Financie – Stránka 3

Kto vládne štátom?

Banky, Európa, Financie, Krajiny, Politika Komentáre vypnuté

aug 142012

Kto vládne v jednotlivých štátoch? Pomerne jednoduchá otázka, na ktorú by mala byť jasná a prostá odpoveď – predsa občania. Aspoň takto si to vo svojich ústavách zadefinovali všetky krajiny, ktoré sami seba radia medzi demokracie. Takáto odpoveď má však veľmi ďaleko od skutočnej pravdy. Žiaľ.

Pred pár dňami, presne 2.8., by sa mohlo oslavovať jedno z výročí, ktoré by rozhodne nemalo zapadnúť prachom. Na narodeninovej oslave by však asi nestrieľalo šampanské a nejedol by sa kaviár. V tomto roku je to presne 154. výročie, kedy vláda zdanlivo obyčajnej akciovej spoločnosti nad nejednou krajinou v ďalekej Ázii prešla formálne z rúk korporácie do rúk panovníka a vlády.

Východoindická spoločnosť, založená v roku 1600, ovládala veľkú časť indického subkontinentu a priľahlých oblastí až do roku 1858. Teda presne pred 154 rokmi vláda súkromníkov nad štátmi skončila. Súkromná akciová spoločnosť, znie to neuveriteľne, ovládala ázijské štáty takmer 200 rokov rokov. Východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete a jej akcionári rozhodovali vo vlastnom záujme o osudoch ľudí v iných krajinách.

British East India Company, ako znel oficiálny názov spoločnosti, obchodovala najmä s korením, čajom, ópiom, hodvábom a bavlnou. Rozhodovala o všetkom a všetkých v oblastiach, kde pôsobila. Bez jej vedomia alebo súhlasu sa nepohol ani lístok na vetvičke.

Zdá sa, že dnes takéto niečo už nie je možné. Veď každá krajina má svoju vládu, vlajku, hymnu a väčšina aj svoju armádu.

No zdanie častokrát klame. A tak je to i v tomto prípade. Podobná situácia nastala totiž i v súčasnosti. O jednotlivých krajinách a ich občanoch už iba zdanlivo rozhodujú národné vlády. V skutočnosti však rozhodujú veľké nadnárodné korporácie spolu s veľkými finančnými inštitúciami. Tieto rozhodujú o osudoch nevedomých občanov vo svojich luxusne zariadených zasadačkách či na golfových ihriskách v rezortoch bežným smrteľníkom nedostupným.

Súkromné finančné inštitúcie v prípade, že majú akékoľvek problémy, sami rozhodnú, že potrebujú štátnu pomoc. Potom už len prikážu vládam, aby im túto pomoc zabezpečili. A tie tak bez meškania robia. A ešte popri tom presviedčajú voličov – teda tých, ktorí túto pomoc naozaj platia – že to inak nejde, že tieto banky či korporácie padnúť nemôžu, že systém je inak zdravý, len teraz má malú nádchu…

Na záver sa vráťme opäť na chvíľku do minulosti. Východoindická spoločnosť dokázala vďaka svojmu vplyvu (prostredníctvom korupcie jeho dôverných spoločníčok) na vtedajšieho anglického kráľa Karola II. Vďaka tomuto vplyvu bola prijatá legislatíva, ktorá umožnila Východoindickej spoločnosti masívny vývoz striebra z Anglicka. Vďaka tomuto vývozu a využitiu rozdielu kurzov medzi zlatom a striebrom v Anglicku a na Ďalekom východe dokázala naakumulovať pre svojich súkromných akcionárov obrovské bohatstvo. A potom že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky…

Inflácia alebo kam až siaha ekonomická pamäť človeka?

Euro, Financie, Krajiny, Politika, Slovensko Komentáre vypnuté

jún 162012

Situácia na trhu štátnych dlhov (a dlhopisov) sa naďalej búrlivo vyvíja. Európska centrálna banka (ECB) stále vymýšľa ako upokojiť investorov a finančné trhy. Grécko už s úspechom veľkú časť svojich dlhov zmazalo a ďalšie krajiny sa na to ešte len chystajú.

Stále jasnejšie sa zdá, že lídri európskych štátov (možno s výnimkou Angely Merkelovej) už definitívne vylúčili všetky neinflačné riešenia a scenáre (tu musia platiť dva predpoklady – či vôbec také existujú a či tí, ktorí o tom rozhodujú, o nich vedia). Má to však fundamentálnu logiku. Bez zásadnej zmeny okolností sú dlhy (a nielen) v Eurozóne nesplatiteľné.

