korupcia – Stránka 3

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Fond národného majetku – mýty a skutočnosť

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 012012

Fond národného majetku vznikol ešte v roku 1991. Sprevádzal ho mýtus, že jeho úlohou je sprivatizovať štátny majetok za čo najvyššiu sumu, čo najlepšie a najspravodlivejšie. Po skončení tejto úlohy mal zaniknúť.

Minulý rok, presne 28.6.2011 v tichosti oslávil svoju dvadsiatku. Stalo sa tak počas funkčného obdobia vlády Ivety Radičovej. Teda vlády, ktorá si rovnako ako jej predchodkyne dala za úlohu zrušiť FNM. Nepodarilo sa.

Skutočnú úlohu, ktorú mal FNM, nemohlo splniť ani ministerstvo privatizácie, ktoré existovalo paralelne od roku 1990 do roku 2003 a neskôr ani ministerstvo hospodárstva, ktoré kompetencie ministerstva privatizácie (celým pôvodným oficiálnym názvom Ministerstvo pre správu privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky) prebralo.

Tou úlohou bolo držať verejnosť a verejnú kontrolu ďaleko, preďaleko od majetku, moci a peňazí. A takto za bučkom si veselo bačovať.

Už prvé roky svojej existencie si FNM viedol nad očakávania (politikov) dobre. Predával, presnejšie povedané rozdával majetky tým správnym záujemcom za naozaj výhodné ceny. Pre kupujúcich. Toto zvládal skvele bez ohľadu na to, či bola pri moci ľavica, pravica, populisti alebo konzervatívci.

Ríša Mayov - ruiny mayskeho mesta Copán v Hondurase

FNM plnil každej vláde úlohu organizácie, ktorá politickému subjektu, ktorý ju práve ovládal, prinášala peniaze a funkcie (presnejšie množstvo peňazí a množstvo funkcií) bez toho, aby sa aktuálna politická garnitúra musela spovedať parlamentu, v ktorom by mohla mať opozícia nepríjemné otázky. A preto každá opozícia vyhlasovala, že FNM okamžite po nástupe do vlády zruší a preto sa tak nikdy nestalo.

Naopak. Do vedenia Fondu národného majetku každá vláda nominovala svojich najvernejších. Tých, ktorí bez zbytočných otázok, bez reptania a bez odporu skvele plnili politické objednávky. Pri odhalení nekalých praktík sa vláda vždy verbálne od konania fondu dištancovala a prehlasovala, že za ich konanie nenesie žiadnu zodpovednosť. Sú to predsa iba zlyhania jednotlivcov…

Žiadna vláda nemala a nemá skutočný záujem na zrušení dobre fungujúceho stroja s názvom FNM. Na chvíľu sa pred pár rokmi zrejme aj ľuďom v samotnom FNM zazdalo, že by mohol niekto z politikov ich zrušenie skutočne zrealizovať a tak si Fond národného majetku v roku 2008 dokonca najal mediálnu agentúru, ktorá mala presvedčiť verejnosť (a jej prostredníctvom, pochopiteľne, najmä politikov) o oprávnenosti jeho existencie.

Na správu účasti štátu v niektorých spoločnostiach, kde podiely štátu doposiaľ z rôznych dôvodov zostali, ozaj nie je nutné mať samostatnú organizáciu. FNM však pravdepodobne ani v tomto volebnom období nebude smerovať k zániku. Je viac než jasné, prečo…

Peter Drucker

Citáty, Politika, Spoločnosť Komentáre vypnuté

máj 252012

Peter Drucker, (1909 – 2005), americký mysliteľ, politológ a pedagóg

Demokratický štát je založený na presvedčení, že hlavnou úlohou volených predstaviteľov je brániť vlastných voličov proti hrabivej vláde (na celoštátnej, ale aj komunálnej úrovni). Korupčný štát podkopáva základy slobodnej spoločnosti. Volení predstavitelia ošklbávajú svojich voličov, aby tak prispeli k obohacovaniu záujmových skupín… To je popieranie pojmu občianstvo. Že to skutočne podkopáva záujmy zastupiteľskej demokracie ukazuje neustály pokles účasti vo voľbách. Svedčí o tom tiež neustály pokles záujmu o fungovanie vlády, o spoločenské otázky, o politiku a to vo všetkých štátoch. Namiesto toho si voliči vyberajú svojich predstaviteľov podľa zásady: Čo z toho budem mať?

