Peter Rudzan

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a  cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.