Krajiny – Stránka 2 – Peter Rudzan

Prečo je nutná nekonečná expandia finančného systému

Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

nov 082012

Posledné roky (najzreteľnejšie od roku 2008) môžeme názorne sledovať ako svetový finančný systém funguje. To, že systém funguje na základe úverového financovania sme tušili. Veď neinak to bolo aj za socializmu. Aby si v tom čase chudobnejšie krajiny sveta (o ktoré mal záujem Sovietsky zväz) mohli dovoliť nakupovať technológie a spotrebný tovar z členských krajín RVHP, dostali spravidla k dispozícii úverovú linku, nazývanú tiež priateľská pomoc.

Splátky takto poskytnutých úverov boli väčšinou symbolické, splatnosť sa odsúvala stále ďalej a ďalej a to až do okamihu, kedy už presúvanie čísiel prestalo súdruhov baviť a tak dlh nakoniec odpustili. A išlo sa ďalej a znova. Dookola. Teda pokiaľ sa daná krajina náhodou nerozhodla socialistický tábor alebo jeho orbitálnu dráhu opustiť.

To, že podobne funguje a kooperuje i finančný systém s výrobou i v kapitalizme, nás naučili až posledné roky. I keď ostáva otvorenou otázkou, či sa bavíme o pôvodnom obsahu systému zvaného kapitalizmus alebo o aktuálne prebiehajúcom sociálnom experimente pod jeho dôkladne vyprázdnenou škrupinkou…

Záhrady Buckinghemského paláca

Tak či onak, súčasný systém nielen žije z kolobehu dlhov v jeho žilách, ale navyše je nutná ešte jedna zásadná podmienka: dlhy nemôžu ostať v rovnakej výške alebo sa znižovať. Veru nie, dlhy musia narastať. Ako nafukujúci sa vesmír, v ktorom žijeme, musí aj finančný systém, ktorého rukojemníkmi sme, stále expandovať. Pretože v okamihu, kedy sa expanzia zastaví, systém sa začne zmršťovať. Stabilný stav je z podstaty fungovania systému pravdepodobne nedosiahnuteľný. A preto mocní, ktorí z takto fungujúceho systému profitujú, nechcú zastavenie nafukovania finančného balóna dopustiť.

Aké iné možnosti sú však na výber? Špirála zmršťujúcich sa dlhov je niečo, s čím moderný človek nemá skúsenosť. Psychologicky sa vždy lepšie prijímalo pravidelné malé zvyšovanie cien a následne i platov. To akosi väčšina občanov prijíma bez reptania. Platy (a iné príjmy) sú však vo svojom raste stále v omeškaní za infláciou a tak sa úspory ako i dlhy relatívne jednoducho zmenšovali (pomerne k niečomu – väčšinou k budúcim očakávaným príjmom po zvyšovaní – pochopiteľne, keďže inflácia spôsobuje najmä pri veľkých záväzkoch najmä pomerné zníženie, nie zníženie vyjadrené v absolútnej hodnote).

V tejto chvíli sa zdá, že sme narazili na akúsi hranicu. Skôr psychologickú ako materiálnu. Papier totiž znesie omnoho viac dlhov, záväzkov a povinností ako človek. Kardinálna otázka tak znie, či môže systém existovať od zajtra v takto dosiahnutom novom (rovnovážnom?) stave? Pravdepodobne nie. Hlavnou črtou finančných systémov je ich nestabilita a nepredvídateľnosť.

Ak je odpoveď nie správna, čaká nás dlhé obdobie obáv, strachu a zlej nálady. Koho by už bavilo chodiť do práce preto, aby splácal svoje minulé dlhy?

Grécko sa nakoniec predsa zbaví dlhov

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

okt 152012

Grécko sa nakoniec predsa len zbaví dlhov. A nebude na to potrebovať žiadne reálne splácanie. Samozrejme, bez istých úsporných opatrení to nejde a nepôjde. Časť z nich už bola prijatá, ba dokonca implementovaná. Nepochybne mali negatívny dopad na životnú úroveň väčšiny Grékov. To však aj tak neznamená, že ich životná úroveň skĺzla až tam, kde by bola bez účasti Grécka v Európskej menovej únii…

Pozrime sa však na opačnú stranu tej istej mince. Pretože je až neuveriteľné a na druhej strane aj obdivuhodné, ako grécki politici dokážu využívať aktuálnu situáciu v Eurozóne na rýchle a pohodlné znižovanie svojich dlhov.