V médiách čítame a počúvame úvahy ekonómov, analytikov, komentátorov a občas aj politikov (vždy tých aktuálne trčiacich v opozícii) o tom, že inflačný scenár likvidácie dlhov, resp. ich relatívneho poníženia voči HDP bude mať za následok zníženie kúpyschopnosti eura (a tým spotrebiteľov ako takých) a zároveň likvidácie úspor a potláčanie sporivosti u obyvateľov.

Vyvstáva tak zaujímavá otázka. Kam až siaha pamäť sporiteľa? Vníma sporiteľ naozaj pokles vlastných úspor tak, ako to ekonómovia predpokladajú?

Pre bežného občana, ktorý si pravidelne, mesiac čo mesiac, odkladá časť príjmu (najčastejšie na termínovaný účet, menej často po podielových fondov), je najdôležitejším faktom, že suma jeho úspor narastá. Z mesiaca na mesiac si sám niečo priloží a čosi malé mu pribudne na úrokoch. Môže sa takýto sporiteľ obávať znehodnotenia svojich úspor? Z najväčšou pravdepodobnosťou nie (!). Jeho empirická skúsenosť hovorí, že jeho úspory rastú. Rastú! Kedykoľvek sa cez internet pozrie na účet, nikdy tam nie je menej ako vložil (neberme teraz do úvahy stratový podielový fond). Vonku sa môžu aj čerti ženiť, biť hromy či lietať blesky, na účte naozaj nemá ani o cent menej. Tak aká strata úspor, prosím vás?

V grafe, uvedenom vyššie, je prezentovaná výška inflácie na Slovensku v rokoch 1993 až 2011. Mnohých, ak nie väčšinu, bežných občanov by uvedené údaje veľmi prekvapili. Neúprosný čas dokáže nielen otupiť akékoľvek ostré hrany, ale aj úspešne zahladiť v mysliach občanov aj obrovské výkyvy v cenovej (a platovej) hladine.

A aj preto, že pamäť voličov (i publicistov) je v skutočnosti veľmi krátka, a napriek diskusiám ako riešiť dlhy, inflácia sa v tichosti pustila do svojej práce.

Dotácie sú už viac ako reálny podnikateľský zámer

Euro, Európa, Financie, Politika Komentáre vypnuté

jún 052012

Pekne sa to vyvíja. Všadeprítomné dotácie sa valia krížom krážom Európou už pekných pár rokov. A to ešte zďaleka nedosiahli svoju najvyššiu silu. Teda keď pôjde všetko podľa plánov euroúradníkov.

Už dnes u nás existuje veľká skupina firiem, ktorá je životne závislá na eurodotáciách. Ich biznis model sa postupne (väčšinou rýchlo ako pozvoľna) pretransformoval na život plný životodarných infúzií z peňaženiek európskych daňových poplatníkov. Niektoré sektory sú závislé do takej miery, že vysušenie kanálov plných peňazí by im v mnohých prípadoch spôsobilo kolaps. Do tejto skupiny patria významní príjemcovia dotácií v turizme, v stavebníctve, v oblasti zbytočných a v praxi často ani nezrealizovaných školení všetkých typov, v oblasti výučby cudzích jazykov, v poradenstve a v neposlednom rade i v oblasti právnych služieb. Nehovoriac o mnohých a mnohých subdodávateľoch, ktorí síce nie sú hlavnými hráčmi na šachovnici dotácií, ale ich život je vďaka nim omnoho ľahší.

Dotácie s Európskej únie sú však v skutočnosti nešťastím pre krajinu, ktorá ich dostáva. Peniaze, ktoré takto prúdia do ekonomiky, žiaľ, nezanechávajú trvalý pozitívny efekt. Nepochybne sa za ne niečo postaví, niečo vybuduje, množstvo (nepotrebných) vecí nakúpi a mnoho ľudí (ktorí by boli inak nezamestnanými) má vďaka nim prácu i výplatu na dlhé obdobie. Tieto argumenty stoja pevne na jednej miske váh.

Hor Samran Phirun, Phnom Penh, Kambodža

Na druhej miske je však skutočnosť, že dotácie prinášajú nárast peňazí v ekonomike, ktorý je neodôvodniteľný ekonomickým vývojom. Eurodotácie prinášajú so sebou obrovskú mieru korupcie a takto úspešne deformujú morálne hodnoty spoločnosti. Verejné financie trpia nutnosťou spolufinancovania jednotlivých projektov. Vďaka dotáciám sa do ďalekej budúcnosti zvyšujú mandatórne výdavky, ktorých sa nebude krajina vedieť zbaviť po generácie.

