Fan Čung-jen (989-1052), ministerský predseda Severných Sungov, v tom čase vládnucej dynastie v Číne
Učenec začne mať obavy ešte skôr, než sa začne obávať celý svet a raduje sa iba potom, keď už celý svet má radosť.
Pózovanie s jednorožcom na hrade v Edinburghu
Atlantické, presnejšie povedané severoatlantické, spojenectvo dvoch veľmocí – USA a Veľkej Británie – vzniklo na Štedrý deň roku 1814 v belgickom Gente.
Vojna za nezávislosť, ktorú USA viedli v rokoch 1812 až 1814, nezničila navždy spojenectvo materskej krajiny – Anglicka s novou, rodiacou sa veľmocou Spojenými štátmi, ale naopak. Ich puto od okamihu podpisu mierovej dohody sa časom viac a viac upevňovalo. Do tohoto dvoj-lístka čoskoro pribudla Kanada a vznikol tak pevný, veľmi pevný trojlístok.
Kanada sa síce pridala veľmi nenápadne, ale o to pevnejšie a trvácnejšie. Netreba zabudnúť, že tak ako prvé štáty, ktoré neskôr stáli pri zrode Spojených štátov, aj veľká časť obyvateľov Kanady má svoje korene na Britských ostrovoch. V roku 1814 to bola práve Veľká Británia, ktorá si na Spojených štátoch vymohla bezpečnosť a samostatnosť Kanady. Spojené štáty boli v tom čase pevne rozhodnuté anektovať územie Kanady a začleniť ju do svojej únie. Ich cieľom bolo zabrať celú Severnú Ameriku. To sa síce nepodarilo, ale podaril sa zrod priateľstva medzi krajinami, aké nemá na Zemi obdobu.
A práve spomínané priateľstvo, ktoré prežilo už bezmála dve storočia (od roku 1814 sa nikdy medzi USA a Britániou neviedla vojna a tak spomínaná zmluva z Gentu ostala prvou a súčasne poslednou dohodou o ukončení vojny, ktorú obe krajiny medzi sebou museli podpisovať), rozhodlo o výsledkoch Prvej aj Druhej svetovej vojny.
Trafalgar Square v Londýne
V decembri 2012 britský premiér Cameron začal vypúšťať balóniky o tom, že Veľká Británia nemusí byť členom Európskej únie naveky. Je do istej miery prekvapivé, ako dlho sa dokázala Británia nečinne pozerať na socialistický experiment, ktorý prebieha na kontinente a neozývať sa. Avšak s tradičnými vzťahmi, ktorými Británia disponuje, nie je možné dúfať, že by sa niekedy Británia (či Anglicko) mohlo stať pevnou súčasťou Zväzu európskych socialistických republík. Atlantické spojenectvo a poloha na ostrovoch predurčuje Británii inú cestu budúcnosťou ako majú krajiny, ktoré ležia na pevnine.
To, že sa Británia nakoniec vráti ku svojim najlepším priateľom – USA a Kanade (nesmieme zabúdať ani na tradičného spojenca Austráliu), bude dobré aj pre samotnú Európu. Bude mať po ruke niekoho, kto jej v čase, keď socializmus definitívne skrachuje, pomôže z bahna von.
V Ázii sa v posledných desaťročiach prerážajú na svetlo ambície hneď troch krajín zaradiť sa medzi svetové veľmoci. A práve preto v tomto regióne narastá istý druh geopolitického napätia. Ázijské šachy tak pokračujú. A prebieha hneď niekoľko napínavých šachových partií zároveň.
Tri spomínané súperiace krajiny sú – na prvom mieste z pochopiteľných dôvodov Čína, na druhom mieste India a na neposlednom mieste Vietnam.
Čína už počas minulých storočí mnohokrát prejavila svoj záujem o dominanciu v regióne Indočíny. Ten je akosi v posledných desaťročiach (ak nie storočiach) v závoze záujmu Indie, ktoré má dosť starostí na hraniciach so samotnou Čínou ako i s Pakistanom. Čína tak už v súčasnosti v podstate politicko-ekonomicky ovláda Kambodžu, Laos a Barmu. Ďalšie sústo, ktoré by malo nasledovať, je Vietnam.
Večerné ulice v Hanoji
Vietnam sa však svojimi manévrami približovania sa a následného vzďaľovania sa Rusku a Číne nebadane vymanil na konci 20. storočia z priameho vplyvu Číny a rád by svoju pozíciu udržal. Proti narastajúcemu tlaku a nepokrytej rozpínavosti Ríše stredu to však bude mať ťažké. A preto Vietnam siaha i k donedávna nepredstaviteľných ťahom. Jedným z nich je i politika otvorenosti a kamarátstva voči USA. A najmä voči ich armáde. Tej imperialistickej armáde, ktorú pred štyrmi desiatkami rokov Vietnamci vyhnali zo svojej krajiny (a tým pádom aj z celej Indočíny) aj vďaka položeniu pol druha milióna obetí na oltár víťazstva komunistického režimu.