Nemecko a Francúzsko sa totiž zubami nechtami bránia situácii, z ktorej by mohol vzniknúť precedens – a to opusteniu Eurozóny Gréckom. Politici týchto dvoch najväčších európskych krajín (ktoré v Európe aj v skutočnosti rozhodujú za všetkých a o všetkom) sú dokonca ochotní po prvej etape odpúšťania dlhov absolvovať druhú. V tej prvej došlo k odpusteniu časti gréckych dlhov súkromnými investormi (ktorí sa väčšinou ulakomili na nadštandardné výnosy gréckych dlhopisov tesne pred prepuknutím problému). V medziobdobí, alebo inak povedané – v prípravnej fáze pred druhou etapou – dochádza k plynulému presunu zvyšku gréckych dlhov z rúk súkromných finančných inštitúcií (bánk, fondov, poisťovní,…) do rúk Európskej centrálnej banky, teda do rúk všetkých obyvateľov Eurozóny. Celá nová pomoc (zo stabilizačných fondov, či priamo), ktorá smeruje do Grécka, slúži na splácanie starších dlhov, ktoré držia (najmä) francúzske a nemecké banky.

Atény - vchod do stanice metra - Syntagma Atény – vchod do stanice metra – Syntagma

Grécki politici bez rozdielu politickej príslušnosti postupne a najmä kontinuálne dávkujú Európe informácie o brutálnom šetrení, o hroznom prepade životnej úrovne, a najmä najskôr o tom, že požadované úspory isto dosiahnu. Aby vzápätí vypustili informáciu o tom, že to bude neskôr ako sa predpokladalo a že potrebujú ešte maličkú, ozaj poslednú, finančnú injekciu.

Posledné dva roky sa tento komunikačný stereotyp opakuje s takou pravidelnosťou, že vzniká dojem, že ide iba o realizáciu stratégie, dohodnutej už dávno medzi predstaviteľmi Grécka a politickými špičkami Eurozóny.

A preto sa dá predpokladať, že tento príbeh môže mať jediné vyvrcholenie. Grécko výmenou za zotrvanie v Eurozóne (a tým pádom za skutočnosť, že devalváciou svojej vlastnej meny nemôže naštartovať svoju konkurencieschopnosť, výkonnosť a ekonomiku a tým pádom tak potrebný export), bude mať takmer všetky svoje dlhy skôr či neskôr odpustené.

A drachmu sa Gréci rozhodnú prijať späť až potom, keď už bude ich zápis na strane pasív čistý ako ľalia…

Zákon o verejnom obstarávaní

Financie, Krajiny, Obchod, Podnikanie, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

sep 262012

Parlament má v súčasnosti v aktuálnej agende aj novelu Zákona o verejnom obstarávaní. Akosi sa v tom šume okolo Európskej únie a jej rôznych stabilizačných mechanizmov a celoúnijných regulácií a dohľadov stráca význam a dosah zmien, ktoré sa Smer pokúša do zákona dostať.

O tom, o aké zmeny ide, hovorí napríklad Lucia Žitňanská.

Nás by však malo najmä zaujímať, prečo sa tieto zmeny pokúša Smer-SD presadiť do zákona?

Podľa doterajších pravidiel je umožnené takmer komukoľvek zúčastniť sa na výberových konaniach, ktoré chtiac nechtiac (niekedy sa totiž zákon už naozaj nedá povykrúcať tak, aby sa obstarávalo priamym zadaním alebo prieskumom trhu) občas vypisuje štátna správa. A vtedy nastávajú spravidla tri situácie.

V prvom prípade vyhrá firma, ktorá vyhrať má. V tedy však môžu začať ostatní uchádzači vŕtať do rozhodnutia (podávať námietky a pod.) a takto otravovať úspešného uchádzača a odďaľovať realizáciu kontraktu a tým pádom odďaľovať spustenie vodopádu životodarných finančných tokov. V konečnom dôsledku však sú (za asistencie úslužných úradníkov) oligarchovia spokojní.

Vietnamské porcelánové figúrky

V druhom prípade firma, ktorá vyhrať mala, dala ponuku vyššiu (nie vždy sa obálka dá otvoriť pred samotným verejným otváraním tak , aby sa dala zistiť ponúkaná cena a niektoré firmy svoje ponuky už balia tak, aby ani mikro-kamera nebola úspešná), ako iná, konkurenčná firma. V tomto prípade (ak ešte k tomu navyše aj zlyhajú pokusy o vylúčenie víťaza z formálnych dôvodov), prichádza firma, ktorá mala podľa dohody oligarchov a úradníkov vyhrať, o zákazku a všetci naokolo o provízie. Navyše v systéme vzniká nervozita.