Všetky tie programy regionálneho rozvoja, vďaka ktorým prúdia obrovské peniaze do oblastí, kam by inak nešlo ani euro, deformujú nepredvídateľným spôsobom budúcnosť týchto regiónov. Možno vďaka peniazom budú mať celé dediny funkčnú kanalizáciu, budú mať pitnú vodu z vodovodu i hladučké asfaltové chodníky. Ich život to síce predĺži, ale nezachráni. Ľudia sa stále viac a viac presúvajú do miest. Tento proces sa nedá zastaviť. Cena za snahu zmeniť prirodzené zákony (a teda na chvíľu oddialiť úplné opustenie obcí kdesi ďaleko, kde líšky dávajú dobrú noc) však je a bude vysoká.

A ako by vyzerali tatranské (a iné) lyžiarske strediská, keby vývoj investícií v nich nebol napojený na štedré európske peňazovody? To si vie snáď domyslieť i ekonomický laik.

Celý systém krížových dotácií je vo svojej podstate chybný. Dotácie sú v Európe už pomaly viac ako reálny podnikateľský zámer. Avšak jedinou úlohou prepracovaného systému dotácií je udržiavať politikov v jednotlivých členských krajinách poslušných a na peniazoch závislých. A nielen ich, ale aj na nich naviazané finančné a majetkové skupiny ovládajúce jednotlivé štáty. Lenže takto sa (z krátkodobého hľadiska nenapraviteľne) deformuje ekonomické a podnikateľské prostredie celej Európy.

Lacné dovolenky v Grécku sa môžu čoskoro rozbehnúť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

máj 182012

Už viac ako 2 roky sa pohybujeme v časopriestore, kde úradníci Európskej únie (EÚ), Európskej centrálnej banky (ECB) či politici z Nemecka a Francúzska (a iných krajín) nás napriek viditeľne iným vonkajším prejavom svätosväte ubezpečujú, že euro je pevné, stabilné, nemenné a je tu s nami na večné časy. A možno aj na dlhšie.

Tí, ktorí si ešte (aspoň matne) pamätajú priateľstvo Československa (a ďalších socialistických krajín) so Sovietskym zväzom, sa musia už dlhšiu dobu usmievať popod fúzy. Nič také, ako večné časy v politike (a ani ekonomike) neexistuje.

To, že Grécko si žilo dlhé roky nad pomery, bolo zrejmé politikom v EÚ od začiatku jeho pôsobenia v eurozóne. Pravdepodobne aj samotným gréckym politikom to nemusel nikto špeciálne vysvetľovať. Horšie to už bolo s obyčajnými Grékmi, ktorí si namiesto rečí či vysvetľovania reálny rast svojej životnej úrovne a spotreby plnými dúškami užívali.

Málokto z tých, ktorí sledujú v správach opakujúce sa štrajky Grékov a zrejme nikto zo samotných štrajkujúcich si uvedomuje, že grécka ekonomika každým ďalším štrajkom a prerušením výroby či iných ekonomických procesov reálne stráca peniaze. Množstvo peňazí. Peňazí, ktoré tak chýbajú Grécku na zvládnutie súčasnej kritickej situácie a naštartovanie zmien v hospodárstve. Kľúčovou je (z dlhodobého hľadiska) konkurencieschopnosť krajiny. A na tej musia Gréci začať pracovať okamžite.

Akropola - Atény, Grécko

Svoju konkurencieschopnosť v turizme budú vedieť Gréci zlepšiť prakticky okamžite. Bude k tomu postačovať drachma a primerane veľká devalvácia. K tomu stačí istá dávka spoľahlivosti v doprave (letiskový personál, transfery do prímorských rezortov) a pracovitý personál v hoteloch. Za predpokladu, že ruka štátu (zrejme za tichej, ale vernej pomoci armády) bude na istú chvíľu pevnejšia, výsledok sa dostaví až nečakane rýchlo.

Konkurenčné krajiny platiace eurom, alebo africkými menami, nebudú po devalvácii novej drachmy môcť a ani vedieť dostatočne pružne reagovať a tak sa toky dovolenky chtivých turistov budú môcť upraviť k spokojnosti gréckeho ministerstva financií.