Ekonomicky (a v dohľadnom čase postupne i vojensky) silná Čína sa začína rozťahovať najmä v Juhočínskom mori. Snaží sa ovládnuť celú oblasť nazývanú pre svoj tvar Kravský jazyk. Táto oblasť však lemuje takmer celé pobrežie Vietnamu a predpokladá sa, že pod morskou hladinou práve v tejto oblasti ležia obrovské zásoby ropy a zemného plynu. Dokonca tak veľké, že sa vyrovnajú zásobám, na ktorých sedí Saudská Arábia.
Ovládnutie prístupových ciest do prístavov po celom Vietname čínskym námorníctvom by mohlo mať z dlhodobého hľadiska pre Vietnam katastrofálne následky. A preto si Vietnamci volajú na pomoc US Navy.
Už predseda Mao mal veľký sen o tom, že sa Čína stane (dúfal, že ešte za jeho života) najväčšou veľmocou a bude vládnuť celému svetu. Jemu sa ten sen naplniť nepodarilo. Jeho nasledovníci však snívajú ten istý sen.
Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.
Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.
Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.
British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.
Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.
No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.
Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…
Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…
Po sformovaní myšlienky jednotnej Európskej únie a úspešnej realizácii rozširovania EÚ, nabrali lídri únie presvedčenie, že dokážu svojimi diplomatickými schopnosťami presadzovať stanovené ciele. Nielen vo vnútri EÚ, ale aj celosvetovo.
Jedným z hlavných cieľov jednotnej únie bolo umožniť stabilizovať krajiny na periférii EÚ. Cieľom stabilizácie bolo v čase prijímania stratégie EÚ (v roku 2003) vybudovanie relatívne ekonomicky prosperujúcich a politicky stabilných krajín. Stabilizácia periférnych krajín mala a aj naďalej má utlmovať vznik radikálnych hnutí či jednotlivcov s teroristickými chúťkami a tým vytvoriť akúsi bezpečnú bezpečnostnú zónu pre jadro únie (o ktoré európskym politikom predovšetkým išlo a ide). Stabilizácia periférie tak už roky prebieha za pomoci expertov na jednotlivé oblasti a najmä vďaka aktívnej finančnej pomoci.
Pri zjednocovaní sa ďalej vychádzalo z myšlienky, že následne, vďaka lákadlu vstupu do EÚ a NATO, sa tieto periférne krajiny posnažia implementovať vhodnú legislatívu, požadované demokratické procesy a takto sa stať vhodným kandidátom na vstup do klubu vyvolených.
V posledných rokoch však dochádza k dvom protichodným dejom. Vďaka problémom, ktorým čelí Európsky únia ako celok, sa znižuje záujem ďalších krajín o vstup. EÚ tak už nie je ani zďaleka takým lákadlom ako doteraz. A navyše sa na politickú scénu stále silnejšie derie Rusko, ktoré má rovnaký záujem ako EÚ. Dostať krajiny na svojej periférii pod svoj vplyv. A periféria EÚ sa v mnohom prekrýva s perifériou Ruska…
Krajiny z periférie už majú aj iné možnosti ako sa len napojiť na finančné infúzie z EÚ. Rusko ponúka nielen peniaze, ale aj iný, alternatívny politicko-ekonomický model. Ukazuje ním, že prosperita krajiny (a jej obyvateľov) nemusí za každých okolností nutne kráčať ruka v ruke s osobnou slobodou občanov a demokraciou. Alebo aspoň nie s takou ako je to vnímané na Západe. Diplomatické úsilie lídrov EÚ tak dostáva čoraz väčšie trhliny.
Kde zlyhá diplomacia, jej sila a jej úlohy, tam nastupuje (v lepšom prípade obranná) vojenská sila. Ak má Rusko (a ostatný svet) brať EÚ vážne, musí za ňou nevyhnutne stáť vojenská sila.
Lídri EÚ boli zrejme v minulosti prílišnými optimistami. Zdôrazňovali a presadzovali nevojenské riešenia, nevojenské prístupy. Následky sú však zrejmé. Je ním jasný úpadok armád jednotlivých členských krajín. Armády tých menších z krajín EÚ by sa už postupne ani nemali nazývať armádami. Úpadok armád (a teda vojenskej sily) krajín EÚ prebieha postupne už takmer desaťročie, chvíľami sa až zdá, že bez zásahu USA by sa Európa opäť raz nedokázala ubrániť prípadnému vojenskému útoku.