Medveď hnedý (ZOO Bojnice, 2004)

Zákaz zisku zdravotných poisťovní nie je systémovým riešením

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

máj 022012

Diskusie o zisku zdravotných poisťovní neberú konca. Špeciálne v čase, kedy niet ani len na výplaty a zadlžovanie systému naďalej utešene narastá.

Nová vláda Roberta Fica sa opätovne vrátila k myšlienke zákazu zisku zdravotných poisťovní. K myšlienke, ktorú sa jej už rad podarilo presadiť. Bolo to v roku 2007. Ako sa neskôr ukázalo, takéto obmedzenie bolo protiústavné a navyše stálo Slovensko milióny eur, ktoré vyplatilo ministerstvo zdravotníctva svojim právnym zástupcom v sporoch, ktoré po prijatí zákona majitelia poisťovní iniciovali.

Teraz chce Robert Fico dosiahnuť to isté, ale kladie si už vyššiu métu – aby takéto obmedzenie nebolo protiústavné.

Kardinálnou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať je, načo sú nám v súčasnosti zdravotné poisťovne?

Pri vzniku pluralitného poisťovacieho trhu zvíťazila idealistická a dnes už vieme, že i utopická myšlienka slobodného výberu pacienta. Výberu toho, čo si chce poistiť, akú úroveň služieb bude vyžadovať, čo si prípadne bude sám doplácať, keď bude potrebovať zdravotnícku starostlivosť. Myšlienka by to bola krásna, keby sme nehovorili o slovenskom zdravotníctve.

Na Slovensku vzniklo dostatok poisťovní. Podľa očakávania to úspešne vyvolalo dojem dostatočnej škály na slobodný výber pre každého. Počet zdravotných poisťovní však časom iba klesal. Ich „produktové portfólio“ sa pre bežného poistenca takmer nelíšilo. Veľká väčšina občanov ani nikdy neuvažovala o opustení štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Súkromné poisťovne mali pochopiteľne záujem najmä o vysoko alebo aspoň nadpriemerne zarábajúce (a tým vysoko prispievajúce) a zdravé osoby. Úplne najlepšia je ich kombinácia.

Deti na infekčnom oddelení - Detská nemocnica

Najväčší, ekonomicky najslabší a najchorľavejší kmeň teda natrvalo ostal v štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovni.

Každému triezvo uvažujúcemu politikovi aj ekonómovi bolo už dávno jasné, že takýto model je pre štát neudržateľný. Skvelé benefity pre súkromné poisťovne (zisk, správna réžia) a viac či menej skrytá socializácia (teda prenesenie na plecia daňových poplatníkov) nákladov.

O čiernej diere s menom zdravotníctvo toho už bolo napísaného mnoho. Zdravotníctvo je (do istej miery objektívne) oblasťou, kde neexistuje objektívny strop nákladov. A navyše v situácii, kde ani nie je snaha aspoň aké také stropy stanoviť. Na to je tlak lobistických skupín, farmaceutických firiem, výrobcov prístrojov a zdravotníckeho materiálu, majiteľov lekární a pod. až príliš veľký. Preto ani neexistuje jednoznačná definícia situácie, kedy je starostlivosť o zdravie (presnejšie o jeho financovanie) nutné presunúť na pacienta alebo jeho príbuzných.

Čo prínosné poskytujú zdravotné poisťovne takémuto pokrivenému systému? Čo skutočne má z existencie poisťovní poistenec? Čo majú z existencie súčasného systému ľudia stojaci za fungovaním systému? Odpovede nie sú potešujúce. Pre pacienta.

V situácii, v akej sa nachádza slovenské zdravotníctvo, je existencia zdravotných poisťovní iba zbytočným predraženým medzičlánkom medzi platiteľmi daní a zdravotného poistenia a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Namiesto zákazu zisku by sa tak vláda mohla zamerať na celkovú zmenu koncepcie. A v novej koncepcii by mala vážne uvažovať o vypustení celého, na štátnych zdrojoch parazitujúceho, inštitútu zdravotného poistenia.

Volebné víťazstvo pravice

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

mar 262012

Volebné výsledky parlamentných volieb z marca 2012 možno interpretovať z mnohých rozdielnych hľadísk veľmi rozdielne.

Pochopiteľne – pri rozdeľovaní funkcií a najmä podielu na koláči štátneho rozpočtu dominuje jednoduchá matematika. Aritmetika jasne hovorí, že pravica utrpela debakel práve tak veľký, aké víťazstvo dosiahla ľavica.