To, že takúto situáciu by si želali i samotní občania, možno s istotou predpokladať. To, že pri tomto procese môžu prísť o svoje úspory, si najlepšie uvedomujú oni sami. Pomerne dlhý a veľmi príjemný večierok sa však už skončil.

Príbeh Grécka nám opäť potvrdzuje známu tézu, že žiadny strom nerastie až do neba. Väčšina väčšinou dúfa v pravý opak.

Lacné dovolenky pri mori sa teda môžu začať. Dúfajme, keďže je to najmä v záujme samotných Grékov, aby sa tak stalo už čoskoro. Možno už v lete 2012.

Šialená myšlienka o oddlžení a zresetovaní systému

Euro, Financie Komentáre vypnuté

apr 282012

Európske politické špičky stále (neúspešne) hľadajú model na oddlženie krajín eurozóny, resp. Európskej únie. Je pochopiteľné, že stále uvažujú iba v línii Európska centrálna banka – európske komerčné banky. Je to ideálne riešenie pre skutočných vlastníkov moci (banksterov) a súčasne je to niečo, čo by dokázal každý druhoradý ekonóm majúci prístup k tlačiarni eurobankoviek.

Ale keď už tlačiť peniaze, tak naozaj poriadne.

Napríklad takto: Stanovme rozhodujúci termín pre oddlženie – povedzme 1.1.2013. Všetci, ktorí by v danom čase boli občanmi ktorejkoľvek krajiny EÚ alebo len eurozóny (oddlženie celej EÚ by asi bolo politicky priechodnejšie) a dosiahli by istý vek (napr. 3 roky; alebo aj viac, závisí to iba od kreativity zákonodarcov), mali by nárok na dotáciu či nenávratný príspevok (opäť platí, že medze kreativity pri správnom a politicky priechodnom pomenovaní nemajú hranice) z ECB.

Výška príspevku by bola relatívne vysoká, povedzme, 10 tisíc €. Možno i viac. 30 tisíc € by bolo super. Presná výška by sa vypočítala na základe cieľov, ktoré chceme dosiahnuť.

Erinaceus europaeus ( alebo aj Jež západný)

Teda povedzme, že by sa zvolila výška 10 tisíc €. Týchto 10 tisíc € by bol daňovník povinný zdaniť osobitnou sadzbou, stanovenou tak, aby sa štát dostal k dostatočnému množstvu peňazí, ktorými si okamžite zníži štátny dlh na požadovanú úroveň. Zdroje (teda zinkasovaná daň) by museli byť použité výhradne na splatenie štátneho dlhu.

Takto sa peniaze dostanú aj tam, kde naozaj chýbajú – do komerčných bánk a zároveň by mal občan pocit, že sa nerozhoduje o ňom alebo o jeho peniazoch vždy bez neho.

Peniaze, ktoré by občanom ostali po zdanení, by museli v prvom rade účelovo použiť na splatenie svojich dlhov – opäť primárne v komerčných bankách, sekundárne aj u iných inštitúcií.

Tí občania, ktorí nemajú dlhy, alebo by im ostala hotovosť aj po splatení dlhov, by mohli peniaze použiť na nákup spotrebných tovarov vyrobených výlučne vo vlastnej krajine (v krajinách, kde sa vyrábajú iba automobily, by občania mohli nakúpiť výrobky aj z iných krajín EÚ).

Takýmto kolotočom dôjde relatívne jednoducho k radikálnemu zníženiu dlhov za cenu, ktorú tak či onak zaplatíme. Za cenu inflácie, ktorá po tomto kolotoči bude nasledovať.

V ECB však vedia, že tak či tak sa inflácii v eurozóne nevyhneme. Akurát pri riešení banka – banka ešte viac zbohatnú tí bohatí, teda tí, ktorí sú pri zdroji (teda v bankách). Tí, ktorí sa dostanú ako prví k peniazom si za ne nakúpia reálne aktíva – komodity, nehnuteľnosti – ešte za neinflačné ceny. A takto, samozrejme, bohatnú a budú naďalej bohatnúť expresnou rýchlosťou.

Preto riešenie ECB – občan – štát – komerčná banka je pre daňovníkov z dlhodobého hľadiska oveľa prijateľnejší. Toto riešenie by malo za následok, že nové kolo zadlžovania sa domácností a štátov by mohlo začať nanovo a rast HDP, zamestnanosti ako i spotreba tovarov by mohli rásť ďalšie desiatky rokov.

