Thomas Babington Macaulay, (1800 – 1859), britský historik
Inštitúcie úplne ovládané väčšinovou demokraciou nakoniec zničia buďto slobodu alebo civilizáciu.
Rožmberk nad Vltavou
Trinásty máj rozhodne nebol dňom nešťastným. Teda aspoň pre niektorých vyvolených. Veď prečo aj. Nebol piatok, ale pondelok, a navyše sa opäť stretli všetci Santa Clausovia prezlečení za ministrov financií z celej Európy. A tak sa popri ochutnávke bruselských špecialít servírovaných na prehýbajúcich sa švédskych stoloch opäť raz rozdávalo a rozdávalo. Z cudzieho, pochopiteľne. Opäť si na svoje prišlo Grécko, Cyprus a Portugalsko. Podľa rečí naokolo sa zdá, že okruh prijímateľov novovytlačených peňazí sa miesto redukcie bude skôr zväčšovať. Na bohatú hostinu by nedbalo zavítať i také Slovinsko.
Dnes sa už málokto zamyslí alebo opýta, kam všetky tie (spolu už) stovky miliárd euro doputovali. Dnes si už vôbec nevieme predstaviť nič za tými obrovskými číslami s množstvom núl. A práve preto sa tak jednoducho tým, čo sú pri moci, rozdávajú. V skutočnosti by také malé krajiny ako je Grécko či Cyprus mohli žiť desiatky rokov z tých obrovských súm, ktoré boli použité na oddlženie. A to by ich občania celé tie roky nemuseli doslova pohnúť ani len prstom. Napriek tomu sa zdá, že studňa je bezodná a pýta si ešte viac. Prečo sa nepýtame, že prečo sa toto všetko deje?
Nechce sa veriť, že Nemecko je ochotné platiť celú ten žúr okolo oddlžovania problémových krajín len tak pre nič za nič. Napriek tomu, že podmieňuje svoju pomoc ozdravnými krokmi, je to celé iba ilúzia. Je nepredstaviteľné, že krajiny, ktoré si zvykli na vysoký životný štandard, krajiny, ktoré nemajú žiadny priemysel, žiadnu komoditu a slabé poľnohospodárstvo, by sa niekedy mohli dostať na úroveň sebestačnosti. Mohli, ale nie pri európskej životnej úrovni. A keďže právo na vysokú životnú úroveň majú európske krajiny vpísané pomaly do ústav, nie je možné očakávať, že životná úroveň krajín, ktoré si ju vybudovali na dlh, klesne mávnutím čarovného prútika. Tejto rozprávke veria snáď už len deti v Nemecku. A možno ešte v rodinách euroúradníkov…
Thanjavur (India) – čerpacia stanica
Kam to všetko smeruje však zrejme nie je jasné ani súčasnej vládnucej elite. To, že po tejto ceste bez jasného smerovania či cieľa zmenia miliardy eur svojich majiteľov je však isté. Veď postupne už presakujú na svetlo aj informácie, kto sa po pri tej ohromnej socializácii strát pekne nabalil. Neboli to jednoduchí (i keď nepochybne roky veľmi dobre platení) ľudia z Grécka alebo Cypru. Boli to najmä silné finančné skupiny, ktoré presunuli svoje nezvládnuté finančné a podnikateľské riziko na občanov Európskej únie. Tie isté finančné skupiny, ktoré sa teraz chystajú na posilňovanie kapitálu tých istých gréckych bánk, ktoré mali svoju existenciu ukončiť v etape oddlžovania Grécka. Nestalo sa tak a dnes už tušíme prečo. Ďalšie kolo privatizácie ziskov a presunu obrovských miliárd do vreciek rôznych fondov, investičných bánk a im podobných skupín sa sľubne rozbieha.
Clark Kerr, (1911 – 2003), profesor a tajomník Kalifornskej univerzity v Berkley
Nebezpečenstvo nie je v tom, že vernostné zväzky sú dnes rozštiepené, ale v tom, že zajtra už môžu byť nerozštiepiteľné. Zaprisahal by som každého človeka, aby sa vyhol totálnej angažovanosti v nejakej organizácii: aby sa snažil, pokiaľ je to v jeho silách, obmedziť moc každej skupiny na minimum nevyhnutné k výkonu základných funkcií; aby sa bránil pohlteniu; aby prepožičal energiu mnohým organizáciám, úplne sa ale neoddal ani jedinej; aby učil deti doma i v škole, nech sú sami sebe zákonom a nech sú závislé iba samé na sebe.
