Peter Rudzan

Čo nám našepkal 10. marec?

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Čo nám našepkal 10. marec?
mar 122012
 

Zmes frustrácie, veľkých obáv z budúcnosti a možno i beznádeje. Tak by sa dal v skratke charakterizovať výsledok parlamentných volieb 2012.

Výsledky volieb hovoria o mnohom. Jednou vecí, ktoré jasne pomenúvajú je, že ľudia majú (veľký) strach z budúcnosti. Strach, že prídu o zamestnanie, strach, že sa v takomto prípade o nich nikto nepostará. A táto obava je už zrejme aj v silne sociálnej (socialistickej) Európe do istej miery oprávnená.

Ďalším (negatívnym) poznatkom z kampane i výsledkov volieb je (tolerovaná) absencia dlhodobých vízií pre krajinu. Nasledovaniahodné myšlienky, za ktoré sa oplatí aj čosi obetovať, sa vyparili. Niet ich ani u jednej strany v celom politickom spektre. Kam sa má spoločnosť uberať, ktoré míľniky budú stáť na jej ceste, to v súčasnosti zrejme netrápi nikoho. Jednoznačne víťazia (ešte stále skrývané) mocenské ambície a (neprehliadnuteľné) ekonomické záujmy.

Voľby poukázali na trend, ktorý najvypuklejšie začal v Maďarsku a zrejme sa časom preženie viacerými (možno aj inými ako postkomunistickými) krajinami. A tým je túžba po veľkom, rozhodnom a energickom vodcovi. Vodcovi, ktorý vie v správny čas buchnúť päsťou do stola. Vodcovi, ktorý vie povedať presne to, čo jeho publikum túži počuť. Túžba po istej forme autokracie na Slovensku nielen pevne zakorenila, aj sa aj úspešne košatí.

Hrad Krásna Hôrka

Od svojej samostatnosti sa konali na Slovensku voľby 7-krát (z toho 3-krát predčasne). Štyrikrát za sebou zvíťazil Vladimír Mečiar, následne už trikrát za sebou Robert Fico.

Pravicové strany si na svojom vysvedčení z volieb môžu prečítať starú známu poučku, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Slovenský volič má síce (extrémne) krátku pamäť, ale zas až takú krátku nie, ako si naivne mysleli handrkujúci sa pravičiari.

Pre voliča ľavice je však v tomto čase povolebných osláv dôležité uvedomiť si, že istoty, ktoré si predstavuje on a istoty, ktoré majú na mysli víťazi volieb, sa, žiaľ, diametrálne odlišujú. Iste – spoľahlivý volič dostane svoje – chlieb a hry. Mnohým to zrejme bude stačiť. Pre iných to bude ale málo. „Blbá nálada“ však zrejme tak skoro zo Slovenska nezmizne.

Európske banky na steroidoch

 Euro, Financie  Komentáre vypnuté na Európske banky na steroidoch
mar 102012
 

Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.

Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“

ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.

ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.

Staré nákladné auto

V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!

Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.

 

Lyžiarske stredisko Obertauern v Rakúsku

 Cestovanie, Lyžiarske strediská, Rakúsko  Komentáre vypnuté na Lyžiarske stredisko Obertauern v Rakúsku
mar 082012
 

Lyžiarske stredisko Obertauern je u našinca v tieni oveľa známejších lyžiarskych stredísk v Rakúsku. Neprávom.

Obertauern

Stredisko Obertauern sa nachádza v Salzbursku, zhruba 100 km južne od Salzburgu. Je pohodlne dosiahnuteľné z Bratislavy. Vzdialenosť necelých 400 km sa dá prekonať z väčšej časti po diaľnici.

Obertauern - centrum

Lyžiarsky raj víta svojich návštevníkov 26 lanovkami (z toho jedna 8-kabínková, štyri 6-sedačky, trinásť 4-sedačiek). Celková dĺžka zjazdoviek je okrúhlych 100 km (61 km ľahkých modrých, 35 km stredne ťažkých červených a 4 km ťažkých čiernych). Nadmorská výška zjazdových tratí sa pohybuje medzi 1630 až 2313 metrami. Práve vďaka svojej polohe je v stredisku obvyklá dlhá zimná sezóna, končiaca spravidla až s príchodom mája.

Obertauern - Schaidberg

Najvyššími alpskými vrchmi, ktoré sa týčia nad lyžiarmi, sú Gr. Kesselspitz (2538 m) a Gurpitscheck (2526 m).

Obertauern - zjazdovky

Celé lyžiarske stredisko je možné prejsť dvoma protismernými okruhmi bez potreby absolvovať rovnaký svah viac ako raz. Dva takéto okruhy denne rozdelené niekoľkými prestávkami v občerstvovacích staniciach sú pre väčšinu návštevníkov zväčša aj postačujúce.