Iný, perspektívny pohľad z dlhodobého hľadiska na tie isté výsledky však hovorí o inom. A to o tom, že práve tento katastrofálny výsledok rozhádanej, nekooperujúcej a v poslednej dobe iba na získavanie profitu z funkcií zameranej pravici prišiel práve včas. Ako sa hovorí, o päť minút dvanásť.

A nie len to. Volebný výsledok a istoty (že sa víťazi celé 4 roky udržia pri válove) strany Roberta Fica umožnili pravici získať dostatočne dlhý čas na sebareflexiu, výmenu opotrebovaných a „opozeraných“ politikov a nájdenie ideového vodcu, ktorý by pravicu dostal z kolien opäť na nohy. Všeličo totiž môžeme druhému najznámejšiemu Mikulášovi u nás vyčítať, ale to, že by nemal svojho času charizmu, to určite nie.

Radoslav Procházka, nádejný politik zo zostavy KDH, používa veľmi často termín „reštart pravice“. Možno s ním iba súhlasiť. Skutočne je potrebné zadefinovať prečo, pre koho a s kým má pravica na Slovensku existovať.

Čoraz zrejmejšie však je, že zadefinovanie nových (neo)liberálnych či (neo)konzervatívnych vízií pre krajinu nebude možné so súčasnou garnitúrou politikov, pre ktorých sa politika stala výnosným zamestnaním a ktorí sa práve vďaka politike dostali na listiny obyvateľov Slovenska, ktorí sú už dávno a na generácie „za vodou“. Títo to nemôžu byť (aj keď oni sami si naopak myslia, že len oni to môžu byť). A, úprimne, ani by také niečo nezvládli. Už roky si žijú vo svojej ulite geniality, z ktorej sa už nikdy nepozrú von.

Radoslav Procházka však jedným dychom hovorí o tom, že lídrom pravice vo voľbách sa stalo KDH a práve preto by zjednotenie pravice malo prebiehať pod krídlami a gesciou tohoto hnutia. S tým by sa, poznajúc názory pravicových voličov, dalo úspešne polemizovať. Nehovoriac o tom, že KDH je skôr len poloslepým ako jednookým kráľom medzi pravicovými slepcami. Okrem iného má na súpiske taktiež množstvo politikov, ktorý si nedokázali svoje mravné hodnoty uchrániť pred náporom majetkov a funkcií.

ZOO Fuengirola (Španielsko)

A preto – keď už reštart, tak prečo nie naozaj úplný a úprimný. 4 roky sa zdajú ako dlhá doba, ale už o 3 roky začína predvolebná kampaň. A práce na reštarte je ako na kostole. Vyhrievanie sa na zubatom opozičnom slniečku a hranie sa na piesočku, ktorý pravica dostane od SMER-u, nie je nič prínosné pre žiadnu skupinu obyvateľov Slovenska.

Absencia morálnych elít

Spoločnosť Komentáre vypnuté

mar 192012

Morálne elity každého národa dokážu inšpirovať, podnecovať a motivovať k nasledovaniu. Ponúkajú ostatným svoje hodnoty a predstavy fungovania spoločnosti. Hodnoty, za ktorými sa oplatí ísť. Nadšenie, zápal pre vec a pozitívne emócie sú toho neoddeliteľnou súčasťou.

Mnohým na Slovensku sa zdá, že ako keby sa potichu všetky autority kamsi stratili. Vyparili sa. Rozplynuli. A nie je to jav len posledných mesiacov alebo rokov. Tento stav tu pretrváva, žiaľ, už omnoho dlhšie.

Politici a ich stranícki súpútnici si to zjednodušili už dávno. Svojimi málo kreatívnymi a ošúchanými formulkami typu: „Nekomentujem…“, „Šéf nemá rád, keď komentujeme veci, budem mať problémy…“ alebo „Poradíme sa vo vedení, aký na to máme názor…“, usilovne dennodenne maskujú neprítomnosť vlastných stálych (morálnych) hodnôt a vlastných vízií o vývoji spoločnosti. Pričom do kategórie morálne hodnoty sa – na prekvapenie mnohých – nepočítajú peniaze a ani iné majetky. Asi zbytočné úsilie je pokúsiť sa spomenúť si na prevratný alebo inak prínosný prejav, ktorý by sme počuli z úst politikov vysedávajúcich na parlamentných kreslách.