HDP, znovu HDP a stále len HDP

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

apr 232012

HDP, teda hrubý domáci produkt, je peňažná hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb v danej krajine za určené obdobie. HDP je v súčasnom ekonomickom svete spravidla meraný na jednotlivé štáty alebo zoskupenia štátov počas jedného kalendárneho roka.

HDP a jeho výška sa stala po 2. svetovej vojne novodobou modlou. Jeho odhady, predikcie, skutočné hodnoty, trendy, poklesy a najmä nárasty dôkladne pohlcujú pracovný čas mnohých politikov, ekonómov, štatistikov, novinárov a mnohokrát i laikov.

Keďže pre väčšinu užívateľov tohoto štatistického čísla je oná suma takmer nepredstaviteľná, zvolili politici v snahe zakrývať svoje skutočné ekonomické účinkovanie pri vedení jednotlivých krajín túto hodnotu ako číslo, ku ktorému sa bude všetko primeriavať. Pre politickú elitu tvorí HDP najzaujímavejšie maskovanie pre vládne výdaje, deficit rozpočtu a vládne zadĺženie.

Položme si hypotetickú otázku. Čo by sa stalo s HDP na Slovensku, keby krajinu zrazu (resp. v krátkom časovom období) opustili výrobcovia automobilov a televízorov?

Odpoveď je jednoduchá. DPH by dramaticky kleslo. V prípade Slovenska o viac ako štvrtinu. Čo by sa v takomto prípade stalo s rozpočtovým deficitom a celkovým (pomerným) zadĺžením krajiny? Samozrejme by oba údaje pomerne extrémne narástli i keď absolútne by sa nezmenili ani o jedno euro. Tu treba preto hľadať odpoveď na otázku, prečo sa (ktorákoľvek) vláda snaží aj za cenu premrštených subvencií alebo daňových prázdnin zabrániť odchodu veľkých fabrík (nielen) zo Slovenska.

Ananás tesne pred dozretím

Omnoho porovnateľnejšie by bolo udávanie deficitov a zadĺženia na jedného obyvateľa. Pre porovnanie medzi krajinami s rôznou ekonomickou silou by sa možno mohli udávať hodnoty pomerne k priemernej mzde. Tieto údaje by však zväčša odhalili fakt, že kráľ je nahý a dlhy nesplatiteľné.

Často sa uvádza, že dlh krajiny je na úrovni napr. 50% HDP a (zodpovedná) vláda sa zaväzuje nezvyšovať tento dlh. Táto dlhová mystifikácia úspešne funguje už niekoľko desaťročí a v prípade kontinuálneho medziročného rastu HDP by fungovala aj naďalej. Absolútna výška dlhu totiž narastie aj za vlády, ktorá akože nezvýšila dlh. Ona ho však v skutočnosti nezvýšila iba pomerne a to k rastúcemu HDP. Dlh vo finančnom vyjadrení však narástol. Pri klesajúcom HDP však dlhy rastú pomerne o to rýchlejšie. A preto podľa politikov HDP (za žiadnu cenu) nesmie poklesnúť.

Už dnes vlády a verejné sektory vytvárajú približne polovicu HDP všetkých najväčších ekonomík sveta. Nehovoriac o tom, že toľko sami aj prerozdeľujú. Najväčšie ekonomiky sveta sú súčasne ekonomiky s najväčším podielom súkromného vlastníctva kapitálu! Naozaj pozoruhodné…

A to ešte na bezmocných občanov číhajú nástrahy omnoho horšie. Mnohí súčasní mocní politici (a tiež aj mnohí ich voliči) by boli najradšej, keby mohli vlády prerozdeľovať 100% HDP alebo aj viac. Áno, viac! Prečo nie? Chvíľku, kým sa stroj definitívne nezasekne, sa dá prerozdeľovať dokonca aj viac ako sa vyprodukuje. Skúsenosti s tým existujú…

Od národných mien k euru a späť

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 282012

Napriek tomu, že Nemecko bolo v II. svetovej vojne porazené, vďaka vytvoreniu podmienok na silný ekonomický rast (snaha USA takýmto spôsobom obnoviť rovnováhu v Európe) sa veľmi rýchlo pozviechalo. Nemecko (teda jeho západná časť) tak už niekoľko rokov po vojne nielen úspešne obnovovalo a budovalo svoju krajinu, ale dokázalo vyrábať v takých kvantách a kvalite, že začalo vo veľkom so svojimi výrobkami opäť obchodovať.

