkázaný na podporu kohokoľvek a preto by bolo veľmi neuvážené predpokladať, že tento rozhodujúci gól (teda schválenie zmien), dokonca do opustenej brány, nezvládne dať.