Euro – Peter Rudzan

Helikoptéry budú nalietavať aj na prostých občanov

Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

aug 262014

Stagnácia je slovo, pri ktorom väčšina politikov a na nich ekonomicky naviazaných ekonómov dostáva triašku. Avšak práve výrazom stagnácia môžeme smelo popísať stav, v akom sa už niekoľko rokov po sebe nachádzajú Spojené štáty spolu so zlenivelou Európou.

Prvý, kto sa pokúsil na nezastaviteľnú stagnáciu nasadiť netradičnú, ale o to zákernejšiu zbraň, boli USA. Konkrétne ich centrálna banka si (obrazne povedané) prenajala vrtuľníky od armády a začala z nich vyhadzovať peniaze na pomazané hlavy z Wall Streetu. Avšak všetky tieto peniaze postupne (skôr rýchlejšie ako pomaly) skončili v rukách bankárov, banksterov a nimi podobných. A žiadané a očakávané naštartovanie ekonomiky a zvýšenie ekonomického rastu (teda hneď dve hlavné mantry súčasnosti) sa ani náhodou v USA nedostavili. Napriek tomu podobný prenájom vrtuľníkov uskutočnila vzápätí aj centrálna banka starého kontinentu – ECB. Na počudovanie všetkých zainteresovaných – taktiež bez úspechu. Teda ak za úspech nie je náhodou považovaný draatický presun bohatstva od občanov k vládnucej elite. A nebolo by to po prvý krát v histórii…

Po rokoch zúfalého skúšania, kedy najmocnejšie centrálne banky zaplavovali finančný trh (najmä ten bankový a akciový) likviditou, sa už aj v serióznejších amerických médiách začína diskutovať o tom, že by sa k likvidite po podobnom zhadzovaní zelených papierikov z vrtuľníkov (ergo z tlačiarní) mohli dostať aj občania USA. Momentálne sa síce z vládnych kruhov prostredníctvom názorov nezávislých ekonómov vypúšťajú balóniky so sumami od 1 do 3 tisíc dolárov na jednu americkú domácnosť, avšak každému súdnemu ekonómovi musí byť jasné, že s takouto sumičkou sa v Štátoch žiadna voda namútiť nedá. Ale na začiatok to nie je zlé. Podobné pološialené návrhy zaznievali síce i v minulosti, ale zdali sa byť nerealizovateľné a odtrhnuté od reality.

Avšak v ekonomike Západu je už väčšina zákonov, vecí, cien, regulácií a postupov odtrhnutá od reality, tak prečo neskúsiť i túto blbosť. Ak má však aspoň trochu rozhýbať maloobchod, tak to musí byť blbosť omnoho väčšia ako len za 3 tisíc dolárov. Najmenej jednu nulu k tomu číslu bude treba pripísať. Bankári sa aj tak nemajú čoho obávať. Väčšina z takto rozhádzaných peňazí sa pekne naukladane dostane späť do bánk, spravidla ako splátka dlhov nazhromaždených v minulosti. Ani to by však nebolo pre ekonomiku celkom márne. Bonita dlžníkov, ktorí sa takto jednorázovo očistia by rapídne stúpla a spotrebné úvery ba opäť raz na chvíľu mohli vyvolať dojem prosperity.

Výletná loď, záliv Halong Bay vo Vietname

Chýba nám možnosť devalvovať

Euro, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 272014

Ceny priemyselných tovarov vytrvalo klesajú. Vďaka tomu môžu štatistici vykazovať infláciu omnoho nižšiu ako je reálna v spotrebnom koši bežného príslušníka nižšej strednej a niže (spoločenskej) triedy. Keďže mzdy (šťastnejšej väčšiny) zamestnancov pomaly ale isto rastú, začína byť aj slovenská pracovná sila drahá pre producentov etablovaných u nás.