Svoju, časom viac a viac žiadanú, produkciu predávalo po celej Európe (ako aj do USA a iných krajín). Samozrejme, väčšinou dodávalo svojim odberateľom na sekeru. No v pravidelných intervaloch zisťovalo, že jeho odberatelia, a teda zároveň dlžníci, opäť znehodnotili svoju menu a sťažili nemeckým firmám prístup na svoje trhy.

A už tak extrémne pracovití Nemci, aby sa prispôsobili a mohli predávať svoju produkciu aj naďalej, museli pracovať ešte tvrdšie, neustále inovovať a zlacňovať svoje výrobky. Keďže to vyhovovalo ich naturelu, rýchlo sa prepracovali až do svetovej špičky. Ostávalo už len vymyslieť euro. Euro, vďaka ktorému si už odberatelia nemohli jednoducho a pohodlne (i keď len relatívne) devalváciou znížiť platy a iné náklady, euro, vďaka ktorému už dlžníci Nemecka nemohli len tak jednoducho vykĺznuť z dlhov.

A tak aj vďaka tomuto ťahu začali reálne peniaze naozaj prúdiť do Nemecka. Bystrí Nemci však vzápätí začali časť peňazí umne vracať jednotlivým európskym krajinám. Týmto spôsobom si Nemecko kúpilo náklonnosť politických špičiek jednotlivých krajín (periférie). Koho by napadlo zbytočne sa pýtať nepríjemné otázky, alebo nebodaj hľadať na ne odpovede, keď život s plnými vreckami peňazí je tak pohodlný?

Grécko - Kykladské umenie

Na jedno však netreba zabúdať. Žiadna krajina však nikdy nezaviedla svoju národnú menu s úmyslom obchodovať v tisíckach, státisícoch, či miliónoch. Aj jedna talianska líra mala kedysi (veľmi) dávno v histórii hodnotu. Mnoho faktorov ovplyvňuje hodnotu národnej meny, ale niektoré sú kľúčové – produkcia danej krajiny, konkurenčná a exportná schopnosť. A tieto sa vstupom do akejkoľvek menovej únie nezmenia. Pre zaujímavosť i pripomenutie sú nižšie v tabuľke uvedené konverzné kurzy jednotlivých národných mien, s akými pristupovali (v rôznych časoch) krajiny do Európskej menovej únie:

1936,27 ITL (talianska líra)
340,75 GRD (grécka drachma)
200,48 PTE (portugalské escudo)
166,38 ESP (španielska peseta)
40,33 BEF (belgický frank) a rovnako tak aj LUF (luxemburský frank)
30,12 SKK (slovenská koruna)
13,76 ATS (rakúsky šiling)
6,55 FRF (francúzsky frank)
5,94 FIM (fínska marka)
2,20 NLG (holandský gulden)
1,95 DEM (nemecká marka)
0,78 IEP (írska libra)

A to ešte treba vziať do úvahy, že konverzné kurzy krajín z vrchu tabuľky boli pred samotných vstupom posúvané politickými vyhláseniami a podobnými machináciami k hodnotám, ktoré mali čo najmenej znehodnotiť úspory obyvateľov a čo najviac znížiť platové disproporcie po prechode na euro. Niečo podobné sa, samozrejme, dialo aj na Slovensku, keď koruna voči euru pred termínom fixácie konverzného kurzu intenzívne posilňovala.

Na pozadí týchto faktov je zrejmé, že každá krajina má inú časovú periódu, kedy by si potrebovala devalváciou svojej meny vypomôcť a obnoviť svoju obchodnú rovnováhu s ostatnými. Na niektoré krajiny (Grécko, Portugalsko) už ich perióda prišla, na iné pomaly prichádza. „Vďaka“ existencii eura však toto riešenie nie je možné. Bolo by možné jedine, že by sa tá ktorá krajina vrátila k svojej národnej mene.

Európske banky na steroidoch

Euro, Financie Komentáre vypnuté

mar 102012

Európska centrálna banka (ECB) stratila v posledných týždňoch akékoľvek škrupule. Bez začervenania sa odhodila za hlavu aj svoju masku inštitúcie garantujúcej stabilitu európskej meny. Vízia stability meny sa v tichosti premenila na víziu stability systému, stability funkcií a postavenia jednotlivých figúrok, stability ziskov a nadštandardných príjmov.