Obertauern - relax

Tradícia nerešpektovania zákona

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia nerešpektovania zákona
mar 072012
 

Určite neuškodí pripomenúť si ďalšiu slovenskú politickú tradíciu – nerešpektovanie zákona najvyššími ústavnými činiteľmi.

V roku 1996, v období vládnutia V. Mečiara, udelil prezident Michal Kováč amnestiu trom osobám zapleteným do kauzy Technopol. Jednou z nich bol, mimochodom, Marián Kočner, aktívne účinkujúci v kauze Sasanka. Ďalšou omilostenou osobou bol M. Kováč, ml., syn prezidenta.

Povodeň v Košiciach (2010)

Ale teraz o inom.

Vtedajší úradujúci generálny prokurátor Michal Vaľo sa rozhodol, že nebude rešpektovať rozhodnutie o amnestii, ktoré učinil úradujúci prezident. Toto jeho konanie bolo neskôr označené ako protiústavné.

Počas svojho úradovania M. Vaľo statočne zotrvával  na svojom stanovisku. Po parlamentných voľbách v roku 1998 však hlasy na jeho odvolanie silneli. Strany novej koalície argumentovali nečinnosťou prokuratúry vo viacerých kauzách. Medzi dôvodmi najviac rezonovala privatizácia a množstvo beztrestne rozdaného majetku, prípad šikanovania biskupa Baláža, zavlečenie M. Kováča ml. do cudziny, ako aj „slávny“ telefonický rozhovor ministra vnútra Hudeka so šéfom SIS Lexom.

M. Vaľo nakoniec svoju pozíciu už bez politického krytia vo voľbách porazeného HZDS posúdil ako neudržateľnú a sám na svoju funkciu rezignoval.

Svojim konaním však účinne prispel, rovnako ako mnoho ďalších politikov a ich prisluhovačov, k rozšíreniu nákazy, ktorá zaplavuje Slovensko doteraz. A zrejme zaplavovať bude ešte mnoho rokov.

 

Abraham Lincoln

 Citáty, Spoločnosť  Komentáre vypnuté na Abraham Lincoln
mar 062012
 

Abraham Lincoln, 16. prezident USA (1861 – 1865)

Nepomôžeme chudobným likvidáciou bohatých.

Nepomôžeme slabým oslabením silných.

Nezvýšime príjmy (chudobných) znížením ziskov (bohatých).

Bratstvo (a solidaritu) nezvýšime skrz triednu nenávisť.

Morálku, charakter a odvahu neposilníme, keď ľuďom vezmeme iniciatívu a nezávislosť.

Loď

 

Úspešná decentralizácia korupcie

 Komunálna sféra, Politika  Komentáre vypnuté na Úspešná decentralizácia korupcie
mar 042012
 

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a  cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Tradícia korupcie

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na Tradícia korupcie
feb 242012
 

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

KDH a jeho vlastné opice

 Politika, Slovensko  Komentáre vypnuté na KDH a jeho vlastné opice
feb 222012
 

Kauza Gorila roztápa podľa rôznych prieskumov preferencie pravice, a to najmä SDKÚ rovnako, ako topí čoraz silnejšie jarné slniečko posledné zvyšky snehu.

V súvislosti s až priveľmi ochotným, v istých okamihoch až obetavým preberaním „vodcovskej“ úlohy medzi pravicovými stranami pred raketovo sa blížiacimi marcovými voľbami je vhodné pripomenúť členom a sympatizantom KDH s kratšou pamäťou dávnejšiu kauzu súvisiacu s financovaním hnutia.

Už v roku 1999 sa začali práve vďaka KDH diskusie, prebiehajúce neplodne doteraz, o systéme financovania politických strán. A o jeho dopade na morálku členov jednotlivých strán a hnutí. Vláda Mikuláša Dzurindu, v ktorej boli zastúpené aj KDH, sa sformovala na sklonku roka 2008, a to po štvorročnom šantení vlády Vladimíra Mečiara (1994 – 1998).

Z dnešného pohľadu sa zdá, že pravicové subjekty so správou krajiny veľmi rýchlo prebrali od predchádzajúcej vlády aj metódy a morálku.

Gorila

Spoločnosť TV COM, vydávajúca v tom čase týždenník Fakty, mala na svojich výplatných páskach okrem iných aj 67 funkcionárov KDH. Na tom by isto nebolo nič zlé. Každý má právo zamestnať sa v spoločnosti, ktorú uzná za vhodnú.

