Peter Rudzan

Tradícia na prokuratúre

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia na prokuratúre
feb 142012
 

V Trenčíne stojí jedna vila s neobyčajnou históriou. Nesie meno Tisova. Kedysi patrila Štátnej bezpečnosti, teda komunistickej tajnej službe.

V noci z 26. na 27. januára 1990 – to už bolo za „demokracie“ – pred ňou zastavilo auto. Z vily sa začali náhlivo vynášať spisy ŠtB. Čo konkrétne sa v tú noc dialo, popisuje podrobnejšie správa branno-bezpečnostného výboru Slovenskej národnej rady z novembra 1991. Tá udáva, že vtedy istý Leonard Čimo na príkaz vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Mečiara niečo po polnoci vošiel práve do Tisovej vily. Potom v kancelárii miestneho náčelníka ŠtB vzal voľne prístupné kľúče od plechovej skrine, následne ju bez problémov otvoril a vybral z nej približne osemnásť vzácnych obalov, v ktorých boli cenné dokumenty o tajných spolupracovníkoch ŠtB. Spisy po dobre vykonanej vlámačke naložil do auta za pomoci vodiča Jána Rezníka, ktorý ho netrpezlivo očakával. Obaja aj so spismi odišli do Bratislavy, kde ich ráno odovzdali Vladimírovi Mečiarovi. V inej vile, tentokrát na Partizánskej ulici.

V tom období bol generálnym prokurátorom Českej a Slovenskej federatívnej republiky Ivan Gašparovič. Neskôr, za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998, bol verným súpútnikom predsedu vlády a súčasne predsedom parlamentu na Slovensku.

Zdá sa, že neskoršie pôsobenie vlády Vladimíra Mečiara sa opieralo nielen o vedomie, že spisy o osobe vedenej v zložkách ŠtB pod krycím menom Doktor sú navždy fuč, ale aj o cenné informácie o iných zaujímavých osobách, ktoré tieto spisy obsahovali.

Smrtka na hrade v Starej Ľubovni

Pôsobenie Ivana Gašparoviča na vtedajšej Generálnej prokuratúre história charakterizuje ako: ukážková pasivita a nečinnosť. Vyšetrovanie prípadu krádeže zväzkov išlo, ako sa zvykne hovoriť, k ľadu. Nečinnosť generálneho prokurátora okrem iného aj v prípade odcudzenia spisov ŠtB bola príčinou jeho následného odvolania vtedajším prezidentom Václavom Havlom.

V súčasnosti Ivan Gašparovič úspešne blokuje nástup novozvoleného generálneho prokurátora do úradu a blahosklonne prihliada nečinnosti prokuratúry v kauzách, ktoré traumatizujú spoločnosť.

Podobnosť stavu spred dvadsiatich rokov so súčasnými pomermi na slovenskej Generálnej prokuratúre je isto úplne náhodná. Alebo nie?

 

 

 

Roger Scruton

 Citáty, Európa  Komentáre vypnuté na Roger Scruton
feb 102012
 

Roger Scruton, (nar. 1944), anglický spisovateľ a filozof

Európsky experiment – ale on to nie je experiment, ale skôr diktatúra – po nás požaduje, aby sme sa vzdali suverenity v mene spoločného politického projektu. Krízy ale ukazujú, kto je kým. Vo všetkých vážnych krízach, ktorými Európska únia prešla alebo prechádza – od rozpadu Juhoslávie, cez krízu súvisiacu s migráciou až po vojnu v Iraku a dnešný ekonomický marazmus – se Európa rýchlo rozdrobila do svojich národných záujmov. Nikdy nešla jedným jasným smerom, nemôže sa oprieť o spoločnú oddanosť všetkých svojich členov. To je neprekonateľný problém. Európska únia je hlbokou ilúziou. Európa nemôže existovať ako jednotný politický priestor.

Strašidlo

Legenda o vrátenom meči

 Cestovanie, Vietnam  Komentáre vypnuté na Legenda o vrátenom meči
feb 092012
 

Bolo to dávno, v roku 1418. V malej dedinke na brehu Juhočínskeho mora, v provincii Thanh Hóa býval jednoduchý vietnamský rybár Le Loi. Deň čo deň sa plavil po mori, vhadzoval do vody svoje site a vyťahoval raz väčší a inokedy menší úlovok.