V treťom prípade sa súťaže zúčastní iba firma vlastnená oligarchom a dá ponuku, ktorá vyhovuje obom stranám – teda úradníkom (a za nimi schovaným politickým stranám) ako aj oligarchom. Jediný, kto by snáď mohol byť nespokojný, je občan platiaci dane, ale ten sa spravidla o takto vysúťaženom kontrakte nikdy nedozvie.

Takže prečo zmena zákona? Preto, lebo tí hore sa už nemôžu pozerať na to, že nie celý štátny rozpočet patrí im. A keďže peňazí nikdy nie je dosť (a špeciálne počas krízy ich je všade pomenej), nehodlajú sa oligarchovia pozerať ani len na jediné euro, ktoré nepoputuje z rozpočtu cez ich ruky, účty či peňaženky. A tak je ideálne zmeniť zákon tak, aby sa konala verejná súťaž systémom popísaným vyššie – v treťom prípade.

Smer so svojimi 83 hlasmi momentálne nie je odkázaný na podporu kohokoľvek a preto by bolo veľmi neuvážené predpokladať, že tento rozhodujúci gól (teda schválenie zmien), dokonca do opustenej brány, nezvládne dať.

Rast HDP sa nám zasekol

Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

sep 042012

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

HDP, znovu HDP a stále len HDP

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

apr 232012

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…

Dlhy, dlhy a zase len dlhy

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 182012

343% HDP. Taká je priemerná výška vládnych a súkromných dlhov spolu v desiatich najzadlženejších krajinách na svete. Najzadlženejších podľa tohoto ukazovateľa merajúceho výšku dlhu k HDP, samozrejme. Iný spôsob výpočtu pri priniesol iné poradie.

Najväčší dlžníci na svete

Zadĺženie v krajinách sveta sa meria a udáva najčastejšie v pomere ku HDP. Prečo práve k HDP? Pretože je to najväčšie dostupné číslo v ekonomike tej ktorej krajiny? A takto pomer dlhu k najväčšiemu číslu bude aspoň chvíľu, pár rokov, pri veľkom šťastí aj desiatok rokov, vyzerať dobre? Čo však keď dlhy prerastú aj cez túto hranicu? Prvá odpoveď, ktorá napadne väčšine politikov je: Tak sa dlhy môžu vykazovať samostatne. Vláda má svoj, samosprávy tiež ten svoj a firmy s domácnosťami zas môžu byť náležite pyšné na tie vlastné dlhy. Chvíľu tie čísla opäť môžu vyzerať prijateľne.

Žiaľ, nerieši to ten základný a najpodstatnejší problém – počet daňových subjektov a objem peňazí, ktoré sú na splácanie k dispozícii, sa akoukoľvek zmenou vykazovania nezmení.

Skutočné splatenie dlhov v objeme, ktorý dosahujú v súčasnosti, je nereálne. Povedzme si pravdu, že úplné splatenie sa od vládnych dlhov ani nikdy neočakávalo. Pri štátnych dlhopisoch každý investor počítal iba s bezproblémovým platením úrokov na akúsi fiktívnu nekonečnú dobu. Ale aj táto premisa v tomto čase dostáva neupchateľné trhliny.

Čo teda ďalej? Najjednoduchšie z pohľadu politikov, ktorí by radi tlačili nabaľujúcu sa guľu ďalej, by bolo zmeniť metodiku vykazovania dlhov. Tak ako sa to deje napríklad pri vykazovaní inflácie. Keď je podľa aktuálnej metodiky príliš vysoká, upraví sa spotrebný kôš a jej výpočet a hotovo. Inflácia je zrazu nižšia alebo rovno zmizne. Deje sa tak roky a prečo by sa také niečo nemohlo začať diať s dlhmi.

Druhou možnosťou je postupné zaparkovanie všetkých vládnych a časom prostredníctvom vlád aj samosprávnych záväzkov v Európskej centrálnej banke. A tam by za pomoci inflačného katalyzátora hnili, hnili, až by nakoniec zhnili a bolo by po nich.

Tretia alternatíva je podobná druhej, iba by prebehla rýchlo a relatívne otvorene. Dohodnutá časť dlhov by sa rovno škrtla, odpísala a chýbajúce peniaze by sa natlačili. Chybička krásy je v tom, že o férovosti rozdeľovania nových peňazí sú oprávnené pochybnosti už teraz. A čo by sa dialo potom, keby proces prerozdeľovania naozaj začal, si netrúfa odhadnúť nikto.

Newer Entries