Škótsky parlament v Edinburghu

Prečo však nepoznáme ani názory bohatých ľudí? Prečo nedokážu hovoriť národu o svojich víziách, o budúcnosti krajiny alebo o budúcnosti jej obyvateľov? Nie je to tým, že sa všetci zamerali na dobývanie štátneho rozpočtu a vyťahovanie čo najväčšieho podielu z vyčleneného balíka európskych fondov? A že okrem myšlienok zameraných na zhromažďovanie moci a peňazí už nemajú čo ponúknuť? Majú vôbec nejakú víziu, majú v sebe niečo, čo by mohli rozdávať? Alebo na také taľafatky nie je čas pri zhromažďovaní peňazí?

A čo ľudia z akademického prostredia a prostredia cirkví? Prečo sa nedokážu jasne vysloviť a prejaviť ani pri zjavných prešľapoch mocných? Víťazí u nich pohodlnosť alebo servilita?

Prečo sa už niektorá z verejne známych osôb nepokúsila rozšíriť svoje pôsobenie ďalej ako len na recepcie, eventy, plesy a stretnutia s bezobsažným programom dúfajúc v zajtrajšiu titulku v bulvárnom denníku?

Tento deficit morálnych hodnôt, alebo (keď pripustíme ich existenciu) minimálne deficit ich šírenia, spôsobuje, že sociálny kapitál spoločnosti sa veľmi rýchlo vyčerpáva. Podobne ako sa to dialo na sklonku minulého režimu. Nikto už nedôveruje nikomu a spoločný záujem začína byť iba prázdne spojenie slov. Možno ho už pomaly vysledovať iba na najnižšej úrovni, úrovni jednotlivých rodín a jej rodinných priateľov.

Jednotliví ľudia zo skupiny bez vplyvu a majetku vidia, že dominancia vládnucej skupiny prechádza pozvoľna do ekonomického a tým aj duchovného vykorisťovania. Ľudia jasne vidia tie obrovské majetky, ktoré prechádzajú kontinuálne do rúk ekonomickej oligarchii. Pochybnosti, či pritom neprekračujú zákony, sú často rozptýlené tým, že zákony vlastne sami tvoria. A potom je skutočne veľmi ťažké hovoriť o morálke.

Úspešná decentralizácia korupcie

Komunálna sféra, Politika Komentáre vypnuté

mar 042012

Jedna z overených poučiek znie nasledovne: Čím tesnejšie a bližšie k človeku a jeho peňaženke sa prejavia následky jeho rozhodnutí, tým viac si tento človek rozmyslí, aké rozhodnutie príjme. Inými slovami povedané – bude mať motiváciu rozhodnúť pokiaľ možno čo najlepšie.

Tento praxou overený fakt však ako keby neplatil v prípade komunálnej politiky. Tá je dlhodobo v tieni tej „veľkej“. Dosť neprávom. Primátori, starostovia a ich posluhovači na úradoch a v mestských zastupiteľstvách pomaličky (a, bohužiaľ, čoraz častejšie aj zrýchlene), potichúčky, s nezištnou pomocou spriaznených firiem a miestnych podnikateľov rozkrádajú takmer (alebo úplne?) všetky mestá a mestečká.

Obyvatelia týchto miest a obcí však majú veľmi málo námietok. Väčšina sa snaží ráno rýchlo prebehnúť z bytu do práce a cestou hodiť deti do školy. Popoludní to isté v opačnom poradí s pridaním niekoľkých zastávok na krúžky. A potom, po úspešnom akciovom nákupe v super supermarkete zrelaxovať pred jedným z množstva nekonečných televíznych seriálov dookola opakujúcich rovnaký životný stereotyp. Len s inými osobami a v iných (atraktívnejších?) interiéroch.

A potom sa aj tých pár námietok od zvedavých občanov dá hravo rozptýliť pravidelnou organizáciou trhov, jarmokov, veľkolepého ohňostroja alebo hradných slávností. Stačí v príhodnej chvíli zorganizovať vystúpenie obľúbenej hudobnej skupiny, známeho či menej známeho cirkusu alebo dotiahnuť na parkovisko pred supermarketom živých žralokov. A samozrejme, nesmie sa zabudnúť v pravej chvíli podávať halászlé či guláš zdarma. Primátorský punč tiež nie je na zahodenie.

Ohňostroj

Mnohí politici sa z celoštátnej úrovne úspešne stiahli do komunálnej sféry aby (s veľkým, nie nepríjemným prekvapením) zistili, že im nič (materiálne) nechýba. A v takom prípade pokladajú za veľkú výhodu fakt, že sa im nevenuje takmer žiadna mediálna (a ani iná neželaná) pozornosť.