Detail z chrámu Brihadeeswarar Temple (Thanjavur, India)
Európska únia ako jeden z ďalších problémov, ktoré už nešlo zametať pod koberec a zakrývať figovými listami začala riešiť nezamestnanosť mladých. Zatiaľ sa oficiálne priznáva nezamestnanosť prekračujúca polovicu populácie mladých v Španielsku a v Grécku. Keďže táto situácia nevznikla zo dňa na deň, a napriek tomu ju vlády dokázali maskovať, je možné predpokladať, že nezamestnanosť mladých sa blíži skôr k dvom tretinám ako ku polovici. Takýto stav je nielen alarmujúci pre grécku a španielsku vládu, ale aj pre vlády iných krajín, Slovensko nevynímajúc.
Nie je možné, žiaľ, predpokladať, že túto situáciu dokáže zvládnuť ekonomika krajín EÚ sama a relatívne jednoducho. Nie je možné dúfať, že generácia narodená v 70. rokoch, ktorá teraz vládne kam len oko dohliadne, dobrovoľne opustí svoje miesta skôr ako o 30 rokov. Súčasní štyriadsiatnici sú pevne usalašení na svojich miestach vo všetkých oblastiach – v štátnej sfére, v štátnych podnikoch a rovnako tak aj v súkromných organizáciách a korporáciách. Jediní mladí, ktorí jednoducho získajú prácu budú ich vlastné deti.
A tak riešenie tejto situácie bude tak typicky etatistické: teda v duchu – ja som štát, a kto je viac? Mladých ľudí po absolvovaní školy budú zamestnávať štátne úrady a štátom vlastnené organizácie. Mladí takto (podľa predstáv štátu) získajú tak prepotrebnú prax, ktorú vyžadujú podnikatelia, keď hľadajú nových zamestnancov. To však je len ilúzia sociálnych inžinierov. Jediné, čo mladí získajú, bude pocit, že v štátnom sektore stačí pracovať denne pár desiatok minút a preložiť pár desiatok papierov a naostatok zopár desiatok krát stlačiť klávesu enter. S takouto skúsenosťou a praxou nebude mať nikto nielen záujem opustiť rady štátnych zamestnancov, ale nikto o nich ani len neprejaví záujem.
Londýnsky Tower Bridge v čase letnej olympiády 2012
Avšak napriek tomu, že takéto riešenie nie je dobré, ba ani len nie je to najmenej zlé, budú jednotlivé vlády nevyhnutne musieť prikročiť k podobnému riešeniu. Štáty sa tak či tak nedokážu zbaviť zodpovednosti za materiálny dostatok týchto ľudí a takouto formou ich dostanú aspoň čiastočne pod kontrolu (na osem hodín denne). Je to v konečnom dôsledku o čosi lepšie ako ich len tak nechať bez kontroly a ešte im na cestu vyplácať všakovaké sociálne dávky.
Francis Fukuyama, (nar. 1952), americký vedec a spisovateľ
Miesto toho, aby ako vedľajší produkt prísnej viery vzniklo spoločenstvo, ľudia sa z túžby po spoločenstve vracajú k náboženstvu. Inými slovami, ľudia sa nevracajú k náboženskej tradícii preto, aby prijímali pravdu zjavenia, ale predovšetkým preto, že z nedostatku spoločenstva a pominuteľnosti väzieb v sekulárnom svete u nich vzniká hlad po obradoch a kultúrnej tradícii. Pokiaľ pomáhajú niekomu vo svojej štvrti, tak nie preto, že by im to prikazovala doktrína, ale preto, že chcú pomáhať svojmu spoločenstvu… Opakujú prastaré modlitby a vykonávajú storočné obrady nie preto, že by verili, že boli zoslané Bohom, ale preto, že chcú, aby ich deti mali správne hodnoty a chcú si dopriať potechu z obradu a pocit spoločného zážitku, ktorý im obrad dáva. V istom zmysle neberú náboženstvo vážne.
Lístky (vo forme žetónov) na metro v indickom Dillí (rok 2010)