Le Loi sa popri práci čoraz viac zaoberal myšlienkou vykonať niečo pre oslobodenie svojej rodnej vlasti trpiacej pod nadvládou Číňanov. Sprvoti uvažoval o zavraždení cudzieho mandarína v meste Thang Long. Vtedajšie mesto Thang Long v súčasnosti nesie meno Hanoj. Čoskoro zistil, že to nie je také jednoduché ako si myslel. Do strážených palácov sa nedalo preniknúť.

Nevrátil sa na vidiek, ale ostal v meste. Pokračoval vo svojom remesle – v rybárčení. Usadil sa na brehu Malého jazera v centre.

Raz ráno nevládal vytiahnuť z jazera svoju sieť. Pomaly ju vyťahoval, až zbadal pod hladinou zlatistú farbu. Myslel, že chytil nejakú výnimočnú rybu, ale až na brehu sa poriadne pozrel, čo je to medzi malými rybkami zamotané. Bol to meč. Nádherný ligotavý meč.

Odvtedy Le Loi už nemohol dlhé hodiny nečinne sedieť pri vode. Zrazu ho bolo vidieť všade naokolo. Všetky uličky ho boli plné. Sediac na pätách burcoval ľudí do boja pri utláčateľom. Najmä na Ulici kováčov bol stálym návštevníkom. Každé ráno si odtiaľ odnášal ťažkú nošu. Iba tí najzasvätenejší vedeli, že noša bola vždy plná mečov.

Svoje myšlienky vysvetľoval a rozširoval aj medzi ľuďmi ťažko žijúcimi na vidieku.

V čase monzúnov voda zaplavila aj ulice hlavného mesta. Čínske hliadky preto nemohli vykonávať strážnu službu. To stačilo ľuďom, aby priložili rebríky k vysokým múrom Citadely. A v následnej bitke ju dobili. Thang Long patril vietnamskému ľudu.

Ale nepriateľ sa nevzdal. Jeho vojsko vtrhlo do krajiny a ukrutný boj muža proti mužovi trval predlhých 6 rokov.

Keď boli všetci čínski vojaci definitívne preč, Le Loi si obliekol hodvábne, pestro zdobené cisárske rúcho a zložil prísahu.

Pagoda na jazere Hoan Kiem (Hanoj)

Vzápätí sa nový cisár nechal odniesť k jazeru Hoan Kiem (jazero v skutočnosti ešte stále nieslo meno Malé jazero). Chcel sa poďakovať silám, ktoré mu svojim darom pomohli k víťazstvu. Keď ľud vzdával hold svojmu novému panovníkovi, stalo sa niečo nečakané. Cisárov meč vyskočil z pošvy, vzniesol sa do neba a premenil sa na šarkana zo zeleného jadeitu. Šarkan sa zrazu nečakane zrútil do jazera. Pazúrmi sa vryl do chrbta korytnačky plávajúcej medzi nádhernými lotosovými kvetmi. Potom sa obaja náhle stratili z dohľadu.

Na druhý deň sa z vôd jazera vynoril malý ostrov v tvare korytnačky. Z radosti a vďačnosti dal Le Loi postaviť na ostrovčeku pagodu. Jazero od tej chvíle nieslo svoje nové meno, ktoré má až doteraz – Hoan Kiem – Jazero vráteného meča.

Melón – červený, sladký a osviežujúci

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Melón – červený, sladký a osviežujúci
feb 062012
 

Červený, lahodne sladký a osviežujúci melón. Ovocie, ktoré všetci poznáme. Niekedy však z vonku vyzerá omnoho lepšie ako zvnútra. Šupka môže byť krásna zelená, lesklá, so žltými pruhmi sľubujúcimi skvelý labužnícky zážitok.  No vnútro lákajúceho melóna už môže podliehať nezastaviteľnému hnilobnému procesu, ktorý s pohŕdavým úsmevom vytrestá každého potenciálneho konzumenta.