Väčšina ľudí viac či menej nadáva na politikov v Bratislave. Na tých svojich, lokálnych, však už nadávky nenájde. Veď v podstate ani nikoho z nich nepozná; ešte tak primátora usmievajúceho sa z billboardu. Ostatní si len tak, anonymne, kšeftujú.

Na každodenný život majú však komunálni politici často väčší vplyv ako tí v parlamente. Miestne poplatky (taký odvoz komunálneho odpadu je skvelý biznis všade) a dane, obstarávanie služieb, peniaze do škôl či dotácie (vybraným) športovým klubom. Aj toto všetko môžu títo politici bez verejne známych tvárí robiť v mene obyvateľov mesta. Obzvlášť, keď sa komunálni politici už mnoho rokov úspešne vyhýbajú vytvoreniu kontrolných mechanizmov, ktoré by mohli odhaliť zneužívanie moci.

Komunálni politici sa rokmi stali veľmi šikovnými. Umne sa skrývajú za závoj nezáujmu. Skutočného nezáujmu. Stačí sa pozrieť na percentuálnu účasť v komunálnych voľbách a hneď je všetko jasné. A tak si títo regionálni vládcovia bez väčších problémov odsúhlasia takmer čokoľvek. Nikoho to netrápi. Objektívne síce ide o menšie sumy ako pri štátnych zákazkách, ale to ešte neznamená, že model „vyvádzania peňazí“ nie je identický.

Súčasná podoba komunálnej politiky vo väčšine regiónov je len jedno z ďalších pokrivení demokracie, ktoré úspešne pácha zlo na občanoch. A toto zlo je, žiaľ, až príliš jednoducho a ľahko prehliadané voličmi, ktorých pôsobenie samosprávy asi nezaujíma. Hry „veľkých“ politikov, ktoré môžu sledovať denno-denne v spravodajstve všetkých televízií zužuje ich optiku tak dokonale, že „malí“ politici si môžu veselo mädliť ruky.

Tradícia korupcie

Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

feb 242012

Jedna z výstižných definícií korupcie znie nasledovne:

Korupcia je zneužitie moci nad cudzím majetkom alebo cudzími právami za účelom získania vlastných súkromných výhod.

Na Slovensku existuje silná tradícia v oblasti korupčného správania. Korene tohoto správania siahajú hlboko do minulosti a boli úspešne posilňované aj v režime spred novembra 1989.

Ako aj vtedy, tak aj teraz, je vzťah medzi štátom a jeho občanmi sprostredkovávaný takými inštitúciami a zákonmi regulujúcimi ich činnosť, ktoré toto korupčné správanie podporujú.

Pripomeňme si teda niečo z „totalitnej“ minulosti.

Komunistický režim v socialistickej republike administratívne reguloval a stanovoval ceny tovarov. Dostupnosť spotrebných tovarov (teda nie tankov, granátov a pod. – tých bolo naopak až priveľa) však bola oveľa nižšia, ako trh vyžadoval. Trhové ceny tovarov tak boli, prirodzene, vyššie. Iba sa o tom nahlas nehovorilo.

Tí, ktorí stáli na strane ponuky, tak mohli požadovať neoficiálne platby za dodávku nedostatkového tovaru. Rovnako to fungovalo aj so službami. Úplatky zabezpečovali dostupnosť tovaru pre tých, ktorí mohli zaplatiť čo najvyššiu cenu (teda v skutočnosti trhovú, skladajúcu sa z regulovanej ceny plus úplatku).

Oslavy 1.mája

Vďaka tomuto mechanizmu, ktorý veľmi vyhovoval účastníkom výmeny na strane ponuky, dochádzalo k väčšej a väčšej tvorbe administratívnych a iných prekážok. Jednoducho povedané – všetko sa regulovalo. Čo najmenej prehľadne, pochopiteľne.

Na šírenie korupcie, ako je všeobecne známe, je najvhodnejšie také prostredie, kde je nedostatok relevantných informácií a netransparentnosť podmienok v kombinácii so širokými mantinelmi svojvoľného nepostihnuteľného rozhodovania jednotlivcov.

Takto bolo čoraz väčšie množstvo ľudí nútené zapájať za do kolobehu poskytovania a prijímania úplatkov. Porušovanie zákona i morálnych zábran sa stalo rutinnou záležitosťou. A tak sa rozvinul systém, voči ktorému, keďže sú v ňom zapojení takmer všetci, je takmer nemožné bojovať. V podstate o to takmer nikto ani nestojí.

Veľká časť ľudí (tak vtedy ako aj dnes) totiž stojí na oboch brehoch rieky, v ktorej tečú lepkavé korupčné peniaze.

Newer Entries