Strategickou otázkou je aj to, či by NATO bez USA bolo tou organizáciou, za ktorú je pokladané. Jednosmerný princíp pomoci podľa Európanov – keď potrebujeme pomoc my, očakávame, že nám pomôžete – keď potrebujete pomoc vy, na nás sa neobracajte a pomôžte si sami – prestáva baviť už aj Američanov.
Pre inšpiráciu a pochopenie súvislostí sa stačí pozrieť do Číny, Indie, Ruska či USA. Ich lídri si jasne uvedomujú, že bez reálnej vojenskej sily niet sily diplomacie. A preto je zrejmé, že diplomatická sila svetovej mocnosti (a tou predsa Európa chce byť) sa vždy zakladá na sile armády. Ešte je čas dať veci do poriadku.
Kroky centrálnych bánk (ECB, FED, BoJ, BoE), ktoré trpezlivo a neúnavne posúvajú do obehu ďalšie a ďalšie peniaze, spôsobujú želaný (ale zapieraný a nepriznaný) efekt – infláciou mažú dlhy. Avšak súčasne úspešne mažú aj úspory.
Ako si uchrániť peniaze a ako investovať v takýchto časoch?
Na prvom mieste sú a víťazom sa v súčasnej dobe stávajú akcie. Stačí letmý pohľad na hlavné svetové indexy a je jasné, prečo. Rastú a rastú. Index Dow Jones Industrial Average (DJI) sa na začiatku krízy potácal na úrovni tesne nad hodnotou 6500. V týchto dňoch sa pozerá na zem z výšky 13000.
Je možné vysledovať až prekvapivo silnú koreláciu medzi rastom cien akcií (a tým aj indexov) a množstvom peňazí, ktoré centrálne banky vykazujú v bilancii (teda dali do obehu). Väčšina z čerstvých peňazí končí podľa všetkého na burzách. A tento trend bude nepochybne pokračovať. Tie stovky miliárd (akejkoľvek meny) nemajú takmer žiadnu inú alternatívu.
Jedným z úspešných požieračov peňazí, a teda dobrou ilustráciou uvedeného javu, sú akcie firmy Apple. Za posledné mesiace prekonali niekoľko psychologických hraníc – najskôr 400, potom 500 a v posledných dňoch i 600 dolárov za akciu.
Pri investovaní do akcií je potrebné brať na zreteľ fakt, že veľké množstvo akciových spoločností napriek ziskom a voľným peniazom nevypláca pravidelne dividendu (niektoré tak neurobili nikdy vo svojej existencii!) a preto akcionár má jedinú šancu zúročiť svoju investíciu. Predať akcie inému záujemcovi za ešte vyššiu cenu. A to už do istej miery potláča princípy, na ktorých je (či už len bolo?) investovanie do akcií založené.
Ďalej tu máme zlato a striebro. Investovanie do drahých kovov ostáva alternatívou pre menších investorov. Viac ako 5 tisíc ročná história hovorí o tom, že kúpna sila zlata a striebra si v dlhodobom horizonte zachováva stabilitu. Nie je dôvod obávať sa radikálnej zmeny. Samozrejme, pravdepodobné sú prudké výkyvy hore i dole, investora, ktorého zaujíma primárne uchovanie hodnoty a nie kladný cash-flow z investície, by to však nemalo prekvapiť a ani vystrašiť. Dobrá rada našich dedov by znela asi takto: Nakúp, zabudni a potom poklad odovzdaj svojim deťom.
Rozumnou investičnou alternatívou sa javia nehnuteľnosti. Najmä bonitnej pôdy nebude nikdy dosť. Je veľmi pravdepodobné, že majitelia nehnuteľností budú prví na rane, keď sa (ktorákoľvek) vláda rozhodne nahnať ďalšie peniaze do (bezodnej) štátnej kasy. Ceny nehnuteľného majetku však tento fakt okamžite zohľadnia. Časy, kedy ceny nehnuteľností rástli dvojciferným percentuálnym tempom sa už asi nevrátia, ale triezvym očakávaním je ich mierny nárast v intenciách inflácie (priemerne za dlhšie obdobie, pochopiteľne).
A priam ideálnou pre malého investora sa javí kombinácia vyššie uvedených možností.
Abraham Lincoln, 16. prezident USA (1861 – 1865)
Nepomôžeme chudobným likvidáciou bohatých.
Nepomôžeme slabým oslabením silných.
Nezvýšime príjmy (chudobných) znížením ziskov (bohatých).
Bratstvo (a solidaritu) nezvýšime skrz triednu nenávisť.
Morálku, charakter a odvahu neposilníme, keď ľuďom vezmeme iniciatívu a nezávislosť.