Navonok to u nás vyzerá sľubne. Máme v našej krajine všetko, čo by v správnej demokracii malo byť. Prezidenta, parlament, vládu, súdy, políciu, prokuratúru i haldy úradníkov. Žijeme zošnurovaní zákonmi a paragrafmi, v ktorých sa nevyznajú už ani samotní zákonodarcovia. Sú medzi nami, ako to to už chodí, slušní, menej či viac pracovití ľudia, ale aj zločinci.

Polícia - Edinburgh

Jednoducho správne namixovaná zmes pre spoločnosť so sľubným potenciálom rozvoja, povedali by si mnohí.

Ale je to mu naozaj tak? Naozaj takto nastavený a popísaný systém u nás funguje?

Máme síce slobodu v kadejakých oblastiach. Môžeme pracovať a podnikať ako sa nám páči, cestovať kam sa nám ráči a asi aj väčšinou rozprávať, čo sa nám zachce. Takže šupka nášho melóna je naozaj lákavá.

Neodporúča sa však melón krájať. Je to veľké riziko, keďže vo vnútri je už z veľkej časti hniloba. Hniloba, ktorú vytvoril hnilobný proces trvajúci už vyše dvadsať rokov.

Štátne zákazky, predaje majetku pod cenou, neefektívne vynakladanie zdrojov v každej jednej oblasti, kam sa človek pozrie. Teda, ak za efektívnosť nepovažujeme bezbrehé plnenie si vreciek úzkej skupiny podnikateľov spojenej s politikmi.

Právny štát by mal podľa všetkého ale vyzerať inak. Slovensko je skôr ekonomicko-komerčno-korupčná krajina.

Premrštené ceny za nákup všetkého, čo štát alebo spoločnosti pod jeho kontrolou obstaráva. Tieto ceny sú dôsledkom vracania časti peňazí ľuďom napojeným na zadávanie zákaziek. Manipulácia so štátnym, teda našim majetkom a peniazmi nepozná hraníc. Hraníc kreativity a ani objemu. Odhady objemu černej ekonomiky sa, pochopiteľne, rôznia, isté je, že za obdobie posledných dvoch dekád dosiahla prinajmenšom 10 – 20 miliárd euro.

Novodobí páni si platia svojich sudcov, prokurátorov či policajtov. A preto radšej: pod lákavú šupku melóna sa nepozerajme. Hore je to aspoň zdanie demokracie, no vo vnútri je to kruté zrkadlo mafiánskej štruktúry.

Nádej na zmenu tu asi v krátkodobom horizonte nie je. A v dlhodobom. Päť a pol milióna naštvaných a znechutených obyvateľov sa možno raz prejaví. Aj zhnitý melón prekvapí a občas vybuchne v rukách predavača a vyvrhne všetko zlo na neho samotného.

Tradícia odpočúvania

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia odpočúvania
feb 012012
 

V súčasnom huriavku okolo rôznych goríl či sasaniek akosi zaniká skutočnosť, že na Slovensku už od jeho vzniku patrí vzájomné odpočúvanie politikov za horlivej asistencie spravodajských služieb.

Tí, ktorí sú pri moci, si spravidla osvojujú právo nazývať sami seba spravodlivými, čestnými a, pochopiteľne, najmä nezneužívajúci silové zložky na sledovanie oponentov či iné pre nich zaujímavé osoby. A keď už sledovať, tak určite s dobrým dôvodom a s ruky umývajúcim posvätením súdov. A tí, ktorí sú práve v opozícii toto počínanie kritizujú a sľubujú, že po ich nástupe k moci bude všetko úplne, ale naozaj úplne inak.

Pripomeňme si, že už v roku 1996 odvysielalo Rádio TWIST nahrávku telefonického rozhovoru zo 16. októbra 1995, ktorý sa uskutočnil medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a šéfom Slovenskej informačnej služby Ivanom Lexom. Celý rozhovor je možné vypočuť si tu alebo časť z neho si prečítať tu.