Prečo to všetko ECB robí? Aby zachránila banky, ich vlastníkov ako aj samotných bankárov. Teda jedným slovom všetkých bankstrov. Bankstrov, ktorí si opäť raz vyskúšali, že môžu robiť čokoľvek zlé a nemorálne a aj tak ich nakoniec iní (priamo či nepriamo sú to vždy daňoví poplatníci) vytiahnu z kaše. A ešte si za to môžu bankstri vyplatiť tučné bonusy a podiely zo zisku. „Preboha, a prečo nie?“ – kričia. „Veď sme vďaka našej rozvahe a chladnokrvnosti pomohli zachrániť rozpadávajúci sa bankový systém!!!“

ECB teda pokračuje v (zatiaľ) nesmelo naštartovanom programe neobmedzeného požičiavania peňazí finančným inštitúciám. Ktokoľvek (banky, poisťovne, fondy,…) môže prísť, nastrčiť ruku a okamžite dostane od ECB trojročný úver so sadzbou 1% p.a.

ECB svojou reálnou činnosťou dala zbohom všelijakým tým nezmyselným fondom na záchranu spoločnej meny (euroval a pod.). Aspoň sa už nezdržiavame zbytočným (zavádzajúcim) vysvetľovaním a (naoko slobodným) schvaľovaním. Stačí zopár stlačení na klávesnici a je po probléme.

Staré nákladné auto

V neposlednom rade vyvstáva aj otázka, či tento spôsob dodávania likvidity komukoľvek nie je zároveň skrytou sanáciou strát, ktoré finančné inštitúcie utŕžili pri bankrote Grécka. Banka, ktorá získa neobmedzené množstvo zdrojov za 1% p.a. a obratom nakúpi štátne dlhopisy úročené oveľa vyššími sadzbami totiž zarába doslova na predaji teplej vody. Nepoužíva vlastné peniaze, nerozvíja a ani neprispieva na žiadny kreatívny nápad, nepodstupuje žiadne riziko. Jediné, čo musí urobiť, je zhrabnúť sladkú odmenu (teda rozdiel medzi úrokovými sadzbami). Najmenej tri roky istého zárobku. No nekúpte to!

Čo to všetko spôsobí v stredno a dlhodobom horizonte je v podstate jasné. Bezosporu infláciu. Plíživú, pomalú, ale nezastaviteľnú. Džin všeobecného očakávania nárastu cenovej hladiny však už opustil svoju fľašu a zavítal aj na Slovensko. Je to dobre viditeľné na malom odpore vlády a zamestnávateľov pri rokovaniach o zvyšovaní platov niektorým skupinám pracovníkov (v poslednej dobe najmä v zdravotníctve; obdobné požiadavky ďalších skupín sa dajú očakávať v blízkej budúcnosti). A ruka v ruke chodí spolu s infláciou ďalšia pliaga – likvidácia. Konkrétne likvidácia kúpnej sily úspor.

Dlhy, dlhy a zase len dlhy

Financie, Krajiny Komentáre vypnuté

jan 182012

343% HDP. Taká je priemerná výška vládnych a súkromných dlhov spolu v desiatich najzadlženejších krajinách na svete. Najzadlženejších podľa tohoto ukazovateľa merajúceho výšku dlhu k HDP, samozrejme. Iný spôsob výpočtu pri priniesol iné poradie.

Najväčší dlžníci na svete

Zadĺženie v krajinách sveta sa meria a udáva najčastejšie v pomere ku HDP. Prečo práve k HDP? Pretože je to najväčšie dostupné číslo v ekonomike tej ktorej krajiny? A takto pomer dlhu k najväčšiemu číslu bude aspoň chvíľu, pár rokov, pri veľkom šťastí aj desiatok rokov, vyzerať dobre? Čo však keď dlhy prerastú aj cez túto hranicu? Prvá odpoveď, ktorá napadne väčšine politikov je: Tak sa dlhy môžu vykazovať samostatne. Vláda má svoj, samosprávy tiež ten svoj a firmy s domácnosťami zas môžu byť náležite pyšné na tie vlastné dlhy. Chvíľu tie čísla opäť môžu vyzerať prijateľne.

Žiaľ, nerieši to ten základný a najpodstatnejší problém – počet daňových subjektov a objem peňazí, ktoré sú na splácanie k dispozícii, sa akoukoľvek zmenou vykazovania nezmení.

Skutočné splatenie dlhov v objeme, ktorý dosahujú v súčasnosti, je nereálne. Povedzme si pravdu, že úplné splatenie sa od vládnych dlhov ani nikdy neočakávalo. Pri štátnych dlhopisoch každý investor počítal iba s bezproblémovým platením úrokov na akúsi fiktívnu nekonečnú dobu. Ale aj táto premisa v tomto čase dostáva neupchateľné trhliny.