Tým, že máme euro, nemôžeme devalvovať korunu tak ako to pred pár týždňami urobili Česi. Tí rýchlo zareagovali na potreby nemeckých priemyselníkov a prudko devalvovali českú korunu. Dosiahli tak relatívne zníženie ceny práce (počítané v eur) a tým i zníženie ceny produkcie, prevažne exportovanej práve do Nemecka. Domáci obyvatelia túto devalváciu nepocítili tak negatívne ako pozitívne ju pocítili producenti. Malá poznámka pod čiarou: Česi ešte na dôvažok dokázali korunu devalvovať práve v čase, kedy si silní domáci hráči zhodou okolností potrebovali konvertovať obrovské sumy v zahraničných menách do korún. Časová zhoda bola zaiste náhodná. Tak ako to pri nezávislých centrálnych bankách už chodí.

S týmto problémom nemožnosti devalvácie sa boria okrem nás viaceré krajiny eurozóny. Pobaltské krajiny zvolili dobrovoľne jediné možné riešenie, keď chceli ostať v hre – začali už v dávnejšie znižovať mzdy. Naprieč celou krajinou. Nevyhli sa tomu ani úradníci a štátni zamestnanci. Napríklad takí Gréci sa k tomu veľmi nemali a boli tak prinútení vydať sa rovnakou cestou až tlakom zo strany európskych politikov a finančných domov. Ekonómovia mimo mainstreamu odhadujú, že také Grécko či Španielsko budú musieť znížiť mzdy možno aj o 30% a v niektorých sektoroch možno až o 50 neuveriteľných, krutých, ale zrejme nevyhnutných percent. Teda, ak sa budú chcieť niekedy vrátiť do ligy konkurencieschopnosti. Na Slovensku ako prví našli odvahu hovoriť na túto tému vo Volkswagene. VW zatiaľ žiada od odborov len symbolické zníženie miezd o 4%, korelujúce so znížením ceny práce v ich závodoch v Čechách.

Vyšívanie po vietnamsky

Najbližšie roky nám určite dajú aj pravdivú a politikmi neskresľovanú odpoveď na otázku, či Slovensko urobilo dobre, že prijalo euro za svoju menu. A aký vplyv to malo na zmenu vnímania cien a zmenu nákupného správania sa jednotlivých skupín obyvateľstva. Veď mnohí už trpko zistili, že je omnoho jednoduchšie utratiť 10 eur ako 300 korún, a rovnako tak je jednoduchšie oželieť 100 eur oproti pôvodne trom tisíckam…

Súčasťou tejto odpovede budú aj také faktory ako devalvácia, resp. revalvácia vlastnej meny a inflácia, resp. deflácia. Oficiálne štatistiky sa snažia presviedčať občanov, že ekonomický útlm spôsobuje útlm v každoročnom raste cien, na ktorý si už všetci viac menej zvykli. Rovnako tak ako si zvykli na pravidelné, každoročné, čo i len symbolické zvyšovanie platov.

Európsky sociálny fond

Euro Komentáre vypnuté

okt 012013

Bez víťaza sa aj naďalej vedú spory, kam to tá Európska únia v skutočnosti smeruje. Jej prívrženci sú ochotní prisahať, že má nakročené stať sa najsilnejším zoskupením na celom svete, jej odporcovia si zas pri hodnotení jej budúcnosti neberú servítku pred ústa a hovoria o temnote vzdialenej nie storočia, ale už len desaťročia.

V každom prípade cesta, po ktorej elity nasmerovali európsky Titanik, je nielen poriadne špinavá, ale na dôvažok i poriadne smrdí. O tom (bohužiaľ) niet medzi prívržencami a odporcami sporu. Prívrženci únie však v celom tom smrade a bahne naokolo vidia iba malý defekt, ktorý sa bude dať jednoducho napraviť. Mnohí veria, že tak ako jednoducho a rýchlo sa dá zapnúť klimatizácia a pračka vzduchu v pohodlnej bruselskej kancelárii, dá sa odstrániť aj všetka tá špina, ktorá je sprievodným znakom panovania tandemu Nemecka a Francúzska nad celou Európou. Vlastne dnes už sa dá pokojne hovoriť o panovaní samotného Nemecka…