Vojaci

Meno vyšetrovateľa, o ktorom je v rozhovore reč, je Peter Vačok (ten tiež dostal chuť na politiku a momentálne kandiduje do parlamentu za multimilionármi sponzorovanú občiansku iniciatívu 99%). Tento prípad odpočúvania, ako to už na Slovensku chodí, nebol nikdy vyšetrený a bol uložený do temného archívu. Vyšetrovateľ bol z polície odídený. Za povšimnutie snáď stojí ešte fakt, že minister Hudek bol nakoniec vtedajším premiérom Mečiarom v auguste odvolaný.

Bolo by zaujímavé v tejto súvislosti popustiť uzdu fantázii a porozmýšľať, kto v skutočnosti celé tie desaťročia ťahá za nitky hlavných figúrok v slovenskej politike. Asi by to bolo nanajvýš kruté zistenie.

 

Dlhodobé versus krátkodobé investovanie

 Cenné papiere, Investovanie  Komentáre vypnuté na Dlhodobé versus krátkodobé investovanie
jan 272012
 

Dlhé desaťročia kraľovali v učebniciach investovania poučky o dlhodobom a pravidelnom investovaní do jednotlivých nástrojov trhu. Krátkodobé investovanie bolo pokladané za špekuláciu. A slovo špekulácia vyvolávalo skôr tie negatívne pocity a špekulanti neboli považovaní za prospešnú a plnohodnotnú súčasť trhu.

Teória dlhodobého investovania učila najskôr o investovaní priamo do akcií, neskôr do podielových listov investičných fondov. Ideálne bolo pravidelné investovanie typu – nakúp a zabudni.

Muchotrávka červená

Avšak takéto investovanie prestáva byť efektívne v čase, keď:

1. je extrémne turbulentná doba

2. je takmer nepredvídateľná výška skutočnej inflácie

Obe podmienky sú splnené v súčasnosti. To sa prejavuje aj na burzách. Úspech slávi krátkodobé investovanie, častokrát extrémne krátkodobé. Najúspešnejšími investormi sa stávajú obchodníci schopní predať a nakúpiť jednotlivý CP aj niekoľkokrát denne za pomoci sofistikovaných počítačových programov.

Investor sa preto musí riadiť viac náladou na trhu, momentálnym sentimentom a krátkodobými poklesmi a nárastmi titulov ako hospodárskymi výsledkami.

Aktuálne ceny cenných papierov sa na burzách menia prudko a náhle. Zmeny už takmer nereflektujú fundamentálne ukazovatele emitenta CP, ale podliehajú množstvu často nepodstatných informácií.

Investovanie do virtuálnej reality je nebezpečné. Je preto vhodné odporučiť drobnému investorovi, ktorý nemá možnosti denného sledovania vývoja a obchodovania nezúčastňovať sa aktuálneho investičného šialenstva.

Pracujúci planktón

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Pracujúci planktón
jan 232012
 

Európa a s ňou i Slovensko je konfrontované s výsledkami hospodárenia a ekonomickým vývojom posledných desaťročí. Už 23 rokov sa u nás snažíme o „hospodársky zázrak“, o „švajčiarske Slovensko“ alebo naposledy o Singapur na Slovensku.

KostlivecAký je však skutočný smer vývoja ekonomického prostredia na Slovensku?

Je ním premena parlamentnej demokracie, o ktorej tak dlho snívali generácie našich rodičov, na nástroj ovládania celej spoločnosti veľmi malou skupinkou ľudí.

Moc a sila týchto ľudí je založená na peniazoch. Vďaka peniazom svoju moc nielen udržujú, ale aj denno-denne zvyšujú. A táto im prináša ďalšie a ďalšie peniaze. Ekonomické perpetuum mobile po slovensky.

Tejto silnej skupinke je v skutočnosti jedno, ktorí politici momentálne vládnu. Udržiavajú už 23 rokov obchodné vzťahy s celým politickým spektrom. Prostredníctvom ovládaných politikov majú pod kontrolou tvorbu zákonov, políciu i justíciu.