Čo teda ďalej? Najjednoduchšie z pohľadu politikov, ktorí by radi tlačili nabaľujúcu sa guľu ďalej, by bolo zmeniť metodiku vykazovania dlhov. Tak ako sa to deje napríklad pri vykazovaní inflácie. Keď je podľa aktuálnej metodiky príliš vysoká, upraví sa spotrebný kôš a jej výpočet a hotovo. Inflácia je zrazu nižšia alebo rovno zmizne. Deje sa tak roky a prečo by sa také niečo nemohlo začať diať s dlhmi.

Druhou možnosťou je postupné zaparkovanie všetkých vládnych a časom prostredníctvom vlád aj samosprávnych záväzkov v Európskej centrálnej banke. A tam by za pomoci inflačného katalyzátora hnili, hnili, až by nakoniec zhnili a bolo by po nich.

Tretia alternatíva je podobná druhej, iba by prebehla rýchlo a relatívne otvorene. Dohodnutá časť dlhov by sa rovno škrtla, odpísala a chýbajúce peniaze by sa natlačili. Chybička krásy je v tom, že o férovosti rozdeľovania nových peňazí sú oprávnené pochybnosti už teraz. A čo by sa dialo potom, keby proces prerozdeľovania naozaj začal, si netrúfa odhadnúť nikto.

Biznis model bánk

Banky, Financie Komentáre vypnuté

jan 092012

Máloktorý klient bánk vie o tom, aký jednoduchý je ich biznis model. Akú jednoduchú schému používajú na generovanie obrovských ziskov, ktoré si potom v prvotriednom obleku ušitom na mieru, s kamenným výrazom na tvári budiacim zdanie zodpovednosti za vkladateľmi zverené financie, elitného vzdelania a správneho citu pre riziko, v tichosti rozdeľujú.

Ako to teda v skratke funguje? Banka prijme od sporiteľa, teda od občanov a firiem, vklad, ktorý mu úročí veľmi nízkymi sadzbami. Takmer vždy s odôvodnením, že sú to úroky trhové a vyššie naozaj nemôžu byť. Potom tieto peniaze vezme a nakúpi dlhopis vydaný niektorou z krajín sveta. Samozrejme vláda krajiny, ktorá dlhopisy emitovala, platí za poskytnutý úver percentá vyššie. Častokrát aj o mnoho vyššie.

Naháňačka

A v naháňačke za čo najvýnosnejšími štátnymi dlhopismi banky akosi rýchlo zabudli, že ich hlavnou úlohou je podpora podnikania prostredníctvom redistribúcie úspor a financovanie investícií obyvateľstva do bývania a do istej miery aj do spotreby. Jedine tak bolo možné, že nenásytné banky nakupovali grécke dlhopisy za sadzby vyššie ako 20% p.a. Riskneme to, možno lietadlo chvíľu ešte poletí, hovorili si oceňovaní manažéri.

Veď kto by sa už namáhal čítaním podnikateľských plánov, hodnotením ich rizika a následne dohľadom nad skutočným vývojom podnikania dlžníka. A požičiaval mnohým po menších sumách, keď je možné požičať niekoľkým všetko, čo od sporiteľov vyzbieram.

A keby banky mali náhodou problém s likviditou, môžu predsa štátne cenné papiere posunúť ako záruku do centrálnej banky a je to. Tá im bez problémov požičia. Samozrejme – takmer za nulovú úrokovú sadzbu. A kolotoč sa krúti ďalej.

Banky vo svojich biznis modeloch nikdy neuvažovali o tom, že by niektorá z vlád svoje záväzky v budúcnosti nesplatila. Zato v týchto modeloch bolo možné nájsť návrhy na pravidelné zvyšovanie platov a rozdelenie dosahovaných ziskov.

A keby aj náhodou niektorá z vlád dlhopisy nesplatila, vždy ostáva ešte poistka v podobe politikov, ktorí sa radi pripíšu do kolonky o rozdelení ziskov spolu s bankármi.

Dojem o svojej namáhavej a zodpovednej práci, ktorý sa bankári už roky snažia poctivo vzbudzovať, zanechal naozaj hlboké, takmer nezmazateľné stopy v podvedomí. A na to sa aj v tomto čase spoliehajú viac ako na svoje ozajstné investičné umenie.

Newer Entries