Európsky sociálny fond (ESF) je skvelou ukážkou európskych paradoxov. Určený na podporu a rozvoj sociálnych zručností sa stal už ani len neskrývanou dotačnou linkou pre bohatých. Hlavných príjemcov podpory z ESF by sme márne hľadali medzi obyčajnými podnikateľmi a ich zamestnancami (súčasnými, či budúcimi). Tých treba hľadať v zozname najväčších korporácií sveta a ich dcérskymi a majetkovo či podnikateľsky previazanými spoločnosťami. Jeden by neveril, koľko rôznych školení majú za sebou zamestnanci takýchto korporácií. Občas je ťažké nájsť voľný čas, v ktorom by sa dala urobiť skutočná práca. Nepodobné je to v štátnych firmách a úradoch, ktoré sa taktiež s preveľkým úspechom zapájajú do výberového procesu na pridelenie financií z Bruselu.

Melón

ESF je tak len ďalší z európskych fondov vzdelávajúcich Európanov v tvorení a písaní vzletných, nič nehovoriacich fráz. Čím krkolomnejšie spojenie doposiaľ nikdy nespojených slov, tým sa projekt javí inovatívnejší a kvalitnejší.

A prečo sa nikto ani len nenamáha skontrolovať vzdelávací a školiaci proces v praxi? Možno práve preto, aby ani náhodou nemusel riešiť problém, že žiadne školenia sa nikdy nekonali a zamestnanci za prísľub malého prihodenia k výplate podpísali všetky potrebné prezenčné listiny a dokumenty.

Únia rozdáva miliardy ako zmyslov zbavená

Banky, Euro, Európa, Európa, Financie, Geopolitika, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

máj 182013

Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok, ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.

Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?

Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…

Thanjavur (India) – čerpacia stanica

Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.

Otázky z Cypru

Banky, Euro, Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

mar 252013

Cyprus, zdá sa, má o svoju krátkodobú budúcnosť postarané. Ostáva v európskej menovej únii a bude sa teda musieť podriadiť diktátu Berlína. Napriek tomu však ostáva mnoho otázok, na ktoré sme odpovede nepočuli.

Je naozaj zdanenie vkladov nad 100 tisíc eur (zatiaľ však nikomu z účtu v žiadnej cyperskej banke nevzali ani euro, skutočné zdanenie sa možno nakoniec ani neudeje) trestom za existenciu daňového raja v Európe? Veď zrušenie daňového raja mohla Merkelová, keby veľmi chcela, dosiahnuť aj po politickej línii. Nemusela čakať dovtedy, kým sa Cyprus finančne zrúti. Prečo tak neurobila už dávno?

Prečo Merkelová chce pripraviť o časť peňazí ruských oligarchov? K zlepšeniu vzťahov medzi Nemeckom a Ruskom to určite nepomôže. A práve Nemecko podniká už dlhšiu dobu zjavné kroky vedúce k rýchlemu zlepšovaniu vzájomných vzťahov s Putinom. Pre Rusko nie je nič jednoduchšie ako si straty vynahradiť v cene dodávaných komodít. Takže – prečo?

Merkelovej (a politikom v Bruseli) musí byť jasné, že veľkí podnikatelia z Európskej únie, ktorí sú napojení na politické špičky a práve vďaka týmto spojeniam k majetkom prišli, si budú chcieť rýchlo vynahradiť prípadné straty, ku ktorým na Cypre dôjdu. A to dokážu jedine rýchlejším „čerpaním“ európskych fondov tým správnym smerom a zvýšením počtu predražených verejných obstarávaní v domovských krajinách. Chcelo Nemecko dosiahnuť práve toto? Sotva.