Celý systém ovládania politikov je pochopiteľne mazaný a poháňaný peniazmi, ktoré opúšťajú štátny rozpočet prostredníctvom zmanipulovaných a predražených verejných obstarávaní. Možno dokonca niekedy obstarávania ani nie sú predražené. V tej chvíli si dotyčný politik hrdo o sebe myslí, že on skorumpovaný nie je. Ale tým že je vždy vopred jasný víťaz, ostatní podnikatelia nemajú šancu uchádzať sa o takého zákazky. To väčšinou stačí na definitívnu prehru v tomto nerovnom ekonomickom prostredí. A tak firmy s tlačenkou majú obchody zabezpečené, aby mohli do systému na oplátku vracať mazivo.

Podnikanie systémom – lacno kúpim od štátu a predám za normálnu cenu dohodnutému zahraničnému záujemcovi alebo draho dodám čokoľvek vo vopred dohodnutom verejnom obstarávaní alebo kontinuálne draho dodávam lieky, služby a zdravotnícky materiál do čiernej diery bezodného zdravotníctva – by naozaj dokázal ktokoľvek.

Za zmienku v tejto súvislosti stoja dva fakty. Prvým je, že zákulisní hráči, lobisti oligarchovia či akokoľvek inak ich nazveme, s nadobudnutými peniazmi nevedia normálne a korektne podnikať a takto dosahovať zisk. Ich „bežné“ podnikateľské investície dosahujú spravidla prevádzkové straty. Tie ich však, pochopiteľne, nemusia trápiť, ďalší korupčný biznis je spravila na obzore. Politici sami radi pribehnú s dobrými tipmi.

Druhým zapamätania hodným faktom je, že dnešná doba neponúka nikomu záruku na dlhodobé udržanie obrovských majetkov, záruku na dlhodobý pobyt v klube miliardárov. V súčasnosti platí, že ak sa balón prestane plniť novými a novými financiami, veľmi rýchlo spľasne alebo praskne. To si dotyční určite uvedomujú. Je to zrejmé z nervozity, aká sa na nich prejavuje. A ako teraz aj v minulosti platilo, že majetok je jednoduchšie nahonobiť (alebo ukradnúť) ako ho udržať.

Poznámka na záver: Pracujúci planktón je medzi hornými desaťtisícmi v súčasnosti rozšírené pomenovanie pracujúcich živiacich sa poctivou prácou vlastného umu alebo rúk.

Dlhy, dlhy a zase len dlhy

 Financie, Krajiny  Komentáre vypnuté na Dlhy, dlhy a zase len dlhy
jan 182012
 

343% HDP. Taká je priemerná výška vládnych a súkromných dlhov spolu v desiatich najzadlženejších krajinách na svete. Najzadlženejších podľa tohoto ukazovateľa merajúceho výšku dlhu k HDP, samozrejme. Iný spôsob výpočtu pri priniesol iné poradie.

 

Najväčší dlžníci na svete

 

Zadĺženie v krajinách sveta sa meria a udáva najčastejšie v pomere ku HDP. Prečo práve k HDP? Pretože je to najväčšie dostupné číslo v ekonomike tej ktorej krajiny? A takto pomer dlhu k najväčšiemu číslu bude  aspoň chvíľu, pár rokov, pri veľkom šťastí aj desiatok rokov, vyzerať dobre?  Čo však keď dlhy prerastú aj cez túto hranicu? Prvá odpoveď, ktorá napadne väčšine politikov je: Tak sa dlhy môžu vykazovať samostatne. Vláda má svoj, samosprávy tiež ten svoj a firmy s domácnosťami zas môžu byť náležite pyšné na tie vlastné dlhy. Chvíľu tie čísla opäť môžu vyzerať prijateľne.

Žiaľ, nerieši to ten základný a najpodstatnejší problém – počet daňových subjektov a objem peňazí, ktoré sú na splácanie k dispozícii, sa akoukoľvek zmenou vykazovania nezmení.

Skutočné splatenie dlhov v objeme, ktorý dosahujú v súčasnosti, je nereálne. Povedzme si pravdu, že úplné splatenie sa od vládnych dlhov ani nikdy neočakávalo. Pri štátnych dlhopisoch každý investor počítal iba s bezproblémovým platením úrokov na akúsi fiktívnu nekonečnú dobu. Ale aj táto premisa v tomto čase dostáva neupchateľné trhliny.