Nádych istej pikantnosti tomu dáva až informácia, že TV COM poskytoval analytické práce súvisiace s tendrom na verejné osvetlenie firme Siemens (ktorá je známa okrem iného aj svojou extrémnou schopnosťou adaptovať sa na konkrétne lokálne pomery). Podľa denníka Pravda (zo dňa 9.2.2000) Siemens za tieto analytické práce zaplatil 62,5 milióna korún. Ostáva už len dodať, že práce boli odvedené vo vynikajúcej kvalite a firma z tendra vyšla úspešne.

Na výplatnej listine boli krajskí funkcionári vedení ako „vedúci reklamných skupín“. Okresní funkcionári sa museli uspokojiť so zaradením „reklamní pracovníci“.

Ronald Reagan

 Citáty, Ekonomika  Komentáre vypnuté na Ronald Reagan
feb 212012
 

Ronald Reagan, (1911 – 2004), 40. prezident USA úradujúci v rokoch 1981 – 1989

Keď niečo funguje, zdaňte to.

Keď to funguje aj naďalej, zregulujte to.

A keď to už konečne prestalo fungovať, dotujte to.

Rodeo

Nemecko a jeho Európa

 Európa, Politika  Komentáre vypnuté na Nemecko a jeho Európa
feb 172012
 

Stále väčšia centralizácia krajín Európy pod krídlami stále mocnejšieho Bruselu prechádza vďaka dlhovej kríze zatiaľ asi najväčšou skúškou. Napriek všetkému, čo naokolo prebieha sa zdá, že politické špičky Nemecka pokračujú konzistentne v procese, ktorý započali ich predchodcovia pred mnohými desaťročiami.

Málokto si v súčasnosti uvedomuje fakt, že myšlienka zjednotenej Európskej únie vznikla už krátko po II. svetovej vojne. Jej spoluautorom je aj Robert Schuman. On bol okrem iných aj zástancom tesnej spolupráce Nemecka a Francúzska, ktorej cieľom malo byť spoločné usmerňovanie budúcnosti Európy.

Neskorší predstavitelia výkonnej moci týchto krajín v myšlienke rozširovania svojej politickej moci v ďalších krajinách Európy za aktívneho použitia svojej ekonomickej moci. Pomocou peňazí si dokázali nakloniť vládnuce elity v jednotlivých krajinách. Nalievanie obrovských peňazí v rámci programov ekonomického vyrovnávania jednotlivých pristupujúcich regiónov, ktoré spravidla končili vo vreckách politických špičiek, prudko naklonilo misky váh v prospech integrácie.

Kolín nad Rýnom

V roku 2000 v Berlíne (konkrétne 12. mája na Humboldtovej univerzite) vystúpil minister zahraničných vecí Nemecka Joschka Fischer so zásadným prejavom sumarizujúcim a súčasne predikujúcim vývoj integrácie, ktorý prebiehal uplynulú dekádu. Citát z neho nepotrebuje bližší komentár:

Rozšírenie (Európskej únie) je najvyšší národný záujem, a to najmä pre Nemecko. Takto bude možné trvale odstrániť riziká a pokušenia objektívne spojené s veľkosťou Nemecka… prostredníctvom rozšírenia a prehĺbenie súčasnej EÚ. Rozširovanie – tu je potrebné zvážiť rozšírenie EÚ na juh kontinentu – je celoeurópsky program pre ekonomický rast. Rozšírenie so sebou prinesie obrovské výhody pre nemecké podniky a zamestnanosť. Nemecko preto musí naďalej obhajovať rýchle rozšírenie EÚ na východ.

Pri porovnaní nosných myšlienok z jeho prejavu (písal sa rok 2000!) s reálnym vývojom v roku 2012 je ťažké ubrániť sa pocitu, že konečnému ovládnutiu Európy Nemeckom (za servilnej asistencie Francúzska) sa pravdepodobne zabrániť nedá. Otázkou ostáva len jeho konečná podoba. Všetky viditeľné kroky politickej oligarchie totiž zjavne smerujú k federálnemu usporiadaniu vzťahov medzi jednotlivými krajinami podľa nemeckého vzoru. Jediný, kto sa reálne stavia na odpor, je Veľká Británia. Členské štáty nachádzajúce sa na kontinente svojim zdráhaním sa hrajú už iba o čo najväčší podiel na sladkom koláči benefitov.

V tomto kontexte zrejme treba chápať aj vývoj prebiehajúci okolo insolventnosti Grécka, kreovanie všemožných záchranných valov (či plných válovov pre niektoré kruhy) a najmä neochoty umožniť Grécku dôstojné ukončenie účinkovania v Eurozóne. Hodnotenie snahy Nemecka o zachovanie jediného možného, a to jednosmerného postupu bez návratu – a teda iba a len a výlučne rozširovanie –  nadobúda inú dimenziu. Nech to stojí hocikoľko. Miliardy, biliardy. Veď účet zatiahnu zase len obyčajní európski daňoví poplatníci.