Čo bude s Cyprom po dokončení záchranných prác? Väčšinu peňazí získavala vláda vďaka tomu, že Cyprus fungovala ako daňový raj. Tomuto biznis modelu je teraz koniec. Životná úroveň obyvateľov bola udržiavaná práve z peňazí, ktoré vláda získala za bezchybné fungovanie práčky peňazí. Cyperčania vďaka tomu neboli nútení pracovať a v dovolenkových rezortoch turisti sotva stretli niekoho iného ako Slovákov, Ukrajincov, Bulharov či Rumunov. Čím sa teda budú Cyperčania živiť potom ako prídu o profit z prania? Budú pracovať upratovať, variť a obsluhovať v prímorských strediskách? Tých Nemcov, ktorí ich takto ponížili? Asi sotva.

Jesenná prechádzka vo Volovských vrchoch

Keďže Cyprus nemá nič, čo by mohlo Európe ponúknuť ako nenahraditeľnú komoditu, službu či výrobu, neostáva mu nič iné, iba toho rozmýšľať, čo bude ďalej. Nemecko nebude udržiavať Cyprus na infúziách dlhšie, než to bude nevyhnutné. Nevyhnutné pre Nemecko, nie pre Cyprus. A tieto lehoty sa diametrálne líšia.

Rast HDP sa nám zasekol

Euro, Financie, Krajiny, Spoločnosť Komentáre vypnuté

sep 042012

Rast sa nám zasekol. Dokonca sa k nám, do niektorých z „vyspelých“ krajín, nasťahoval doteraz nevídaný pokles. Pochopiteľne sa myslí pokles HDP. Zjednodušene možno povedať, že ide o pokles súčtu toho, čo spotrebujeme (teda občania ako aj vláda), čo investujeme a čo exportujeme.

Aby sme mohli investovať, investícia spravidla musí mať plán, víziu, ako sa k majiteľovi vráti a v lepšom prípade prinesie aj nejaký výnos (táto podmienka väčšinou neplatí pre vládne investície, tu sa pôvodná investícia, ako aj zisk, obvykle presúvajú do rúk s vládou spriaznených oligarchov). Aby sa však investícia za normálnych okolností vrátila, na konci celého cyklu musí existovať niekto, kto si výrobok alebo službu, na ktoré sa investícia v procese transformácie zhmotnila, kúpi. A tu nastáva problém. Stále musí do systému prúdiť veľké množstvo zákazníkov, ktorí si niečo zakúpia. Problém sa čiastočne rieši exportom, teda predajom výrobkov a služieb (tých už menej) zákazníkom mimo územie Slovenska.

Angela Merkelová, nemecká kancelárka (múzeum Madame Tussauds v Londýne)

Nikto z nás však nechce, aby sa problém časom zväčšoval. Počúvame teda rady múdrych euroúradníkov a všemocných bankárov, aby sme priložili ruku k dielu. A aby sa dielo podarilo, musíme podľa všetkého naďalej nakupovať tovary a veci, ktoré v skutočnosti nepotrebujeme a využívať služby, ktoré sú nám v skutočnosti na nič. Veď už aj samotné výrobky so stále sa opakujúcimi inovatívnymi funkciami sú už zopár rokov vyrábané tak, aby svoju funkčnosť výrazne obmedzili deň po skončení záručnej doby a takto nám pomohli udržiavať rasť.

A aby sme pomáhali zvyšovať HDP, chodíme do práce, ktorú nemáme radi, trávime dlhé hodiny s ľuďmi, na ktorých nám z dlhodobého hľadiska nezáleží a ktorým naopak nezáleží na nás. Keď niekto stratí schopnosť prinášať profit ostatným, vypadáva bez milosti z obchodných a sociálnych sietí. A prečo do takejto práce chodíme? Iná nie je a peniaze potrebujeme. Stále viac a viac. Na nákup tovarov, ktoré nám šetria čas, poskytujú nám okamžitú instantnú zábavu a vraj pomáhajú nám relaxovať.