Čo teda ďalej? Najjednoduchšie z pohľadu politikov, ktorí by radi tlačili nabaľujúcu sa guľu ďalej, by bolo zmeniť metodiku vykazovania dlhov. Tak ako sa to deje napríklad pri vykazovaní inflácie. Keď je podľa aktuálnej metodiky príliš vysoká, upraví sa spotrebný kôš a jej výpočet a hotovo. Inflácia je zrazu nižšia alebo rovno zmizne. Deje sa tak roky a prečo by sa také niečo nemohlo začať diať s dlhmi.

Druhou možnosťou je postupné zaparkovanie všetkých vládnych a časom prostredníctvom vlád aj samosprávnych záväzkov v Európskej centrálnej banke. A tam by za pomoci inflačného katalyzátora hnili, hnili, až by nakoniec zhnili a bolo by po nich.

Tretia alternatíva je podobná druhej, iba by prebehla rýchlo a relatívne otvorene. Dohodnutá časť dlhov by sa rovno škrtla, odpísala a chýbajúce peniaze by sa natlačili. Chybička krásy je v tom, že o férovosti rozdeľovania nových peňazí sú oprávnené pochybnosti už teraz. A čo by sa dialo potom, keby proces prerozdeľovania naozaj začal, si netrúfa odhadnúť nikto.

Ako dlho vydrží Európska únia?

 Európa, Politika  Komentáre vypnuté na Ako dlho vydrží Európska únia?
jan 132012
 

Čoraz častejšie sa v súčasnosti hovorí o rozpade celej Európskej únie alebo aspoň Európskej menovej únie ako o reálnej možnosti, ktorá môže byť vedľajším, viac či menej želaným, produktom  riešenia naďalej pomerne veselo vystrájajúcej dlhovej krízy.

Pri tomto pohľade na skutočnosti sa akosi zabúda na fakt, že Európska únia to sú státisíce až neuveriteľne dobre platených úradníkov s množstvom ďalšieho obslužného personálu a s hŕbou nárokovateľných i nenárokovateľných príspevkov a výhod.

Je nelogické a nemysliteľné, že by táto obrovská priživujúca sa skupina ľudí produkujúcich podnikanie obmedzujúce smernice posúvajúce Európu stále nižšie a nižšie na rebríčku konkurencieschopnosti spolu s objemnými odbornými štúdiami, ktorých jedinou úlohou je brániť sadaniu prachu na exkluzívny nábytok v bruselských kanceláriách, sa dobrovoľne vzdá, zbalí a zakýva daňovým poplatníkom na rozlúčku.

Nie, také niečo sa určite nestane. Táto zväčšujúca sa skupina úradníkov bude namiesto toho naďalej skryto zvyšovať svoju relatívnu váhu na finančnom a časom aj politickom rozhodovaní jednotlivých krajín. A súčasťou kontinuálneho rozširovania svojej moci bude aj to, že postupne prestane tieto svoje aktivity a ciele maskovať. Naopak – bude sa snažiť otvorene ovládnuť život Európanov. Keďže tento postup je silno podporovaný Nemeckom, najsolventnejším účastníkom tohoto žúru, bude sa euroúradníkom aj naďalej dobre žiť a panovať. Veď väčšinu z nich ani nie je možné len tak jednoducho prepustiť! Dá sa ich zbaviť len odchodom do dôchodku.

Hrošík liberijský

Správny euroúradník má hrošiu kožu a už dávno pochopil, že jeho existencia slúži na zamaskovanie mocenským ambícií Nemecka a Francúzska. A preto vie, že v boji proti narastajúcemu odporu voči eurocentralizmu a jeho štruktúram nie je sám. Ba práve naopak. Je silný a v najbližších rokoch bude ešte silnejší. A nenahraditeľnejší. Čo na tom, že novodobé mocenské centrum Európy bolo dlhé roky iba smetiskom politikov, ktorí boli už neželaní vo vlastnej krajine a preto odložení kamsi do vzdialeného Bruselu.