Mladí ľudia sú motivovaní (napr. jednoduchým prístupom k hypotékam, mediálnymi masážami a pod.) k tomu, aby opustili rodičov čím skôr a popritom sa zadĺžili na čo najdlhšie. Tých rodičov, o ktorých sa už po ich zvyšok života budú zaujímať iba cez prizmu plnú peňazí. Koľko nás to preboha bude stáť, keď ho (alebo ju, najlepšie oboch) odložíme do domova sociálnych služieb a podobne…

Asi však je už len otázkou času, kedy to všetkých tých operátorov výroby (teda robotníkov) v automobilovom priemysle a account manažérov (teda tých, čo pracne dennodenne naháňajú zákazky) zatiaľ neskrachovaných malých a stredných firiem prestane baviť. Život a životný cyklus ľudí a rodín sa nevyhnutne bude musieť upraviť. Tak, ako to funguje posledné desaťročia, to už ďalej nepôjde.

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Lacné dovolenky v Grécku sa môžu čoskoro rozbehnúť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

máj 182012

Už viac ako 2 roky sa pohybujeme v časopriestore, kde úradníci Európskej únie (EÚ), Európskej centrálnej banky (ECB) či politici z Nemecka a Francúzska (a iných krajín) nás napriek viditeľne iným vonkajším prejavom svätosväte ubezpečujú, že euro je pevné, stabilné, nemenné a je tu s nami na večné časy. A možno aj na dlhšie.

Tí, ktorí si ešte (aspoň matne) pamätajú priateľstvo Československa (a ďalších socialistických krajín) so Sovietskym zväzom, sa musia už dlhšiu dobu usmievať popod fúzy. Nič také, ako večné časy v politike (a ani ekonomike) neexistuje.

To, že Grécko si žilo dlhé roky nad pomery, bolo zrejmé politikom v EÚ od začiatku jeho pôsobenia v eurozóne. Pravdepodobne aj samotným gréckym politikom to nemusel nikto špeciálne vysvetľovať. Horšie to už bolo s obyčajnými Grékmi, ktorí si namiesto rečí či vysvetľovania reálny rast svojej životnej úrovne a spotreby plnými dúškami užívali.

Málokto z tých, ktorí sledujú v správach opakujúce sa štrajky Grékov a zrejme nikto zo samotných štrajkujúcich si uvedomuje, že grécka ekonomika každým ďalším štrajkom a prerušením výroby či iných ekonomických procesov reálne stráca peniaze. Množstvo peňazí. Peňazí, ktoré tak chýbajú Grécku na zvládnutie súčasnej kritickej situácie a naštartovanie zmien v hospodárstve. Kľúčovou je (z dlhodobého hľadiska) konkurencieschopnosť krajiny. A na tej musia Gréci začať pracovať okamžite.

Akropola - Atény, Grécko

Svoju konkurencieschopnosť v turizme budú vedieť Gréci zlepšiť prakticky okamžite. Bude k tomu postačovať drachma a primerane veľká devalvácia. K tomu stačí istá dávka spoľahlivosti v doprave (letiskový personál, transfery do prímorských rezortov) a pracovitý personál v hoteloch. Za predpokladu, že ruka štátu (zrejme za tichej, ale vernej pomoci armády) bude na istú chvíľu pevnejšia, výsledok sa dostaví až nečakane rýchlo.

Konkurenčné krajiny platiace eurom, alebo africkými menami, nebudú po devalvácii novej drachmy môcť a ani vedieť dostatočne pružne reagovať a tak sa toky dovolenky chtivých turistov budú môcť upraviť k spokojnosti gréckeho ministerstva financií.

To, že takúto situáciu by si želali i samotní občania, možno s istotou predpokladať. To, že pri tomto procese môžu prísť o svoje úspory, si najlepšie uvedomujú oni sami. Pomerne dlhý a veľmi príjemný večierok sa však už skončil.

Príbeh Grécka nám opäť potvrdzuje známu tézu, že žiadny strom nerastie až do neba. Väčšina väčšinou dúfa v pravý opak.

Lacné dovolenky pri mori sa teda môžu začať. Dúfajme, keďže je to najmä v záujme samotných Grékov, aby sa tak stalo už čoskoro. Možno už v lete 2012.

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

Euro, Financie Komentáre vypnuté

apr 282012

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

Older Entries