A čo na to hovoria obyvatelia jednotlivých štátov Európy? Na to sa ich nikto nepýta. Ako sa medzi ľudmi na pive hovorí, obyčajný človek má dosť starostí so zaobstaraním si slušného živobytia a o panské huncútstva sa zaujíma čím ďalej menej (čo, mimochodom, je práve to, o čo politikom vždy išlo). A politické špičky jednotlivých krajín sú nadmieru spokojné z profitovania na odčerpávaní peňazí z unijných peňazovodov a kým tie budú z Bruselu riadne fungovať, nie je dôvod na akýkoľvek odpor. Iba ak predstieraný.

Najlepšie, čo môže EÚ robiť, je aj naďalej presviedčať obyvateľov Európy o nevyhnutnosti masívnych transferov peňazí a takto ich naučiť na finančnú závislosť. Tá sa v praxi v ničom nelíši od tej drogovej. Časom každý občan aj podnikateľ zistí, že zväčšujúca sa časť jeho príjmov je závislá na rôznych eurofondoch, programoch rozvoja a podpory čohokoľvek. Správny názov, ktorý dokáže čo najviac zahmliť nezmysel transferu, sa už nájde. Úradníkov a ich asistentov, ktorí sa tejto úlohy radi zmocnia, je v Bruseli až priveľa.

Biznis model bánk

 Banky, Financie  Komentáre vypnuté na Biznis model bánk
jan 092012
 

Máloktorý klient bánk vie o tom, aký jednoduchý je ich biznis model. Akú jednoduchú schému používajú na generovanie obrovských ziskov, ktoré si potom v prvotriednom obleku ušitom na mieru, s kamenným výrazom na tvári budiacim zdanie zodpovednosti za vkladateľmi zverené financie, elitného vzdelania a správneho citu pre riziko, v tichosti rozdeľujú.

Ako to teda v skratke funguje? Banka prijme od sporiteľa, teda od občanov a firiem, vklad, ktorý mu úročí veľmi nízkymi sadzbami. Takmer vždy s odôvodnením, že sú to úroky trhové a vyššie naozaj nemôžu byť. Potom tieto peniaze vezme a nakúpi dlhopis vydaný niektorou z krajín sveta. Samozrejme vláda krajiny, ktorá dlhopisy emitovala, platí za poskytnutý úver percentá vyššie. Častokrát aj o mnoho vyššie.

Naháňačka

A v naháňačke za čo najvýnosnejšími štátnymi dlhopismi banky akosi rýchlo zabudli, že ich hlavnou úlohou je podpora podnikania prostredníctvom redistribúcie úspor a financovanie investícií obyvateľstva do bývania a do istej miery aj do spotreby. Jedine tak bolo možné, že nenásytné banky nakupovali grécke dlhopisy za sadzby vyššie ako 20% p.a. Riskneme to, možno lietadlo chvíľu ešte poletí, hovorili si oceňovaní manažéri.

Veď kto by sa už namáhal čítaním podnikateľských plánov, hodnotením ich rizika a následne dohľadom nad skutočným vývojom podnikania dlžníka. A požičiaval mnohým po menších sumách, keď je možné požičať niekoľkým všetko, čo od sporiteľov vyzbieram.

A keby banky mali náhodou problém s likviditou, môžu predsa štátne cenné papiere posunúť ako záruku do centrálnej banky a je to. Tá im bez problémov požičia. Samozrejme – takmer za nulovú úrokovú sadzbu. A kolotoč sa krúti ďalej.

Banky vo svojich biznis modeloch nikdy neuvažovali o tom, že by niektorá z vlád svoje záväzky v budúcnosti nesplatila. Zato v týchto modeloch bolo možné nájsť návrhy na pravidelné zvyšovanie platov a rozdelenie dosahovaných ziskov.

A keby aj náhodou niektorá z vlád dlhopisy nesplatila, vždy ostáva ešte poistka v podobe politikov, ktorí sa radi pripíšu do kolonky o rozdelení ziskov spolu s bankármi.

Dojem o svojej namáhavej a zodpovednej práci, ktorý sa bankári už roky snažia poctivo vzbudzovať, zanechal naozaj hlboké, takmer nezmazateľné stopy v podvedomí. A na to sa aj v tomto čase spoliehajú viac ako na svoje ozajstné investičné umenie.